Prvý január je pre nás tak samozrejmým začiatkom nového roka, že nás často ani nenapadne, že ho slávime oneskorene v nesprávny termín a že sa k nemu viažu aj termíny iných sviatkov. Na Slovensku je to napríklad vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993. Pre obyvateľov mnohých iných štátov je pritom vznik ich vlastného štátu predmetom bujarých osláv, niekde skutočne spoločensky najvýznamnejším sviatkom roka, ktorého oslavy sa zúčastniť nie je len vecou osobnej zábavy, ale priam spoločenskou povinnosťou. Pozoruhodné preto je, že samotný prvý januárový deň sa u nás nijako extra neoslavuje.

 

Nový rok dnes

Všetci, ktorí sa tešia na oslavu na konci roka, sa síce tešia na Silvestra, na novoročný prípitok, nový rok vítajú s úsmevom na tvári, pomaly už všednou súčasťou osláv sa stal ohňostroj a petardy, ale oslava končí krátko po polnoci či nad ránom. Bežným sa stal pobyt na námestiach spojený s kultúrnym programom a občerstvením. Tomu napomohla aj zmena počasia, oteplenie sa v tieto kedysi hlboko mrazivé dni. Tí vytrvalejší zvládnu ešte silvestrovskú zábavu s tancovačkou do rána alebo dnes už aj bez nej. Časť ľudí sa vracia k tradíciám do prírody a zapaľuje novoročné ohne, skôr v užšom kruhu a tam, kde sú na to podmienky. Prvý januárový deň je potom pokojným dňom oddychu, kedy oslavujúci dospávajú prebdenú noc a len málokde si spomenú na oslávenca.

V posledných desaťročiach sa stali súčasťou novoročných osláv pobyt na horách a lyžovačka. Pre väčšinu je to však len vysedávanie pri televízore v pohodlí domova. Spoločnosť sa za posledné storočie zmenila na nepoznanie. Nielen tá mestská, ktorá na Slovensku mierne prevažuje nad vidieckou, ale aj tá vidiecka, ktorá dnes už žije vo veľkom počte v podmienkach, ktoré sa neodlišujú od života v mestskom prostredí, najmä v satelitných sídlach väčších miest.

Zatiaľ čo väčšina obyvateľstva Slovenska sa pred sto rokmi živila prácou v poľnohospodárstve, dnes sa pestovaniu plodín a chovu zvierat venuje menej ako 4% populácie, pričom väčšina navyše mimo miesta svojho bydliska. Tento štatistický údaj veľa hovorí o tom, ako sa zmenila váha tradičných ľudových zvykov v živote spoločnosti. K tomu nastúpila materialistická osveta, ktorá dokázala viacej ako predtým tisícročný boj kresťanskej cirkvi proti pohanským tradíciám a poverám. Z magických, životne dôležitých obradov a úkonov sa stala spoločenská zábava bez ideového obsahu. Rastom miest a zmenou profesie obyvateľstva prišlo k jeho premiešaniu a izolácii. S pribúdaním materiálneho bohatstva a drobnej kriminality spojenej s anonymitou v nových bydliskách prišlo k uzavretiu domácností a tým aj k pretrhaniu neformálnych spoločenských vzťahov. Len ťažko si môžeme predstaviť Luciu z predvianočného, ale kedysi novoročného zvykoslovia, vymetajúcu panelákové kúty s husacím krídlom už len preto, že dnes by ju na mestskom sídlisku len tak ľahko nikto do bytu nevpustil. Oživená tradícia na telefonickú objednávku s prípadnou platbou na bankový účet vopred v rámci podnikateľskej služby, by si dozaista našla zákazníkov, ale podstata takto vykonaného magického obradu má veľmi blízko k vegetariánskej zabíjačke (zakáľačke).

 

Silvestrovská „staroročná“ večera a práskanie bičom

Keď sme už pri jedle, o tom, že Starý a Nový rok slávime v nesprávnom termíne je najjasnejším dokladom silvestrovská večera, ktorá kopíruje štedrovečernú večeru. V katolíckych domácnostiam mohli mať na rozdiel od nej na stole aj mäso. Kto má v tento deň chuť na pečenú hus, nech neváha, lebo v nasledujúci deň je jej konzumácia zakázaná, rovnako ako konzumácia všetkého, čo má krídla. Porušením tohto tabu by nám uletelo z domu šťastie. A kto má bič a je mladý nemal by zabudnúť si vybehnúť po bohatej večeri, ale hlavne tesne pred polnocou s ním na ulicu zapráskať. Práskanie bičom, na rozdiel od hádzania čínskych petard a ohňostroja je našim domácim zvykom. Niekde práskaním bičom vítajú Ježiška, alebo vyháňajú zlých duchov z obce.  Samotný praskajúci bič, ktorý nepochybne súvisí s chovom dobytka, je pozoruhodným hudobným nástrojom, lebo jeho konček dokáže prekonať rýchlosť zvuku, čím vyvolá rázovú vlnu, ktorá spôsobí typický tresk. Kdesi vraj práskaním bičov v tento deň pred vyše 400 rokmi obrancovia odplašili aj tureckú armádu, inde ním dokázali rozohnať mraky nesúce ľadovec. Čo skutočne dokáže rázová vlna vyvolaná stovkami plieskajúcich bičov vyvolať, to by určite stálo za pokus, po ktorom by sme sa na magický nástroj možno začali pozerať ako na celkom praktickú vec, ktorá sa nehodí len na bičovanie dobytka, otrokov, trestancov, menej pracovitých zamestnancov na poliach a iných, ako bolo kedysi zvykom. Samotný bič bol už od neolitu symbolom mužskej sily, niekde v symbolike prevládal nad žezlom či kyjakom. Neskôr bič ako zdroj hluku nahradili strelné zbrane.

Pri staroročnom a novoročnom zvykosloví bola v zvláštnej pozornosti hydina. Nielen tým, že sa na Nový rok nekonzumovala, ale aj tým, že sa vykonávali rôzne obrady, ktoré smerovali k jej prosperite. Zvyškom dávnych tradícií bolo obradné prezliekanie sa niekoľkých mužov v dedine za ženy, nie však do bežného odevu, ale do odevu zo slamy, ktorá mala potom práve v súvislosti s hydinou čarovnú moc.

Ako dnes, tak aj kedysi po bujarej noci nasledoval spánok, ktorý však na rozdiel od dneška  mal byť krátky.

 

 

Ometačky, Čechy

 

Spať či nespať

Ak si teda dnes zvykneme na Nový rok pospať, nezabudnime, že podľa ľudovej tradície by sme na Nový rok mali vstávať čo najskôr, presne v duchu príslovia – „Ako na nový rok, tak po celý rok“. Ruku na srdce, nie je rozumnejšie to pospanie si, než ako rakúsko-uhorský zlozvyk skorého ranného vstávania, ktorý väčšinu ekonomicky činného obyvateľstva a školskej mládeže ženie za skorého úsvitu alebo v zimnom období ešte počas hlbokej tmy do práce či do školy?  

 

Pozor na ženy!

Ak už sme vstali, mali by sme si podľa magického zvykoslovia dať veľký pozor, koho vpustíme do svojho príbytku ako prvého. Rozhodne nie ženu, bez ohľadu na to, či je pekná, mladá, stará, prípadne či ide o vlastnú manželku. Tá však v dávnych časoch bola doma a nevracala sa z bujarej novoročnej zábavy, prípadne zo služobnej cesty či z nočnej zmeny, takže zvykoslovie s týmto prípadom ani neuvažovalo.

Prečo žena nosí v tento deň smolu celkom istotne nevieme, dnes nám to môže pripadať ako diskriminácia na základe pohlavia. Vítaný bol totiž ako prvý hosť mladý, zdravý mládenec. Povera o žene prinášajúcej smolu do domu môže mať dávne predkresťanské korene, alebo súvisí s rozšírením sa patriarchálnej ideológie. U židov napr. smolu prinášala žena nielen ako prvá návštevníčka v tento deň, ale v hociktorý iný deň, ak vstúpila ako prvá do obchodu. Majiteľ si rovno mohol urobiť voľno, lebo v ten deň jeho tržba určite ani nestála za reč. Dnešní predavači v ich situácii však skôr zazerajú práve na tých mladých zdravých mládencov, lebo tam nepredpokladajú nadšenie pre nákupy, ani neobmedzené finančné prostriedky.

 

Časy sa zmenili a my s nimi

Časy sa skutočne zmenili a mnohé ženy ani netušia, čo všetko by mali a nemali v tento deň robiť. Ak ich už nepotešilo, že by aspoň doobeda mali sedieť doma, poteší ich, že by rozhodne nemali v tento deň pracovať. Otázne je, či sa to týka aj tých, ktoré by nutne nejakú prácu počas nastávajúceho roka potrebovali.

Ak už ale pracujú, mali by si dať pozor na to, čo robia. Ak zametajú príbytok, nesmú vyniesť smetie von, ale ho treba len namiesť do kútov. V kútoch príbytku sa totiž zdržiavajú duše našich predkov a ak by sme vymetali z kútov von, mohli by to pochopiť tak, že ich z domu vyháňame. A duše našich predkov sú našimi ochrancami, čo by sa nám nemuselo vyplatiť. To, že im tam nahrnieme smetie je druhoradé. Podľa iných vymetenie smetia nesprávnym smerom by spôsobilo úmrtie v rodine. To nie je v rozpore, lebo tým by sa namiesto duší vyhnaných predkov zabezpečila do kúta nová. V podstate by sme žiadne smetie v byte ani mať nemali, lebo už pred „Starým rokom“ by sme mali mať príbytok vyupratovaný, čo kedysi niekde, ale dávnejšie všade, bolo prácou ako domácej gazdinej, tak aj „ometačiek“, starších žien, ktoré túto službu vykonávali v posledné dni roka za poplatok – a navyše len symbolicky. Keďže magické úkony sú založené hlavne na symbolike, postačovalo to, napriek tomu, že symbolický poplatok za magický úkon by dozaista nepostačoval.

Či staré ometačky nahradili mladú „Lucku“ po posune kalendára je predmetom bádaní, funkciu však majú v princípe rovnakú len na prvý pohľad. Ometačky sa venovali poriadku okolo domáceho krbu, Lucka sa zamerala na kúty, niekde práve na tie horné a nie dolné, čo malo kedysi dnes už zabudnutím zahalený význam. V tomto zmysle tak skutočne k žiadnej diskriminácii na základe veku či pohlavia neprichádzalo, lebo v rámci ľudového zvykoslovia každý vek, stav a pohlavie mal pod palcom úkony, ktoré boli jeho výsostným právom vykonávať. Okrem toho, mnohé zákazy naopak boli v skutočnosti privilégiom, ktoré napr. ženu oslobodzovalo od toho, čo bežne musela robiť a dávalo jej tak osobnú slobodu navyše.

Škála zvykov spojených s posledným a prvým dňom v roku je v celom slovanskom svete veľmi široká, mnohé zvyky spoločné s tradíciami iných národov poukazujú na ich pôvod už pred tisícročiami. Mnohé úkony, postavy aj termíny, kedy sú predvádzané, sa pomenili, ale mnohé podstatné znaky zostali zachované. Napr. preobliekanie sa žien do bielych „šiat“, za rôzne maškary, ktoré chodili jednotlivo alebo v skupine po obydliach, vystrojené metlami,  zahalené šatkami alebo so zvieracími maskami buď na tradičný (Vianoce) alebo kalendárny Nový rok. Popri čistení obydlí od kdečoho niekde dbali na dodržiavanie zvykov, kontrolovali, čo sa pripravuje na večeru, strašili deti aj dospelých a niekedy dostávali za to aj odmenu. S príchodom Nového roku bytosti a úkony naháňajúce strach sa menili na paródie pre všeobecné obveselenie. Oslavy Nového roku boli kedysi natoľko bujaré, že vo vrchnosti vzbudzovali obavy o vlastnú autoritu a preto sa ich usilovali obmedziť, pozmeniť alebo celkom zakázať. Zámeny ako paródie úkonov neboli len predmetom zábavy, niekedy práve tieto zámeny mali magický význam. Nočnou oslavou príchodu nového roku v podstate začal ďalší cyklus zvykov a obradov, po ňom nasledovala novoročná koleda, množstvo magických úkonov, ktoré mali zabezpečiť prosperitu alebo odhaliť budúcnosť a  kedysi končili až na Hromnice, neskôr v kresťanskom kalendári až na Popolcovú stredu. Ich spoločným javom bola kolektívna veselosť, figúry a sprievody vo zvieracích maskách, z čoho sa vyvinuli v meštianskom a feudálnom prostredí maškarné plesy.

Pod vplyvom médií a v dôsledku zániku tradícií pri ich obnovovaní sa strácajú regionálne rozdiely, ktorých popis len podľa toho čo stihli bádatelia zaznamenať za posledné dve storočia by zabral stovky strán.

V „moderných časoch“ začali byť ľudové tradície zatracované, meštianska spoločnosť obracala svoju pozornosť ku zvykom z cudziny, pripadajúc si tak vznešenejšia a vzdelanejšia. Spamätala sa až vtedy, keď ju cudzina začala pohlcovať a vytláčať na okraj spoločnosti. Vtedy, ohrozená na svojej ekonomickej podstate, hľadala svoju záchranu v objavovaní a udržiavaní tradícií, na ktoré sa donedávna pozerala zhora. Lenže medzitým aj dedinská spoločnosť zatúžila po snobizme meštianstva  a pomerne rýchlo ten stav aj dosiahla. A ako sme na tom my osobne, to si ľahko otestujeme podľa toho, či nám je bližšia hudba práskajúceho biča alebo výbuch petardy.