Keď počujeme slová Jin a Jang, akoby sme počuli úder gongu, ktorým sa nám prihlási v podvedomí Orient a jeho dávne kultúry, ktorých symbolom starobylosti je práve vzdialená Čína so svojou niekoľko tisícročnou históriou. Vďaka nej, svojim dejinám, pamiatkam a písmu, vďaka ktorému sa zachovali mená dávnych panovníkov a filozofov, je pre nás symbolom vzdelanosti, spojeným  s mnohými vynálezmi – papierom, kníhtlačou, pušným prachom, raketami, lietajúcimi drakmi, ktorých u nás nazývame šarkanmi a od ktorých vývoj smeroval aj ku skutočným lietadlám.

Záujem o iné kultúry a ich  obdiv je výsledkom ľudskej zvedavosti, ktorá je celkom prirodzená. Bez zvedavosti by nebola ani naša kultúra, naša civilizácia, ani dnešná technicky rozvinutá spoločnosť. Samotné slovo „zvedavosť“ v sebe ukrýva „vedu“.  Poznávanie iných kultúr so sebou nesie pozitívne, ale aj negatívne javy. Záleží od toho v akej spoločnosti sa my samotní nachádzame.

Nielen pre Slovákov je typické, že obdiv cudzieho povyšujú nad svoje vlastné. Už vyše dve storočia je týmto komplexom menejcennosti postihnutá celá Európa. Pritom v stredoveku boli Európania nesmierne sebavedomí. Považovali svoju kultúru, na čele s kresťanstvom, za vrchol civilizácie, za jediný správny typ života a spoločnosti. Ešte v 16-tom storočí neváhali dôsledne ničiť cudzie kultúry – a robili to veľmi sofistikovane. V Strednej Amerike vyvraždili inteligenciu, vrátane kňazov, spálili všetky knihy ktoré tamojšia kultúra vytvorila, hlavné mesto Aztékov, kde žilo okolo štvrť milióna obyvateľov a kde stáli mnohoposchodové budovy, zrovnali so zemou. Pôvodné americké národy sa z tejto katastrofy nespamätali dodnes, ich potomkovia žijú v rezerváciách, alebo na vidieku, v pralesoch. Po dvoch storočiach od dobytia posledného stredoamerického mesta Európania nemali o existencii tamojšej vyspelej kultúry ani tušenie. Dve storočia stačili nielen na zničenie civilizácie, ale aj na zabudnutie informácie, že vôbec existovala.

Európania, rovnako ako neskôr americkí indiáni, boli postupne od štvrtého do 12-teho storočia, podmaňovaní cudzou ideológiou, ktorá ničila ich vlastné dejiny, tradície, ktorá zničila ich písmo, piesne, spoločenský poriadok. V rámci ovládnutia krajiny touto cudzou kultúrou boli prenasledovaní  nielen pohanskí kňazi, boli spálené písomnosti v cudzom písme, boli zakázané aj piesne, speváci – bardi boli popravovaní, dávne kultové miesta ničené alebo prestavané na kultové objekty novej ideológie. Inteligencia, ktorá bola nositeľom pamäti národa zanikla. Sčasti bola povraždená, alebo ušla, alebo prebehla k víťazovi. Zostal len prostý ľud, násilne privedený pod ochranu novej cirkvi cudzieho semitského typu. Stala sa mu však ešte horšia vec – pokrstením nestratil len svoje dejiny a svojich pohanských bohov, stratil hlavne svoju osobnú slobodu – lebo sa stal feudálnym majetkom svojej cirkevnej a svetskej vrchnosti. V ničom sa obyvatelia slovenských obcí, ale aj iných po celej Európe, neodlišovali v tomto smere od porobených amerických indiánov.  Po ideologickom podrobení obyvateľstva nastúpilo niekoľko storočí kádrových previerok a ideologických čistiek. Hlavne západnú a strednú Európu ovládol strach spôsobený prenasledovaním a vraždením najprv pohanov, potom kacírov a nakoniec čarodejníc. Na území Slovenska takéto pomery trvali približne od príchodu Cyrila a Metoda až do takmer konca osemnásteho storočia – takmer deväť storočí.

To, že sme napriek tejto ťažkej duševnej porobe prežili do súčasnosti, napriek tomu, že nepoznáme mená svojich dávnych filozofov a že zo stredovekých dejín máme uchované len fragmenty, nie je dôvodom na to, aby sme sa pozerali na svoje dejiny a tradície s dešpektom. Práve naopak. Lebo práve napriek tomu obrovskému tlaku, ktorí bol na našich predkov vykonaný, nepodarilo sa zničiť ich národný jazyk a v našej kultúre zostal princíp dávnych tradícií zachovaný dodnes. To, že väčšina tomuto odkazu našich pradávnych predkov nerozumie, nie je dôležité. Dôležité je, že medzi nami sú ľudia, ktorí tento odkaz nesú z generácie na generáciu a  že sú medzi nami aj takí, ktorí  rozumejú jeho podstate a zmyslu.

Aj Číňania museli bojovať stáročia o prežitie svojej kultúry a svojej existencie. Na rozdiel od Aztékov, Mayov, Inkov či nás Európanov, svoju kultúru uchránili až donedávna.

Avšak v čase, keď sa Čína stávala svetovou mocnosťou, v tom okamihu sa obrátila k svojim tradíciám chrbtom. Pred polstoročím vypukla v Číne kultúrna revolúcia, mládež sa vrhla na múzeá, pamiatky, tradície a cieľavedome a vo veľkom rozsahu ničila čo sa dalo. Vtedajšiemu vedeniu krajiny sa zdalo, že tradície sú prekážkou rozvoja krajiny, budovania modernej  spoločnosti, ktorú potrebovali na to, aby vybudovali hospodársky a vojensky mocný štát. Keď táto etapa skončila, Čína vkročila do globalizovanej ekonomiky a zatiahla svoje obyvateľstvo do spotrebného spôsobu života severoamerického typu. Krajinu začali zaplavovať fľaše od coca-coly, macdonaldy, západný typ odevu, americké filmy, americké hodnoty. Z Číny sa stal masívny producent lacného spotrebného tovaru.  Zbytočne budeme dnes udierať na gong, namiesto Jin a Jangu sa nám z Číny čoraz viacej ozýva hluk veľkomiest západného typu. Tí, ktorí lipnú na tradíciách, sú vnímaní ako nepriatelia za vidinou ekonomického svetového prvenstva smerujúcej krajiny. Pamiatkam a tradíciám je venovaná pozornosť z ekonomických dôvodov, sú zdrojom príjmov z turistického ruchu.

Číňania napriek tomu nestratili svoju identitu. Nepodliehajú cudzej kultúre, naopak, po jej chrbte sa šplhajú nahor. Nie je to len výsledok ich množstva, je to výsledok toho, že po stáročia si uchovali hrdosť na samých seba, na svoje dejiny.

Číňania sa pred cudzou technológiou, pred cudzou kultúrou a odlišným spôsobom života nesklonili, oni si to jednoducho všetko prisvojili, rovnako ako napr. Japonci alebo Kórejci.

 Keď sa obzrieme len o niekoľko storočí naspäť, vidíme pestrý svet plný rozmanitých kultúr, v ktorom sa vynárajú rôzne ideológie a mocnosti a tie pohlcujú iné, vytvárajúc pritom opäť ďalšie osobitné kultúry. Aj my, ako ukazuje napríklad Čína, žijeme dnes v jednom z takých procesov a aj keď rôzne kultúry mu podliehajú v rozdielnej miere, postihnutí sme ním všetci. Ak sa obzrieme do ešte dávnejšej minulosti, zbadáme takmer nepreniknuteľnú hmlu, z ktorej sa sem tam vynorí niečo, čo nás upozorní, že pred naším počiatkom sveta, pred počiatkom našej konštrukcie dejín boli iné svety, iné kultúry, o ktorým zväčša nemáme ani tušenie. Nežijeme, napriek tomu, že sa s tým tvrdením stretáme na každom kroku, na vrchole prirodzeného vývoja ľudských civilizácii, ktorý údajne smeruje k lepším zajtrajškom. Naopak, sme súčasťou prirodzeného chaosu, ktorý nám nezaručí žiadnu istotu už ani na zajtra.

 Uvedomuje si to čím ďalej tým viacej ľudí a mnohí hľadajú východisko. Jedni sa dožadujú návratu ku kresťanským hodnotám, alebo k inej forme totalitnej spoločnosti, druhí siahajú po pohanstve, vyzývajú (už nejaké to storočie) k návratu k prírode, alebo prichádzajú s inými staronovými víziami.  Už starí Gréci a určite neboli prví, hovorili o zlatom veku ľudstva. O veku, ktorý sa dávno pominul a v ktorom, napriek tomu, že by v ňom chcel žiť každý, odvtedy už žiadna spoločnosť nežila. Istotne nie aspoň v Európe.

 V dejinách za posledných niekoľko tisícročí máme veľa príkladov aplikácie nových vízií v spoločnosti. Niekoľko ich poznáme aj z posledných desaťročí. Pre všetky je typický jeden spoločný znak -  po počiatočnom nadšení vychádza vytriezvenie z reality. Spoločnosť sa nedá udržať v rovnakom stave po neobmedzene dlhú dobu, lebo svet, jeho reálne podmienky sa neustále menia. Najväčšími nepriateľmi stability spoločnosti sú: neregulovaný demografický rast (alebo pád)  a technický pokrok.

 Aj feudálny stredovek zažíval veľké ekonomické krízy a dlhotrvajúce vojnové konflikty, taktiež z týchto istých príčin. Európa už v staroveku zápasila s rovnakými problémami, spojenými s vonkajším ohrozením. V minulosti si ľudia veľmi dobre uvedomovali, že stabilitu spoločnosti narúšajú vplyvy zvonku a preto a ich usilovali rôznym spôsobom vylúčiť, alebo aspoň maximálne obmedziť. Čína si postavila Veľký múr nielen proti nájazdníkom, ale aj preto, aby sa odtrhla od neustále sa meniaceho sveta vonku, aby sa stala na ňom nezávislá. Svet je plný múrov, vedú naprieč Európou z východu na západ, zo severu na juh. Nájdeme ich v Amerike, v Afrike...., vedú cez hory, nížiny, púšte...  Zdá sa, že to tak bolo oddávna. A napriek tomu, v Afrike, Amerike, Ázii aj v Európe nachádzame stopy, niekde ešte veľmi zreteľné po tom, že celý svet bol ideologicky zglobalizovaný v tak dávnych časoch, že si ani netrúfame na ne pomyslieť. Nevieme, či jeho vtedajšia ideológia bola ideológiou Zlatého veku ľudstva, alebo výsledkom prirodzenej, či násilnej globalizácie....  Jedno je isté ... v istom čase na celom svete, dokonca v tak vzdialených častiach sveta, že vylučujeme vzájomné kontakty medzi nimi, sa ľudské spoločnosti riadili ideológiou založenou na uctievaní mužského a ženského princípu v prírode.

 Môže sa to javiť ako samozrejmé, lebo mužský a ženský princíp vychádza z toho, čo dávni ľudia mohli v prírode odpozorovať. Lenže, samozrejmé to nie je. Aspoň nie v takom videní vývoja ľudskej spoločnosti, aké sme si sformovali v posledných storočiach. Nie je mysliteľné, aby sa takáto forma ideológie vynorila nezávisle na viacerých miestach sveta naraz. Ani náboženstvo nevzniklo ako prirodzený výsledok vývoja ideových predstáv o nadprirodzene. Aj ideológie sú vynálezy, rovnakej podstaty, ako iné. Raz vynájdená vec sa nevynachádza znova, ale sa napodobňuje, vylepšuje, aby účinnejšie mohla slúžiť svojmu účelu. Mužský a ženský princíp – jeho ideológia, aj keby mohla vzniknúť nezávisle, vzhľadom na svoju prírodnú podstatu, na rôznych miestach a v rôznom čase, je takýmto vynálezom. Lebo všetky jeho varianty sú založené na rovnakej schéme, a tá pritom môže byť rôzna.

Tak je to aj s princípom Jin a Jang.

Teraz len stručne priblížim jeho hlavné body:

 Princíp jin - jang má pôvod v dávnej čínskej filozofii a tradícii a popisuje dve navzájom opačné a doplňujúce sa sily, ktoré sa nachádzajú v každej živej aj neživej časti vesmíru.

Sila jin a sila jan sú dve spojené časti jedného celku.

.Jin“ je pasívny, tmavý, ženský, viaže sa k noci. Jin je často symbolizovaný vodou a zemou.

Jang je svetlejší element, veselý, aktívny, mužský, je svetlom, dňom, Slnkom. Jang je často symbolizovaný ohňom a vetrom.

Všetky sily v prírode majú obidva stavy a tieto stavy sú v neustálom pohybe. U nás  sa často Jin a Jang zobrazuje nepresne ako „zlo“ a „dobro.

Jin a jang sa nevylučujú.

Jin a jang sú na sebe závislé.

Každý Jin a jang má svoj jin a jang.

Jin a jang sa navzájom podporujú.

Jin a jang sa môžu navzájom meniť.

Tieto základné informácie o Jin a Jangu poukazujú na dávnu spojitosť, ba až jednotu vzdialenej čínskej a európskej kultúry – teda vzdialenej hlavne v čase.

Nielen dávna Čína má svoj Jin a Jang. Rovnaký princíp máme zachovaný v našich tradíciách. Nie preto, že by sme ho prevzali od Číňanov. Nebudem tvrdiť ani to, že ho Číňania prevzali od nás. Pre nás je dôležité to, že tento princíp bol základom našich dávnych slovanských, či praslovanských, starých európskych tradícií. Tie sú tak dávne, že Číňania boli v tom čase malým národom na opačnej strane sveta a mali iné starosti, než šíriť po svete svoj tovar, či svoje filozofie.

U nás sa filozofia mužského a ženského princípu stala významnou súčasťou spoločenského života a nakoniec skončila ako nepochopená súčasť ľudovej tradície. V Číne sa jin a jang preniesol do vyšších sfér filozofov a tam sa rozvíjal v rámci ich svetonázorov.

Zmysel vnímania sveta ako výsledku pôsobenia mužského a ženského princípu  ovplyvńovalo mnoho stránok života jednotlivca a spoločnosti. Princíp „Jin a Jangu“ bol tak silne zakotvený v tradícii, že plnil úlohu právnej normy. Určoval status človeka podľa veku a dosiahnutých schopností, bol základom skutočného demokratického zriadenia, určoval čas volieb, funkčné obdobia, kompetencie funkcionárov, riešil postavenie žien, mužov, detí a starcov a starien v spoločnosti a to všetko v atmosfére slávností a sviatkov ako prirodzenej súčasti života človeka.

Podľa čínskej predstavy  Jin a Jang vznikli zo spoločnej, nepohlavnej „čchi“. Na mieste je otázka, ako to bolo v dávnej Európe. A ako sa tieto elementy nazývali.  To chce odbočiť trocha do jazykovedy. V slovanských, ale aj v iných európskych jazykoch v nie tak dávnej minulosti, a niekde ešte dodnes, sa zachovali vo výslovnosti nosovky. Dobre to počujeme napr. pri porovnaní slovenčiny s poľštinou. Tak kde my máme „a“ – Poliaci majú často „an“, tak kde my máme „n“ Nemci majú ešte dnes „ng“ (napr. náš junák a nemecký „junge“).

Ak to aplikujeme na čínske JANG – v slovenčine máme z toho slovo JAN (bez toho g), ale tiež slovo „JAG“ (bez n). Bystrejší ihneď zbadá, že v čínštine Jang je mužským princípom, ktorého prejavmi je napr. svetlo, deň, Slnko, a u nás je JAN je najčastejšie mužské meno, jagať sa priamo súvisí so svetlom a Slnkom, juh (jug) je svetovou stranou Slnka, mesiac jún je mesiacom, kedy je Slnko počas slnovratu na vrchole svojej moci – je teda „junákom“. Január je mesiacom, v ktorom sa Jan rodí , v čase jarnej rovnodennosť je silnejúcim Jarom a v čase jesennej rovnodennosti je múdrym a šedivejúcim Jasom, čo sa odrazilo v názve našej jesene.  Na rozdiel od Číňanov, nemáme len Jang ako mužský princíp spojený so Slnkom, ale my ho máme spojený so všetkými jeho fázami v našich ročných obdobiach. V tradícii sa dodnes uchovali oslavy počiatkov týchto ročných období dokonca pod ich dávnymi „jangovými“ - slnečnými menami. Spolu s týmito slnečnými sviatkami naši predkovia oslavovali aj ženský princíp v prírode.  Zatiaľ čo v tých slnečných termínoch dominoval mužský princíp, v ďalších štyroch termínoch dominoval ženský princíp, nikde však nestáli osamote, ale vždy boli v každom termíne vo dvojici.

Na rozdiel od mužského princípu, ktorý bol spojený so Slnkom, ohňom, dňom a vzduchom, ženský princíp bol spojený so Zemou, vodou, nocou a životom ( a v rámci kolobehu života aj so smrťou ako jeho súčasťou) .

Postavy dávneho európskeho mýtu v ženských termínoch nie sú tak jasné, ako  prípade mužských termínov, ale napriek tomu, väčšina z nich sa v tradícii zachovala, spolu s ich mužskými partnermi. Je to napr. sviatok Maje, iné sviatky prekryli novšie alebo cudzie mená, termíny udalostí sa posunuli podľa nového kalendára o niekoľko dní, sviatkom sa dala iná ideová náplň, alebo zostal len tradičný, rôzne pozmenený obrad. Dôležité je však, že ako celok sa tradícia uchovala dodnes a to bez hocijakého riadenia zhora, ba naopak, práve napriek snahe túto dávnu tradíciu, ako pozostatok demokraticky riadenej, slobodnej spoločnosti, zlikvidovať.

Termín Jin už nie je tak ľahko identifikovaný  v našej slovnej zásobe, ako je tomu v prípade mužského Jang. Nič to však nemení na tom, že ženský princíp je súčasťou našej dávnej filozofickej koncepcie sveta a bol základom usporiadania spoločnosti. Možno je v ňom ukrytá práve naša „žena“ (kde „j =ž“ a“ i =e“), resp. naša Jana.

Pre dávne mytologické jazyky bolo typické tvorenie opozít anagramami. Za pozornosť v tejto súvislosti stojí, že anagramom Janga – ako Jaga-Juga (Slnka) je slovo Gaja, za čím ľahko identifikujeme našu Zem. Nielen v gréčtine. To, že Gaja bolo jedným z mien pre našu Zem v slovanských jazykoch, to dokladá aj slovo „gáj“, náš háj  - lebo háj, ako posvätné miesto, bol bránou do Zeme, tam sa ukladali telá zomrelých, aby splynuli so zemou Gajou.

Pri analýze nášho jazyka z hľadiska mytologického som dospel v princípe k rovnakému menu pre mužský prvok  - spomínaný JAN (JAR, JUN,JAS)  – JANG. Ako všeobecné slovo v slovenčine k nemu priraďujem slovo SILA.  Slovo sila pritom pochádza z rovnakého základu ako slovo Slnko. O tom však podrobnejšie hovorím vo svojich knihách Kľúč od Brány Raja a Svätyne našich predkov, lebo tu na to nie je priestor. Pre ženský prvok som volil slovo MOC. V slovenčine a mnohých európskych jazykoch, ale nielen v nich je základom pre označenie ženského princípu slabika MO alebo MA (resp. MU). To považujem za pôvodnejší, dávnejší výraz ako čínsky JIN.

V slovenčine máme túto slabiku (moc) ukrytú napr. v slove  mama, ale aj v slovách mlieko, mágia, mnoho, muž, moc, moč, máj, mokrý, môj, mať a inde.

Nepochybne, aj v našej dávnej európskej filozofii moc a sila vznikli zo spoločného, nepohlavného zdroja. Číňania ten zdroj nazývajú „wu´-čchi“. Slovania ho možno nazývali „vesmírom“ , v starších prácach nachádzame termín „všehomír“ , čo je  v podstate to isté. V mojich prácach používam termín „všemoc“.  Je možné, že dávny termín znel MAGA, alebo jeho anagram GAMA, obidve slová veľmi výstižne a nepravdepodobne náhodne vystihujú podstatu všemoci. Pri variáciách výslovnosti dostávame slová ako HOMO alebo MOHO (MNOHO, porovnajme s ruským „mnogo“), kde homo pôvodne v gréčtine označuje „jeden“ – čo je symbol v mágii počiatku a mnoho je všetko – všemoc. Nevylučujem, že pri znalosti čínštiny by sa mohli objaviť prekvapujúce súvislosti s ich „wu-čchi“.

Ak hovoríme o dávnej európskej tradícií,  máme na mysli tradíciu predpohanskú, takzvanú predindoeurópsku. Je to teda tradícia, ktorá začala byť potláčaná v Európe indoeurópskymi náboženstvami už pred vyše 4.000 rokmi.  Lebo systém založený na uctievaní Jin a Jangu – ako sa nazýva v čínštine, alebo Moci a Sily, čiže ženského a mužského princípu ako základu a podstaty našej reality, nebol náboženským systémom. Preto jeho prezentáciu ani nezakladám na príkladoch indoeurópskych božstiev. Avšak aj indoeurópske a iné náboženské systémy sú na poznaní Moci a Sily založené. Pozoruhodné je, že všetky pravé náboženstvá, sú založené práve na Sile a na popieraní Moci. Zatiaľ čo praveká filozofia našich predkov bola harmonická, náboženstvá vniesli do tejto harmónie konflikt. Moc je potlačená silou, žena v spoločnosti aj v rodine je potlačená mužskou spoločnosťou.  Neboli to len ekonomické dôvody a spôsob života, ktorý to zapríčinil. Naopak, práve zavedenie náboženstva v mnohých prípadoch zmenilo spôsob života spoločnosti.

V menách indoeurópskych bohov nachádzame spojenie so silou, Slnkom a tam kde sa vyskytnú bohyne, sú spojené presne ako v dávnom harmonickom systéme s tými istými elementmi, to je Zemou, vodou atď. Samozrejme, čím je náboženstvo dôslednejšie patriarchálne, tým sú funkcie ženských bohýň podradnejšie a často sú jednoducho ženské bohyne pomužštené. Niekde boli tak dôslední, že celý systém prevrátili naopak, zo Slnka urobili ženskú bohyňu z Mesiaca mužské božstvo. Nie všade sa novému náboženstvu podarilo celkom pohltiť, zničiť domáce tradície. U Keltov napr. až do samotného ich konca, na čele ich božského panteónu nachádzame v niektorých oblastiach Veľkú Matku Machu (Magu –MOC), ktorá vedie svoj ľud, sediac na bielom koni, ako veľká bojovníčka s vytaseným mečom. U polabských Slovanov je to už Svantovít, s rovnakými atribútmi, ale už považovaný za mužského boha.

Boh Hromu, uctievaný v celej Európe pod rôznymi menami ( Zeus, Perún, Parom, Bor, Búr, Thor, Thunderer, atd.…).,  sa v konflikte medzi pravekou harmonickou ideou a novým patriarchálnym náboženstvom stal víťazom nad Slnkom a jeho, zrejme v závere aspoň jeho odporcami zbožštenou a antropomorfizovanou podobou. Víťazstvo Boha Hromu znamenalo pád harmonickej spoločnosti a počiatok konca jej demokratického usporiadania. Toto víťazstvo bolo dosiahnuté jednoduchou ponukou privatizácie spoločného majetku spoločnosti a odporcov tejto zmeny tými, kto sa pridajú na jeho stranu. Nebol to teda výsledok zákonitého vývoja  ideových predstáv, ale výsledok nákazy, akú predstavoval nový ideový systém založený na morálke, ktorá krádež povýšila na službu novej idey, novému božstvu. Spoločnosť založená na morálnych hodnotách sa nemala vtedy, rovnako ako nemá ani dnes, šancu sa ubrániť. Proti násiliu mohla postaviť len násilie, čo nakoniec aj v prípade víťazstva nad protivníkom viedlo k integrácii násilia do vlastnej spoločnosti a tým časom aj k zničeniu harmonických vzťahov založených na tradícii v nej. Klin klinom sa síce vybiť dá, ale výsledok to nezmení. Klin v spoločnosti už zostane navždy.  Na zmenu celého systému bolo na počiatku potrebné zlomiť len jedno ohnivko v reťazi, ktorá spájala harmonickú spoločnosť od Číny po Írsko a zrejme v ešte širšom priestore. Ako dávna odozva na spoločnosť, ktorú v mýtoch nachádzame v obrazoch Raja, či Zlatého veku ľudstva, sú zvyšky našich tradícií, hlavne slávností a veselostí.  O nich som už písal v predchádzajúcich článkoch. Ak zatúžime po poznaní tých dávnych vekov, ak chceme aspoň na chvíľu zabudnúť na zhon spotrebnej spoločnosti, ktorá už dávno urobila zo svojich členov doživotných otrokov formou rôznych platených služieb, hypoték, úverov a psychickej infekcie, ktorá núti ľudí neustále nakupovať pre život nepotrebný tovar,  nemusíme chodiť za tým do vzdialených krajín za ich dávnou a tam už tiež zabudnutou, alebo na okraji spoločnosti stojacou tradíciou. Spomienku na náš Zlatý vek, náš Raj máme ukrytú v našom jazyku, dávne posvätné miesta stále, po tisícročiach, sa nachádzajú v našej prírode. Nemusíme sa utiekať pritom ani k dávnym pohanským bohom ako ochranou pred súčasným spotrebným a spotrebovávaným svetom, lebo skutočnosť je taká, že by to bola cesta z dažďa pod odkvap.  Dokonca nemusíme ísť hľadať kľúč od brány Raja ani na tie dávne miesta, aj keď sú to vhodné miesta práve na odpútanie sa od sveta, ktorý neodvratne speje k ďalšiemu chaosu. Stačí, ak samotní začneme žiť tak, ako kedysi žili naši dávni predkovia – užívajúc si radosti každého všedného dňa medzi slávnosťami, na ktorých sa spájali protiklady, vďaka ktorým existujeme, je zajedno či ich nazveme jinom a jangom, mocou a silou, princípom mo a ho, alebo iným synonymom. Bez nich by sme sa – náš svet a my samotní – zmenili na nehybnú všeobjímajúcu všemoc, na neexistenciu deja, na samotný počiatok budúcej prítomnosti. K tomu počiatku beztak raz dospejeme a záleží len na nás, či v zlosti na svet okolo nás a ľudí v ňom, alebo to zvládneme s pokojom a úsmevom na tvári, tak ako to na rozdiel od nás dokážu práve Číňania, mnohí dokonca aj medzi nami v Európe. Nielen jin a jang, ale aj Kľúč od brány Raja je totiž ukrytý v každom z nás

Filozofia našich pradávnych predkov, ktorí sa považovali za deti Veľkej Matky Zeme, lebo sa rodili v jej Nave – Raji bola iná.  Zmyslom ich života bolo žiť tak, aby vo veľkom Raji - ktorý predstavovala pre nich ich Zem  – si tento život užili ako veľkú, radostnú a veselú udalosť, bez stresu, nepriateľstva a sporov. V skutočnosti na nič z toho ani nemali čas, lebo množstvo slávností, ich príprava, príprava seba, cesta na ne a účasť na nich postačovali naplniť ich život zmysluplnou činnosťou. Slávnosti konajúce sa v šesť-sedem týždňových cykloch im poskytovali široké pole uspokojenia a realizácie svojich potrieb. V tomto zmysle nielenže nestratili svoj zmysel dodnes, ale neustále ponúkajú návod ako nájsť cestu vedúcu do  – Raja – do radostnej spokojnosti so svojím životom.