V dnešnej dobe už od detských čias vieme, že Slnko je ústrednou hviezdou našej planetárnej sústavy, jednou z mnohých, ktoré vidíme žiariť na rozdiel od neho na nočnej oblohe. Slnko prestalo byť u nás bohom už v čase, keď dávne indoeurópske náboženstvo bolo nahradené kresťanstvom. Z rôznych európskych i svetových mytológií vieme, že Slnko bolo takmer výhradne mužským bohom a Mesiac zasa ženským, sú však aj výnimky, v ktorých je to naopak.
Dôvod, prečo tomu bolo naopak, napr. u severských národov Európy, nemusí byť len ten, že to chceli mať naopak, ale dôvodom je najpravdepodobnejšie samostatný vývoj tamojšej ideológie, ktorá si novšiu patriarchálnu ideológiu prispôsobila svojej dovtedajšej matriarchálnej predstave svojským spôsobom. Treba vedieť, že dávnejší Európania, a nielen oni, ale mnohé kultúry po celom svete, keď dospeli do štádia, že fyzikálne javy premenili na bohov v ľudskej podobe, tak na ich čelo postavili ženu ako Matku.
Spoločenstvo bohov vždy odrážalo pomery aké vládli medzi ľuďmi. Ideológia na čele s Veľkou Matkou odrážala matriarchálne pomery. Vznikla v časoch, keď ešte neexistovali štáty, lebo zeme bolo dostatok takmer pre všetkých. Svet našich dávnych predkov predstavovala veľká rodina, usadená na jednom mieste, alebo pohybujúca sa podľa potreby v krajine tak, aby neprichádzala do sporu s inými rodmi. Bohyňou bola Zem a vesmírne telesá, najmä Mesiac a Slnko a známe planéty našej slnečnej sústavy boli jej deťmi. Na čele rodov, „hlavou domácnosti“ bola matka. Bolo to prirodzené, lebo funkcia otca v tom čase ešte nebola známa a monogamia bola neznámym pojmom. Časom ľudí pribudlo a pribudli aj spory. A vtedy sa Veľká Matka stala aj bohyňou vojny. Dnes by sme na tomto mieste očakávali celkom samozrejme muža.
Aj k tomu prišlo. Na východ od nás, niekde v ruských stepiach sa pred mnohými tisícročiami premenila matriarchálna spoločnosť na patriarchálnu. Zapríčinila to zmena spôsobu života. Ľudia sa tu ako hlavnému zdroju obživy venovali chovu dobytka, osedlali si koňa  a ozbrojili sa, aby stáda uchránili pred divou zverou a lúpežníkmi. Na čelo tejto spoločnosti sa dostal muž a vznikol patriarchát. Celkom prirodzene sa hlavným bohom patriarchálnej spoločnosti stalo slnko. Táto pomerne jednoduchá a čistá schéma sa s príchodom „Východoeurópanov“ postupne preniesla aj do ostatnej časti Európy. Na severe Európy sa taktiež stalo hlavným božstvom slnko, ale keďže sa tu hospodársky spôsob života natoľko nezmenil ako inde, výmenu božstva nesprevádzala výmena ženy na vedúcej pozícii mužom a tak sa slnko stalo bohyňou. Slnko bolo (a je) bohyňou aj u šintoistických Japoncov a u Ugaritov. Niekde síce neskôr ženu vo vedúcej pozícii nahradil muž, ale to už na pohlavie slnka nemalo vplyv.

Slnečné mýty
Slnečné mýty majú najčastejšie za úlohu vysvetliť pohyb slnka po oblohe a riešia, kam sa ukrylo v noci. Boh slnka cestuje po oblohe na voze alebo na lodi, napr. v gréckej mytológii. V hinduistických tradíciách boh Sury Surya cestuje po oblohe na voze ťahanom buď siedmimi koňmi alebo jedným sedemhlavým koňom. Vodič vozňa je Aruna, zosobnenie úsvitu.
Zaujímavá je predstava severoamerických Navajov, ktorí vo svojich mýtoch nechajú slnko prenášať na chrbte mužom. Ten ho v noci zavesí vo svojom príbytku na klinec a unavený odpočíva až do rána. Americkí bádatelia ho považujú za boha slnka, čomu napomohli aj tamojší misionári, nazvúc ho Johanom, čo Navajovia prevzali. Johan je našim Jánom, dávnym slovanským a európskym slnečným mládencom Junákom (Jungom). Gréci ho nazývali Apolónom a zobrazovali ho ako statného a krásneho mládenca. Ten bol na tom lepšie, sám bol bohom aj slnkom v jednej osobe a pevnou rukou viedol každý deň svoj slnečný voz po oblohe.
Egyptský boh slnka Ra mal za úlohu to isté.  Cez deň cestoval po oblohe na svojej slnečnej lodi a v noci prešiel podsvetím, pozdravil mŕtvych, pričom čelil mnohým nebezpečenstvám. Bol síce mocný a večný, ale na rozdiel od iných slnečných bohov žil len jeden deň. Ráno sa rodil ako boh slnka Khepri, napoludnie dospieval ako Ra a so súmrakom odchádzal ako boh Atum do ríše mŕtvych, zomieral. Tak ako to každý slnečný deň vidíme na oblohe. Preto bol pre dávnych Egypťanov každý raňajší východ slnka oslavou božského návratu, víťazstvom života nad silami smrti a tmy. Ten pocit môžeme zažiť aj dnes, keď sa nám pošťastí v pokoji (nie v zhone ponáhľajúc sa do práce či z práce) pozorovať východ a neskôr aj čarokrásny západ Slnka, najlepšie niekde, nerušený civilizáciou v prírode.
Rovnako vnímali slnko aj Kelti. Ako dieťa, ktoré sa rodí, na rozdiel od Egypťanov nie ráno, na rozdiel od dnešných astronómov ani na zimný slnovrat, ale až okolo našich Hromníc (okolo 2. februára), na kedy pripadal začiatok jari, dospieva na letný slnovrat a lúči sa so svetom po zimnom slnovrate. Keltský cyklus zrodenia slnka tak bol na rozdiel od egyptského nie denný, ale bol ročný.  Najväčšie keltské oslavy slnka sa konali práve pri jeho narodení, čiže na jar. V tradícii oživenej v 19. storočí v západnej Európe je keltský boh slnka nazývaný Belenusom.

Keltský a slovanský Lug
Kelti v strednej Európe nazývali svojho boha slnka Lugom. Jeho starý otec boh podsvetia Balor bol vodcom ľudu Fomori. Fomorijci boli zlí ľudia, ktorí žili v podsvetí. Podľa proroctva mal byť Balor zabitý vnukom. Aby sa tomu predišlo, Balor sa pokúsil zabiť svojho vnuka, ale Lug zázračne prežil. Bol tajne vzkriesený bohom mora Manannanom a stal sa mocným bojovníkom. Keď dospel, pripojil sa k ľudu bohyne Dany, pomenovanej Tuatha De Danaan, aby mu pomohol v boji proti Fomorijcom a Balorovi. Balor mal zlé oko schopné zabiť kohokoľvek, kto sa naň pozrel. Lugh preto hodil do Balorovho oka magickú kamennú guľu a tým ho zabil.
Lugh zodpovedá velšskému bohu Lleu a galskému Lugos. Z Lugovho mena sa odvodzujú mená moderných miest ako Lyon, Laon a Leyden. Dnes si tam ľudia spomínajú na postavu Luga s festivalom, ktorý pripomína augustový zber úrody. Lug nie je cudzí ani nám. Niektoré slovanské kmene dodnes označujeme za lužické (Lugove) a mnohé Lužice majú možno svoj pôvod práve v uctievaní Luga (slnečného lúča, boha slnka). Lužné lesy a lúky sú tak pôvodne Lugove, čiže slnečné lesy a lúky a Lug je dôkazom o kultúrnej blízkosti Slovanov a Keltov.
O tom, že slnko bolo bohom aj u našich predkov niet pochybností, tie sú, pokiaľ ide o stotožnenie boha slnka s niektorým so zachovaných mien slovanských bohov, lebo prameňov je veľmi málo. Okrem toho, za hlavné slovanské božstvo nie je považovaný boh slnka, ale boh hromu Perún. Ale v ľudovej tradícii je stopa slnka ako hlavného božstva zreteľná, dokladá, že aj u Slovanov, podobne ako u iných starovekých národov, prišlo kedysi k ideologickému prevratu, následkom ktorého bol boh slnka zo svojho piedestálu zvrhnutý a na jeho miesto nastúpil boh hromu. O „nebeských“ revolúciách nám podrobne rozpráva grécka alebo ešte staršia egyptská mytológia a mnohé iné. 
Mnohé kultúry majú mýty o príšerách alebo zlých duchoch, ktorí kradnú alebo pohlcujú slnko. Niektoré z týchto mýtov vznikli, aby vysvetlili zatmenia Slnka, keď tieň zeme dočasne zakrýva Slnko alebo Mesiac. Úplné zatmenie Slnka vytvára uprostred dňa obdobie desivej temnoty - udalosť, ktorá nepochybne vyžadovala vysvetlenie. Z dejín sú známe prípady, keď zatmenie slnka tí, ktorí ho vedeli predpovedať, dokázali využiť na výrazné upevnenie moci. Starovekí astronómovia, či skôr astrológovia, tak vďaka svojim vedomostiam mali občas v rukách väčšiu moc ako mágovia.  Niektoré mýty, napr. egyptské a inkské hovoria o tom, že slnko na oblohe asi pred 3.500 rokmi zmenilo svoj smer, čo, ak by to odrážalo realitu, by nasvedčovalo na preklopenie Zeme, iné zasa zachytávajú katastrofy takých rozmerov, že slnko nebolo vidieť na oblohe po veľmi dlhú dobu. Grécky mýtus o Faethonovi, synovi boha slnka, v ktorom mu otec požičia slnečný voz, zasa najskôr hovorí o kométe, ktorá sa natoľko priblížila k Zemi, že premenila veľkú časť Zeme na púšť a okrem iného vysvetľuje tak aj vznik Sahary.
Jedno naše príslovie hovorí o tom, že kam nechodí slnko, tam chodí lekár. Táto ľudová múdrosť odráža vedomosť o liečivej sile slnka, ktorá mu bola prisudzovaná už v staroveku. Preto aj Rimania svojho Apolóna mali za boha svetla a liečenia. Bohovia slnka mali najmä pozitívne vlastnosti, boli veselí, ovládali rôzne hudobné nástroje, boli patrónmi umenia. Ako tomu nasvedčuje náš „luk“ boli aj dobrými lovcami, čo opäť potvrdzujú aj staroveké vyobrazenia Apolóna s lukom v ruke.

Letný slnovrat
O výsostnej pozícii Slnka v našej dávnej mytológii dodnes svedčí oslava slnečných sviatkov v ľudovej tradícii. Najvýznamnejší z nich je spojený s letným slnovratom, ktorý pripadá zväčša na 21. júna a ktorý podľa astronómov považujeme za počiatok leta. Kto je pôvodcom tohto omylu, k tomu sme sa nedopátrali, muselo k nemu však prísť už veľmi dávno, lebo dnes aj odborníci na ľudové tradície označujú letný slnovrat za počiatok leta bez najmenšieho zaváhania. Pritom v ľudovej kultúre mnohých iných európskych národov je letný slnovrat nazývaný nie „počiatkom leta“ ale jeho stredom. Počiatkom leta je v ľudovej tradícii noc z prelomu apríla a mája a 1. máj je tak v nej prvým letným dňom. Letné dni vrcholia „okolo Jána“ letným slnovratom, kedy je slnko ako božstvo najsilnejšie. A končia začiatkom augusta slávnosťou našich tradičných dožiniek. Po niektoré roky to aj takto prežívame, vidiac, že leto skutočne v auguste už stráca dych. Miestne pocity sa ale menia podľa nadmorskej výšky a zemepisného tvaru krajiny. A posledné desaťročia nám otepľujúca sa Zem zo štyroch ročných období, ktoré boli pre našu zemepisnú šírku obvyklé, urobila dve. Deformácia tradícií a zabudnutie ich významu sú vedľa toho už len maličkosťou. Jediné, čo sa za tisícročia nezmenilo, sú nádherné východy a západy slnka, ktoré môžeme pozorovať v rôzne ročné obdobia a je už len na nás, či si ich aspoň pár krát do roka spojíme s dávnou tradíciou a kolektívnou oslavou počas rovnodenností a slnovratov, či počiatkami a koncami ročných období, alebo si ich užijeme inak.