Mesiac jún podľa astronomického kalendára hostí letný slnovrat, ktorým sa začína leto. Podľa dávnejšej, u nás zabudnutej, aj v odbornej literatúre opomínanej ľudovej tradície, na slnovrat leto nezačína, ale vrcholí (v 2020 roku 20. júna). Meno mesiaca jún bolo spájané so slnkom – junákom, mládencom na vrchole svojej sily. Na slnovrat sa v dávnej minulosti konali slávnosti, ktoré miestami v pozmenenej podobe prežili dodnes. Sú to letné slávností spojené s pálením svätojánskych ohňov. Oheň pri nich symbolizuje slnko.
Ak niekedy budeme mať šťastie zúčastniť sa osláv letného slnovratu, budeme ich prežívať ako nevšednú príležitosť, pri ktorej sa spája prítomnosť s minulosťou. Pritom dávne slnovratové slávnosti svojou mágiou a všetkými obradmi neboli o minulosti, smerovali do budúcnosti a zároveň ich účastníkom umožňovali plným priehrštím si užívať prítomnosť.
Nielen ročná, ale každodenná cesta slnka po oblohe pripomína večný kolobeh života, čarovný kruh po ktorom sa dá ísť len jedným smerom a niet z neho úniku. Niekoho toto poznanie deprimuje, iný v ňom napreduje s pokojom a nádejou. Pohľad na zapadajúce slnce je očarujúci a tak by sme mali vnímať aj končiacu púť človeka, ktorému sa pošťastilo prejsť celú cestu a ktorý sa spolu so slnkom norí do zeme, z ktorej sa zrodil.

Kruh alebo špirála
Kolobeh má tú vlastnosť, že prebieha v uzatvorenom kruhu. Podľa idealistov sa v kruhu odohrávajú aj dejiny. Materialisti hovoria o špirále, o tom, že dejiny sa síce vracajú, ale nikdy sa nevrátia do toho istého miesta, ale vrátia sa o stupeň vyššie. Vďaka tomu existuje nielen vývoj, ale najmä preto nás čakajú svetlé zajtrajšky. Historici vedia poukázať na prípady, že cestu k svetlým zajtrajškom sprevádzali pády, pri ktorých sa rozvinuté kultúry, celé civilizácie prepadli nie na počiatok kruhu či špirály, ale celkom mimo cestu, na ktorú sa museli s veľkým úsilím po generácie šplhať naspäť. Pád má rôzne dôvody, jeho najčastejšou príčinou sú prírodné katastrofy, epidémie alebo vojny. A tie prichádzajú v okamihu, keď sme spokojní sami so sebou, keď žijeme v presvedčení, že nás čaká len cesta nahor.
V čase, keď sa naše slnko, naša cesta blíži k poludniu, nemyslíme na to, že po dosiahnutí vrcholu musí nasledovať cesta dolu. Staroveké civilizácie vedeli, poučili sa na vlastnej koži, alebo na škode iných, že čím vyššie vystúpia, tým hlbší bude pád a preto si strážili dosiahnutú úroveň aj za cenu zastavenia pokroku. Veda bola tajným umením. Jej úlohou bolo stav udržať, nie ho meniť. Preto vynálezcovia, ktorí prichádzali s prevratnými objavmi, málokedy našli pochopenie. Naopak, často boli považovaní za veľké nebezpečenstvo pre stávajúcu spoločnosť a bolo s nimi nakladané ako so zločincami. Jedinou výnimkou boli mimoriadne situácie, akými boli napr. vojny. Lebo silnejšia, účinnejšia alebo celkom nová zbraň na odvrátenie hrozby či na porážku protivníka bola vítaná vždy. Nebol to len Archimedes, ktorý vymýšľal dovtedy nevídané zbrane na obranu Syrakúz (3. stor. p.n.l.) V staroveku žilo viacero vynálezcov, ktorí už dávno pred nami vynašli väčšinu zbraní, ktoré sme na svoje zničenie objavili až celkom nedávno. Poznali rakety, obrnené vozidlá, zápalné a výbušné zmesi, granáty, bomby, ale aj drony či biologické zbrane. A potom na ne zabudli. Nie je dôležité, že ich zbrane boli na nižšej technologickej úrovni, alebo aj neboli, ak veríme popisom zbraní v rôznych starovekých prameňoch. Na zničenie miest aj celých štátov a vyhubenie ich obyvateľstva postačovali.
Všetky staroveké aj stredoveké civilizácie padli a dosiahnutie predchádzajúcej úrovne trvalo po generácie, po stáročia. Poučenie z histórie nepomohlo už aj preto, že ostatných prevalcovali tí, ktorí nemysleli na dôsledky svojho konania. Pri honbe za blahobytom zarezali sliepku, ktorá znášala zlaté vajcia. Alebo ju uštvali k smrti, nútiac ju, aby znášala neustále väčšie vajcia a častejšie.

Cesta do Ríma
Ak nám to pripomína našu súčasnosť, tak to nie je náhoda. Ideme po tej istej ceste ako naši predchodcovia a čaká nás aj rovnaký osud. Nemôžeme každý rok vyrobiť viacej áut, nemôžeme spotrebovať každý rok viacej potravín, postaviť viacej domov, ciest ako v predchádzajúcom roku, a to ani za tú cenu, že každý rok na zemi pribudne takmer sto miliónov ľudí, ktorí všetky tie výrobky navyše spotrebujú. Všetko má svoje limity, aj naša príroda a naša zemeguľa. Môžeme sa len utešovať, že sme ešte nedosiahli vrchol, že naše slnko má k poludniu ďaleko. Alebo môžeme dúfať, že cesta nadol bude mierna a pomalá, respektíve, že z vrcholu nadol povedie aspoň nejaká cesta. Môžeme dúfať, že tí, na ktorých sa spoliehame, ju nájdu a bezpečne nás po nej zvedú dole k ďalšiemu východu, z ktorého sa opäť vydáme na vrchol.
Západorímska ríša padla, podľa historikov, v jediný deň roku 476, kedy sa Germáni zmocnili Ríma a urobili z neho jedno zo svojich kráľovstiev. V Európe skončil starovek a nastúpil stredovek. Príčiny jej pádu sa hľadajú v epidémiách, vojenských neúspechoch, v zmene ideológie – nástupe kresťanstva, v hospodárskych problémoch. Historici sa v tom nevedia zhodnúť a ani nemôžu, lebo nebol len jeden jediný dôvod, ale pád ríše zapríčinil sled pre ňu nešťastných udalostí.
Rím zbohatol vďaka svojej agresívnej politike, pri ktorej neustále rozširoval územie, sankciami a vojenskými operáciami likvidoval hospodársku konkurenciu. Preto vynakladal veľké náklady na armádu, ktorá, nie vždy úspešne, bránila ríšu a jej záujmy a udržiavala, nie vždy úspešne, v poslušnosti masu otrokov. Nízka efektivita hospodárstva a veľké vojenské výdavky viedli k inflácii, na ktorej bohatla malá časť spoločnosti a zvyšok chudobnel. Na zrútenie štátu následkom toho nebola potrebná veľká vojenská sila.
V dôsledku dlhotrvajúcej epidémie začiatkom štvrtého storočia ľudia prestali veriť v moc svojich pohanských bohov. O slovo sa prihlásila revolučná ideológia kresťanov, zväčša otrokov a chudobných. Armáda, jej velitelia a oligarchovia prevzali faktickú moc v štáte, začali si dosadzovať bábkové vlády. Na upevnenie svojej moci nakoniec použili aj kresťanstvo, ktoré im začalo slúžiť na ovládnutie chudobnej masy obyvateľstva. Namiesto záujmov štátu  uprednostňovali svoje osobné záujmy. Morové epidémie a iné ohrozenia sa stali vítanou zámienkou na ich presadzovanie. K inflácii sa pridala korupcia. Kúpiť sa dala aj panovnícka funkcia. Oligarchia sa v armáde namiesto na Rimanov spoliehala na cudzích žoldnierov. Panovník si lojalitu Rimanov kupoval chlebom, ale aj mäsom a hrami, ktoré boli pre všetkých zadarmo. V Ríme časom pracovali už len cudzinci, ktorých do neho lákali sociálne výhody a masovo dovážaní otroci. Tí časom tvorili až 90% obyvateľov „Večného mesta“.
Štát, v ktorom by vládla morálka, právo a spravodlivosť, by dokázal prežiť hocijakú pohromu, aj vojenskú porážku, aj tu najhroznejšiu epidémiu. Ale keď obyvateľstvo stratilo k svojmu štátu vzťah, lebo ten sa stal majetkom len vyvolených a začalo sa správať podľa ich vzoru, nebolo sily, ktorá by ho udržala pospolu. Nepomohla ani premena otrokárskeho systému na feudálny, resp. spočiatku len lénny systém, pri ktorom sa z otrokov a z chudobných občanov stávali hospodári pracujúci na „vlastnej“ pôde. Štát, ktorý generácie žil z vykorisťovania iných národov, to zachrániť nemohlo. V tom je aj rozdiel medzi Západorímskou a Východorímskou ríšou. Vo Východorímskej ríši základnú pracovnú silu netvorili otroci, ale tvorili ju slobodní ľudia. Preto prežila o takmer tisíc rokov západnú časť ríše.

Poučenie z dejín
Pri porovnaní minulosti so súčasnosťou nájdeme veľa paralel. Nájdeme v ňom aj predpoveď našej budúcnosti. V mnohých, podľa nás vyspelých demokraciách, ktoré viacerí severoamerickí autori označujú v skutočnosti za neofeudálne spoločnosti, sa obyvateľstvo opäť rozdelilo na štyri kasty. Na oligarchov (ovládajú najmä bankový sektor a priemysel), štátnych zamestnancov (administratíva, akademici, armáda, polícia... ), podnikateľov a živnostníkov (čiže drobných podnikateľov s malým počtom zamestnancov) a na poddaných (robotníci v továrňach a zamestnanci u podnikateľov a živnostníkov). Nemalá časť poddaných je de facto v pozícii nevoľníkov, najmä tí, ktorí sú celoživotne zadlžení u oligarchov za svoje nehnuteľnosti, bez faktickej možnosti ich opustiť. V neofeudálnej spoločnosti si najbohatšia vrstva nakupuje politikov, ovláda politické strany, ovláda štát vo svoj prospech a neprospech väčšiny obyvateľstva. Svoj vplyv využíva na získavanie veľkých štátnych zakázok, na likvidáciu konkurencie, vrátane menších podnikateľov a živnostníkov. Vykorisťované masy sú zároveň korumpované rôznymi benefitmi. Neofeudálne vlády sú zásadne protinárodné, kozmopolitné.
Nepochybným dôkazom existencie neofeudalizmu ako spoločenského poriadku na čele ktorého stojí oligarchia, je správanie sa štátu v krízových situáciách. Najväčšie štátne dotácie (v skutočnosti dary z majetku poddaných, nevoľníkov a drobných podnikateľov) dostávajú banky a veľké priemyselné podniky, pričom je to deklarované ako ochrana meny a zamestnanosti pracujúcej masy, nie ochrana ziskov a majetku oligarchie.

Ochrana pred neofeudalizmom je hľadaná v demokracii. Príklad Rímskej ríše aj naša súčasnosť pritom ukazujú, že demokracia nie je schopná neofeudalizmus potlačiť, že obnoveniu demokracie predchádza ňou spôsobený hospodársky úpadok a po ňom nastolená diktatúra. Tá niekedy oligarchiu pripraví o majetok, alebo naopak jej ho zachraňuje. Na udržanie moci oligarchie slúžia rôzne ideologické a mocenské prostriedky, rozdelenie spoločnosti na rôzne záujmové skupiny, jej infiltrovanie plateným služobníctvom, propaganda a hry, zvané voľby. Dôležité je vytváranie atmosféry strachu. Na jeho príčine nezáleží. Môžu ňou byť zvesti o konci sveta, kométy alebo iné nezvyčajné úkazy na oblohe, okrúhle výročia letopočtu, finančné krízy či epidémie. Ak to nepostačuje, vhod príde nepriateľ, proti ktorému je potrebné bojovať za vyššie ideály, čo na jednej strane upevňuje moc vládnucej vrstvy, na druhej strane umožňuje lepšie ovládať ovládaných a vo vojnách alebo nepokojoch decimovať ich nadmerný počet. A zároveň zväčšiť svoj majetok získanou korisťou a ziskom zo zbrojenia a následnej obnovy vojnou zničenej krajiny. Nepriateľa, samozrejme, treba najprv vytvoriť a vyzbrojiť, aby bolo s kým bojovať.

Oslavy mocného slnka počas letného slnovratu neboli o minulosti a nechceli nič meniť na budúcnosti. Ich zmyslom bolo udržať kolobeh sveta, jeho stabilitu. Žiadne väčšie zlaté vajcia. Iba bez nich sa dal život prežiť v harmónii, bez kríz a tragédií, za ktorými by stál človek. Poučenie z dejín je, že ľudia sú nepoučiteľní, že vždy sa nájdu tí, ktorí chcú žiť celkom hore a tým zničia stabilitu a privolajú katastrofu. Pritom život pod kopcom býva oveľa krajší a bezpečnejší ako na jeho vrchole. Ak sa nám to máli, namiesto svetlých zajtrajškov nás čaká len neistota. Isté je len to, že slnko po páde do nočnej temnoty sa ráno, nezávisle na našich prianiach, objaví na východe v plnej svojej kráse. Občas síce ukryté za mrakmi, ale tie nie sú večné. Našou jedinou starosťou je včas sa prebudiť, aby sme si užili nielen nasledujúci krásny deň, ale aby bol takým, slnkom zaliaty, celý náš život.