V ľudovej tradícii sa zachoval dávny zvyk vynášania Moreny. Na pôvod a význam tohto neoficiálneho kresťanského obradu sú rôzne názory. Jeden z nich ho vysvetľuje ako pôvodne pohanský obrad vynášania zimy, iní v ňom vidia pozmenený obrad víťazstva kresťanstva nad pohanstvom. To, že tradície nadobúdajú v nových situáciách iný význam je častým javom.
Nazeranie na Morenu ako na bohyňu zimy a smrti je logické. Príroda sa na zimu ukladá k spánku, ktorý je smrti veľmi podobný. Prebudenie sa zo spánku je počiatkom nového cyklu, jar sa rodí zo zimy. Jarné upratovanie je obradom materiálnej očisty, oslavou nového života. Na tomto princípe bolo založené celé zvykoslovie, v ktorom aj pohreb končil veselosťou, lebo odchod na iný svet bol len ukončením jednej etapy života, nie jeho absolútnym koncom. Preto pohanský obrad lúčenia sa zo zimou bol aj obradom vítania jari. Zima bola zároveň, tak ako dnes, spájaná s chorobami z prechladnutia, s infekciami.  Lúčiť sa so zimou znamenalo zároveň lúčiť sa s periodicky sa opakujúcimi chorobami. Tak je tomu po tisícročia. Až doslova len dodnes, lebo tento rok sme s vynesením Moreny zároveň privítali Koronu a jej vynášanie, zdá sa, sa pretiahne na nezvyčajne dlho.

 

Paul Furst:
Der Doctor Schnabel von Rom Hollander

Epidémie

Epidémie ani v minulosti neprichádzali len na zimu. Zjavovali sa v rôznom časovom období, ale tiež bola pre ne príznačná sezónnosť. Všetky epidémie pritom majú jedno spoločné – majú ekonomické príčiny. Tie spôsobujú nerovnováhu v spoločnosti aj v prírode a vec vyzerá potom tak, akoby samotná príroda, v niekoho predstava zasa iná vyššia moc, túto nerovnováhu odstraňovala javom, ktorý vníma ako trest.

Epidémia je z medicínskeho hľadiska náhle rozšírenie nejakej choroby. V prenesenom slova zmysle nemusí byť epidémia len fyzická, môže mať aj psychickú podobu a v tom prípade sa nám ani ako choroba javiť nemusí. Príkladom sú rôzne ideológie, ktoré mali, resp. majú milióny či stámilióny prívržencov a nikto si ich netrúfne označiť za choroby. Ideologické epidémie sú horšími pohromami ako mor alebo prírodná katastrofa.

Epidémie, či už tie fyzické alebo psychické majú hroznejšie následky ako tie najväčšie vojnové konflikty. Najmä pokiaľ rátame priame straty na ľudských životoch.

Vznik a rozšírenie každej epidémie má svoje príčiny. Vírus alebo baktéria síce vznikne na jednom mieste, ale k jej rozšíreniu je potrebné množstvo ľudí, alebo zvierat, ktorí ju roznesú po celom svete. Na to najlepšie slúžia hospodárske kontakty, obchod, vojny a turistika.

Počas žiadnej epidémie nevyhynie všetko obyvateľstvo, pokiaľ je početnejšie. Aj tie najkrutejšie epidémie ponechávajú nažive niekoľko percent obyvateľstva. Jeho prípadný zánik je potom spôsobený už inou príčinou, ale z malého počtu sa tiež dokáže za primeraný čas rozmnožiť do pôvodného stavu.

Justiánov mor

Najstaršou historicky známou epidémiou je tzv. Justiánov mor, ktorý sužoval náš stredoveký svet v rokoch 541 – 544. Mor je nazvaný podľa cisára Byzantskej ríše Justiniana I. Pôvodcom moru je baktéria Yersinia pestis bacilli, ktorá, ako ukázali výskumy v 19. storočí, sa prenáša na človeka prostredníctvom potkaních bĺch. Tie dokážu nakaziť nielen ľudí, ale aj ľudské, mačacie a psie blchy. Tí všetci sa preto stali jeho prenášačmi. Čo je ešte horšie, blchy sa nezdržiavajú len na svojich nositeľoch, ale časť svojho života trávia v hniezdach mimo neho, v odevoch, ale aj v potravinách alebo ma tovare.  Dokážu sa tak šíriť bez priameho ľudského alebo zvieracieho kontaktu, napr. pri obchodnej výmene tovaru.

Epidémia Justiánovho moru vznikla v Etiópii. Už v roku 540 sa rozšírila do Egypta, Palestíny a Antiochie. Odtiaľ ju obchodné lode rozviezli do prístavov na všetky pobrežia Stredozemného mora. Na jeseň roku 541 bola už v hlavnom meste Byzantskej ríše, v dnešnom Istanbule. Jej podrobný popis nám zanechal byzantský historik Procopius z Caesarea vo svojej práci „Dejiny vojny“. Píše v nej, že epidémia bola taká silná, že sa zdalo, že vyhynie všetko obyvateľstvo Byzantskej ríše. O príznakoch choroby píše:

„... väčšinou sa stalo, že chorí si ani neuvedomovali, čo sa deje. Žili akoby v bdelej vízii alebo vo sne. Horúčka prichádzala náhle, niektorí z nich sa do nej prebudili zo spánku, iní ju dostali pri chôdzi a iní, keď boli zasnúbení, bez ohľadu na to, čo robili. A telo nevykazovalo žiadnu zmenu oproti svojej predchádzajúcej farbe, ani nebolo horúce, ako by sa dalo očakávať pri útoku horúčky, ani sa nezaznamenal žiadny zápal, ale horúčka bola taká mdlá od začiatku a až do večera, že ani chorým samotným, ani lekárovi, ktorý sa ich dotkol, nenapadlo podozrenie na nebezpečenstvo. Bolo preto prirodzené, že nikto z tých, ktorí ochoreli na chorobu, neočakával, že na ňu zomrie. Ale v ten istý deň, v niektorých prípadoch na ďalší deň a vo zvyšku nie o mnoho dní neskôr, sa objavil bubonický opuch, a to nielen v konkrétnej časti tela, ktorá sa nazýva bubon, teda „pod bruchom“, ale aj vo vnútri podpazušia, v niektorých prípadoch aj pri ušiach a na rôznych miestach stehien."

V Konštantínopole – Carihrade, na jar roku 542 zomieralo denne okolo päťtisíc až desaťtisíc ľudí. V krátkom čase zomrela tretina obyvateľov mesta. Tí, ktorí prežili nestíhali pochovávať zomrelých. Mŕtvych preto skladovali na hromadách v kostoloch a ich vežiach. Kresťanská ideológia zakazovala mŕtvych spaľovať, čo viedlo k ďalšej nákaze a zvyšovaniu počtu obetí.

Mor sa z Byzancie počas nasledujúcich troch rokov rozšíril na územie dnešného Talianska, južného Francúzska, Španielska a Nemecka. Odtiaľ do Dánska a Írska. Zachvátené bolo pobrežie severnej Afriky. Konečná bilancia epidémie sa do roku 546 odhaduje na sto miliónov mŕtvych. Za epidémiou nasledoval osem rokov trvajúci hladomor s ďalšími obeťami. Epidémia natrvalo zmenila politické pomery v Európe.

Aj keď v roku 546 epidémia moru ustala, samotná jeho príčina nezanikla. Európa a priľahlý svet zaznamenali návrat tohto moru počas nasledujúcich dvesto rokov ešte veľa krát. V samotnom Konštantínopole v rokoch 573, 600, 698 a 747. V siedmom a ôsmom storočí sa vyskytol viackrát v Egypte, v Iraku a v Sýrii v rokoch 669, 683, 686, 698, 704, 713, 732 a 750. V roku 664 zabíjal v Anglicku a v Írsku. Potom sa na sedem storočí stratil a s ním aj spomienka naň.

Keď sa Yersinia pestis bacilli v rokoch1346 – 53 opäť rozšírila po Európe, nikto ju už nespájal s Justiánovym morom. Dostala nové meno – „Čierna smrť“. Súčasníci popisujú, že mŕtvych bolo toľko, že ich nestíhali ani riadne pochovať v hromadných hroboch a tak mŕtvoly cez noc vyhrabali túlavé psy a rozvláčili ich po meste. V priebehu niekoľkých mesiacov zahynulo v talianskych mestách vyše 60% obyvateľov. Úmrtnosť dosahovala 80%, čiže šancu na prežitie mal len jeden z piatich nakazených. Mor pritom neprenášali len baktérie, ale jeho šíriteľom sa stával aj morom nakazený človek, ktorý ho roznášal kvapôčkovou infekciou.

Čierna smrť

Za túto morovú epidémiu vďačili Európania Mongolom. Tí počas dobýjania Krymu  nakazili talianskych obchodníkov, ktorým sa podarilo na svojich lodiach ujsť a Čiernu smrť si zobrali so sebou. Rozšíreniu moru v Európe napomohla skutočnosť, že v 11.  až 13. storočí mimoriadne narástla európska populácia, opäť začali vznikať veľké mestá a krajiny boli husto pokryté množstvom dedín. Ich obyvatelia pritom svoju nadprodukciu predávali prostredníctvom obchodníkov, ktorí ju zvážali do obchodných centier, tam sa nakladala na lode a rozvážala po okolitom svete. Veľký pohyb tovaru a ľudí sprevádzalo migrovanie baktérií a mnohých chorôb, čomu napomáhali aj zlé hygienické návyky obyvateľstva, ktoré starostlivosť o svoje telo považovala za hriech. Ak sa vyskytli epidémie, nehľadali preto príčinu v nedostatočnej hygiene, ale ideologicky ich zdôvodňovali ako boží trest za hriechy. Hocijaké opatrenia na zabránenie šírenia epidémie boli na mnohých miestach považované za protivenie sa božej vôli.  

Šírenie Čiernej smrti sa dá celkom dobre zrekonštruovať na základe plavby talianskej obchodnej lode z Krymu, ktorá najprv zakotvila v Konštantínopole. Odtiaľ iná loď doviezla mor do Alexandrie, ďalšia do Marseille. Medzitým stihla talianska loď nakaziť Janov, Benátky a odtiaľ sa mor šíril do Florencie a Pisy. V roku 1348 boli zasiahnuté prístavné mestá v Španielsku. V máji bol mor už v prístavných mestách v Anglicku a na jeseň v Osle. Z prístavov sa rýchlo šíril do vnútrozemia. V roku 1353 bola morom spustošená Moskva a choroba sa dostala až na hranicu so Zlatou hordou, kde mala svoj počiatok. Zaujímavé je, že Čierna smrť neprišla do západnej Európy cez Rusko, ale že tomu bolo naopak. Príčinou bolo obchodné embargo, ktoré Zlatá Horda uvalila na ruské kniežatstvá. Územie Slovenska bolo morom zasiahnuté z juhu.

Prejavy tejto choroby opísal Giovanni Boccaccio v roku 1348 vo svojej knihe Decameron:
„.. u mužov aj žien sa najprv objavili nádory v slabinách alebo v podpazuší. Niektoré z nich vyrástli rovnako veľké ako obyčajné jablko, iné ako vajce, iné viac, iné menej, ktoré obyčajný ľud nazýval gavocciolo (kŕčové žľazy). Z týchto dvoch častí tela sa toto smrtiace gavocciolo čoskoro začalo množiť a rozširovalo sa vo všetkých smeroch. Potom  sa príznaky choroby začali meniť, čierne škvrny alebo škvrny sa v mnohých prípadoch objavili na ramene, stehne alebo inde.“

Bilancia Čiernej smrti, ktorá postihovala najmä ženy a deti a menej dospelých mužov, hovorí, že v priebehu niekoľkých rokov na mor zomrelo asi 50 miliónov ľudí. Pritom sa odhaduje, že v Európe pred vypuknutím tejto epidémie žilo okolo 80 miliónov ľudí. 

Mor bol opäť príčinou veľkých spoločenských a hospodárskych otrasov. Mnohé rodiny, aj celé dediny vymreli. Obchod a cestovanie sa obmedzili na minimálnu úroveň. Nastal nedostatok jedla a remeselných výrobkov. Feudálom ubudlo také množstvo pracovnej sily, že schudobneli a tí nemnohí chudobní dedinčania, ktorí prežili, si posilnili svoje postavenie a mnohí zbohatli. Vytvorila sa nová, stredná trieda na dedine aj v mestách, ktorá sa stala konkurenciou šľachty a nakoniec, po stáročiach, dosiahla jej pád a niekde aj zrušenie šľachty a jej privilégií.

Do Európy sa Čierna smrť vrátila opäť v rokoch 1665 a 1666.  Epidémia dosiahla vrchol v septembri 1665, keď v Londýne zomrelo 7.000 ľudí týždenne. V rokoch 1665 až 1666 zomrela pätina obyvateľov Londýna, približne 100.000 ľudí.

Tretia epidémia moru

Tretia epidémia tohto moru sa začala šíriť v roku 1855 z vnútrozemia  Číny. Koncom devätnásteho storočia sa dostala do prístavných miest a odtiaľ v priebehu pár rokov mor zasiahol všetky kontinenty, ako poslednú v roku 1900 Austráliu. Oficiálne táto epidémia skončila v roku 1959, ale jej ohniská doznievajú dodnes. Ročne je po celom svete evidovaných okolo 2.000 prípadov ochorenia. Následky tretej epidémie moru, až na Indiu, kde zabila okolo 15 miliónov mŕtvych, boli v ostaných častiach sveta so situáciou v stredoveku neporovnateľné. Počet nakazených dosahoval len tisícky prípadov a na ochorenie zomierala „len“ približne tretina chorých. Pomerne úspešné zvládnutie tretej epidémie moru sa podarilo vďaka skutočnému poznaniu jeho príčiny, ktorá umožnila zastaviť, resp. obmedziť jeho šírenie a účinne sa pred ním brániť.

Čierna smrť – baktéria Yersinia pestis bacilli, bola pritom príčinou len jednou z mnohých smrtiacich epidémií, ktoré v stredoveku a novoveku postihli Európu, resp. iné svetadiely. Niektoré epidémie, či už ich pôvodcom bola baktéria alebo vírus, boli šírené zámerne ako biologické zbrane vo vojne, alebo potajomky ako nástroje na hospodárske zničenie nepriateľa a nie zriedka sa obrátili aj proti tým, ktorí ich použili. Lebo, ako je známe, každá palica má dva konce a kto mečom bojuje, mečom aj zahynie. Tak to vidíme aj pri súčasnej epidémii, ktorá, nech je už jej pôvod akýkoľvek, sa stáva nástrojom na riešenie hospodárskej krízy, avšak takým spôsobom, že neodstraňuje príčiny, ktoré ju vyvolali, naopak zreteľné je úsilie o jej zneužitie na posilnenie tých, ktorí sú jej príčinou. Ako to dopadne, poznáme, na rozdiel od nich, z histórie epidémií, ktoré prežili kedysi dávno naši predkovia.