O holubičej slovanskej povahe
Každý už pravdepodobne počul o „holubičej povahe slovanskej“, ktorá je dávaná do protikladu k povahe iných národov. Písomné pramene z počiatku stredoveku pritom jasne hovoria, že vtedajšie slovanské národy zvádzali so svojimi protivníkmi urputné boje, často víťazili ale aj prehrávali a na stáročia sa dostávali do područia iných, aby sa opäť vzchopili a dôsledne zúčtovali zo svojimi podmaniteľmi. Tak dôsledne, že po bývalých víťazoch zostali len skromné stopy a niekde ani to nie.
Kyjevskí Rusi si trúfli aj na mocnú Byzanciu a slovanské kmene zo strednej Európy zasa podnikali lúpežné výpravy na územie západorímskej ríše. Zatiaľ čo potomkovia kyjevských Rusov žijú naďalej v ukrajinskom a ruskom národe a založili svetovú veľmoc, po Byzancii zostali len stavebné pamiatky, po hlavnom meste Chazarskej ríše len nedávno objavené základy budov a po Hunoch a Avaroch ani to.
Prokopius popisuje vyčíňanie Slovanov na území Rímskej ríše takým spôsobom, že i dnes z toho nejednému naskakuje husia koža – keďže Slovania boli národ ako vieme mierumilovní a slobodní a otrokov nemali, tak zajatcov buď popredali do otroctva iným národom, alebo ich vraj kruto vyzabíjali. Údajne ich s obľubou napichovali na koly alebo ich priviazali o koly a umlátili palicami. Pri svojich lúpežných výpravách likvidovali celé mestá, krajina bola posiata mŕtvolami ich nepriateľov, resp. obyvateľov, ktorí sa im postavili na odpor. Podobne píšu o výpravách veľkomoravských Slovenov franskí kronikári na územie ich ríše ešte v deviatom storočí n.l.

Romantický pohľad na Slovanov
Najstaršie podrobnejšie písomné správy o Slovanoch sa zachovali od Prokopia (z r. 562), cisára Mauritiusa (582 — 602) a cisára Lea (886 — 911).  O Slovanoch píšu ako o početnom obyvateľstve, ktoré obývalo rozsiahle oblasti Európy, no napriek tomu nevytvorilo štátny útvar, ktorý by sa mohol svojou mocou a vplyvom rovnať bývalej Rímskej ríši. Starší autori uvádzajú aj príčinu – Slovania sú síce početní, ale nejednotní, lebo neznášajú nad sebou iných pánov.
Pavol Jozef Šafárik už v prvej polovici devätnásteho storočia v úvode svojej práce Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí zhrnul z týchto prameňov vtedajšie predstavy o Slovanoch nasledovne:
„Podľa Prokopa Slovania mali demokratické zriadenie, vlastné zákony i náboženstvo, bývali v biednych chatrčiach a menili svoje sídla ešte často, bojovali väčšinou pešo, ozbrojení štítmi a oštepmi, boli vysokí a mocní, plaví. Spravodlivosť bez úskočnosti a zloby bola hlavnou črtou ich povahy; podľa Mauritia a Leona mali radi slobodu tak veľmi, že sa nijako nevedeli prinútiť k služobnosti alebo k poslušnosti, boli vynikajúco udatní a ľahko znášali námahu, horúčavy i zimu, nahotu i nedostatok; voči cudzincom boli neobyčajne vľúdni a pohostinní, zajatcov si nikdy neponechávali ako otrokov, ale po istom čase ich prepúšťali; živili sa najmä pastierstvom a roľníctvom; ženy boli mužom mimoriadne verné, často umierali dobrovoľne s nimi; ako zbrane používali oštepy, štíty, luky a šípy. Vo vojne mávali nielen pechotu, ako píše Prokop, ale i jazdu, ako výslovne svedčí Konštantín Porfyrogennetus, časť II, hlava 31. Okrem zbraní, ktoré spomína Prokop, bojovali i mečmi a prakmi. Tiež niet pochyby, že boli medzi nimi triedne rozdiely, a to šľachtický stav (kňaz, bojar, župan, pán, šľachtic) a oproti nemu stav slobodných mužov (človek, ľud), odhliadnuc od nevoľníctva poddaných alebo neslobodných (rob, rab). Taktiež je jasné, ako to výslovne a jednohlasne zdôrazňujú dejepisci VI. — XII. stor., že sa spravovali podľa zákonov, ktorých stopy obsahuje už samotný Jaroslavov Zákonník, čiže takzvaná Pravda ruská, i keď by sa to ťažko, ba vôbec nedalo dokázať o jednotlivých kmeňoch. Samotné názvy miest (grad od graditi ohradiť), ako Stargrad Aldenburg (Oldenburg), Novgorod, Novietunum, Kijev, Vineta,] Arkona, Smolensk, Černigov, Pskov, Izborsk a iné poukazujú na význačný stupeň civilizácie.“

Slovania ako bojovníci
Správy súčasníkov, protivníkov Slovanov, ktorí celkom iste krutosti Slovanov zveličovali, však svedčia predsa len o inom slovanskom duchu ako tvrdí Šafárik. Napríklad ešte v 11. storočí píše Adam Brémsky (cca 1050 – 1080) vo svojej kronike Činy biskupov hamburského kostola: „Z ostrovov, ktoré ležia blízko slovanského územia, považujeme tri za veľmi významné. Prvý z nich sa nazýva Fehmarn. Rozkladá sa naproti Vágrii, takže ho možno vidieť zo Stargardu, podobne ako iný ostrov zvaný Lolland. Ten druhý, položený naproti Vilkom, patrí Rujancom čiže Ránom. A to je najsilnejší zo všetkých slovanských kmeňov. Platí ako zákon, že bez ich súhlasu nemožno vo verejných záležitostiach nič rozhodnúť. Tak sú obávaní kvôli svojmu dôvernému vzťahu k bohom, alebo skôr démonom, ktorých uctievajú oveľa mocnejšími obradmi ako iní. Oba tieto ostrovy sú plné pirátov a veľmi krutých lupičov, ktorí nešetria nikoho, kto tadiaľ prechádza. Zabíjajú totiž všetkých tých, ktorých ostatní obvykle predávajú.“

Počiatky jednej fámy
Napriek tomu nemecký filozof Johann Gottfried von Herder v 18. storočí sa neskrýval obdivom a sympatiami k dávnym Slovanom. Bol zrejme ovplyvnený názormi Komenského, ako aj vtedajším postavením Slovanov v strednej Európe, ktorí boli zväčša súčasťou štátnych útvarov, v ktorých jazykovo dominovali iné národy. Komenský bol zrejme prvý, ktorý začal v 17. storočí šíriť fámu o „slovanskej holubičej povahe“. Herder na základe názorov rôznych svojich súčasníkov a predchodcov preto píše o Slovanoch, že „Slovania nikdy neboli národom, ktorý by začínal vojny a dobrodružstvá ako Nemci; skôr tiahli tíško za nimi a osádzali sa na miestach a v krajoch, ktoré ostávali po nich prázdne. Všade sa osádzali, aby si prisvojili zem, ktorú iný národ opustil, aby ju obrábali a užívali ako kolonisti, ako pastieri, ako roľníci; a pritom, po všetkých predchádzajúcich pustošeniach  a kočovných nábehoch, ich nehlučná prítomnosť a usilovnosť bola krajinám na prospech. Obľubovali roľníctvo, zásobu stáda i obilia, aj rôzne druhy domáceho umenia a s výrobkami svojej krajiny a usilovnosti všade otvárali užitočný obchod. Pozdĺž Baltského mora, počnúc od Lübecku, vystavali prímorské mestá, medzi ktorými Vineta na ostrove Rujane bola slovanský Amsterdam: tak sa spolčili aj s Prusmi, Kuróncami a Lotyšmi, ako o tom svedčí jazyk týchto národov. Na Dnepre vystavali Kijev, na Volge Novgorod, ktoré sa čoskoro rozvinuli na kvitnúce obchodné mestá tým, že spájali Čierne more s Baltským a sprístupňovali výrobky východných krajín (Orientu) severnej a západnej Európe. V Nemecku sa zaoberali baníctvom, rozumeli sa do tavenia i liatia kovov, pripravovali soľ, zhotovovali ľanové plátno, varili medovinu, pestovali ovocné stromy a viedli svojím spôsobom veselý muzikálny život. Boli štedrí a až márnotratne pohostinní, milovali vlastnú slobodu, vedeli však byť podrobení i poslušní, nenávideli rabovačky a plienenia.“ Lež pokojamilovnosť, tichý domácky život nepomohli Slovanom proti útlaku zvonku; práve tieto vlastnosti ich tomuto útlaku najviac vystavovali. Preto aj Herder hovorí ďalej: „Nikdy sa nepokúšali o nadvládu nad svetom, nemali vojny chtivých dedičných kniežat a radšej sa stávali poplatníkmi, len aby mohli pokojne žiť vo svojej krajine; a tak sa mnohé národy, najmä však nemecké kmene, proti nim ťažko prehrešili.
Už za Karola Veľkého začali sa uchvatiteľské vojny, ktorých príčinou, isteže, boli obchodné zisky, i keď sa diali pod rúškom kresťanského náboženstva; lebo výbojným Frankom istotne bolo pohodlnejšie podmaniť si usilovný roľnícky a obchodnícky národ, než aby sa sami učili týmto umeniam a vykonávali ich. Čo začali Frankovia, to dokončili Sasi; vyplienili Slovanov v celých provinciách, alebo ich učinili svojimi nevoľníkmi a ich pozemky porozdeľovali svojim biskupom a šľachticom. Ich obchod pri Baltskom mori rozbili severní Germáni; ich Vinete spôsobili tragický koniec Dáni a ich zvyšky v Nemecku pripomínajú to, čo Španieli učinili s Peruáncami. Nešťastný bol tento národ preto, lebo pri svojej láske k mieru a k domáckej usilovnosti nemohol si vytvoriť trvalú vojenskú sústavu, hoci mu istotne nechýbalo udatnosti v horúčkovitom odpore. Nešťastný preto, lebo poloha medzi jednotlivými národmi ich na jednej strane priblížila tak veľmi k Nemcom, na druhej strane zase boli od chrbta vystavení všetkým výpadom východných Tatárov, pod ktorými, najmä pod Mongolmi, si veľa vystáli a vytrpeli.“
Na Herderove názory neskôr nadviazali aj slovenskí a českí autori, ktorí ich nekriticky prevzali a tak sa z fámy o podrobených a mierumilovných Slovanoch, neschopných vládnuť samým sebe, stala súčasť našich národných dejín. V jednom však s Herderom, ktorý predpovedal Slovanom veľkú budúcnosť možno bez výhrad súhlasiť, lebo aj súčasnosť naznačuje, že životnosť slovanských národov je väčšia, ako životnosť väčšiny národov západnej Európy, ktoré sa v priebehu niekoľkých generácií pri súčasnom trende pôrodnosti a migrácie stanú na svojom národnom území menšinami.

Pracovať a čušať
Presvedčiť ovládané slovanské národy najmä v strednej Európe o tom, že sú mierumilovní a mať vlastný štát neschopní a nech teda len pracujú a nevystrkujú rožky, bola pritom celkom pochopiteľná stratégia nemeckých a v Uhorsku zasa maďarských učencov a politikov. Realita bola pritom celkom iná aj v časoch Komenského, Herdera, Palackého či Šafárika. Už husitské hnutie v Čechách dokázalo, že sa Česi vedia postaviť na obranu svojich záujmov. Porazenecké postoje v Čechách, ktoré Čechov a ostatných Slovanov stavali do pozície tých morálne lepších, aj keď porazených, vychádzali skôr z udalosti bo Bielej hore, následkom ktorých aj Komenský musel Čechy opustiť. O mierumilovnosti slovanských národov bývalej Juhoslávie sa hovoriť ani nezvykne, svoje si zakúsili už Turci v časoch Osmanskej ríše. Slovania, keď sa naskytla vhodná príležitosť, sa aj v minulosti vedeli postaviť na obranu svojich záujmov, a to aj v časoch, keď iné národy porazenecky skladali zbrane. Víťazstvo Rusov nad Zlatou Hordou, nad Napoleonom a najmä víťazstvo Rusov, Ukrajincov a iných národov vtedajšieho ZSSR nad Nemeckom bolo zároveň jedným z najväčších víťazstiev slovanských národov nad svojimi protivníkmi, ktorých pripravilo o územia dobíjané po stáročia. Podobne to platí aj o iných slovanských národoch, napr. o Poliakoch, Bulharoch, Čechoch, Slovákoch... Aj súčasné horšie ekonomické podmienky slovanských národov v rámci Európskej únie sa z hľadiska demografického vývoja javia ako výhoda, napriek tomu, že vedie k migrácii časti obyvateľstva do západných krajín. Zároveň však odrádza ekonomických migrantov od usádzania sa v prevažne slovanských krajinách strednej Európy, čo v konečnom dôsledku bude mať z hľadiska životnej úrovne jeho obyvateľov aj stability stredoeurópskych štátov kladný efekt.

Krok vzad, dva kroky vpred
Pritom nemožno poprieť, že isté prejavy, ktoré môžu príslušníkom iných národov a kultúr navodzovať pocit, že Slovania radšej ustúpia, než by riskovali konflikt, sprevádzajú ich dejiny od nepamäti. Zrejme to súvisí s tým, že slovanské národy sa živili najmä poľnohospodárstvom a to je spôsob obživy, ktorý vyžaduje stabilné pomery a dobré susedské vzťahy. Z tohto dôvodu sú zvyknutí ustúpiť aj tam, kde sú v práve, čo tí, ktorých morálka je založená na iných predstavách chápu ako slabosť. Pritom často je to zo slovanskej strany len taktika, ktorá už po stáročia vychádza. Krok vzad zatiaľ vždy nasledovali dva kroky vpred. Navyše Slovania nikdy za svoj vzor ani symbol nemali holubicu, ale, tak ako u iných národov, ich symbolom, vzorom a objektom obdivu boli najmä dravce.