Peklo a nebo sú mytologické miesta, ktoré nielen dnes, ale už po stovky generácií vie správne umiestniť každý aspoň trocha vzdelaný človek. Peklo je pod nami, nebo nad nami. V umiestení Raja sa často chybuje, mnohí ho spájajú s nebom, aj keď Raj, než si ho ľudia vlastným pričinením zničili, bol kedysi podľa mýtov na zemi.

Samotné peklo ako miesto utrpenia je patriarchálnym vynálezom, ktorý vytlačil predstavu o podzemí ako mieste zrodu. Prečo si patriarchálne orientovaní pravekí a starovekí filozofovia, tvorcovia náboženských systémov, spájali podsvetie, ktoré v matriarcháte rodilo všetko živé práve s miestom trestu pre hriešnych ľudí, je na prvý pohľad záhadou. A to nielen európski, lebo predstava o pekle ako o mieste utrpenia a trestu sa nachádza v mnohých kultúrach po celom svete. Poznali ju nielen starí Gréci, ale napr. aj Aztékovia a Mayovia na opačnej strane sveta. Pritom sa domnievame, že aj keď ich náboženské systémy si boli v princípe veľmi podobné, tieto národy a ich kultúry nikdy neprišli do styku. To je síce občas spochybňované, ale faktom zostáva, že tieto staroveké národy boli od seba značne vzdialené ako v priestore, tak aj v čase.

 

Peklo a pec

Slovanská náboženská, v tom čase ešte pohanská, predstava pekla bola podobná predstavám pekla iných kultúr. Nadväzovala, rovnako ako iné, na ešte staršie predstavy, v ktorých sa v podzemí nenachádzala akási „trestnica“, ale bola tam umiestnená „pôrodnica“. Nasvedčuje tomu aj označenie tohto miesta ako „peklo“. Etymológovia, najmä tí zo slovanského prostredia majú takmer vždy snahu dokazovať, že Slovania všetko „preberali“, predháňajúc sa v otrockom poklonkovaní cudzím autorom, dúfajúc že na nich potom padne tieň slávy ich duchovných pánov. Nie je preto žiadny div, že „poprední“ slovenskí a českí etymológovia odvodzujú názov slovenského pekla z latinčiny alebo nemčiny. Ich duševný obzor je pritom najčastejšie obmedzený kresťanstvom, ďalej nesiaha. Pritom práve poznanie dávnej mytológie, ktorej štúdium u jazykovedcov obvykle absentuje, nás smeruje k tomu, že slovo „peklo“ súvisí s „pecou“. V prvom rade nie ako s miestom, v ktorom horí „pekelný“ oheň, ale ako s pecou, ktorá rodí chlieb. Chlieb sa rodí presne na tom istom princípe na akom sa neživá hmota premieňa na živú. Zo zeme sa rodia živé organizmy – rastliny – vďaka Zemi a Slnku. Zem dáva hmotu, telo, Slnko dáva energiu. Pec takisto premieňa neživú hmotu, múku, pomocou vody a ohňa – energie na chlieb, ktorý je pre človeka zdrojom na udržanie života. Dávni predkresťanskí, ba ešte predpohanskí Slovania preto nazerali na podsvetie – peklo ako na pec, na miesto zrodu. Magická symbolika ich priviedla k tomu, že vstupy do zeme, jaskyne, priepasti, považovali za vstupy do miest, kde sa rodil život. K tomu bola potrebná ako samotná zem, tak aj voda a oheň, ktorý bol najčastejšie zastúpený slnečným lúčom. Nie náhodou sa aj ľudový slovenský výraz pre ženský pohlavný orgán („p***“) tak podobá slovu „pec“ a to zasa slovu „peklo“. Z jaskýň sa stali svätyne okolo ktorých sa diali počas významných dní v roku slávnosti, ktoré súviseli s kolobehom života. Takéto miesta sme nazvali Bránami Raja. Pre neskorších, už nábožensky založených potomkov sa však stali bránami pekla.

 

Peklo ako mučiareň

Stalo sa tak najmä preto, že náboženské systémy potrebovali usporiadať všetko naopak, ako tie predchádzajúce magické, čo je jav v opozícii bežný dodnes. A preto z miesta zrodu a radosti urobili miesto smrti a utrpenia. Oheň v zemskej peci sa nestal nástrojom, ktorý vkladal do hmoty život, ale stal sa nástrojom, ktorý hmotu, živé telá, spaľoval za účelom ich trestu, zničenia.

V dôsledku zmeny ideológie sa na dávne Brány Raja zabudlo. V pamäti zostali len spomienky na existenciu dávnych brán do pekla ako miesta, z ktorého srší oheň, ozývajú sa hrozivé zvuky, kvílenie hriešnikov, alebo ak to nie, tak je aspoň tajomné a hrôzostrašné svojou tichosťou. Antickí Gréci mali nad svojimi bránami pekla postavené svätyne, v ktorých demonštrovali smrtiaci dych pekla obetovaním zvierat, ktoré, napodiv, zomierali len čo sa na tieto miesta priblížili. Novovekí vedci, ako obvykle, sa z povestí o tom vysmievali až donedávna. Potom kohosi napadlo tieto miesta bližšie preskúmať a zistil, že zvieratá na týchto miestach zomierajú bez zjavnej príčiny dodnes. Dôvodom je, že antické svätyne stavali na miestach, kde bol zistený únik smrtiacich plynov, najmä CO₂. Nepochybné je, že antickí kňazi o tom mali vedomosť, lebo oni pri obradoch prežívali, zatiaľ čo zvieratá, ktoré preto, že chodia po štyroch, nosia hlavy oveľa nižšie pri zemi než ľudia, sa ťažšieho jedovatého plynu nadýchali a zomreli. Takáto „brána do pekla“ sa nachádza napríklad v antickom meste Hierapolis, ktoré leží na území dnešného Turecka. Dodnes tu smrtonosný jedovatý mrak v priaznivých poveternostných podmienkach, najmä večer, v noci a skoro ráno, siaha až do výšky 40 cm nad zemou.

 

Brána pekla na Sitne

Brány pekla máme aj na Slovensku. Jedna z nich sa nachádza na povesťami opradenom Sitne, ktorý je pozostatkom jednej z najväčších sopiek v rámci celého sveta. Ľudová tradícia dokazuje, že samotný názov Sitno bol chápaný ako názov pre peklo. K tomu zvádza aj podobnosť slov „Sitno“ a „satan“. Vchod do sitnianskeho pekla sa, vraj, nachádza na samotnom vrchole, dnes by sme ho tam však hľadali márne. Možno, rovnako ako v iných prípadoch, ho zakryla výstavba hradu. Pozoruhodné je, že v útrobách Sitna pritom nežijú čerti, ale na správny okamih tam čakajú rytieri ako tajomná slovenská armáda pripravená zasiahnuť v tom najosudovejšom okamihu na obranu národa.

 

Brány pekla vo svete

Ďalšími častými bránami pekla sú sopečné krátery, najmä tie, ktoré sú stále aktívne. V Európe najznámejšími aktívnymi sopkami sú nepochybne sicílska Etna a Vezuv, ktorý v roku 79. n.l. zahubil Pompeje.

Menej známa je islandská sopka Hekla na Islande, tiež nazývaná „Bránou do pekla“. Dnes z nej síce stúpajú už len pary, ale jej okolie je zničené sopečnou erupciou, ktorá kedysi vyvrhla odhadom takmer pol stovky kubických kilometrov lávy. Povesti hovoria, že kráter sopky je miestom, kde sa stretávajú čarodejnice s diablom.

Aktívne sopky, ktorých krátery sú považované za brány do pekla nájdeme po celom svete. Celkom nedávno na Kurilách vybuchla sopka Raikoke, jej názov prekladáme ako „Brána pekla“. Pre nás je zaujímavá aj tým, že už niekoľko dní po jej výbuchu 21. júna 2019 sa jej sopečné plyny objavili nad Slovenskom, kde sa vo veľkej výške menili na kyselinu sírovú.

Žeravá láva zodpovedá novodobým predstavám o pekle. Sú však aj iné, vďaka ktorým sa za pekelné brány považujú aj priepasti a jazerá. Niektoré vznikli tiež následkom sopečnej činnosti, ako napríklad kráter Lake v Oregone (USA). Mohutná erupcia vulkánu Mount Mazama v štrnástom storočí zničila vrchol sopky, ktorý sa prepadol pod zem a vzniknutú dieru zaplavila voda. Iné brány pekla sú spojené s ľudskou prácou. Dávnejšie si takú povesť zaslúžili hlboké studne, neskôr aj ľudské diela spojené s banskou činnosťou.

 

Zvuky z brány pekla

V sedemdesiatych rokoch 20. storočia sa rozbehla súťaž medzi ZSSR a USA, kto z nich urobí hlbší vrt do zemského povrchu. USA začalo vŕtať dieru Bertha Rogers, ktorá sa skutočne v roku 1974, na pár rokov svojimi deviatimi kilometrami stala najhlbším vrtom na svete. No už v roku 1979 tento rekord prekonal Sovietsky Zväz vrtom na Kolskom polostrove, ktorý meria 12.262 metrov. Zatiaľ čo americký projekt súvisel s ťažbou ropy, sovietsky mal čisto vedecké účely, skúmal zloženie zemského obalu. Pre nás nie sú zaujímavé výsledky vrtu, ale zaujímavé sú informácie, ktoré sa s ním spájajú v súvislosti s bránou pekla. Onedlho sa totiž rozšírila zvuková nahrávka z hĺbky 12.000 metrov, ktorej zvuky vystrašili nejedného človeka a stali sa pre neho dôkazom o skutočnej existencii pekla hlboko pod zemou. V skutočnosti však išlo len o žart, na nahrávke je vraj len mix zvukov z nejakého filmu. Samotný podfuk dokazuje, čomu sú ochotní ľudia uveriť vďaka svojej kultúrnej tradícii.

Najznámejšou novodobou bránou pekla je kráter v Turkmenistane, ktorý pôvodne vznikol tiež na území ZSSR v roku 1971. Vtedy sa výskumníci hľadajúci ropu prevŕtali do jaskyne, ktorá sa naplnila plynom a ten vybuchol. Aby zabránili šíreniu jedovatého plynu do okolia, rozhodli sa plyn zapáliť, predpokladajúc, že o niekoľko dní kráter vyhasne. Nestalo sa tak, horí dodnes a stala sa z neho celosvetová rarita. Najmladšia brána pekla má priemer 69 metrov a hlboká je takmer 30 metrov.

 

Návštevy pekla v kóme

Sú ľudia, ktorí popisujú svoje zážitky z druhého brehu, aj z návštevy pekla po tom, čo na krátky čas upadli do kómy. Prekvapujúca je často podobnosť opisov, ktorá je považovaná za dôkaz o pravdivosti udalosti, ktorú údajne po smrti zažili. Títo ľudia vstupujú do pekla prostredníctvom vlastného tela, brána doňho sa preto podľa toho nachádza v nich samotných. Pritom v honbe za senzáciou sa akosi zabúda na to, že zážitky, ktoré sa nepochybne odohrali v ešte žijúcom mozgu sú ovplyvnené práve rovnakou vierou v to ako peklo vyzerá. Tadiaľ skutočne cesta do skutočného pekla nevedie, už aj preto, že bájne peklo je vecou našej psychiky a tradície. To však nie je dôvodom preto, aby sme neverili v peklo ako nástroj, ktorý nás bude upozorňovať na to, aby sme sa usilovali byť lepšími, alebo aby sme ním postrašili tých, ktorí by lepšími byť mohli.

 

Zo stručného prehľadu najznámejších brán pekla je vidieť, že predstava o nich má hlboké ideologické korene. Rôzne predstavy o pekle a bránach doňho sú výsledkom prežívania rôznych dávnych systémov a sú súčasťou nášho duchovného bohatstva. Preto v jednom pekle môžeme byť mučení ohňom a v inom zasa mrazom. Nevieme nakoľko vážne brali naši predkovia, resp. predkovia iných národov predstavy o pekle, ale súdiac podľa svojich súčasníkov aj v minulosti viera v peklo bola individuálna. Aj dnes mnohí ľudia veria v peklo doslova, iní sa nechávajú len unášať emóciami pri čítaní či počúvaní starých mýtov a báji, alebo si užijú adrenalín, ak majú možnosť ocitnúť sa na okraji sopky chrliacej žeravú lávu. V tých okamihoch, stojac pred bránou pekla, je celkom nepodstatné, či prežívame realitu alebo mýtus.