Prvý apríl, neoficiálny sviatok bláznov, je deň v ktorý by sme si mali obzvlášť dať pozor komu a čomu budeme veriť. Lebo správať sa v tento deň ako blázon, obhajovať bláznivé názory a šíriť skutočne „pravdivé zvesti“ nie je výsadou bláznov, ale nárok na to majú všetci ostatní. Aj keď za týmto z dávnych čias pochádzajúcim zvykom dnes vidíme len žartovanie, v skutočnosti išlo o veľmi vážnu vec.

Blázni boli oddávna považovaní za bytosti, ktorých reči nikto nebral vážne. S tou výnimkou, keď bláznovi a bláznovstvu podľahli všetci. Uvádzaním príkladov by sme sa mohli dotknúť tých, ktorí majú iné názory na rôzne historické postavy, ako aj menšín a väčšín po celom svete a tak ponecháme na každom, aby si ich našiel sám. Lebo: „Blázni sa všade nájdu“.

Rešpektovanie kategórie „nedotknuteľných bláznov“ bolo dôležité aj z hľadiska vládnucej moci, jej ideológie, ale aj z hľadiska opozície voči nim. Veď o existencii skutočných bláznov „od prírody“ nikto nepochybuje. Preto na spochybnenie jednotlivca, spoločnosti, jej vlády alebo jej ideológie stigma „blázna a bláznovstva“ postačuje a je veľmi účinná.

Byť bláznom bolo a je nielen handicapom, ale je to zároveň aj privilégium. Privilégium spočíva v beztrestnosti bláznových výrokov, lebo blázna brať vážne môže vskutku len blázon. S bláznom sa nediskutuje, tomu sa prikyvuje, to vedia odborníci na ľudskú psychiku a oddávna to konštatuje aj ľudová múdrosť: „Blázna mlčaním odbavíš“. Hugolín Gavlovič vo svojej zbierke Valaská škola mravúv stodola na túto tému píše:

Nezmlúvaj se o múdrosti s tým, který je v bláznivosti

Odpoveď žiadnu nemá bláznivá otázka,

nehľadaj v pavučine pekného obrázka.

Kto s bláznom dišputuje, podobný mu býva,

a i väčšie než blázon potupenie máva.

Ak na bláznivú otázku odpovieš s múdrosťou,

keď múdro s bláznom hovoríš, zavalíš ho zlosťou.

A ak bláznivo odpovieš na bláznivé reči,

tak sa bláznovi prispôsobuješ, budeš blázon väčší.

Nezasluhujú odpoveď reči ledajaké,

mlčaním dobre odpovieš na otázky také.

Skrz mlčanie ho privedieš k mlčanlivosti,

pozná, že otázka jeho bola bez múdrosti.

Hlupáci a blázni povýšenecky odmietajú diskusiu, skalopevne presvedčení o svojej pravde sú nám schopní ju len „zvestovať“ a ak ju neprijmeme, označia za bláznov a hlupákov nás. Ak majú navyše ešte titul, funkciu a pečiatku, medzi rovnakými ako sú oni, je ich slovo sväté. To je však skôr prípad len hlupákov, lebo blázon môže byť aj veľmi inteligentný. Jeho bláznovstvo nespočíva na hlúposti, ale spočíva na nesprávnej interpretácii faktov, ktoré samy o sebe môžu byť pravdivé.

Inou kategóriou ľudí sú tí, ktorí si absurdnosť svojej argumentácie uvedomujú, ale vedia, že jej prostredníctvom môžu získať prospech. To nie sú blázni, to sú šikovní manipulátori s nevedomosťou a naivitou iných. Spoločnosť to často nevie rozoznať a tak manipulátor, ktorý začínal svoju kariéru ako šašo alebo blázon, pokiaľ nim zároveň aj nie je, môže prerásť všetkým nielen cez rozum, ale aj cez hlavy.

Len blázon berie blázna vážne

Bavíme sa o bláznoch a bláznovstve, ktoré nemá reálnu moc. V opačnom prípade by sme sa bavili o tragédii. Veď: „Lepšie s múdrym plakať, ako s bláznom skákať“.

Najhoršie však, čo spoločnosť môže postihnúť je, keď sa jej zmocnia nie manipulátori, ale skutoční blázni, čo na prvý pohľad vyzerá rovnako. Odlíšiť to od seba je pomerne jednoduché. Manipulátori bláznov ani šašov, čo nie je vždy to isté, neprenasledujú. Zato blázni – hlupáci v nich vidia nebezpečnú konkurenciu, resp. ich prejavy, ktoré v spoločnosti ovládanej normálnymi ľuďmi slúžia k zábave a očiste, hodnotia  ako „spoločensky nebezpečné“, berú ich vážne a ich aktérov stíhajú a trestajú. Lebo skutočne „Len blázon berie blázna vážne“.

Staroveké a praveké spoločnosti si bláznov do svojho čela zámerne nestavali. Ľudia, ktorí svojím správaním napĺňali definíciu bláznovstva, mali svoju užitočnú funkciu v opozícii voči svetskej moci, predstavovali jej protiváhu vo funkcii kňazov, šamanov, čarodejov a neskôr šašov. Ak sa tak predsa len stalo, tak len v čase, keď mali členovia spoločnosti pocit spokojnosti, bezpečia. V krízových situáciách sa dožadovali vlády pevnej ruky, k moci sa dostávali diktátori a žiaľ, niekedy sa správali horšie ako blázni, alebo sa zo svojej funkcie skutočne zbláznili.

Blázni dedinskí a kráľovskí

Za bláznov boli pôvodne považovaní ľudia duševne chorí, najmä rozumovo postihnutí, ktorí nevedeli dostatočne korigovať svoje správanie a tým upútali pozornosť ostatných. Niektorí sa stali v spoločnosti obľúbenými postavami, plnili kultúrnu funkciu a vedome alebo aj nevedome zabávali iných svojim konaním a výrokmi. Dodnes sa hovorí, že svojho blázna má každá obec. „Dedinský blázon“ bola neformálna bežná funkcia. A nezanikla. Nesmieme však zabudnúť na zásadnú poučku: Nie každý blázon je hlupákom a nie každý hlupák je bláznom.

Blázni, ktorí sa dostali do blízkosti mocných mali už v staroveku pre spoločnosť veľmi dôležitú funkciu. Je to pritom funkcia, ktorá dnes veľmi chýba. Plnili úlohu dozoru nad duševným zdravým z hľadiska moci významných ľudí, panovníkov a iných. Každý kráľ, ktorí si chcel uchovať zdravý rozum, ktorý si uvedomoval, že ak mu sláva a moc prerastú cez hlavu, tak sa priblíži jeho neslávny koniec, si vydržiaval vlastného psychológa, resp. psychiatra, ktorý sa nebál povedať mu pravdu. A hovoriť pravdu panovníkovi si netrúfali ani najbližší príbuzní, ani lekári. To si dovolil len blázon, oficiálne vo funkcii dvorného šaša. Tým mohol byť aj človek psychicky postihnutý, avšak musel byť inteligentný, čo sa vôbec nevylučuje. Najúspešnejší boli takí šašovia, ktorí svoje bláznovstvo len predstierali, ktorí boli nielen dobrými hercami, ale boli aj dobrými psychológmi a manipulátormi. To im občas umožnilo získať v krajine väčšiu moc, resp. vplyv než mal samotný panovník.

Prvý apríl –  Deň duševného zdravia

Už zo staroveku máme informácie o tom, že ľudia venovali potrebe duševnej očisty veľkú pozornosť. Vykonávali ju individuálne, obracajúc sa k prírodným silám a  mociam, k božstvám, ku kňazom, alebo hromadne na rôznych spoločenských akciách, slávnostiach, kde porušovali platné konvencie, čo malo pre ich psychohygienu priaznivý účinok. Osobitne očisťovali svojich vládcov, ktorí boli aspoň na jeden deň v roku zbavení svojej funkcie, stali sa z nich obyčajní ľudia, nanútili im pozíciu žobrákov, bláznov či šašov a tých skutočných dosadili do ich úradu. Nešlo o bezduchú zábavu. Uvedomenie si, že „svetská sláva – poľná tráva“ nútila vládcov brať ohľad na iných, lebo každý rok im bolo pripomenuté, že nič netrvá večne a ich moc závisí len na tom, či ich spoločnosť, ktorej vládnu, bude rešpektovať. V dnešných demokraciách by mali túto očistu zabezpečovať voľby. Ako vidíme, nezabezpečujú ju, lebo niekoľkoročný interval medzi vzostupom a pádom je pre mnohých politikov pridlhý a mnohí z nich, nielen vo vrcholových funkciách by takú očistu potrebovali absolvovať najmenej raz mesačne.

Symbolické zhodenie vládcu z funkcie na konci jeho krátkeho volebného obdobia nebolo prejavom neúcty k funkcii alebo k osobe, ktorá ju vykonávala. Naopak, prispievala k jeho popularite a k upevneniu jeho spoločenského postavenia. Samozrejme, len v tom prípade, ak vedel situáciu využiť vo svoj prospech.

V Biblii sa spomína príbeh kráľa Nabuchodnozora, ktorý počas svojej vlády prišiel o rozum. Nepochybne ide o nepochopený príbeh očisty panovníka, ktorý sa z kráľa stal na istý čas pastierom, aby sa na trón mohol vrátiť posilnený na duchu, na tele a aj s ešte väčšou spoločenskou autoritou.

Aj najstaršie ľudské spoločnosti, keďže ľudia sa nemenia, mali rovnaké problémy ako my dnes pri výbere tých najvhodnejších vodcov. Demokracia striedala s totalitou, na čelo spoločnosti sa dostávali schopní ľudia aj karieristi. Riešenie sa hľadalo v obmedzení času vlády, často len na jeden kalendárny rok. Niekde po jeho uplynutí vládcu obetovali bohom. Tým zabezpečili, aby nevyrástol vyššie, ako bolo únosné. Nechať obetovať miesto seba obecného blázna, výmenou za obetu vlastnej funkcie na jeden deň, bolo geniálnym ťahom, ktorým si vládca predlžoval funkčné obdobie a zachraňoval život.

Pozorujúc dnešné pomery, kedy sa nám mnohí kandidáti na ulici klaňajú až po zem a po voľbách neodpovedia ani na pozdrav, vidíme, že tým spôsobom sa dal zachrániť aj vlastný rozum. Žiaľ, podobne sa správajú aj mnohí radoví občania voči tým, ktorí sú momentálne vo funkcii a na druhý deň po skončení ich funkcie sa im vyhýbajú širokým oblúkom. Prvý apríl, ako oficiálny štátny sviatok, spojený s podobnou tradíciou, by nám, nepochybne všetkým, veľmi prospel.

Duševná očista sa netýkala len vysokých funkcií. Z ľudového prostredia z územia Slovenska vieme, že takýto obrodný proces prebiehal aj v rámci dedinských spoločností, týkal sa richtárov, niekde aj kňazov, učiteľov a iných verejne činných osôb, dávnejšie zrejme aj miestnych feudálov. Práve tí proti tomuto zvyku tvrdo zakročovali, až ho celkom potlačili alebo aspoň premenili len do podoby ľudovej zábavy, ktorá sa ich osobne už nedotýkala.

Blázni na tróne

V novšej dobe v dôsledku uchopenia moci šľachtickými rodmi sa na čelo krajín dostávali duševne neschopní potomkovia, ktorí spoločnosť a krajinu viedli k záhube. Niekedy boli však za bláznov označovaní práve osvietení panovníci, ktorí sa usilovali riadiť krajinu a obmedzovali moc šľachty.

Jedným spomedzi mnohých panovníkov o ktorom pramene hovoria, že bol bláznom, je francúzsky kráľ Karol VI. (vládol v rokoch 1388-1422), ktorý krátko po nástupe na trón zošalel, čím vraj zostal verný rodinnej tradícii. Z mladého, ambiciózneho a schopného panovníka sa stal čudák, ktorý zabúdal aj to, že je panovníkom. V záchvatoch vraždil ľudí vo svojom okolí, lebo ich považoval za niekoho iného, občas nespoznával ani svoje deti. U Karola VI. ale skôr ako dedičná choroba vypukla duševná choroba z dôležitosti, ktorú nezvládol rovnako, ako viacerí jeho príbuzní a ktorú spoločnosť už vtedy prostredníctvom tradičných metód nemohla korigovať. Nepomohol ani dvorný šašo vo funkcii blázna, keď jeho miesto prevzal samotný panovník.

Opačným príkladom je ruský cár Pavol I. (1754-1801). Ten čakal na cársky stolec celých 42 rokov a tak, keď sa konečne stal cárom, bol už zrelým mužom, s ktorým sláva a funkcia nezamávali. Napriek tomu ho jeho súčasníci, resp. časť z nich, prehlasovali za skutočného blázna. Zaslúžil sa o to svojou zodpovednosťou. Na rozdiel od svojej matky cisárovnej Kataríny II. a jej dvoranov sa nevyžíval v zábave a leňošení, ale bol veľmi pracovitý a žil asketickým spôsobom života. Vstával už pred šiestou hodinou rannou a hneď sa začal venovať štátnym záležitostiam. Žiadny div, že ho „smotánka“ mala za blázna a prostý ľud, ktorému sa to dostalo do uší tomu veril rovnako, ako tomu verí dodnes aj časť historikov. Našťastie preňho, zachovali sa aj názory, že časť spoločnosti si ho veľmi vážila a uvádzala povesti o ňom na pravú mieru.

Aj keď šľachta so svojimi degenerovanými potomkami je vo svete už svojou slávou a  mocou za zenitom, situácia sa opakuje aj v súčasných demokraciách, kedy sa na čelo aj veľkých štátov občas dostávajú šašovia alebo ľudia s malými rozumovými schopnosťami. Ale ani to nie je zvláštnosťou našej doby, ak je pravda, čo tvrdia pramene o viacerých rímskych cisároch, medzi ktorými o hlupákov a šialencov nebola vraj núdza. Životné príbehy Caligulu, Tibéria, Nera sú príkladom toho,  že vždy to dopadlo rovnako – zo smiešnych a zábavných figúr sa stali buď diktátori alebo hračky a biele kone v rukách iných. Komédia sa menila na tragédiu. Skutočnou tragédiou ale je, že mnohí z tých, ktorí sa správali a skončili ako blázni, začínali svoju mocenskú kariéru ako celkom normálni a vážení ľudia.