Zimné obdobie v minulosti bolo najvhodnejším obdobím na udržiavanie duchovnej kultúry, šírenie mýtov, povestí a rozprávok. Tma vytvára to najvhodnejšie prostredie pre komunikáciu s nadprirodzenými bytosťami.

Samotné magické obrady ako spôsob komunikácie s nadprirodzenou mocou sa odohrávali v rôznu dobu. Najtajomnejšie boli v noci, za mesačného úplnku, pri svetle ohňa, na odľahlých alebo nezvyčajných miestach. Konali sa však aj v domácnosti alebo na verejných priestranstvách, záležalo od typu a účelu obradu, či ho vykonávala jedna osoba, niekoľko osôb alebo celá obec. Najmasovejším magickým obradom, ktorý sa niekde zachoval dodnes, bolo obchádzanie sprievodu obyvateľov okolo chotára obce, časom už s farárom. Okolo obce sa tak vytváral magický kruh, ktorý ju mal ochraňovať.

Magický obrad bol skutočným divadelným predstavením v ktorom bol dej sprevádzaný mocnými slovami. To sú také slová, ktorých účelom je ovplyvňovať realitu prostredníctvom moci magických slov, alebo prostredníctvom nadprirodzených bytostí, ktoré sú vykonávateľmi príkazov a želaní toho, kto magický obrad realizuje. Rovnaký účel plnili aj rôzne úkony, ktoré bolo potrebné počas obradu uskutočniť.

Magické obrady slúžili rôznym účelom a nie všetky by sme aj v dávnych dobách vnímali ako magické. Tak ich nevnímame ani dnes. Dnes mnohé magické obrady považujeme len za folklór, ľudový zvyk, tradíciu a v podstate tým aj sú, pokiaľ si ľudia, ktorí ich vykonávajú ich pôvodný zmysel neuvedomujú. Nemôže byť magickým obradom to, čo pre človeka, ktorý ho vykonáva, nemá magický zámer.  Skákanie cez oheň je len zábava alebo šport, pokiaľ skok nesprevádza viera v to, že jeho vykonaním príde k želanej zmene reality.

Mágia je staršia ako náboženské obrady, z ktorých mnohé sú založené práve na magických princípoch, aj keď nie všetky môžeme považovať za vo svojej postate magické. Základný rozdiel je v tom, že v náboženskom obrade dominuje pokora, prosba a úcta k bohu, v magickom obrade vystupuje človek v pozícii pána, on prostredníctvom obradu a mocných slov ovláda nadprirodzené bytosti, ktoré na základe jeho príkazu majú zmeniť realitu.

Pohanstvo nám dnes splýva do jednej masy. Málokto vie, že naši predkovia, ale aj predkovia ostatných európskych národov dospeli k indoeurópskemu pohanstvu ako k náboženskému systému cez svoje magicko-démonické obdobie. V ňom boli síce rôzne nadprirodzené sily, ale neboli v pozícii bohov, ľudia pred nimi nekľačali na kolenách, neprosili ich, ale riadili ich prostredníctvom kúziel a čarov. Tak ako neskôr splynulo pohanstvo s kresťanstvom, tak predtým sa do pohanského náboženstva vnieslo veľa predstáv z magicko-démonického obdobia. A z pohanstva prešli do kresťanstva a odtiaľ do umenia a literatúry a do našej súčasnosti.

V ľudovom prostredí sa preto často stretávame s mágiou premiešanou s kresťanstvom

V ľudovom prostredí sa preto často stretávame s mágiou premiešanou s kresťanstvom, človek vykonávajúci magický obrad doňho zakomponuje namiesto démonov postavy svätcov a magické formulky doplní modlitbami. Už v stredoveku chodil konať magické obrady nielen na krížne cesty, ale aj ku krížu s Kristom, najmä ak stál niekde na menej frekventovanom mieste mimo intravilán obce. Pri magických obradoch neváhal používať kresťanské relikvie.

Dávne magické praktiky poznáme zo životopisov svätých. Napr. zo stredovekého Írska sa zachovalo niekoľko príbehov o nadprirodzených schopnostiach svätej Brigity, ktorá sa narodila  okolo roku 451 a zomrela 1. februára roku 525. Mnohí považujú kresťanskú svätú Brigitu za transformovanú pohanskú bohyňu Brigid, ktorá mala svätyňu na rovnakom mieste na akom údajná sv. Brigita založila kláštor. Je veľmi pravdepodobné, že ranní írski mnísi nadviazali na pohanský kult a ten spolu s pohanmi previedli pod krídla nového náboženstva. Brigid je zaujímavá už svojím menom, ktoré má spoločný indoeurópsky základ so slovenským slovom „breh“. Jej pohanský chrám v Írsku stál na kopci a nazýval sa „dubovým chrámom“. Keďže medzi keltskou a slovanskou mytológiou je veľa paralel, čo je pochopiteľné, lebo obidve vyrástli z rovnakého základu, pre nás je podstatné, že sviatok bohyne Brigid, aj svätej Brigity pripadá na 1. februára, na pohanský počiatok jari, kedy si my dodnes pripomíname Hromnicami slovanského boha búrky Perúna (Paroma).
V kresťanskom kláštore sv. Brigity v Kildare v Írsku dnes horí posvätný večný oheň, ktorý až do osemnásteho storočia udržiavalo devätnásť mníšok. Ten vyhasol od založenia kláštora len raz v trinástom storočí a potom v osemnástom storočí, keď bol kláštor rozpustený. Oheň v ňom bol opäť zapálený v roku 1996.

Brigid býva stotožňovaná s rímskou Minervou alebo s gréckou Aténou, ktorá bola dcérou boha Dia. Aténa bola bohyňou múdrosti, odvahy, umenia a remesiel a tiež, keďže bola panna, tak aj panenstva. Kresťanská transformácia Brigid bola, samozrejme, tiež pannou, ale pohanská Brigid mala manžela a deti. Dôležité je však pripomenúť si, že Brigid bola trojjediná, mala ešte dve sestry rovnakého mena. Jedna bola patrónkou domáceho krbu, bohyňou plodnosti, rodiny, pôrodu a uzdravenia. Druhá Brigid bola bohyňou kováčstva, remesiel, spravodlivosti a poriadku. Tretia Brigid  bola bohyňou poézie, piesní a ochrankyňou umenia. Mimoriadne schopnosti a vedomosti Brigid aj jej nasledovníčky sv. Brigity, samozrejme, neboli božskými vlastnosťami, ale pochádzali ešte od ich starších čarodejných predchodcov. Pritom boli považované za takú samozrejmú vec, že ani kresťanskí ideológovia sa nad týmto reliktom nepozastavovali, ale považovali ho za znak moci, ktorú vyvoleným jedincom udelil priamo ich boh.

Príbeh Brigid a sv. Brigity je názornou ukážkou transformácie pohanstva na kresťanstvo a magického obradu na kresťanský zázrak. Pritom, ak by sv. Brigita žila o tisíc rokov neskôr, nepochybne by za ten istý úkon, resp. za tú istú radu neskončila ako svätica, ale bola by upálená na hranici ako čarodejnica.

 

Kladivo na čarodejnice

Ešte ku koncu stredoveku cirkev mágiu neuznávala, ale čoskoro nastala podstatná zmena. Tou bolo vytvorenie obrazu Satana ako zvodcu človeka a nepriateľa boha. Cesta k satanovi trvala ideológom cirkvi takmer tisíc rokov. Bola výsledkom potreby oddeliť Dobro od Zla a prezentovať Boha ako Dobro. Nevadilo, že v Biblii to nebol Satan, ale bol to Boh, ktorý uplatňoval kolektívne tresty, vraždil celkom nevinných ľudí, nielen svojich odporcov, ale aj batoľatá. Napr.: "Raz na svojich potulkách pozabíjal všetko prvorodené v krajine, človeka ale aj dobytok, a obchádzal len domy potreté krvou" (Ex 12,12-13). Kresťanskí teológovia začali tvrdiť, že akákoľvek spolupráca s démonom znamená popieranie boha. Z ľudovej mágie sa stala služba Satanovi. Tým bola vydláždená cesta k hrôzostrašnému honu na čarodejnice, ktorý nevyvrcholil v "temnom stredoveku", ale až v prvých storočiach novoveku a ktorému padli za obeť milióny ľudí, najmä žien, v západnej Európe.

Najznámejšou ideologickou príručkou pre boj s čarodejníctvom je kniha Malleus Maleficarum, Kladivo na čarodejnice, vydaná okolo roku 1488. U nás je známa najmä z románu Kladivo na čarodějnice, ktorý napísal český národný umelec Václav Kaplický v roku 1963.  Na Slovensku toto dielo spopularizoval český film z roku 1969 "Kladivo na čarodějnice", ktorý sa však dlho v kinách  nepremietal, lebo čoskoro poniektorým začal dej v ňom prezentovaný pripomínať nastupujúce obdobie normalizácie po roku 1968, resp. po roku 1970.

Román a film popisujú uplatnenie príručky proti čarodejniciam na konkrétnom prípade, v ktorom olomoucký advokát Boblig z Edelstadtu, na žerotínskom panstve okolo roku1680 vypočúval a usvedčoval osoby, ktoré boli podozrivé z vykonávania mágie. Na základe udania starej žobráčky, ktorá chcela použiť hostiu na liečenie dobytka, zinscenoval sériu procesov, do ktorých postupne zatiahol viacero vážených a hlavne majetných občanov, mučením ich donútil k priznaniu a ich majetok si potom rozdelil s panstvom. Na tomto základe v podstate prebiehali procesy s čarodejnicami v celej západnej Európe, hon na čarodejnice poslúžil na obohatenie sa inkvizítorov a ich podporovateľov a preto mohol trvať stáročia.

Mágia v modernej dobe

Viera v mágiu, existenciu čarodejov, čarodejníc, bosorákov, bosoriek, stríg, ale aj vo veľa iných nadprirodzených bytostí napriek tomu prežila. Etnológovia zaznamenali vieru v ich existenciu aj na Slovensku ešte v polovici 20. storočia. O štvrť storočia neskôr rozprávači z ľudového prostredia s prekvapením pri výskumoch konštatovali, že bosorky a bosoráci sa z ich života vytratili, napriek tomu, že v ich mladosti boli v každej dedine a poznali viacero príbehov v ktorých vystupovali. Viera v to, že určití jednotlivci mali nadprirodzené schopnosti uzdraviť alebo ublížiť bola vtedy rozšírená po celej krajine. Za čarodejnice boli označované osoby, ktoré ovládali ľudové liečiteľstvo, venovali sa prognostike, ale tiež ovládali rôzne čary, ktorými mohli meniť realitu. Vedeli sa premeniť na mačku alebo žabu, vedeli pripraviť susedovu kravu o mlieko, spôsobiť zhoršenie alebo zlepšenie medziľudských vzťahov. Existovali miesta o ktorých sa hovorilo, že sa tam v isté dni, resp. noci zlietajú čarodejnice na metliach, tancujú na krížnych cestách, na cintorínoch, ale vidieť sa dali aj v kostole. Často krát sa dala čarodejnica spoznať podľa toho, že predstierala priveľkú náboženskú horlivosť.  Iným poznávacím znakom čarodejnice na Slovensku boli jej zelené oči. Rozprávači z ľudového prostredia interpretovali veľa príbehov o činnosti konkrétnych čarodejníc, niekedy uviedli aj ich mená. Menovať čarodejnicu menom alebo označiť niekoho za čarodejnicu mohlo byť však veľmi nebezpečné, človek sa vystavoval jej možnej pomste.

Výskumy mágie a čarodejných praktík z 19. a 20. storočia potvrdzujú, že spomínané Kladivo na čarodejnice nie je spoľahlivým dokladom o ľudovej mágii z konca stredoveku. Ide viac-menej z veľkej časti o fantázie jeho autorov. Aj prípad z Moravy dokladá, že inkvizítor si pri vypočúvaní obvinených riešil vlastné sexuálne problémy a vkladal im do úst popis činov, ktoré sa v ľudovom prostredí nevyskytovali, pričom tradičné ľudové slávnosti pretvoril na čarodejnícke sabaty. Riadil sa však Kramerovou príručkou z roku 1486, v ktorej nájdeme také kuriozity, ako napr. príbeh o čarodejniciach, ktoré zhromaždujú vo vtáčom  hniezde alebo v krabici až tridsať mužských penisov, ktoré kŕmia ovsom a kukuricou.

Viera v mágiu a čarodejnice a čarodejníkov prešla aj do 21. storočia. Nie je už doménou len vidieckeho prostredia. Z čarodejníctva sa stala profesia, ktorej sa darí vo väčších mestách. Moderné čarodejnice využívajú pri svojej práci nielen tradičné prostriedky, ale aj modernú techniku. Cirkev pritom tam, kde najviac bojovala s pozostatkami pohanstva, teda v západnej Európe, upadá. Počty veriacich sa vo viacerých krajinách západnej Európy rátajú len na percentá. Zároveň v týchto krajinách oveľa viacej ľudí verí v nadprirodzené sily pohanského pôvodu. V strednej a východnej Európe je odlišná situácia, veľa obyvateľov nazerá na mágiu vedecky pod vplyvom minulej materialistickej výchovy a veľká časť z nich zároveň celkom nevedecky inklinuje ku kresťanstvu. Viera v účinnosť mágie pritom nevylučuje ani materialistické ani idealistické presvedčenie, lebo na samotnú mágiu sa dá nazerať aj ako na súčasť materiálneho sveta, ktorý sa riadi nielen fyzikálnymi zákonmi. Celkom iná situácia je v tých krajinách sveta, v ktorých dodnes platia prísne zákony proti čarodejníctvu. Ani tie však nedokážu zničiť vieru v účinnosť mágie, v ktorú tam, rovnako ako u nás, veria najviacej tí, ktorí sa jej obávajú.