Písmeno A v: 1) latinke, 2) starohebrejské Aleph - "vôl", 3) moderné grécke Alpha, 4) starogrécke Alpha, 5) astronomický symbol pre súhvezdie Býka, 6) čínsky lunárny symbol súhvezdia býka, 7) čínsky lunárny zverokruh, symbol Niu - "vôl" a 8) čínsky zverokruh – slnečný symbol ch'ou - pôvodne nebo (Hugh Anderson Moran: The alphabet and the ancient calendar signs, 1953.

 Čo nás na prvý pohľad na tomto obrázku upúta je, že písmeno A je odvodené od obrázku hlavy býka! Je to celkom jednoduchý piktogram, znak vyjadrený obrázkom, čo presne vystihuje hebrejské slovo pre býka, resp. vola – alef a z toho odvodené grécke alfa . Aj čínske nebo súvisí s býkom. V mezopotámskom epose o Gilgamešovi je Slnko nazývané nebeským býkom . Tu je riešenie rébusu – býk je symbolom Slnka! Pritom z iných mytológii vieme, že Slnko bolo spájané sosokolom, napr. aj u Slovanov. Býk ako symbol Slnka súvisís poľnohospodárskou kultúrou, zatiaľ čo sokol pochádza z mytológie lovcov, je to starší symbol. Preto naša (latinská) abeceda nezačína slovanským sokolom (ani semitským Adamom), ale býkom, z ktorého sa časom stal vôl.  Avšak je ešte spätáso Slnkom, ktoré  ako  symbol najvyššej sily uctievali už predneolitické kultúry.

 Vznik písma

Akútna potreba písma vznikla až v prostredí poľnohospodárov a s nimi spojenými mestskými civilizáciami. Poľnohospodári uctievali Zem a jej syna Slnko a popri nich dcéru Zeme Mesiac (Lunu). Je to logické. Zem bola pre nich matkou živiteľkou a najbližšie nebeské telesá vnímali ako jej rodinu. Keď Slnko bolo býkom, Zem bola kravou, lebo to boli pre poľnohospodárov dve najdôležitejšie zvieratá. Podľa astrologických príručiek Vek Býka – ako jedna z epoch ľudstva - začal pred 6565 rokmi. Každé obdobie astrologického zverokruhu trvá v priemere cca 2150 rokov. Počiatok neolitu (poľnohospodárskych civilizácií) sa v rôznych častiach sveta kladie rôzne, najčastejšie do obdobia medzi 6-10 tisíc rokmi, jeho skutočný rozmach však nastal približne s nástupom veku Býka, čo je celkom zaujímavá zhoda a astrológia nám tak ponúka súvislosti medzi jej dobami a nástupom rôznych civilizácií, najčastejšie však na úrovni špekulácií, ktoré z mnohých faktov vyberajú len tie vhodné. Ak zverokruh odráža názory jeho dávnych tvorcov na existenciu rôznych civilizácií, potom obsahuje zašifrovanú skratku aj toho, čo nás podľa nich opäť raz bude čakať, lebo zverokruh sa točí v kruhu,  v ktorom po vrchole prichádza hlboký pád až na samotný začiatok nových dejín, čo sa stalo už neraz. Len my, opojení vlastnou evolučnou dôležitosťou sme presvedčení, že nás čaká len cesta nahor a ignorujeme aj poučenie z histórie, kde poznáme veľa pádov rozvinutých civilizácií a nič iné nečaká ani tú našu, možno už onedlho.

Najstaršie kultúry

Za najstaršie kultúry, v ktorých sa používalo písmo, sa dlho považovali kultúry Mezopotámie odkiaľ poznáme klinové písmo. Jeho podoba je daná špeciálnou formou písania – odtláčania dreveného pera do hlinenej tabuľky. Pôvod klinového písma sa odvodzuje od zjednodušenia obrázkového písma.

 Písmo však poznali aj iné kultúry. Často to nebolo písmo určené do praktického – ekonomického života, ale bolo to písmo jeho duchovnej nadstavby. Skôr ako písmo sa hodí výraz magické symboly . Niektoré z nich prevzalo aj písmo používané na hospodárske účely. Magické symboly neboli všeobecne rozšírené, boli viazané len na určitú znalostnú skupinu – vtedajších vedcov, čiže kňazov, čarodejov. Nachádzame ich na kresbách už v paleolite, v Európe už pred tridsaťtisíc rokmi. Napr. vo Francúzsku boli tieto symboly, pozostávajúce z 26 znakov, identifikované už na takmer 150. lokalitách. Pozoruhodná je tiež podobnosť, resp. až totožnosť znakov runového písma a najstarších neolitických znakov, ktorých vek sa odhaduje až na 10.000 rokov. Niektoré znaky tohto písma však siahajú ešte desaťtisícročia naspäť.

Predpoklad, že najstaršie civilizácie vznikli  v oblasti Mezopotámie sa ukazuje chybný. Nálezy megalitických svätýň v Turecku, datované do obdobia pred 12.000 rokmi, dokladajú existenciu vyspelej kultúry, ktorá neolitickej kultúre predchádzala. Viaceré vyspelé americké civilizácie datujeme tak, aby neboli staršie ako tie naše staroveké, iné dôkazy ako toto presvedčenie niekedy ani nie sú. Pritom je nepochybná ideologická súvislosť, existencia tradície, ktorá spojila nevysvetliteľné a nedatovateľné megalitické stavby, zrejme spred mnohých tisícročí, alebo aj tie oveľa staršie, až s našim stredovekom.

Obr.2 Pred býkom so stromom v pozadí je bytosť znázornená kosoštvorcom (Zem), rozdeleným dvoma priečnymi, rovnobežnými čiarami (Brána Raja). Mytologická scéna na skale, Slovensko, je zložená s obrázkov a magických znakov, predchodcov ale aj súčasníkov písma.

Magické písmo

V tých najdávnejších časoch existovali kultúry magicko – démonického obdobia, v ktorých dominovalo práve nepraktické písmo – súbor magických znakov, z ktorých každý mal posvätný význam. Dnes nám mnohé symboly toho magického systému ani nepripadajú ako písmo a preto ho prehliadame aj na pamiatkach u nás, nehovoriac o tom, že väčšina tých, ktorí sa považujú za vzdelaných odborníkov, nedokáže identifikovať ani samotné tieto pamiatky. Magický systém písma má pritom podobu, ktorá sa dodnes, už bez poznania významu v slovanskom prostredí, zachovala napr. na ľudových výšivkách, podobne napr. aj vo výšivkách potomkov stredoamerických a juhoamerických indiánov a nielen tam. Dnes toto magické písmo vnímame v tom lepšom prípade ako ornament, dekoráciu. Na tisícročia až desaťtisícročia starých kresbách nachádzame prísne symetrické geometrické tvary, ktoré sa identifikujú pomerne ľahko, alebo rôzne zhluky symbolov, ktoré dnešný bádateľ ani nie je schopný vnímať, alebo, keď ich zbadá, pristupuje k nim so snahou ich lúštiť podľa princípov nemagických písiem, vidí v nich miestozáznamu s magickým alebo mytologickým obsahom, predkladaným často v podobe vzorcov alebo obrázkov, len výsledok zachytenia zvukovej podoby neznámych slov. Mnohé tieto symboly nadobudli v praktickom písme skutočne zvukovú podobu a vznikliz nich aj znaky nášho písma. Poznáme ich však až z neskoršej fázy ich premeny z magických symbolov napísmo, ktorým sa zaznamenávali dôležité udalosti z reality. Ak písmeno A obrátime hore nohami, čo je jeho pôvodná pozícia, nie je len obrazom býčej, či volskej hlavy, ale tiež je obrazom ženského lona. To je počiatok zasa podľa inej mytológie, tej, v ktorej najvýznamnejšou postavou nebolo Slnko symbolizované býkom, ale Zem, ako jeho matka.  Počiatok tohto obdobiakladieme do časov, ktoré predchádzali veľkej dobe ľadovej a ktoré sa zjednodušene nazýva matriarchátom. Vtedy existovali celkom iné národy, ich jazyk pre nás zrejme zostane navždy záhadou, aj keď mnohé slová, ktoré dnes používame v našom jazyku, majútak dávny pôvod. Národ však v minulosti a tiež dnes, nie je len o jazyku, mocnejším prvkom je ideológia, spoločná viera, vedomie spolupatričnosti. Tým prvkom, ktorý spojil našich predkov v jeden staroveký národ, bola viera v nadprirodzenú moc Slnka, podľa ktorej sa nazývali Slávmi.Túto vieru si priniesli z doby, keď sa ešte nevenovali poľnohospodárstvu, ale užívali si bohatstvo prírody bez toho, že by pociťovali jeho nedostatok. Ako lovci, zberači a neskôr chovatelia dobytka vniesli do neolitického prostredia svoju mytológiu a keď s ním splynuli, dali mu svoje meno a svoj jazyk. Nevniesli doňho svoje osobitné praktické písmo, lebo ich slobodná spoločnosť také písmo nepotrebovala. Nepotrebovali evidovať majetok, ani dlhy. To nastalo až oveľa neskôr, až sa stali poľnohospodármi, remeselníkmia obchodníkmi. Dovtedy svoje mýty a v nich zachytené dejiny odovzdávali ústnou tradíciou, ktorá sa zdala nezničiteľná. Preto nevniesli do abecedy ani to svoje A , či iné písmeno počiatku a keď z nebies zostúpili na zem, zabudli, spolu s väčšinou svojich mýtov, význam dávnych symbolov, ktoré boli dokladom o ich duchovnom bohatstve. Sokola nahradil vôla z ctiteľov Slnka sa stali, nielen obrazne, ctitelia vola, slobodu osobnú aj duchovnú nahradila služba cudzím ideám a potrebám. Astrológovia sa dnes dohadujú v akom znamení práve žijeme, mnohí tvrdia, že Doba Býka stále trvá a v istom slova zmysle majú pravdu, akurát ich býk má jarmo a za sebou ťahá voz ako symbol dnešného ľudstva. My, nech sme v hocijakej pozícii na tomto obraze, či ťaháme alebo sa vezieme, by sme hlavne nemali zabudnúť, že abecedy, aspoň tie európske, sa síce začínajú rovnako, ale končia napodiv rôzne. To je nielen poučenie z písma, ale aj z dejín a nakoniec aj z každej oslavy nového roka, do ktorého vstupujeme s nádejou, že bude lepší, alebo ešte lepší, trocha zabúdajúc, že po tom najlepšom príde celkom zaručene koniec, lebo ako hovorí jedno z múdrych prísloví, najlepšie býva až na konci. Na tom konci, ako to už po generácie očakávajú naši básnici, ale aj cudzí myslitelia, keď píšu o našej budúcnosti, dúfajme, že vôl zhodí jarmo a opäť sa stane býkom a nad neho vzlietne sokol ako symbol slávy a Slávov a nového počiatku.