Prvý máj bol a je našim tradičným Sviatkom zamilovaných. O tom, že Máj je lásky čas,  nehovorí len klasik Karel Hynek Mácha od roku 1863, kedy prvý raz vyšla jeho báseň Máj, ale rôznymi dodnes zachovanými zvykmi to potvrdzuje aj tradícia. Z nich je najznámejší zvyk bozkávania sa pod rozkvitnutou čerešňou, prípadne iným rozkvitnutým stromom. Štatistika však dokazuje, že mesiac máj nie je najvhodnejším mesiacom na počatie dieťaťa. V tomto mesiaci je takáto pravdepodobnosť najmenšia. Najviacej detí sa na severnej pologuli rodí v septembri, z čoho vyplýva, že skutočným „mesiacom lásky“ je december v čase okolo zimného slnovratu. Viacej ako zimný slnovrat majú vraj na tento výsledok dni voľna koncom roka, ale pre tento fakt existuje aj iné vysvetlenie. Deti počaté koncom roka sa rodia v čase, keď skončili poľné práce, ktorými sa živila donedávna väčšina obyvateľstva a do tuhej zimy zostávalo ešte pár mesiacov, počas ktorých sa zväčšovala šanca dieťaťa na prežitie. Dnes to síce nie je dôležité, ale ešte pred pár generáciami to nesmierne dôležité bolo. Tento jav je, zrejme, dôsledkom doznievania moci prírody, ktorá dbala, aby sa kolobeh ľudskej spoločnosti riadil jej zákonmi. Je preto pravdepodobné, že v pradávnych časoch sa v septembrovom termíne rodila absolútna väčšina detí. Na to nebola potrebná žiadna smernica, príroda to jednoducho zariadila tak, že počatie dieťaťa malo v čase zimného slnovratu oveľa väčšiu úspešnosť. Avšak v máji je príroda najkrajšia a najplodnejšia. To bol aj dôvod, prečo práve v Máji a nie v decembri oslavovali Maju, dávnu bohyňu veľkú  Matku. Tá mala v rôznych kútoch sveta rôzne mená, ktoré majú zväčša rovnaký význam – označujú Moc. A moc bola najvýraznejším atribútom Prírody spájanej so Zemou.

Za klasikov našich tradícií sú často považovaní Kelti, podľa jedných naši predchodcovia v strednej Európe, podľa iných naši priami predkovia. Kto z nich má pravdu nateraz riešiť nebudeme, najmä preto, že sa nedá vylúčiť, že pravdu majú obidve strany. Naše tradičné zvyky sú s tými keltskými veľmi podobné. Pritom je potrebné mať na pamäti, že o keltských zvykoch toho vieme takmer rovnako málo ako o tých našich staroslovanských. Kelti sú na tom lepšie najmä preto, že ich tradíciam bola už v osemnástom a devätnástom storočí venovaná oveľa väčšia pozornosť ako tým našim a veľa hláv v dobrej viere to, čo sa nezachovalo, si domyslelo a čo sa nedalo domyslieť, to dotvorilo podľa iných vzorov alebo aj čisto podľa vlastnej fantázie. Dnes je preto keltský obraz tradičných zvykov a keltskej ideológie takmer kompletný, plný pohanských bohov, bohýň a iných mytologických bytostí. Ich zvyky sú zoširoka opísané a často aj oživené. Treba podotknúť, že so skutočnými keltskými tradíciami to má spoločného oveľa menej ako sme si ochotní pripustiť.

Podobnú renesanciu prežívajú tradície aj u Slovanov, aj keď s niekoľkogeneračným omeškaním. Z čisto odborného hľadiska, ktoré má na zreteli najmä pravdu, môžeme mať proti tomu námietky, ale z čisto ľudského a spoločenského hľadiska nie je dôležité ako žili a zabávali sa naši predkovia, dôležité je ako sme na tom my. Inšpirácia, akokoľvek nepresná, je len prostriedkom k spestreniu a okrášleniu všedných dní, ktoré sa vďaka dávnym aj novodobým tradíciam menia na dni sviatočné a slávnostné.

Tak je to aj s našou Majou, ktorá stavaná v tieto dni bola symbolom spojenia ženy a muža.  Keltský sviatok Beltane sa koná v rovnakom termíne, dnes v noci z 31. apríla na 1. mája. V minulosti išlo o prvý deň nového „mesiaca“ . Deň sa pritom počítal od západu slnka do ďalšieho západu slnka, nie ako dnes od polnoci do polnoci.

Keltský Beltane je v novodobej keltskej tradícii odvodzovaný od boha Bela, čo má byť keltský boh Slnka. Ide o zrejmý omyl bádateľov z 19. storočia, lebo tento sviatok bol všade inde spojený so ženou ako hlavnou postavou a nie s mužom. Žena je tu symbolicky zastúpená Zemou, zatiaľ čo Slnko je mužským symbolom. S najväčšou pravdepodobnosťou Beltane nie je odvodené od bielej žiary Slnka, ale je to zle čítane Veltane (lebo v stredovekej latinčine sa V písalo ako B), pričom Vel má rovnaký základ ako Veles, ktorá bola Veľkou Matkou predtým, než s nástupom patriarchátu bola pomužštená na boha dobytka. Ten istý význam má potom aj naša Maja, lebo meno Maja je odvodené od dávneho slova, ktoré označovalo veľkosť – moc – mágiu – Maga. Aj to „g“ v jej mene sa v stredoveku čítalo ako „j“. Nie náhodou sa preto Maja aj Beltane slávili v tie isté dni.

V rovnakom termíne mali svoj sviatok prebudenej prírody aj starí Rimania. Rímske slávnosti trvali až šesť dní. V ich posledný deň vypúšťali na polia zajace a na pastviny kozy. Koza a zajac boli symbolmi plodnosti. Zajac je u nás síce spájaný s Veľkou nocou, tá je zasa pôvodným sviatkom jari – jarnej rovnodennosti, ale to nič nemení na tom, čoho bol a je zajac symbolom. Zajac je pradávny spoločný symbol plodnosti, alebo sa do našich zvykov dostal až prostredníctvom kresťanstva, ktoré so sebou prinieslo aj niektoré rímske pohanské tradície.

Bohyňa Flóra, ktorá bola patrónkou rímskych slávností, bola zároveň patrónkou prostitútok. A prostitúcia bola v staroveku váženým remeslom, ktorému sa často oddávali ženy z vyšších spoločenských vrstiev, vrátane kňažiek, čím si upevňovali svoje spoločenské postavenie. S tým sa stretávame až do dnešných čias. Rímske Floralie boli sviatkami radosti zo života,  bujarej veselosti, zdobené kvetmi jarných rastlín aj bezuzdnej neviazanosti. V mestskom prostredí nadväzovali na dávne roľnícke a pastierske tradície slávností, ktoré sa odohrávali vo voľnej prírode alebo v pohanských hájoch. Ľudia počas nich odkladali svoju identitu aj spoločenské postavenie, záväzky aj zväzky, aby sa slobodne mohli podrobiť telesnej a duchovnej očiste. Ich kňazi ich zato nekárali, ale samotní tieto slávnosti organizovali a zapájali sa do nich ako do veľkého obradu Prírody. Preto nepotrebovali psychológov, psychiatrov a sexuológov, ani náročne terapie, mali minimálny počet deliktov spojených s duševnými chorobami ako následkov pretvárky a pokrytectva, ktoré nadobudli navrch v neskorších časoch. Ani si istotne nepotrebovali nahrádzať to, čoho nemali nedostatok vzájomnými averziami, hnutiami a inými neprirodzenými aktivitami.

Nemci pohanského obdobia slávili v prvý májový deň, ktorý začínal podľa dávneho zvyku západom slnka v náš predchádzajúci deň, sobáš Freye s Odinom. Z toho je zrejmé, že prvomájový sviatok bol sviatkom nielen ženy, ale bol sviatkom aj jej muža.

Staroveké európske národy mali pôvodne spoločensko-politickú hierarchiu s tromi stupňami: Prvý stupeň pozostával z vládcov,  druhý z bojovníkov a tretí z poľnohospodárov a remeselníkov. Pritom ako v spoločenskom živote, tak aj v ideológii mali zavedenú podvojnosť, ktorá slúžila k rovnováhe ako v reálnom živote, tak aj medzi bohmi. Dvojice bohov mali protikladné vlastnosti, inak by dvojica nemala význam. Germánsky Odin bol múdry, ovládal mágiu, bol prefíkaný. Jeho protiklad Tyr sa riadil zákonmi a vystupoval aj v pozícii sudcu. Dnes sa nám to javí tak, že Tyr mal skôr mužské vlastnosti, zatiaľ čo u Odina prevažovali vlastnosti, ktoré považujeme za prednosti žien.

Odin je zobrazovaný ako jednooký boh, čo nás zvádza odvodzovať jeho mena od slovanského „jeden“ (napr. rusky „odin“).  Svoje druhé oko vymenil Odin práve za múdrosť. Podobného, ak nie priamo rovnakého boha mali vo svojom panteóne aj Slovania, aj keď priame dôkazy sa o tom nezachovali. Jedným z nepriamych dôkazov môže byť práve meno Odin, ktoré má u germánskych národov aj iné podoby. Nevieme síce ako sa volal partner našej Maji, ale zrejme tak ako v prípade Germánov mal aj u rôznych slovanských kmeňov rôzne mená. Nebolo nezvyčajné, že najmä v prípade bohov si každý kmeň toho „svojho“ odlíšil aj vlastným, celkom iným, alebo aspoň pozmeneným menom.

Na základe uvedených a ďalších poznatkov vieme zrekonštruovať pradávnu májovú slávnosť ako niekoľkodňovú akciu v lone prírody, ktorá začínala západom slnka v predvečer nášho prvého mája. Účastníci osláv, ako bolo zvykom pri každej slávnosti, prichádzali na ňu očistení na tele aj na duchu, alebo táto očista bola priamo ich súčasťou. Očista sa konala v praktickej aj v symbolickej rovine. Praktická spočívala v kúpaní, umývaní tela, pôste, ktorý predchádzal slávnosti, ale aj v odložení alebo výmene odevu, prezlečeniu sa za inú bytosť, prijatí slávnostného mena, pití obradných nápojov, jedení obradných – slávnostných jedál, inhalovaní výparov z „čarovných“ rastlín, očisty ohňom, ktorý na žiadnej slávnosti nemohol chýbať, ďalej spevom, tancom, počúvaním mytologických príbehov sprevádzaných hudbou, hrami, súťažami, tiež uzatváraním vzájomných účtov, odpúšťaním si na sebe spáchaných hriechov a samozrejme s erotikou do takej miery, že neskorším kresťanom z celej pestrej slávnosti utkvelo v pamäti len to posledné. Vznikla tak stredoveká a celkom nereálna predstava o sabate, ktorú potom už samotní kresťania premenili miestami na realitu a iní proti nej zasa úporne bojovali.
Tieto slávnosti boli zároveň stretnutím ľudí zo širokého okolia, v mestských starovekých civilizáciách sa preniesli do veľkých miest, ale poľnohospodári a lovci uprednostňovali prírodu. Neboli to „ľudové slávnosti“ len na pobavenie obyvateľstva, mali dôležitý spoločenský a právny význam, popri zábave sa na nich riešili aj veci podstatné pre riadny chod spoločnosti. Riešili sa spory, uzatvárali zmluvy, obchodovalo sa.

Niekde tieto dávne slávnosti prežili až donedávna. Nie ako celok, ale ako veľmi oklieštený pozostatok zložitého a pestrého obradu. Mýty, povesti aj hry boli zabudnuté, zostal však tanec, niekde aj svadobný obrad dvoch mytologických bytostí, ktoré dnes nesú rôzne mená. Najdlhšie pretrvali tieto slávnosti až do novoveku v podobe lesnej alebo vo vzdialenej prírode uskutočňovanej nočnej májovej slávnosti, pri ktorej sa hodovalo, hrali rôzne spoločenské hry, hralo sa na hudobné nástroje, tancovalo sa, spievalo a keď sa účastníci popárili, magickým aj praktickým spôsobom naznačili prírode, že sú jej pevnou súčasťou.

Ako je už uvedené na začiatku, úspešnosť napodobovania v prírode sa páriacich zvierat bola a je v máji v porovnaní s inými obdobiami roka nízka, čo však vtedy, ani dnes, nemuselo byť považované za zlyhanie zámeru, ale oveľa pravdepodobnejšie za prednosť tohto termínu voči ostatným. Lebo o deti naši predkovia nemali núdzu.