© Rudolf Irša, zverejnené XI.2016

Hunská ríša sa zjavila na európskom nebi ako kométa. Kométa, na rozdiel od dneška, keď ju považujeme za spestrenie všedného života, uisťovaní, že ani tentoraz nám nespadne na hlavu, bola v minulosti hrôzostrašným javom, ktorý veštil vojny, choroby, skazu a smrť. Huni sa celkom výstižne stali pre európske národy na prahu stredoveku práve takým javom. Z rôznych historických správ vieme, že ich pôvod siaha ďaleko na východ do Ázie, kde tiež boli tamojším postrachom. Číňania proti nim postavili svoj div sveta – Veľký čínsky múr. Sila Hunov nespočívala v mocnom štátnom útvare, ale v ich početnosti a aj nejednotnosti. Organizovaný štátny útvar aj s veľkou armádou je poraziteľný, ale húf nájazdníkov a lupičov je skôr prirovnateľný k mnohohlavému drakovi, ktorému miesto jednej zoťatej narastú hneď tri nové.

Keď sa konečne pred začiatkom nášho letopočtu, tam pre nás ďaleko na východe Ázie, zjednotili,  utrpeli porážku a dali sa na útek smerom na západ, až časom dorazili do Európy. Nebolo to hneď. Ich cesta od hraníc Číny na východ Európy, kde sa stretli so Sarmatmi, ktorých v roku 370 n.l. aj porazili, trvala vyše štyri storočia. Sarmati a Slovania sa v Európe stali ich prvou významnou obeťou. Huni počas jedného storočia ovládli celé územie Sarmatie, a veľkú časť územia, ktoré rímski autori nazývali Magnou Germániou. Hranice Hunskej ríše tak siahali od Uralu až k dolnému toku Labe na území dnešného Nemecka. S týmto sa neuspokojili, lebo zatúžili po koristi z bohatej Rímskej ríše. Huni dobýjali Európu nie ako mocný štátny útvar, ale valili sa do nej ako živelná pohroma, proti ktorej organizovaní obrancovia mali malú šancu. Problém obrany spočíval v tom, že nepriateľ bol početný, veľmi mobilný, nemal stále sídla ani opevnenia a preto ho bolo veľkým problémom poraziť. Samotné označenie Hunská ríša nezodpovedá našim kritériám pre ríšu ako takú. Skôr ako o ríšu išlo o rôznorodý kmeňový zväz, ktorého súčasťou boli neorganizované hordy kočovníkov, ktorí sa živili lúpežami, vydieraním, krádežami, vyberaním daní (výpalného). Dnes by sme ich skôr nazvali spoločnosťou migrujúcich teroristov, zloženou z rôznych frakcií. Poľnohospodárstvu sa nevenovali. Správy rímskych súčasníkov o Hunoch nie sú vôbec lichotivé, aj keď o ich objektívnosti môžeme mať isté pochybnosti. Rimania všetkých „barbarov“ opisujú takmer zhodne.

Rímsky autor Jordanes, ktorý zomrel okolo roku 572 n.l. a nebol teda očitým svedkom života Hunov Attilových čias, nám zanechal ich opis, ktorý čerpal zo stratenej práce rímskeho diplomata Prisca. Ten sa zúčastnil rokovaní s Attilom:

"Z dávneho podania sme sa dozvedeli, ako títo Huni vznikli. Kráľ Gótov Filimer našiel vo svojom ľude niekoľko čarodejníc, ktoré potom zapudil spomedzi svojich a zahnal ďaleko do pustatiny, tam ich donútil blúdiť. Keď ich uvideli nečistí duchovia, ako sa túlajú po púšti, vzali ich do svojho objatia a splynuli s nimi v pohlavnom spojení... Z tohto zmiešania vzišiel tento vrcholne divý druh ľudí, ktorý žil sprvoti v močarinách, bol drobný, odporný, vycivený. Bol to takpovediac druh ľudí, ktorých bolo možno za ľudí uznať jedine v tom zmysle, že sa dohovárali znakmi, pripomínajúcimi ľudskú reč."

Takto teda videli Hunov, ku ktorým sa ako ku svojim predkom hrdo hlásia naši susedia Maďari, v tom čase Rimania. Maďari, samozrejme, dávajú do popredia Hunov z čias ich posledného vodcu Attilu. Historici ho nazývajú aj kráľom. Attila sa obklopoval prepychom nielen za života, ale aj po smrti, ako svedčia povesti o mieste jeho posledného odpočinku, kde dodnes možno neobjavený leží v zlatej truhle. Z popisu honosného Attilovho pohrebu na nás dýcha atmosféra mnohých dnešných cigánskych pohrebov ako pozostatku inej, Európanom cudzej kultúry, morálky a spôsobu života. Len to spája kočovných starých Maďarov s Hunmi. Huni však patrili medzi turkotatárske kmene, starí Maďari zasa patrili k ugrofínskym kmeňom, hovorili navzájom odlišnými jazykmi. Avšak ako predkovia Maďarov sa niektorým hodia, lebo tu podľa nacionalistických nemeckých autorov boli pred Slovanmi, čo, samozrejme, tiež nie je pravda. Medzi názvom Hungaria, latinským označením Uhorska a menom Maďarov nie je žiadna podobnosť ani súvislosť.

Podrobnejší popis o Hunoch sa zachoval v opise od Ammiana Marcellina v jeho diele Rerum gestarum ...., ktoré napísal v druhej polovici 4. storočia n.l., teda ešte pred narodením Attilu. Podľa neho Huni majú všetky znaky istej časti kočovnej mongoloidnej rasy, ktorej kultúru a morálku ovplyvnil koristný spôsob života:

"Hunský národ, známy len povrchne zo starých písomných pamiatok a sídliaci za Maiótskými močiarmi u ľadového oceánu, prekročil všetku mieru divokosti. Keďže sa tam hneď v prvých dňoch po narodení rozrývajú nemluvňatám železom hlboko tváre, aby sa v patričnej dobe oslabil zvraštenými jazvami bujný rast chlpov, starnú Huni bez fúzov aj bez akéhokoľvek pôvabu a podobajú sa eunuchom. Všetci potom majú zavalité a pevné údy a hrubé šije a sú tak neprirodzene škaredí a zhrbení, že ich pokladáš za dvojnohé beštie alebo netvorov, akí sa na mostoch pri stavbe zábradlia neumelecky vytesávajú z masívnych kolov. V ľudskej podobe, hoci nevzhľadní, vedú potom tak drsný spôsob života, že nepotrebujú ani oheň, ani ochutené pokrmy, ale živia sa korienkami bylín a polosurovým mäsom akéhokoľvek dobytka, ktoré si vkladajú medzi svoje stehná a chrbty koní a svojim teplom ho krátko zohrievajú. Nechránia sa žiadnymi stavbami, ale vyhýbajú sa im ako hrobkám odlúčeným od bežného pospolitého života. A nemožno u nich nájsť ani chatrč zastrešenú trstinou. Potulujú sa však z miesta na miesto, prechádzajú horami a aj lesmi a od najútlejšej mladosti si zvykajú znášať mrazy, hlad a smäd. Do príbytkov nevchádzajú ani v cudzine, len za predpokladu, že ich k tomu prinúti najväčšia nutnosť, pretože sa pod strechou necítia bezpeční. Obliekajú sa do šiat plátenných alebo zošitých z kožušín lesnej hávede. A nemajú iný oblek domáci a iný pre navonok, ale ako náhle si raz navlečú na krk tuniku ošumelej farby, neodložia ju ani nevymenia skôr, než na nich nespráchnivie a nerozpadne sa na handričky. Hlavy pokrývajú šiškovitými čiapkami, ježaté hnáty si chránia kozími kožušinami a ich črievice nenarážané na žiadne kopytá im znemožňujú chodiť voľným krokom. Z toho dôvodu sú málo spôsobilí na pechotný boj, ale vykonávajú obvyklé úkony takmer ako by boli pribití na koňoch, ktoré sú síce vytrvalé, avšak nevzhľadné  a niekedy sedia na nich ženským spôsobom. V sede na koni ktokoľvek v tom národe v noci aj cez deň kupuje aj predáva, požíva pokrm aj nápoj a naklonený cez úzku šiju ťažného zvieraťa upadne do hlbokého spánku a má dokonca rozmanité sny. Tiež na poradách zvolávaných na prerokovanie závažných vecí rokujú všetci spoločne v tejto pozícii. Na svojom čele nemajú žiadnu tvrdú kráľovskú vládu, ale uspokojujú sa s chaotickým vedením svojich predákov a zdolávajú všetko, na čo narazia. Bojujú proti nezriedka dômyselne vylákaným nepriateľom a púšťajú sa do bitiek v klinovitých húfoch za striedavého a desivo znejúceho kriku. A ako sú ľahko odetí a znenazdajky sa dostávajú do rýchleho pohybu, tak sa náhle rozptýlia a ich rady preriednu do voľného šíku. Rozbiehajú sa za bezduchým vraždením a pre ich priveľkú rýchlosť nebývajú vidieť. Tak nabiehajú na obranný val a drancujú nepriateľské pevnosti. Preto ich ľahko označíš za bojovníkov zo všetkých najúhlavnejších, lebo bojujú z diaľky vrhanými strelami, pričom majú na hrotoch šípov s podivuhodnou zručnosťou pripevnené ostré kosti a ako náhle prebehnú tryskom patričnú vzdialenosť, stretávajú sa zblízka, bojujúc oceľovými zbraňami bez ohľadu na seba samých a zapletajú nepriateľov, ak sa práve majú na pozore pred nebezpečnými ranami mečov, do roztočených lás, aby svojim protivníkom znemožnili po zviazaní ich údov ísť na koni či pohybovať sa chôdzou. Nikto z nich neorie ani sa nedotkne pluhu. Všetci sa totiž bez pevných sídiel, bez domova a zákona alebo trvalo platného zvyku podobajú ľuďom stále utekajúcim a túlajú sa svojimi vozíkmi, na ktorých bývajú. Tam im ich manželky tkajú odporné odevy, súložia so svojimi mužmi, rodia aj dojčia deti až do puberty. Nikto z nich nedokáže odpovedať na otázku odkiaľ pochádza, lebo inde bol počatý, ďaleko odtiaľ sa narodil a ešte ďalej bol vychovaný. V prímerí sú nespoľahliví a nestáli, pri každom záblesku ponúkajúcej sa novej nádeje sú náramne vrtkaví a celkom prepadajú najväčšej zbesilosti. Celkom ako nerozumné živočíchy nevedia vôbec, čo je čestné a čo nečestné, rozprávajú vyhýbavo a nejasne, nemajú úctu k žiadnemu náboženstvu alebo povere, horia nesmiernou žiadostivosťou po zlate a tak veľmi sú kolísaví a roztrpčení, že často ten istý deň odpadnú bez akéhokoľvek podnetu od spojencov a tiež sa s nimi znova zmieria, bez toho, že by iný mal na to vplyv."

Z opisu na nás dýcha nielen typický obraz kočovníkov, ktorý v nás vzbudzuje analógie aj so súčasnosťou, ale aj poznanie, prečo mohli ovládnuť tak obrovské územie. Huni sa správali ako typickí paraziti, výpalníci, ktorí sa nezaoberali budovaním svojho štátu, ale ich prioritou bol len výber daní a ich spotreba. Strach, ktorý okolo seba šírili svojim výzorom a spôsobom života im na čas zabezpečil pokoru roľníckeho obyvateľstva.

O konci hunskej nadvlády v Európe rozhodol vojenský neúspech Attilu na Katalaunských poliach, kde ho zastavila rímska armáda a jeho záhadou opradená smrť o dva roky neskôr v roku 453 n.l. Po nej sa proti Hunom vzbúrilo obyvateľstvo na nimi ovládanom území, či už priamo, alebo odmietlo odvádzať dane a  Huni sa v priebehu dvoch desaťročí vytratili ako z Európy, tak aj z dejín.

Následne na celom území ich ríše zdvihlo hlavu domáce obyvateľstvo, vedené svojimi vojvodcami, ktoré, zbaviac sa Hunov, prebralo v Európe štafetu dobyvateľov, dávajúc sa do pohybu na juh, opäť za korisťou z upadajúcej Rímskej ríše. Boli to najmä kmene Slovanov, ktorí sa stali jej novým postrachom. Avšak na ich ceste k víťazstvu nad Rímom a Byzanciou sa objavila nová prekážka, ktorou sa stal ďalší postrach Európanov – Avari.

Hunská ríša