Pavel Kroupa
  
Počet stran: 207
Vyšlo: 2010
Záhady pravěkých svatyní, odhalování tajemství neolitických
  svatyní Bretaně, Malty 
a Slovenska
Veľká časť knihy popisuje megalitickú svätyňu 
v Holíči na
  Slovensku.
© Rudolf Irša, 2019
Obor  sa v takmer všetkých európskych jazykoch nazýva gigantom. „Gig“ je „veľký“  a „ant“ je „mravec“, ak skúsime celkom mechanický preklad. Odhliadnuc od  toho, nakoľko sme trafili klinec po hlavičke, čarokrásnejší význam tomuto slovu  by sme dali ťažko. Slováci a Česi majú pre „veľkého mravca“ svoj vlastný výraz  – obor (obr). Ten je odvodzovaný od mena Avarov, kočovného kmeňa, ktorý ovládol  v 7-9. storočí Karpatskú kotlinu. Aj keď úspešne s nimi bojoval už  Samo (622), definitívne ich z krajiny vyhnali naši slovenskí predkovia až začiatkom  9. storočia. Avar sa latinsky písalo „Abar“, z čoho je vraj obor, ako píšu stredovekí  kronikári. 
Bor ako obor
  K významu slova obor si dovolím ponúknuť  vlastné vysvetlenie. Kmeň slova „obor“ je „bor“. „Bor“ je pritom slovo  v našom jazyku známe. Občas niečo boríme, alebo aj zboríme, poznáme slová  ako búrka, búrať, čo má stále rovnaký základ. V dávnejšom jazyku celkom  zrejme „Bor“ bolo jedno z mien boha hromu a blesku a búrky –  u nás dnes známeho najmä pod ruským menom Perún. Na západnom Slovensku sa  zachoval v spomienke pod menom Parom. Ale tiež pod menom Búr alebo Bor,  ako tomu nasvedčujú názvy niektorých obcí na Záhorí, či meno starého  slovanského kmeňa Borov, pomenovaného podľa jeho boha hromu. 
  Toto  vysvetlenie mena „obor“ je v súlade práve s našou najmocnejšou  pohanskou bytosťou – Paromom, resp. s Borom – Búrom. Nič hroznejšieho než  burácanie hromu naši predkovia v prírode nepoznali. „Obra“ dostaneme z „bora“  jednoduchou prešmyčkou, tak ako napr. zo slovenskej „debničky“ urobíme  prešmyčkou českú „bedničku“.             
  
  Kultúrny hrdina 
  Obor  bol významnou postavou našich mýtov, ako dokladajú ľudové rozprávky  a povesti. Obor bol tým, kto v krajine navŕšil hory, vyhĺbil jazerá  či priepasti, spôsoboval pohyby zeme, menil korytá riek... V niektorých  krajinách bol staviteľom veľkých kamenných svätýň alebo ojedinelých  megalitických kameňov. Často vystupoval v pozícii kultúrneho hrdinu, ktorý  ľuďom napomáhal pri utváraní a osídľovaní krajiny. Bol zakladateľom  sídiel, ale nie predkom ich obyvateľov. To nasvedčuje tomu, že Obor bol  skutočne Borom, mocným, uctievaným a obávaným kmeňovým bohom.  V neskorších povestiach je stotožňovaný s čertom alebo diablom, niekde  však kresťanstvo jeho mytologické dielo pripísalo svätcom. Povestí, resp.  mytologických príbehov spájaných s Obrom bolo bezpočetne. Koniec koncov,  aj ruský Iľja Muromec, známy z mnohých povestí, nie je nikým iným ako po  zemi chodiacim obrom. Jeho meno Iľja odkazuje na mýty spojené s Perúnom  (tak premenovali Perúna ruskí kresťania, ale doklady o tejto premene  nachádzame aj na Slovensku, napr. v názve obce Ilja pod Sitnom). V mnohých  iných povestiach sú obri popisovaní ako predstavitelia zla a nepriatelia  človeka. 
  Obor  ako mocná postava bol stotožňovaný s mocným bohom, neznamená to však, že  každý obor z mýtov bol mocným bohom. Dokladajú to povesti iných európskych  národov, napr. Grékov, v ktorých sa obri vyskytujú v rôznych  pozíciách a nie sú stotožňovaní s bohmi. Je tomu tak preto, že mýty  spojené s obrami sú staršie ako do európskeho prostredia importovaní  patriarchálni indoeurópski bohovia, vrátane Perúna, či gréckeho Dia,  germánskeho Thora a pod. 
  Obri  boli najčastejšie nadprirodzeného pôvodu, rodili sa nezvyčajným spôsobom,  vynikali svojou silou. Múdrosť nebola u nich dôležitá. Povesti  o obroch sú veľmi starobylou odozvou na duchovnú kultúru obyvateľstva  Európy spred mnohých tisícov rokov, ktorá sa tradovaním, napriek mnohým deformáciám  uchovala dodnes. Obri tak prežili spolu s drakmi, vílami, vodníkmi,  čarodejmi a čarodejnicami až donedávna. Z menovaných mýtických  bytostí vyhynuli prví. V stredoveku sa spomínajú už len ich činy, zatiaľ  čo drakov popisujú očití svedkovia ešte aj v 17. storočí, vodníci topili  neopatrných ľudí ešte v 19. storočí a víly tancovali v lesoch ešte  počiatkom 20. storočia. Čarodeji a čarodejnice miestami pôsobia dodnes. To  sú však už bytosti celkom ľudské, len nadané mimoriadnymi vedomosťami, či  schopnosťami. 
Obrie stopy
  Popri  povestiach zachytených zberateľmi najmä v 19. storočí, lebo vtedy zberanie  povestí prišlo do módy, nachádzame stopy po obroch v miestnych názvoch,  ale, čo je menej známe, nachádzame aj materiálne pamiatky, ktoré sú s nimi  spájané. Niektoré začali byť neskôr vysvetľované v súlade s novšou  ideológiou. To sú prípady, keď je stopa v kameni vysvetľovaná ako odtlačok  nohy Krista alebo niektorého svätca, ale mnohé iné povesti dokladajú, že tieto  materiálne pamiatky patrili k dávnym obrom. V prvom rade sú to skaly,  buď prírodného tvaru, alebo aj v rôznej miere opracované, ktoré zobrazujú  obrie postavy ľudskej podoby, alebo len obrie ľudské hlavy. Tých nachádzame  v prírode množstvo. Inú skupinu „dôkazov“ po obroch tvoria obrie stopy,  veľké priehlbiny v kameňoch v podobe odtlačku ľudskej, ale tiež  dračej nohy. 

Kultový kameň s obrími odtlačkami ruky a nohy
Ludvík  Souček, „československý Däniken“, vo svojej knihe „Tušení souvislostí“ sa pred  pol storočím na niekoľkých stranách venuje zvláštnym odtlačkom stôp nôh, ktoré  sa našli na kameňoch na Slovensku. Spomína priehlbiny v balvanoch neďaleko  obce Konské v Martinskom okrese, ktoré veľmi pripomínajú odtlačky ľudských  nôh. Podľa názoru nemenovaných pražských aj bratislavských archeológov  z roku 1960, tvar nohy vylučoval, že by odtlačky mohli byť staršie ako sto  tisíc rokov. Geológovia však horninu datovali do treťohôr, čiže do obdobia asi  pred 50 milión rokmi. 
  Pokiaľ  ide o vek týchto odtlačkov, treba brať posudky geológov s rezervou,  lebo nie všetko, čo sa im javí staré milióny rokov skutočne ten vek aj má.  Piesok zmiešaný s vápnom a vodou na stvrdnutie nepotrebuje milióny rokov,  ako vie každý murár, stačí na to niekoľko hodín. Skutočné odtlačky nôh  nadpriemerne vysokých a mohutných ľudí tak môžu pochádzať aj  z relatívne nedávnej doby a spomienky na obrov, mimoriadne vysokých  ľudí, ktorí tu kdesi pred tisícročiami žili, môžu mať tak celkom racionálny  základ.
  Ludvíkovi  Součkovi ide práve o ten racionálny základ, ten však vidí len v možnej  existencii skutočných obrov. „Odborná verejnosť“ si v jeho dobe, rovnako  ako dnes, nevedela s týmito nálezmi poradiť. Českí a slovenskí  archeológovia, v tomto smere absolútne nevzdelaní, sa držia stanoviska  istého nemeckého uja profesora z 19. storočia, ktorý autoritatívne  prehlásil, že v Čechách neexistujú žiadne kultové kamene a teda umelo  opracované kamene v pohanských hájoch v českých lesoch sú len „hračky  prírody“. Vtedy to bola reakcia na české národné obrodenie, snaha znevážiť  národne orientovaných českých bádateľov, ktorí vyhľadávali pamiatky na dávnu  minulosť krajiny, a to sa nehodilo nemeckým záujmom. Dodnes je to aj na  Slovensku, žiaľ „odborné stanovisko“ ako ukazovateľ stavu nášho školstva. Pritom  dnes odborníci v Nemecku si na výskume takýchto objektov budujú svoju  odbornú kariéru a miestna cirkev sa podieľa na ochrane týchto pamiatok  napr. aj tým, že praveké mohyly a praveké pohanské háje vysväcuje ako pútnické  miesta. Nuž a u nás? 
„Obrinská noha“ v Hermanovciach
  Souček  prekvapujúco spomína nálezy práve na Slovensku. Osobitnú pozornosť venuje  balvanu s „Obrou nohou“ pri obci Hermanovce: „Měly šlépěje snad být  směrovníkem... jako tomu bylo v případě tzv. Obrinské nohy pod Oblíkem u Hermanovců  (okres Prešov), kde obří šlépěj ukazovala k místu bohatého bronzového pokladu?  A měly-li být, proč jich bylo vytesáno tolik a proč s takovou anatomickou  přesností, které dosáhla teprve renesance vypracováním základů plastické  anatomie, rozhodně však ne bronzová doba?“
  Dnes,  aj keď len poniektorí, vieme, že Souček a odborníci v jeho dobe sa  mýlili. Ľudia v bronzovej dobe neboli vôbec tak primitívni, že by nedokázali  vytvoriť anatomicky presné diela. Vytvorili nádherné skalné plastiky, obrazy na  skalách, do svojich pohanských hájov umiestnili opracované a zdobené  kamene ako sídla duchov svojich predkov. Napriek tomu, že ich v minulosti  bolo mnoho, práve vďaka nevedomosti ich bolo veľmi veľa aj zničených, najmä v Čechách.  Tam boli kamene z pohanských hájov vyzbierané pri budovaní násypov  železníc, kde poslúžili ako lacný stavebný materiál. V Čechách je preto kultových  kameňov v krajine ako šafranu. Inak je tomu na Slovensku, aj keď odborná  verejnosť nemá k týmto starovekým pamiatkam seriózny vzťah, lebo kopíruje  názory nemeckých autorít z 19. storočia a ich českých žiakov. Je to  na škodu našich dejín, lebo aj dnes sú tieto nádherné a cenné pamiatky  ignorované a ničené. Nedá sa už vyhovárať na nevedomosť, lebo aj na Slovensku  vyšlo niekoľko prác o kultových kameňoch. Napríklad plastika s hlavou  draka z hermanovskej Obrej nohy bola publikovaná už v roku 2010  v knihe Svätyne našich predkov. 

Drakoň - kamenná plastika z bronzovej doby nad Obrou nohou
Ojedinelým prípadom je záchrana Raslavkameňa pri Abranovciach, aj tam však na počiatku vzorne upraveného turistického odpočívadla stáli len bezplatní nadšenci z Prešova, Ing. Ján Ducár a Mgr. Mária Kozlová, ktorí kameň pred pár rokmi ochránili pred ničením vlastnoručne naťahanými balvanmi z okolitého lesa. Zmienka o tom na tejto stránke je jediným ocenením, ktoré sa im dostalo. Mohlo to byť aj horšie, podobné iniciatívy sa dajú hodnotiť aj ako priestupok voči cudziemu majetku.
Zachránime hermanovskú Obriu nohu?
  Tragický  koniec sa však blíži k Součkom spomínanej Obrej nohe na mohyle v Údolí  Obrov nad obcou Hermanovce nad Topľou. Po desaťročia bola táto mohyla miestom zastavenia  mnohých turistov, bola označená smerovacou tabuľou a chránená nie síce  štátom a jeho úradmi, ale pozornosťou miestnych obyvateľov. To sa však  v minulom roku stalo minulosťou. 

Smerovník na Obrej nohe (2010)
Už pred pár rokmi majiteľ lesa, ktorým je miestna evanjelická cirkev, nechal necitlivo vyrúbať prekrásny bukový a dubový háj, pričom kamene boli postriekané farbou, ktorá označovala odkiaľ pokiaľ komu patrí drevo zo zrezaných stromov. A v minulom roku, pri ťažbe dreva z plochy patriacej štátnym lesom bola časť mohyly odhrnutá buldozérom a samotná Obria noha bola zahrnutá hlinou. Smerovaciu tabuľu z mohyly sme našli zahodenú desiatky metrov v húštine. Tí, ktorí mohylu s plastikou z doby bronzovej nedávno ničili teda vedeli čo robia, zahladzovali stopy.

Zničená mohyla s obrou nohou (2018)
A čo  na to miestni obyvatelia, zamestnanci príslušných okresných inštitúcií a tí,  ktorí tieto inštitúcie majú na starosti, čo na to všetci my ostatní? Budeme zatĺkať,  že Obria noha, ktorá je známa v literatúre už od 19. storočia, je pravekou  pamiatkou a nad nádhernou plastikou opäť zatvoríme oči, tvrdiac, že nič  nevidíme a budeme (budete) rýchlo ničiť dôkazy o vlastnej ľahostajnosti, alebo  sa vydáme hľadať ďalšie stopy po krokoch veľkého obra, ktorý podľa povesti  kedysi kráčal miestnym Údolím obrov a vraj tam kde stúpil, zanechal ďalšie  odtlačky? Miestna povesť hovorí, že jeden z nich je na druhej strane  údolia až v Petkovciach. Kto vie. Možno vie niekto tam. Les narastie a Obria  noha pod Oblíkom sa dá ešte zachrániť, na rozdiel od mnohých pamiatok, po  ktorých nezostala nielen obria, ale žiadna stopa, často ani fotografia, či  spomienka. Dá sa ešte zachrániť dokonca aj bez eurofondov, stačí dobrá vôľa. Dúfajme,  že sa nájde, veď Obrou nohou sa na svojej oficiálnej stránke ešte stále pýši aj  obec Hermanovce. 
  Povesti  z dávna a materiálne pamiatky, ktoré sa k nim viažu sú naším  jedinečným a nesmierne cenným kultúrnym bohatstvom, skutočným národným  pokladom. Je na nás všetkých, aby sme si tento poklad vážili a chránili a  odovzdávali svojim potomkom, za nás to neurobí nikto. Nestačí si vypočuť pekné  slová o úcte k predkom, to sú len slová. Zničená mohyla  s pravekou pamiatkou, s nádhernou mytologickou plastikou, je však činnom,  je svedectvom o skutočnom vzťahu obyvateľov regiónu k svojim dejinám  a k svojim predkom a tým aj k sebe navzájom. A to už  nie je len o dejinách a pamiatkach, ale aj o prítomnosti a budúcnosti  nás všetkých. 
Úryvky zo všetkých tu uverejnených príspevkov autora (v rozsahu do 50 % príspevku) možno voľne šíriť v elektronickej podobe za podmienky uvedenia mena autora a odkazu na túto stránku. V prípade potreby použitia tlačenou formou kontaktujte autora.
a pripomienky
Pripomienky k jednotlivým článkom a otázky môžete zaslať na adresu autora irsa@centrum.cz