© Rudolf Irša, zverejnené 12.12.2016

Avari sa v južnej Európe objavujú v roku 558 n.l.,  jedno storočie po Hunoch. Aj keď ich panstvo nedosiahlo ani zďaleka rozmery  hunskej ríše, podľa dejepisných máp vyzerajú na mohutný národ. V skutočnosti  boli v rámci svojej ríše len málopočetným etnikom. Odhady o ich  množstve sa rôznia, byzantské zdroje hovoria spočiatku o 20.000  príslušníkoch. K Avarom sa však čoskoro pridali príslušníci rôznych etník  alebo aj celé kmene a ich počet narástol.

Pôvod Avarov je predmetom diskusie. Niektorí hľadajú ich domovinu až v ďalekej Číne, resp. v západnej Sibíri, kde vraj žili pod menom War a Chun, iní ich spájajú s rovnomenným etnikom, ktoré žije dodnes na Kaukaze. Skutočná príbuznosť Avarov s týmto etnikom však nie je istá. Niektoré zachované slová, najmä tituly vládcov kagan, chán, kapkhan, tudun, tarkhan a khatun naznačujú, že Avari boli tvorení zmesou rôznojazyčných kočovných kmeňov, ktoré mali jedno spoločné – a to nechuť k práci. Časť Avarov si predtým, než prišli k bránam Carihradu, podrobili Turci, ktorí žili ešte mimo dnešného Turecka a časť pred nimi ušla do čiernomorských stepí, odkiaľ začali robiť výboje do južnej Európy, na územie Byzancie. Turecké zdroje však tvrdia, že do južnej a strednej Európy neprišli skutoční Avari, ale len kmene, ktoré použili ich meno, lebo žili rovnakým kočovným spôsobom a pod známou značkou sa usilovali nahnať strach svojim protivníkom. Takto vystupovali aj proti oslabenej Byzantskej ríši, ktorej vládol takmer 80. ročný cisár Justián. Ten, aby sa vyhol konfliktu s nimi im od roku 558 začal platiť výpalné a usiloval sa nasmerovať ich výboje proti Franskej ríši a slovanským Antom. O štyri roky neskôr Avari požiadali Byzantskú ríšu o územie medzi Dunajom a Čiernym morom v dnešnom Rumunsku, čo však byzantský cisár odmietol. Obával sa, že Avari sa neusadia, ale začnú odtiaľ podnikať ďalšie výpady proti nemu. Avari sa preto načas uspokojili len s daňami a darmi, ktoré dostávali od Byzancie. Keď však na trón nastúpil nový panovník Justinus II. (565-578), ten odmietol platiť výpalné, zabezpečil hranice a Avari začali preto lúpiť na území  Panónie a Franskej ríše.

Po páde Hunskej ríše (453 n. l.) sa v Panónii vytvorilo mocenské vákuum. O vládu na tomto území usilovali rôzne kmene, prípadne len ozbrojené hordy, ktoré chceli nahradiť hunských či rímskych výbercov daní. Medzi nich patrili aj Longobardi, ktorí bojovali o územie a vplyv s Gepidmi. Avari sa pridali na stranu Longobardov. Po porážke Gepidov však ich územie ovládli práve Avari a Longobardi, ktorí netúžili mať za susedov Avarov, Panóniu opustili. Avarom tak pripadlo pod správu veľké územie obývané domácimi Slovenmi. Aký bol vzťah Slovenov k Avarom poznáme z Fredegarovej  kroniky. Podľa nej boli Avari ich úhlavní nepriatelia, čomu by nasvedčovalo aj povstanie proti nim vedené Samom v roku 622. Nepochybne však Avari spočiatku využili nespokojnosť Slovenov s inými okupantmi ich územia a vzťahy medzi Avarmi a Slovenmi sa zhoršili až časom. Slovania boli totiž pravidelnou súčasťou avarských vojenských výprav, neboli podmaneným a utláčaným národom. To však neplatí o Slovanoch, ktorí žili mimo územie Avarskej ríše a boli postihovaní, rovnako ako iné národy, avarskými či skôr avarsko-slovanskými lúpežnými výpravami.

Nie je prekvapujúce, že maďarskí autori tvrdia, že medzi avarskými kmeňmi boli aj starí Maďari a že v Panónii v tom čase žiadni Slovania nežili. Aj po zániku Avarov tvrdia, že Avari žili v Panónii ešte koncom ôsmeho storočia a dočkali sa tak príchodu staromaďarských kmeňov, čím údajne kontinuita "maďarského" osídlenia územia nebola prerušená. Niektorí maďarskí archeológovia idú až tak ďaleko, že ešte aj Pribinu považujú za avarského (maďarského) náčelníka a tým za doklad prítomnosti jedného z maďarských kmeňov na území Panónie (a Slovenska) ešte pred definitívnym "zaujatím vlasti". Aj tak sa tvoria dejiny!

Maďari sa cítia byť aj potomkami Hunov, len aby dokázali, že boli na území dnešného Maďarska skôr ako Slovania. Genetické výskumy však dokazujú, že predkovia väčšiny dnešných Maďarov boli v Panónii dokonca ešte pred Hunmi. Tí predkovia však vtedy ešte hovorili slovensky. Obyvateľstvo krajiny sa totiž v podstate nemenilo, roľníci zostávali doma, menila sa len ideológia, kultúra, jazyk a výpalníci, ktorých dnes zvykneme označovať ako elitu, alebo ich považujeme za rôzne kmene.  

Na území Maďarska bolo preskúmaných už vyše 60.000 avarských hrobov, na území Slovenska sa ich našlo okolo 6.000. Pozoruhodné je, že antropologické nálezy poukazujú, že v najstarších avarských hroboch v Panónii prevláda europoidný typ obyvateľstva, mongoloidné typy pribúdajú až v neskorších storočiach. To môže mať niekoľko príčin, vrátane neskoršieho prísunu mongoloidného obyvateľstva z Ázie, ktoré mohlo prichádzať na pozvanie slabnúcej avarskej populácie. Zároveň v celej oblasti postupne prevládajú kostrové pohreby nad žiarovými, ktoré sú pokladané za typicky slovanské. Tento jav nemusí súvisieť s kultúrnym vplyvom Avarov, ale môže byť aj vplyvom expandujúceho kresťanstva. Maďarskí autori, vedomí si slabosti svojej teórie o absencii Slovanov v Panónii preto príslušníkov europoidného obyvateľstva prehlasujú za Germánov, k čomu sa zasa radi prikláňajú nemeckí autori.  Z hrobových nálezov je pozoruhodné, že avarská elita mala deformované pretiahnuté lebky, čo je jav typický pre elitu v staroveku a neskôr aj pre celé spoločenstvá na viacerých svetadieloch.

Slovania boli v čase príchodu Avarov v tejto časti Európy starousadlíkmi. Na juhu, v susedstve Byzantskej ríše mali mocný kmeňový zväz, ktorý súperil s Byzantskou ríšou. Slovanský  kmeňový zväz Antov v roku 602 podľahol Avarom. Porážkou Antov Avari posilnili. Anti totiž, teraz už pod vedením Avarov, pokračovali vo výbojoch proti Byzancii. Neboli teda v pozícii porazeného národa, ale akurát na ich čelo sa postavila iná elita, čo akceptovali, inak by nemohli tvoriť významnú zložku avarskej armády. Slovania boli jej najpočetnejšou zložkou, bojovali ako pešiaci, Avari bojovali obrnení na koňoch. Treťou významnou zložkou bola ľahká jazda Bulharov. V takejto zostave boli na otvorenom poli neporaziteľní. Ich ríša preto vydržala od roku 558 až do začiatku deviateho storočia, dovtedy, pokiaľ sa Sloveni v rámci nej nerozhodli vládnuť si sami.

Podľa Fredegara (okolo roku 642) ...."vždy keď Avari vojensky útočili na niektorý národ, stáli s celým svojím vojskom pred táborom, Sloveni potom bojovali. Ak mali navrch a víťazili, tu Avari vyrazili, aby sa zmocnili koristi. Ak však boli Sloveni premáhaní, opreli sa o pomoc Avarov, a tak nabrali nových síl."

V roku 617 pri rokovaní s cisárom Heracliom pod hradbami Carihradu Avari nečakane zaútočili. Výsledkom bolo vraj až 270 tisíc zajatcov. Byzancia im potom platila do roku 626 až 200 tisíc solidov ročne, čo bolo v tom čase veľmi veľká suma.

V rokoch 630 - 635 vypukli spory medzi Avarmi a Bulharmi, ktorí vtedy boli ešte turkotatárskym etnikom (Onogurovia). Predmetom sporu bolo, kto má právo v ríši obsadiť funkciu kagana. Preto, že úspešnejší boli Avari, Bulhari sa od nich odtrhli a založili si vlastný štát. Ten však o pol storočia stal korisťou Chazarov a časť Bulharov sa preto vrátila na územie Avarskej ríše a na územie dnešného Bulharska, kde si čoskoro s tamojšími Slovanmi (Antmi) založili ďalšiu mocnú ríšu.  Juhovýchodný Balkán sa tak dostal pod moc Slovanov, zatiaľ čo vplyv Avarov sa posunul viacej na západ.

V roku 791 sa Frankovia a panónski Sloveni, vedení kniežaťom Vojnomírom pokúsili Avarov poraziť. Neboli síce úspešní, lebo Avari sa vyhli otvorenému stretu, avšak už roku 796 utrpeli rozhodujúcu porážku, pričom ich franské vojská zahnali až za Tisu. Vojnová výprava proti Avarom v roku 791 dokladá, že v Panónii už vtedy vládli v skutočnosti slovanské kniežatá a Avari sa dostávali do izolácie.
Sloveni v Panónii a v Sedmohradsku boli podporovaní aj Bulharmi, ktorí proti Avarom výrazne zasiahli v roku 803-805. Avarov oslabili aj vzájomné spory v rámci avarskej spoločnosti. V dôsledku nich avarský kagan v roku 804 ušiel na územie Franskej ríše a bulharských chán v tom istom roku rozprášil posledné zvyšky Avarov na juhu.  Avari sa preto utiekali o ochranu k svojmu dovtedajšiemu úhlavnému nepriateľovi, franskému cisárovi, sťažujúc sa na neustále útoky Slovenov. Nepomohlo im ani to, že ku koncu svojej existencie prestúpili na kresťanstvo.

Traduje sa, že Avari v strednej a južnej Európe žili v deviatich hrinkoch, ktoré boli od seba vzdialené približne 60 km. Hrinky podľa popisu kronikára, ktorý žil storočie po zániku Avarskej ríše, mali priemer okolo 13 km a boli ohradené hlinito-dreveným kruhovým valom vysokým a širokým cca šesť metrov. V hrinkoch mali Avari sústredený celý svoj lup a majetok a v ňom aj žili, chránení pred ostatnou populáciou. Žiadny hrink nebol doteraz v teréne objavený, o jednom z nich však vieme, že ho dobyl jeden zo synov franského panovníka a ukoristil v ňom veľké bohatstvo. Ďalší hrink sa podľa dobových správ nachádzal južne od Bratislavy, na opačnej strane Dunaja. Bol to posledný hrink do ktorého sa chceli uchýliť Slovenmi prenasledovaní Avari. Vtedy však už neboli obávanými protivníkmi a čoskoro sa stratili zo zorného poľa stredovekých kronikárov. Príčinou ich zániku neboli len vojenské porážky, ale najmä to, že Avari samotní, čo je pre kočovníkov obvyklé, mali málo detí. Počas zím síce splodili veľa detí so slovanskými ženami, ak máme veriť dávnym kronikárom, ale tie boli vychované ako Slovania. Slovanská populácia roľníkov nielen vďaka tomu rástla. Je totiž opäť obvyklé, že roľníci majú veľa detí, lebo ich potrebujú k obrábaniu pôdy a pôda zasa uživí veľké rodiny. Z Avarov sa tak stala časom len málo významná menšina, odkázaná na slovanských bojovníkov a ich poslušnosť. Stačila jedna porážka, aby z nich spadla aura vládcov a z etnických Avarov sa stali utečenci prenasledovaní veľkou časťou vlastnej armády. Riešenie záhady ich rýchleho zániku spočíva v ich rozptýlení sa medzi ostatným obyvateľstvom v dôsledku straty spoločenského postavenia a zmeny spôsobu obživy. A keďže samotní Avari rasovo patrili z veľkej časti k europoidnému obyvateľstvu, ich asimilácia mohla prebehnúť veľmi rýchlo, v priebehu jedinej generácie. Mnohí z nich sa nepochybne stali aj Slovenmi.
Na troskách Avarskej ríše vzniklo onedlho veľké Pribinove kráľovstvo a na juhu expandovala Bulharská ríša.