Autor: © Rudolf Irša, zverejnené 26. IV. 2015

Tisíce ročná tradícia a oslava robotníka Jozefa

Mnohí si ešte pamätajú, keď 1. máj bol veľkým sviatkom práce na pripomienku streľby do chicagských robotníkov v roku 1886,  ktorý pracujúci oslávili tak, že nepracovali. Celkom správne, lebo oddávna bolo zvykom v našich končinách sláviť sviatky slávnosťami, na ktorých sa hodovalo, veselilo a nepracovalo. 1. máj je sviatkom práce u nás dodnes, aj keď prvomájové sprievody už vyšli z módy. Istá nostalgia za povinnými sprievodmi však zostala, lebo predsa to len bola slávnostná spoločenská udalosť, na ktorej sa dali kúpiť párky s horčicou a prípadne aj s pivom za cenu ako dnes. Akurát za inú menu. Nielen mena sa však zmenila.

Možností ako zachovať prvomájovú slávnosť bez tribún pre vyvolených bolo viacero. Jednou z nich bolo zachovanie sviatku a sprievodu ako ľudovej slávnosti s novou ideovou náplňou, len akurát u nás prevládla túžba prispôsobiť sa Západu, nie oslave práce, ale kapitálu. Pritom, keď sme mali možnosť pozrieť sa na ten Západ, od údivu sme otvárali ústa, netušiac, že tam to práve tak funguje. Napríklad v asi 40.000 mestečku v severnom Taliansku, kde sme sa, akosi nedopatrením, zúčastnili tamojších prvomájových osláv. To, že nás hostitelia ubytovali v kláštore sme akosi ešte chápali. To, že prvomájová oslava bude začínať omšou v kostole a že hlavným organizátorom prvomájového sprievodu je pán farár, to sme už pochopiť v tom okamihu nedokázali. Po dvoch hodinách strávených na bohoslužbe v kostole, kde sme sa správali ako sa patrí, sme vyšli na horúce slnko. Podľa červených zástav a transparentov, pod ktorými sme kráčali, aj spolu s pánom farárom v čele, za rezkých tónov miestnej dychovej kapely na miesto prvomájového festivalu, sme spoznali, že skutočne ide o prvomájový sprievod, taký, akému sme sa vyhli u nás, nie o procesiu. Po okrajoch cesty stáli ľudia a radostne nám mávali a potom sa pridali na koniec sprievodu v ktorom tak onedlho išla celkom dobrovoľne a radostne aspoň polovica obyvateľov mesta. Proletári sa spojili s klerikálmi aj keď nie celého sveta, tak aspoň v ten deň na spoločnej slávnosti v malom talianskom mestečku, ako každý rok. Skutočne to nebolo prvého apríla, bolo to prvého mája. Nebol to iný kraj, iný mrav, veď od roku 1955 sa 1. máj svätí v katolíckej cirkvi, tam aj u nás, na základe rozhodnutia pápeža Pia XII. ako  sviatok robotníka Jozefa. A k robotníkovi už neodmysliteľne patrí červená zástava.

Náročný slávnostný deň končil pohostením až do polnoci, na ktoré sa poskladali miestni, ktorí priniesli koláče, torty, nápoje, jedlo všetkého možného druhu a vedľa ktorého typická slovanská pohostinnosť bledla ako svit Mesiaca vedľa žiary letného Slnka.

Ľudové sprievody, na aké sa zmenili aj naše organizované máje, majú v Taliansku tisícročnú tradíciu. Keď ešte boli Taliani Rimanmi, prvý májový deň oslavovali Maju, bohyňu plodnosti a jari. Svoje obydlia vyzdobili konárikmi s ovocím, cukrovinkami a kvetinami. Sviatok to bol veselý, bujarý. Maja bola matkou Merkura, boha cestovateľov a obchodníkov. Často sa stretávame s názorom, že tento sviatok, majáles, bol pomenovaný podľa kanca, ktorý bol Maji počas slávnosti obetovaný (nazýval sa majalis). Opak je však pravdou, kanec bol pomenovaný podľa tejto slávnosti.

 
Majáles

Predtým, než sa stal prvý máj sviatkom  práce, aj naši predkovia, rovnako ako predkovia mnohých európskych národov, tento sviatok oslavovali podobným spôsobom, akurát ho niekde nazývali rôzne inak. U nás majáles. V literatúre a dnes už najčastejšie na internetových stránkach a ich encyklopédiách pochybnej kvality nájdeme kdejaké vysvetlenia pôvodu tohto sviatku. Niektorí autori kladú jeho počiatok niekam až na koniec 19. storočia, odvodzujúc ho od nejakej študentskej slávnosti, ktorú podľa dobovej tlače ako kuriozitu zorganizoval miestny učiteľ, inšpirovaný akýmsi latinským čítaním. To skutočne môže byť počiatok tradície v obci, kde sa na tú dávnu už zabudlo. Rovnako dnešné „majálesy“ ako hudobné festivaly sú už len vzdialenou odozvou dávnych  tradícií.  Popri takýchto kurióznych, z cudzích zdrojov oživených tradíciách však najmä v dedinskej spoločnosti existovala  a miestami ešte aj dnes existuje kontinuita, ktorá siaha stáročia do minulosti, aj keď tej minulosti je už málo podobná. Svedčí o tom aj prehľad pozvánok na „Stavanie mája“ (!), medzi ktorými ani stotinu netvoria pozvánky na stavanie „májky“, či „maje“.  Máj si s Majou nemýlia v podstate len miestami na Záhorí – v Holíči, Moravskom Sv. Jáne, v Plaveckom Štvrtku, v Lábe a výnimočne ešte niekde inde na Slovensku. Všade inde stavajú namiesto „Maje, Májky“ „máj“. Podobne je to aj na Morave a v Čechách. Tradícia celkom stratila zmysel, zostala len zábava v tieni už zabúdaných prvomájových proletárskych osláv.

Stavanie Máje k 1. máju pôvodne súviselo s obradom plodnosti, bolo sviatkom dospievajúcich dievčat a chlapcov. Podľa „Máje“ je pomenovaný mesiac máj. Stĺp, na ktorý sa umiestňuje veniec, je symbolom božskej sily, veniec je symbolom ženskej bohyne. Meno Maja vysvetľujeme ako iné meno Veľkej Matky, resp. jej dcéry, ktorá v priebehu roka dospeje na novú Veľkú Matku. Na Slovensku sa v poslednom čase umiestňuje na vrchol Máje len stromček zdobený stužkami a ten je považovaný za „Maju, resp. „1 máj“ (!). Súčasťou „Maje“ bol v minulosti, nielen na Slovensku, veľký stužkami zdobený veniec, zavesený na hlavnom kmeni a stromček vyrastal z neho. Strom vyrastajúci z venca bol z mýtov známym „stromom sveta“, kruh – veniec predstavoval Zem (magickú ženskú Moc) a samotný stĺp bol mužským symbolom. Význam stužiek je vykladaný rôzne, v odbornej literatúre doteraz vôbec. Podľa nášho názoru ide na jednej strane o pozostatok platidla - Slovania platili plátnom a určite nielen oni, stužky tu majú teda zmysel obete v podobe dávnych peňazí. Druhý význam vidíme v stužkách ako magickom systéme záznamu informácií, dnes už tými, ktorí „máj“ stavajú netušený.

 

Neodmysliteľnou súčasťou ľudových slávností býval sprievod. Nie inak tomu bolo aj v predvečer 1. mája. Zo zachovaných zvykov a z písomných prameňov zo 16. storočia vyplýva, že sviatok začínal už deň predtým sprievodom s dvomi postavami – mladým mužom, ktorý pôvodne zobrazoval boha a dievkou, ktorá predstavovala bohyňu. Sprievod za všeobecného veselia odišiel na miesto, kde skupina mládencov postavila symboly mužskej sily a ženskej moci – Maju. Potom nasledoval obradný tanec v kruhu okolo „Maje“, po ktorom sa konzumovali obradné pokrmy a nápoje. Celý obrad – slávnosť – pokračoval počas noci hrami, jedením a pitím až do rána a skončil sa spoločným kúpaním v rieke, potoku alebo pri prameňoch, podľa miestnych podmienok. Dôležitou súčasťou hier a obradných tancov počas tohto sviatku bola nahota, erotika a rôzne súťaže s tým spojené, všetko sa odohrávalo za aktívnej účasti prítomných, pričom dosiahnuté výkony mali mať magický účinok na rast vegetácie, plodnosť. Hlavným účelom tohto sviatku bolo zasväcovanie dospievajúcej mládeže, ich prijatie do spoločnosti žien a mužov, dnes by sme to nazvali „maturitou“. Obrad prežil na slovenských dedinách do 20. storočia aspoň v tej podobe, že „maja“ sa stavala pred dom dievčaťa na znak toho, že je už vhodná na vydaj, pričom „maju“ staval mládenec ako adept na ženenie. To však bol už len tolerovaný zvyšok rozsiahlej slávnosti a obradu.

Zásahy cirkvi proti tomuto sviatku, ktorý si povšimla až v 16. storočí, niekde viedli k šikanovaniu účastníkov a zničeniu všeobecne rozšírenej tradície, resp. jej najatraktívnejšej časti, ale inde bola aspoň „maja“ neodmysliteľnou súčasťou návsi po celý rok.

K sviatku sa viazalo viacero ďalších obradov a poverových činností. Súčasťou zvykov spojených s týmto sviatkom bolo viazanie stužiek na stromy zasvätené jednotlivým bohom a bohyniam, tu mali funkciu obete. Z množstva stužiek – pestrofarebných handričiek na stromoch – sa dalo aj veštiť. Pôvodná „peňažná“ forma obete sa zachovala vo výzdobe venca na Maji a v 20. storočí sa preniesla do prvomájových sprievodov, ktoré bývali zdobené šnúrami pestrofarebných stužiek, pričom účastníci „pozdravovali“ sprievod „mávatkami“ zhotovenými zo stužiek.

 

Maja vo svete

Stavanie Maje je dodnes rozšírené po celom svete a nie je typicky slovenským či slovanským zvykom, resp. zvykom známym len z Európy. Stavanie Maje je obrad, ktorý má pôvod siahajúci až do magicko–démonického obdobia, jeho vek môžeme odhadnúť na mnoho tisícročí, aj viacej. Principiálne rovnaký obrad nachádzame na rôznych miestach sveta a u rôznych typov kultúr. U severoamerických Šošoňov sa nazýval Tancom Otca, kde Otca predstavoval veľký strom, najčastejšie céder – strom sveta. Okolo tohto stromu sa zišli raz ročne muži aj ženy, pochytali sa za ruky a tancovali v kruhu okolo neho, posúvajúc sa zo strany na stranu. Prérijní Indiáni tento tanec poznali ako Tanec Slnka. Títo netancovali okolo stromu, ale našli topoľ rastúci pri potoku, zoťali ho a preniesli na obradné miesto. Tam ho v rámci obradu na štvrtý raz postavili, pričom na jeho vrchol nastokli hlavu bizóna. Strom muselo stavať osem mládencov. Okolo stromu sa potom vykonával obradný tanec. Obrad bol spojený s iniciáciou – zasvätením chlapcov – mládencov do spoločnosti dospelých. V posledný deň boli mládenci za narezanú kožu zavesení na koleso na „strom“ do veľkej výšky a krútení na ňom dovtedy, pokiaľ sa im koža nepretrhla a nespadli na zem. Toto „vylepšenie obradu“ však bolo novodobou záležitosťou až z 19. storočia. Tanec Slnka tancovali odvtedy len muži a pôvodný zmysel, ktorým bola oslava dospievajúcej ženy dospievajúci mládencami, sa zmenil na obrad uctievania Slnka.

Samotné spojenie Tanca Slnka s iniciáciou mládeže, kruhové tance pri Tanci Otca (pripomeňme si, že aj stĺp našej Máje symbolizoval pôvodne „otca“), voľba „kráľa“, či slávnosti spojené s týmto termínom poukazujú na spoločný dávny pôvod obradu. Ak by bolo pravdou, že americký kontinent osídlili ľudia pred vyše 15.000 rokmi a medzi Starým a Novým svetom nebol kontakt,  bol by to dôkaz o neuveriteľnom veku tejto tradície.

Termín medzi jarnou rovnodennosťou a letným Slnovratom bol teda termínom pasovania mládeže medzi dospelých, čo bolo spojené s veľkou slávnosťou pri symbole spojenia mužského a ženského princípu, pri „Strome Sveta“, či „Strome Poznania“. Napriek rozdielom v detailoch je princíp rovnaký – strom predstavuje mužský princíp, tanec mužov a žien je rovnakou formou obradu v slovanskom prostredí aj u severoamerických Indiánov ale aj inde.

Z histórie vieme, že na niektorých dávnych kultových miestach sa udržalo slávenie tohto sviatku v podobe „sabatu“, ktorý sa však pôvodne konával aj v iných termínoch a bol pôvodne jeho nočnou súčasťou, len jedným, nepochybne vítaným a atraktívnym bodom bohatého programu týchto slávností. Tiež  v Čechách populárne „pálenie čarodejníc“ či metiel súvisí s týmto sviatkom, nie je však jeho dávnou súčasťou, ale je len kresťanskou odozvou. Osobitnou kapitolou sú formy oslavy tohto sviatku, ako ich poznáme z etnografických výskumov, ktoré popisujú slávnosť Maji v 19.-20. storočí v jednotlivých oblastiach Slovenska. Na to nám však už tu nezostal priestor, rovnako ako na to, ako prebiehala oslava tohto sviatku u našich susedov Keltov či Germánov. O tom snáď niekedy inokedy.