Keď zapaľujeme sviečky na vianočnom stromčeku, bez ohľadu na to, z akého dôvodu, konáme tým dávny magický obrad zrodenia nového svetla, ktoré je na oblohe symbolizované rodiacim sa Slnkom. Naši dávni predkovia ho nazývali Janom – Jankom a prvý mesiac roka nazvali podľa neho, čo dodnes počujeme v latinskom mene január, ktorého meno je síce odvodené  od rímskeho boha počiatku Janusa, ale pôvod toho mena leží práve v dávnom mene "Jan" pre rodiace sa Slnko.

Vieme, že Slnko (nový rok) sa zrodí aj bez nášho obradu a nepochybne to vedeli aj naši dávni predkovia. Napriek tomu, že týmto magickým obradom si neprispôsobovali realitu, ale oni samotní sa jej prispôsobovali, mohol mať každý jednotlivec, vykonávajúci tento obrad, pocit, že je významnou súčasťou  reálneho sveta. Sebavedomý človek je základom slobodnej spoločnosti. Preto tam, kde sa vlády zmocnila skupina ľudí, ktorej cieľom bolo hromadenie zisku na úkor ostatných, magický ideový systém sa stal ich najväčším protivníkom. Mágiu nebolo možné vymazať z pamäti ľudí, preto bola ničená deformáciou, prekrúcaním významu slávnosti a veselostí a zmyslu spoločenských obradov. Nastúpilo obdobie vlády zástupcov bohov na zemi, zotročovanie slobodných ľudí pre službu nebeským bohom v rôznej dobe a podobe. Po selekcii búriaceho sa obyvateľstva v rôznych povstaniach sa tak podarilo vyšľachtiť masu poslušných nevoľníkov, ktorí sa opäť zmierili s realitou.

Nejeden človek vychovaný v náboženskom prostredí sa pri slove „mágia“ strasie, lebo v podvedomí sa mu vynorí obraz samotného diabla alebo aspoň čarodejníkov spojených s temnými silami. Zaoberanie sa mágiou je preňho zaručená cesta priam do pekla, ako nás varuje apoštol Pavol: cudzoložstvo, smilstvo, nečistota a nehanebnosť, modloslužba, čarodejstvo, nepriateľstvá, zvady, žiarlenia, hnevy, závisť, vraždy, opilstvá, hodovania... Ak by mal pravdu, za nebeskou bránou by zívala prázdnota.

V stredoveku však mnohí kresťania, prostý ľud aj vysokopostavení cirkevní hodnostári holdovali nielen hodovaniu, cudzoložstvu, zvadám, závisti, atď., ale aj mágii, lebo veriac v možnosť spolupráce s diablom, dúfali, že sa im podarí dosiahnuť to, čo ich náboženstvo dosiahnuť nedokázalo. Rôznej činnosti súvisiacej s čarodejníctvom sa mnohí veriaci, ale aj ateisti a materialisti, vedomky či nevedomky, nevyhýbajú ani dnes. Samotný náboženský obrad je v princípe napodobneninou dávnych magických obradov, čo si väčšina alebo takmer nikto neuvedomuje. Aj „vedecky orientovaní“ ľudia, ktorí veria v zázračné možnosti vedy a jej „vynálezov“, často len marketingových podvodov, vedome alebo nevedome vykonávajú úkony, ktoré sú len deformovaným variantom magického obradu (napr. užívanie mnohých farmaceutík). Často tam už chýba len povestné abrakadabraka. Na úspešnosť takéhoto úsilia môžeme mať rozdielne názory podľa toho z pozície akej ideológie nazeráme na vec my samotní.

Terajšia európska mágia ako ju poznáme z literatúry, z internetu, filmov alebo zo stredovekých dokladov, má počiatky v stredoveku, kam doputovala zo semitského staroveku. Odtiaľ pochádzajúca mágia bola pôvodne v rukách kňazov, slúžila náboženstvu a k ovládnutiu spoločnosti v prospech bohov a ich pozemských zástupcov. Nebola teda nepriateľom náboženstva a bohov, ale bola ich služobníkom či spojencom. Preto vykonávanie čarodejníckych úkonov podľa starých rukopisov, ktoré vznikli v cudzine, sa v európskom stredoveku považovalo sa legálnu vedeckú prácu, praktizovanie mágie roľníkmi alebo mestským obyvateľstvom na základe vlastnej tradície sa považovalo za smrteľný zločin a tak sa aj trestalo. Z ideologického hľadiska bola mágia nebezpečná len v rukách prostého ľudu, lebo tá mala pôvod v pohanstve, ktoré kresťanstvo malo za úhlavného nepriateľa. „Temný stredovek“ je však spojený nielen s prenasledovaním pohanov, kacírov a čarodejníc, ale aj s tajomnými dielňami – laboratóriami alchymistov. A alchymisti boli priekopníkmi dnešnej vedy. Veda, viera, povera, náboženstvo a mágia splynuli u nich do jedného intenzívneho úsilia, ktorého účelom bolo nájsť cestu k večnému životu a nevyčerpateľnému bohatstvu.

O rozšírenosti magických praktík v 14-18. storočí nemáme spoľahlivé informácie. Napriek množstvu procesov s čarodejnicami je zrejmé, že realita bola iná. Spoločnosť veľmi rýchlo podľahla systematickému tlaku propagandy, ktorá stvorila psychózu a tá sa ako nákaza, podporovaná tými, čo na nej profitovali a zmanipulovanou masou, šírila po stáročia po Európe s následkami porovnateľnými s morovou epidémiou. Informácie z čarodejníckych procesov, často vymyslené, sa dostali medzi verejnosť a tá na základe nich robila vlastné pokusy s mágiou. V tejto stredovekej a novovekej mágii bolo však mágie už len nepatrné množstvo, pričom aj s tým, čo sa tam uchovalo z dávnej tradície, sa zaobchádzalo nie vždy v zmysle samotnej mágie. Kosti obesencov, znesvätené hostie, zmluvy s diablom podpísané vlastnou krvou, satanistické rituály, hocičo, čo je spojené s kresťanstvom, nemalo vo svojej podstate nikdy nič spoločného so skutočnou mágiou, tak ako skutočná mágia nemá nič spoločného s fantazmagóriami náboženských fanatikov a zmanipulovaného davu, ktorí sa nedávno, len pred pár storočiami spolupodieľali na realizácii pekla priamo na zemi.

V dávnom magickom systéme nie je žiadny diabol, žiadne temné, zlé sily, usilujúce sa o dušu smrteľníka. Dávny magický systém bol tvorený súborom poznatkov o tom, ako ovládnuť prírodné a spoločenské javy bez použitia hrubého násilia, či už vo veľkom meradle, lebo len v úzkom kruhu. Personifikácia síl a mocí mala len symbolický význam. Človek narábajúci s magickými prostriedkami musel byť veľkým znalcom prírody a prírodných javov. Preto pri magickom obrade mu stačilo siahať len po minimálnom množstve hmoty, dôležitý bol čas, miesto, spôsob narábania s ňou. V konečnom dôsledku nebola pri jeho činnosti najdôležitejšia „magická bytosť“, ale najdôležitejším činiteľom pri obrade bol on sám a jeho znalosti. Personifikovaný „démon“ bol výsledkom úsilia človeka a jeho nástrojom.

„Ideológia mágie“ nemohla vzniknúť v kultúrne zaostalom prostredí, ani v prostredí len za potravou sa po krajine túlajúcich sa tlúp lovcov a zberačov. Dávne kultúry, resp. to čo z nich zostalo, ktoré existovali v magicko-démonickom období, dokladajú, že mágia bola rozvinutým ideovým systémom, ktorý sa opieral o vyspelú spoločnosť a takú úroveň vedomostí o reálnom svete, ktorý napr. kresťanstvo nikdy nedosiahlo a nedosiahli sme ju dodnes. Naopak, kresťanstvo sa v stredoveku intenzívne podieľalo na zničení mágie tým, že ju pretvorilo na ideológiu svojho protivníka a v tomto zmysle slova ju začlenilo do svojej viery. Mágia – praveká veda – bola totiž rovnako nebezpečným protivníkom náboženstva, ako je ním súčasná veda. Preto z magickej vedy, z jej znalcov a predstaviteľov vyrobilo svoje „nečisté sily“, svojich kresťanských démonov. Pohanskými bohmi obsadilo kresťanské peklo, alebo ich umiestnilo v podobe svätých na kresťanské nebo. Fanatici, učenci, blázni, karieristi a nevzdelanci spolupracovali na obraze stredovekej mágie ako metódy umožňujúcej únik z reality, ktorú si sami znetvorili vlastnou vierou. To, čo vytvorili a vnímali ako mágiu, je záležitosť, pre ktorú majú psychológovia a psychiatri označenie vlastnou diagnózou. Za poznaním mágie je preto zbytočné sa vydávať do stredovekých archívov, veľmi obozretní musíme byť aj pri skúmaní zvyškov magických praktík v ľudovom prostredí, ktoré bolo po stáročia atakované práve bojom kresťanstva s čarodejníctvom. Napriek tomu, v našej a vo všeobecnosti v európskej ľudovej tradícii nachádzame pozostatky magických praktík, ktoré siahajú až do obdobia, keď ešte neexistovali bohovia a človek sa pokúšal ovládať svet prostredníctvom mocných démonov – znalosti podstaty prírodných zákonov. Táto skutočná mágia predstavovala súbor vedomostí a metód, ktoré poskytovali človeku istotu, že pri ich správnom použití sa stáva pánom krajiny, ktorú vnímal ako výsledok čarovného pôsobenia magickej Moci. Pomocou úkonov, z ktorých mnohé boli verejnou záležitosťou spojenou s pravidelne konanými slávnosťami a veselosťami, udržiaval svet v pohybe a spoločnosť v stave, kde vládli pravidlá, ktoré upravovali vzťah ľudí k sebe a k prírode. Mágia bola pre týchto dávnych ľudí kľúčom od brány raja, ktorý predstavoval ich reálny svet.

S nástupom osvietenstva, odmietnutím náboženstva, sa aj mágia, či už pravá alebo tá skutočná „ľavá“, dostala na perifériu záujmu verejnosti, ktorá začala holdovať novej skupine ľudí, ktorí prinášali poznatky o tom ako možno meniť realitu. Ľudia začali veriť "vede" a "vedcom", ktorí, aby sa odlíšili od mágov a čarodejov, začali zaujímať materialistický postoj a na upevnenie svojho spoločenského postavenia začali okolo seba budovať mýtus znalcov Pravdy. Vznikla vrstva novodobých kňazov a mágov, ktorú spoločnosť opäť vníma ako nevyhnutnú pre chod sveta.

Ľudia sa v podstate vôbec nezmenili. Sú rovnakí ako pred tisícročiami, akurát podľahli inej propagande. V duchu však všetci naďalej veria na to, že existuje spôsob ako ovplyvniť realitu pomocou ovládnutia „akýchsi“ síl a z hľadiska počtu ľudí na celom svete len pár jednotlivcom sa skutočne podarilo objaviť niekoľko kľúčov k strašnému tajomstvu, akým znalosť magických praktík môže byť v nesprávnych rukách. My dnes ich magické praktiky vnímame ako výsledok vedy a techniky, nie pre ich zázračnosť, ale pre ich ťažkopádnu prácnosť. Z aspektu magického obrovské množstvo energie potrebné na zmenu reality „vedeckými, technickými“ prostriedkami je dôkazom o primitívnosti takejto metódy. Napriek tomu je realizáciou magického postupu. Na počiatku je myšlienka, úmysel dosiahnuť zmenu reality. Ak poznáme správny postup a zrealizujeme ho, dosiahneme požadovaný výsledok. Dávna mágia používala vo svojom postupe viacej myšlienok a menej hmoty. Rovnako postupuje aj dnešná veda. Síce z hľadiska života jednotlivca možno ťažkopádne, ale vzhľadom na krátky čas, ktorý má k dispozícii (niekoľko stáročí oproti tisícročiam vyhradeným pre mágiu), je zreteľný nárast množstva myšlienok a úbytok hmoty potrebný na ich realizáciu. Pri dnešnom tempe nárastu poznatkov a úbytku materiálu potrebných na ich realizáciu, nie je ďaleká doba, kedy množstvo hmoty a energie potrebnej na dosiahnutie výsledku bude rovnaké, alebo aj menšie ako pri magickom postupe. Jediný rozdiel bude nakoniec v obrade,  ktorý sa bude nazývať pracovným postupom a v ideovom zdôvodnení úspechu.

To bola tá dávna mágia - veda, či skôr umenie (vedenie) ako ovládnuť prírodné živly vo svoj prospech. Mágia, ktorej realizátori oveľa väčší význam ako zmene reality prikladali úsiliu na jej udržanie a na udržanie seba v nej. Tušili, alebo vedeli, že ak sa niekomu podarí realitu zmeniť, nastane koniec spoločnosti v ktorej žili, obdobia, ktoré súhrne nazývame magicko-démonickým, alebo zlatým vekom ľudstva a nastane spoločenský rozvrat v ktorom porušovanie pravidiel pod zámienkou služby krvilačným, lúpežným bohom sa stane morálne najvyššou hodnotou. O tom, že sa tak stalo, sú najlepším dôkazom niekoľkotisícročné dejiny z čias vlády náboženstiev, v ktorých si dodnes najvyššie ceníme tých, ktorí dokázali rozvrátiť iné spoločnosti, zničiť ich kultúru, vyvraždiť obyvateľstvo dobytých krajín, alebo ho aspoň zotročiť (kto pochybuje, nech pozrie do školských učebníc dejepisu, či do Starého Zákona). Keď sa tak stalo, časť ľudí sa obrátila k mágii proti jej zmyslu – nie aby realitu udržali, ale aby ju zmenili. Mágia je v rukách človeka nástrojom a niektoré nástroje možno skutočne použiť aj proti zmyslu, pre ktorý sú určené. Či je mágia úspešným nástrojom, to je vec názoru, viery a skúsenosti. V ľudovej tradícii tento nástroj (síce deformovaný a nekompletný, ale predsa len) prežil tisícročia. Prežil vďaka tomu, že viera v to, že musí fungovať je oveľa mocnejšia, ako skúsenosť tých, ktorí neuspeli a prežil aj vďaka tým, ktorí síce už nedokážu zapáliť vianočnú (slnovratovú) sviečku (oheň) ako slobodní ľudia, ale nesú toto posolstvo do budúcnosti ako poslušné ovečky pre svoje možno raz prebudené potomstvo, pre budúcu duchovne slobodnú spoločnosť.