„Hosť do domu, boh do domu“, hovorili naši prastarí rodičia. V krátkom prísloví, ktoré sa dnes stalo už len frázou, je viacej informácií, ako by sme na prvý pohľad očakávali. Ako je toto príslovie staré, to si ani netrúfame tušiť.

Hosť dostal jedlo, hostiteľ mu uvoľnil vlastnú posteľ, nie ako dnes, že hosťovi sa ponúka nafukovací matrac na zemi, ktorý má túto funkciu predurčenú priamo v návode.  Povinnosť pohostiť hosťa, nie príbuzného, či suseda, ale celkom neznámeho človeka, to nebola len slovanská špecialita a nebola to len povinnosť. Bola to skutočne česť, lebo hosť znamenal pre dom požehnanie. V kresťanskom období to kresťanské, ale dávno pred kresťanstvom požehnanie  tých bohov, ktorí vtedy vládli svetu našich predkov. U Eskimákov dostal hosť k dispozícii aj hostiteľovu manželku a vraj tam ten zvyk, aspoň niekde, panuje dodnes. Vraj na radosť tamojších žien a často menej na radosť hostí, ak máme veriť informáciám cestovateľov.

Či to tak bolo aj u Slovanov, ktovie. Ale zvyk hostiť hosťa je veľmi dávny a spoločný mnohým národom a kultúram. Hosť sa hostil tri dni. Na tretí deň, ako dobre vieme podľa ďalšieho príslovia, smrdia práve hosť a ryba. Rybu vyhodíme, hosť sa väčšinou dovtípi sám. U Arabov, kde taktiež platil tento dávny zvyk hostenia po tri dni, hosťa, ktorý sa nedovtípil, vyviedli na dvor a zabili.

Ktovie, ako to bolo u našich predkov v dávnych časoch, Arabi aj Slovania mali k sebe zvykmi veľmi blízko. Či čerpali svoje zvyky z veľmi dávneho spoločného zdroja, alebo je to výsledkom etnogenézy Slovanov, na ktorej sa podieľali kmene z oblasti Blízkeho východu, to je ďalšia zaujímavá téma, ktorá súvisí s poznávaním pôvodu našich tradícií a časti kultúry a jazyka. V tejto súvislosti je pozoruhodné, že so zvykom hostiť cudzincov po tri dni sa stretávame nielen v arabskom svete, v Mezopotámii a v Perzii, ale ešte v Indii.  Avšak v Indii a na východ od nej to už vyzerá viacej ako v anglosaskom svete, presne podľa českého príslovia „Host, který nic nepřinese, nech se vyspí v poli, v lese“.

Hosťami bývali však nielen cudzinci, ale aj príbuzní, alebo susedia pri rôznych obradných príležitostiach. Bez ohľadu na postavenie hosťa sa u Slovanov vítalo chlebom a soľou. Odmietnutie chleba a soli, čo nie tak dávno predviedla istá vysokopostavená osoba pri návšteve Slovenska, sa rovnalo prejavu nepriateľstva, pohŕdania hostiteľmi. V tomto prípade to však bol len prejav pohŕdania tradíciami hostiteľa a jej nevzdelanosti. Naši predkovia by takémuto „hosťovi“ už neponúkli ani pohár vody a na tri dni by mohol rýchlo zabudnúť. Menej obradné,  ale oveľa častejšie, bolo vítanie pálenkou. Ani pálenku slušný hosť nemohol odmietnuť.

 

 

Pozrime sa na príslovie „Hosť do domu, boh do domu“ aj z inej strany.
Prečo práve hosť=boh?

Samotné slovo hosť nám dnes boha nepripomína. Aspoň nie na prvý pohľad. Hosť, hostiteľ, hostinec, hostinský, hospoda, hospodár, Hospodin.... áno... predsa len tu je dodnes. Hosťa máme v božskej pozícií práve v slove Hospodin. Môžeme si to vysvetliť tak, že Hospodin, je meno vyjadrujúce vlastnosť bytosti, ktorá hospodári – stará sa o určitý majetok, či už „hospodu“ (hostinec), hospodárstvo alebo našu zem. Pozoruhodné však je, že meno hosť nachádzame aj v iných nepochybne starších významoch. V angličtine je „ghost“ – duchom. Hosť sa tam nazýva veľmi blízkym slovom „guest“. V jazyku našich predkov malo slovo „hosť“ podobný význam. V mene slovanského boha Radegasta – Radhošťa – máme tiež „hosta“ (ghasta, gasta, hošťa, hosta). Ten tu nie je naším trojdňovým hosťom, ale práve tým bohom. Boh a hosť mali u našich dávnych predkov rovnaké meno. Je preto logické, že hosť bol v symbolickej podobe práve bohom a nie niečím iným.
Slovenčina a slovanské jazyky sa radia k indoeurópskym jazykom a preto je zaujímavé pozrieť sa do Indie na jej sanskrt. Tam naše príslovie nachádzame v tejto podobe : अतिथि देवो भव, v latinke  Atithi Devo bhāvaḥ. Sčítanejší identifikujú v slove „Devo“  slovo označujúce boha, ale podobnosť s hosťom tu nenájdeme. „Atithi“ označuje človeka, ktorý k nám príde na návštevu  nečakane, neohlásene. „Neohlásený návštevník je božím požehnaním“ – je to síce blízke nášmu prísloviu “Hosť do domu, boh do domu“, ale je to predsa len o niečom inom. Nie o pôvode tradície, ale len o jej aplikovaní v danej kultúre. V Indii sa totiž očakáva, že hosť sa za pohostinnosť odmení darom a v tomto majú už Indovia veľmi blízko k Číňanom, ktorým nechýba úsmev na tvári, keď už z diaľky zbadajú zákazníka. V tom sa líšia od spomínaných Anglosasov, ktorí síce tiež majú radi hostí, tiež len platiacich, inkasujú však bez úsmevu. Ako sa ľahko presvedčíme dnes aj pomocou internetového sveta, tam „guest in the house” (hosť v dome) je buď názov služby poskytovanej turistom, alebo v oblasti umenia často spracovaná téma o votrelcovi rôzneho druhu.

Tieto lokálne odlišnosti chápania pozície hosťa na eurázijskom kontinente, ktoré zbadáme už letmým pohľadom, majú svoje epicentrá, ktoré majú zasa celkom reálny základ. Toto príslovie a zvyk s ním spojený museli vzniknúť v takom čase a na takom mieste, kde cudzinec nebol každodenným javom, bol preto osobou vzácnou, vítanou, nie preto, že by prinášal materiálne hodnoty, za ktoré by si kupoval pohostinnosť a priazeň, ale hodnota jeho prínosu spočívala najmä v duchovnej oblasti – prinášal informácie o inom svete, o iných kultúrach. Takým najvhodnejším prostredím bolo práve prostredie kočovných kmeňov, alebo riedko osídlené územie lovcov a zberačov, akými boli napr. aj Eskimáci. Neskôr prešiel tento zvyk aj do prostredia usadlého obyvateľstva, ktoré sa venovalo poľnohospodárstvu, ale tiež remeslám a obchodu. Pohostinnosť  a ochrana, ktorej sa tešil hosť, sa potom vzťahovala na všetkých cestujúcich, vrátane obchodníkov, ktorý by inak boli vhodnou korisťou pre tých, ktorí nemali čím platiť. Lenže bez ochrany cestujúcich ukotvenej v tradícii by ani nebolo možné rozvíjať diaľkový obchod, resp. by jeho realizácia bola ekonomicky veľmi náročná. Samozrejme,  karavány obchodníkov sa nespoliehali len na ochranu prostredníctvom tradície, mávali svoje ozbrojené sprievody, podstatné však bolo, aký postoj k ich statusu zaujímala celá krajina, nie pár jednotlivcov, ktorí nerešpektovali tradíciu.

Zvyk pohostiť cudzincov, to nebola teda len tradícia, ale bola to celkom praktická vec. Cudzinec idúc od osady k osade nebol nútený zo sebou niesť veľké množstvo stravy a aj tak dokázal prekonať veľkú vzdialenosť. Pokiaľ išlo o obchodníka, tam nebol problém, obchodník sa za pohostenie odmenil zasa iným tovarom, ale neobchodný cestujúci, ktorý mohol mať rad iných dôvodov, ktoré ho priviedli na dlhú cestu, nebol odkázaný zadovažovať si stravu iným spôsobom, napr. krádežami či lúpežami. Pohostenie cudzích ľudí tak prispievalo aj k bezpečnosti v krajine.

Keď cudzincov bolo veľa, hostila ich celá obec. Ani nemala inú možnosť, ak nechcela, aby sa hostia pohostili sami. Časom sa vyskytli aj takí hostia, ktorých bolo treba zaháňať, brániť pred nimi svoj majetok, ale to boli hostia z iných kultúrnych oblastí, ktorí sa nezdržiavali dodržiavaním tradícií, oni mali zasa tie svoje. Pozoruhodné je, že to boli opäť kočovníci, ale z inej kultúrnej oblasti – z Ďalekého východu, ktorí sa v stredoveku stali postrachom Európy.

Časom takíto hostia pominuli, nahradili ich príslušníci rôznych armád, najčastejšie tých zle zásobovaných, ale na samotnú tradíciu ani takéto zlé skúsenosti nemali devastujúci vplyv. Keď nastalo obdobie pokoja, ľudia sa vrátili k tradícii, ktorá nielen kázala, ale skutočne u hostiteľov spôsobovala radosť z návštevy cudzinca, jeho pohostenie bolo prestížnou záležitosťou. Dnes by sme návštevu hosťa v tomto zmysle mohli prirovnať k vlastníctvu supermodernej plazmy, či iného technického vynálezu. Okrem iného aj preto, že cudzinec bol zdrojom informácií, ktoré iní nemali a tak, aspoň načas, hostiteľská rodina voči iným patrila k tým váženejším, lepšie informovanejším. Hostí, ktorí boli niečím význační, si preto hostitelia navzájom posúvali z rodiny do rodiny až dovtedy, pokiaľ hosť nemusel ísť ďalej, alebo sa jeho informačná báza celkom nevyčerpala, jednoduchšie povedané, kým sa celkom nezunoval.

Jaroslav Hašek popísal aj v rámci slovanského sveta rozdielnu pozíciu hosťa v Humoristických listoch:

„Ako obdivuhodné je toto ruské príslovie: Hosť do domu, Boh do domu, ale ako zároveň veľké sú rozdiely medzi východom a západom. Na bielej Rusi ak ste hosťami, môžete smelo chodiť v župane hostiteľa, váš hostiteľ nemôže sa dohľadať prezuviek, lebo vy ich nosíte, ak má pomer so slúžkou, musí po dobu vášho pobytu pozerať mlčky na to, že vy ste pred ním. Vo všetkom máte prednosť, v jedle, v pití, dáte si ľubovoľne zapriahnuť, idete, kam sa vám páči, meníte jeho personál, navrhujete prestavbu jeho domu, ak nie ste spokojní s polievkou, hodíte tanier svojmu hostiteľovi na hlavu, dáte výpoveď personálu svojho hostiteľa, skrátka: Hosť do domu, Boh do domu...

Naproti tomu u nás na západe hosť nevychádza zo samých poklôn k hostiteľovi, ukláňa sa, ručičky bozkáva domácej pani, s núteným úsmevom hltá všetko, čo má na tanieri, aj keď by to bolo niečo, čo jeho žalúdok neznesie a poslušne vykonáva všetko, čo jeho hostiteľovi napadne.

A keď konečne už máte dosť toho šikanovania, môže so vám ľahko stať, že vás dá hostiteľ vyviesť za mesto.

A po vašom odchode vyrojí zo sto klebiet po meste, že žujete tabak, že ste si štrnásť dní nemenil ponožky, že vôbec si neutierate nos a keď, tak obrúskom, že ste zostal dlžný slúžke korunu, že ste prišiel len preto, aby ste sa dobre najedol a napil a že ste sa dvoril dcérke svojho hostiteľa, napriek tomu, že ste ženatý a máte osem nemanželských detí.

A váš odchod je sprevádzaný len stami spomienok, že ste zakuklený ničomník a že chováte len jednu snahu, celkom vyžrať svojho hostiteľa — ako Prušáci v pamätnom roku šesťdesiatom šiestom (1866). Bohužiaľ, býva niekedy na tom niečo pravdy.“

V takýchto skúsenostiach má zrejme pôvod aj ruské príslovie „Milý je hosť, ktorý dlho nezostáva“, alebo portugalské: „Dážď raz skončí a hostia odídu“.

Ako je to s touto tradíciou dnes u nás, to si máme občas možnosť vyskúšať na vlastnej koži, raz v jednej a druhý raz zasa v opačnej pozícii. Dodnes však vo väčšine z nás zostala úcta a pocit pohostinnosti k ľuďom zďaleka, najčastejšie ku skutočným cudzincom a s tým aj spojený obdiv k cudzím krajinám a kultúram. Excesom sa ako jednotlivci vieme pomerne ľahko ubrániť tým, že pred hosťami so zlou povesťou, pred tými, ktorí prišli len zneužiť naše tradície, necháme dnes už vopred zamknuté dvere. Ako spoločnosť sme však bezmocní, nútení do pohostinnosti voči tým, ktorí si to nepochybne nezaslúžia, práve tými krajinami, kde hosť je len zdrojom obživy a cudzie kultúry a ich zvyky veľkou neznámou. Pritom riešenie je veľmi jednouché, je len treba vedieť hájiť a v praxi uplatňovať vlastné tradície, aj tú, ktorá hosťovi dáva štatút hosťa po tri dni. Štvrtý deň naši mierumilovní predkovia nevyviedli hosťa na dvor ako Arabi, ale miesto koláča mu vložili do rúk lopatu alebo motyku.

To však neznamená, že dnes by sme sa mali zriekať potešenia z návštev iných, alebo vlastnej návštevy u iných, že by sme mali vymeniť sociálne kontakty za vysedávanie pri internete na údajne „sociálnych sieťach“.  Byť hosťom, či hostiteľom je umenie zvládnutia dávneho, starobylého obradu, ktorý na nás zaváňa posvätnosťou dávnych vekov. Prostredníctvom aj tohto obradu sa stávame súčasťou večnosti, tradície, v ktorej sú obsiahnutí duchovia všetkých našich predkov, ktorí obrad hostenia konali s úctou nielen k hosťom, ale aj s úcty k samým sebe.