© Rudolf Irša, zverejnené 06.09.2016

Kto sa dnes zaujíma o Vandalov, siahne skôr po internetových zdrojoch, než po monografii alebo encyklopédii. Vandali sú tak rozšírení ako internet, pôsobia vo všetkých kútoch sveta a ich špecializáciou je demolovanie všetkého, čo sa zdemolovať dá. Samozrejme, reč je o vandaloch, nie Vandaloch, ale v titulkoch správ ten rozdiel vidieť nie je.

Vandal ako nadávka

Meno Vandal sa nestalo nadávkou len zhodou okolností. Za dnešným hanlivým označením stojí meno starovekého národa, ktorý sa stal symbolom pustošenia. Zaslúžil sa o to dobytím Ríma v roku 455 n. l.
Pri príchode Vandalov pápež Lev uprosil vandalského dobyvateľa Geisericha, aby nezničil staroveké mesto, ani nezabíjal jeho obyvateľov. Geiserich súhlasil a svoj sľub aj dodržal. Avšak história práve toto dobitie Ríma považuje za mimoriadne barbarský čin, napriek tomu, že Vandali Rím od ničenia ušetrili. Pôvodcovia tohto hanlivého názvu im nemôžu zabudnúť niečo pre nich oveľa dôležitejšie ako boli stavebné pamiatky či životy Rimanov. Vandali totiž kompletne vyrabovali všetky domy bohatých mešťanov, zobrali im zlaté a strieborné predmety, ale aj všetok bronz, cisársky poklad, neušetrili ani bohato zdobené chrámy. Majetok bohatých Rimanov naložili na lode a odviezli do Kartága. Niektoré lode boli vraj tak preťažené, že tam ani nedoplávali a bohatstvo, ktoré prevážali, dodnes leží na dne Stredozemného mora.

Heinrich Leutemann, Vyplienenie Ríma Vandalmi, obraz z rokov 1860–1880           

Ako národ sú dnes Vandali považovaní za pôvodne východonemecký kmeň, ktorý sa v histórii objavil prvý raz v dnešnom južnom Poľsku. Odtiaľ sa vydal na púť po veľkej časti Európy, dobyl Rím, založil si kráľovstvo na území dnešného Španielska a potom v 5. storočí n. l. ďalšie kráľovstvo v severnej Afrike. Faktom je, že Vandali boli východogermánskym, nie východonemeckým kmeňom a v Germánii nemecké kmene tvorili len menšinu obyvateľstva. Väčšina obyvateľstva Germánie hovorila iným jazykom ako nemeckým.  Až do 18. storočia boli Vandali aj nemeckými historikmi považovaní za kmeň slovanský, ktorý patril k Venetom (Venedom). V 19. storočí sa nemeckí historici rozhodli z nich urobiť kmeň nemecký, lebo to vyhovovalo vtedajšej nemeckej imperiálnej politike. Potrebovali byť potomkami slávnych dobyvateľov na ktorých činy chceli nadviazať. Tento ich názor platí aj v súčasnosti. Prevzali ho časom aj historici iných národov, čo nie je žiadny div, lebo preberanie názorov (opisovanie z iných prác), je základnou metódou historického bádania dodnes. Avšak  koncom dvadsiateho storočia sa časť nemeckých historikov vrátila k názoru, že Vandali neboli nemeckým kmeňom, ale že boli slovanským kmeňom. Ťažko posúdiť, čo ich k tomu viedlo, či ich osvietili staršie pramene, alebo je to len snaha „očistiť“ povesť ich predkov od  „barbarských vandalov“. Na druhej strane, napriek zlej povesti Vandalov, sa k nim začali hlásiť slovanskí historici a archeológovia, najmä v Poľsku. Diskusie, aj keď nie na úradnej pôde, sa v tomto smere vedú aj na Slovensku.

Vandali - Slovania, Germáni či Kelti?

Vandali podľa mnohých bádateľov boli totožní s Lugmi. Lugov zasa iní považujú nie za Germánov, ale považujú ich za Keltov. Pravdepodobne však Lugovia (Lužičania) boli slovanským kmeňom, lebo v staroveku žili na území, kde v stredoveku žili slovanské kmene Lužičanov. Inou možnosťou je, že jeden kmeň prevzal meno iného kmeňa na základe názvu územia, ktoré obýval. Keď však sledujeme púť Vandalov a pred nimi Keltov po Európe, vidíme, že je tomu presne naopak. Prichádzajúce kmene dávajú svoje mená územiam, ktoré zabrali. Zaujímavé je aj to, že práve Lugov nachádzame v zemepisných názvoch doteraz po celej Európe, rovnako ako Vandalov, Venetov, Galov a iných. Vzniká tak veľmi zložitý obraz osídlenia, ktorý si každý môže vykladať tak ako sa mu to hodí, lebo možností vysvetlenia toho stavu sa ponúka niekoľko.
Väčšina archeológov a historikov, aj keď nie všetci, stotožňujú Vandalov s Przeworskou kultúrou. Tá sa rozprestierala pred 2.200 až 1500 rokmi na veľkej časti dnešného Poľska, zasahovala aj na Slovensko. Upadla práve po odchode veľkej časti Vandalov na juh. Typické je pre ňu spaľovanie mŕtvych, čo je zasa typické pre Slovanov do prijatia kresťanstva. Žiarové hroby obsahujú dary. V mužských hroboch sú zbrane, ostrohy, nožnice, holiace strojčeky, kováčske nástroje a spony na opasok. V ženských nachádzame sponky, cievky a nožnice.  Predmety sú poškodené ohňom, lebo boli spaľované spolu s mŕtvym. Väčšie predmety sú zámerne poškodené. V tejto oblasti sa vyskytujú aj kostrové hroby. Sú dokladom, že na území súčasne žili aj príslušníci iných kultúr, čiže iných starovekých národov, alebo len nositelia inej ideológie. Diskutabilné tak je, či z histórie známi Vandali tvorili na území Przeworskej kultúry väčšinu, alebo len menšiu časť obyvateľstva, pričom ich predkov možno hľadať ako v slovanskom, tak aj v keltskom či germánskom okruhu. Najpravdepodobnejšie je, že vtedajšia spoločnosť bola multikultúrna, vedľa seba žili kmene germánske, keltské, slovanské a iné, spolu bojovali medzi sebou a spolčovali sa zasa proti iným bez ohľadu na etnický pôvod, hľadiac len na svoje životné záujmy. Svedčia o tom aj dejiny Vandalov a mená ich panovníkov, ktoré sú slovanské aj germánske.

Silingovia a Hasdingovia

Koncom druhého storočia nášho letopočtu sa Vandali delili na dva hlavné kmene, na Silingov a Hasdingov. Silingovia sú Slezania, Hasdingovia žili v Sudetách. V druhom a treťom storočí sa kmene zo strednej a severnej Európy začali hrnúť na územie Rímskej ríše. Obrovská migračná vlna mala viacero príčin, jednou z nich bolo bohatstvo ekonomicky vyspelej Rímskej ríše, ktoré lákalo obyvateľstvo, aby sa tam usadilo, alebo aby si tam aspoň nalúpilo korisť. Rímska ríša stavala proti ním opevnenie naprieč celou Európou. Občas však povolila skupinám cudzieho obyvateľstva usadiť sa na svojom území, hlavne v menej osídlených častiach, lebo v tom videla ekonomický prínos. Popri roľníkoch, chovateľoch dobytka a remeselníkoch využívala aj služby ozbrojených skupín proti migrantom na iných územiach svojej ríše. To sa Rimanom nakoniec vypomstilo, lebo ozbrojené družiny sa oboznámili s rímskymi pomermi a nakoniec ich využili na útok proti Rímu, ktorý neraz aj dobyli. Počas markomanských vojen v rokoch 166-180 n. l. sa Hasdingovia pridali na stranu Ríma a presťahovali sa až do Dácie. Tam však narazili na odpor a preto sa presunuli na stredný tok Dunaja. V roku 271 n. l. tu už boli nežiadúcim elementom, s ktorým Rímska ríša bojovala. Nakoniec sa s Rimanmi dohodli a zostali žiť na východnom brehu Dunaja. Začiatkom štvrtého storočia nášho letopočtu tu žili, ako píše antický autor Jordanes, obklopení na východe Getmi, na západe Markomanmi, na severe Hermundurmi. Vtedy ich napadli Geti a v roku 335 n. l. zabili vandalského kráľa Visimara. Ich panovník mal slovanské meno („mar“ - „mir“ je pôvodný titul slovanských kniežat. Aj posledný známy vandalský panovník z rokov 530-533 – Želmír, resp. Žilamir mal slovanské meno).  Po porážke od Getov sa so súhlasom panovníka Konštantína Veľkého presunuli na pravý breh Dunaja, na územie Rímskej ríše, pod jej ochranu, kde žili šesťdesiat rokov. V tom čase už boli kresťanmi, prívržencami arianizmu.

Na úteku pred Hunmi

Krátko po roku 400 n. l. Vandali pod tlakom Hunov, najmä z obavy pred nimi, sa presťahovali na západ od svojich dovtedajších sídiel. Odišli spolu s mnohými ďalšími slávskymi (suevskymi) kmeňmi a so slovansko-sarmatskými Alanmi. Postupujúc hore tokom Dunaja prišli až na územie franskej Gálie, pôvodne keltskej, ktorá v tom čase už bola silne romanizovaná. Vo veľkej bitke tu vraj padlo až dvadsaťtisíc Vandalov, vrátane ich panovníka Godigisela. Ale potom sa karta obrátila. 31. decembra roku 406 prekročili zamrznutý Rýn a s pomocou Alanov porazili Frankov v Galii a celú krajinu vyplienili. V Galii však nezostali dlho, už o tri roky prekročili Pyreneje a vstúpili na územie dnešného Španielska. Od Rímskej ríše tu získali územie na ktorom sa mohli usadiť. Spolu s Vandalmi sa tu usadili aj Alani a kmene Suevov.  Čoskoro ovládli domáce obyvateľstvo a začali bojovať medzi sebou. Výsledkom bolo spojenie Vandalov a Alanov na jednej strane, zatiaľ čo Suevi (čiže Slávi) sa spojili s Getmi a Rimanmi proti nim. Najprv sa Suevom s pomocou Rimanov podarilo Vandalov a Alanov poraziť, ale v roku 422 bola slávsko-rímska koalícia porazená Vandalmi.

Želmír na dobovej minci

Utečenci pred Hunmi dokázali na niekoľko rokov ovládnuť a rozvrátiť Galiu aj Hispániu, ale tvorili tu len malú časť obyvateľstva husto osídlenej krajiny, kde vtedy žilo okolo 6 miliónov obyvateľov. Navzájom znepriatelených dobyvateľov a utečencov bolo pritom spolu len okolo 200.000. Aj kvôli neustálemu tlaku Rímskej ríše, ktorá sa usilovala zbaviť migrantov, rozhodli sa Vandali presídliť do severnej Afriky. Hlavným popudom však bolo pozvanie tamojšieho vládcu Bonifáca, ktorý v nich videl oporu voči Rímskej ríši. Vandalov bolo v tom čase asi 80.000 a mali okolo 20.000 bojaschopných mužov. To bola pomerne mocná armáda s ktorou mal Bonifác veľké plány. Vandali sa preplavili do Afriky v roku 429. No už o rok prišli s miestnym vládcom Bonifácom do konfliktu a neskôr ho porazili. Nestali sa jeho nástrojom v boji proti Rímskej ríši, ale samotní ovládli severné pobrežie Afriky, Sicíliu, Korziku a Sardíniu a vytvorili si svoje Vandalské kráľovstvo. Jeho hlavným mestom sa stalo Kartágo. Odtiaľ vyšla aj ich už spomínaná vojenská výprava, ktorá v roku 455 dobyla samotný Rím.

Vandali udržiavali počas stáročí kontakty so svojou domovinou, kde časť Vandalov zostala. Podľa Prokopa z Caesareje počas vlády Gaisericha v rokoch 439 - 477 prišli do ich afrického kráľovstva poslovia z ich domoviny (zrejme z územia Poľska), aby sa uistili, či sa Vandali z Afriky nechcú vrátiť domov. Pravdepodobne hľadali spojencov proti svojim domácim súperom.

Zánik vandalskej ríše

Vandalská ríša v severnej Afrike prežila až do roku 530 aj vďaka sporom medzi Západorímskou a Východorímskou ríšou. Vzhľadom na malý počet Vandalov, ktorý medzi domácim obyvateľstvom tvorili len nepatrnú vládnucu elitu a vzhľadom na mocných nepriateľov to bolo úctyhodne dlhé obdobie. Pád ich mocného kráľovstva zapríčinili politické spory medzi nimi, ktoré využili ich nepriatelia. Na čelo kráľovstva sa dostal palácovým prevratom neschopný panovník Želmír (alebo Žilamir). Spory využila Byzantská ríša a vyslala proti Vandalom armádu o počte 15.000 vojakov, vedenú generálom Belisarom. Tomu sa podarilo vandalskú armádu v boji na otvorenom poli poraziť a potom bez odporu vstúpil do Kartága, z ktorého vandalská vojenská posádka ušla. Želmír sa síce ešte pokúšal zvrátiť výsledok boja, ale jeho sily na bohaté a dobre zásobené Kartágo, ktorého obyvatelia vítali Byzantíncov ako osloboditeľov, nestačilo. Želmír po ďalšej pre Vandalov neúspešnej bitke dezertoval a nechal svoju armádu aj vandalské obyvateľstvo napospas dobyvateľom aj domácim Berberom. Tí sa vrhli na vandalské poklady, ale aj na sa samotných Vandalov, ženy, deti aj mužov zajali a popredali do otroctva. Vandalské kráľovstvo tak zaniklo v priebehu veľmi krátkej doby a s nimi aj Vandali v severnej Afrike. Nie celkom, lebo dodnes tam niektoré africké kmene majú svetlé vlasy a modré oči. Samotný Želmír dopadol dobre. Vzdal sa Belisarovi a bol odvezený do Byzancie, kde mu boli byzantským cisárom pridelené majetky a titul patricija. Tam obklopený bohatstvom a leskom dávnej kráľovskej slávy pokojne žil do konca svojho života.
Dejiny Vandalov pomerne dobre zachytené antickými historikmi vnášajú svetlo do čias staroveku, dokladajú, že aj malá, dobre zorganizovaná skupina dobyvateľov, spojená spoločnou ideológiou a pôvodom, mohla ovládať veľké územie a na ňom početné obyvateľstvo. Stačilo pritom málo, jeden neúspech a veľká ríša zmizla z dejín v priebehu pár dní aj s dobyvateľmi, tak ako veľakrát pred nimi a veľakrát po nich.