© Rudolf Irša, 2018

Múdrosť predkov je nám často predkladaná ako veľká cennosť, ktorá na druhej strane je už v súčasnosti Popoluškou. Hľadaním v hmle vekov stratených pokladov vynášame na dnešné svetlo obrysy našich predstáv o tom, ako to kedysi bolo, či skôr takmer istotne nebolo. Do minulosti premietame naše osobné skúsenosti, vedomosti a predstavy, ale o svete našich nie tak dávnych predkov vieme toho veľmi málo. Príčiny tohto javu sú známe: naša dávna kultúra bola cieľavedome zničená novou, cudzou ideológiou, ktorá bola zneužitá a použitá vládnucou vrstvou na upevnenie jej spoločenského postavenia.

Staroveká Európa bola už predtým po niekoľko storočí vo vleku Rímskeho impéria, s ktorým striedavo úspešne aj neúspešne bojovali Kelti, Germáni, Slovania a na ostatných jeho hraniciach ďalšie staroveké národy. Aj keď rímske impérium dávno zaniklo, dodnes významne ovplyvňuje náš súčasný svet. O čo významnejší musel byť jeho vplyv na kultúru vtedajších európskych národov.

Už starovekí Rimania vedeli, že rozmanitosť národov, kultúr a ideológii vedie k nestabilite štátu. Ako mocný a bohatý štát preto rýchlo kultúrne a jazykovo pohltili veľkú časť tých, ktorí túžili byť jeho súčasťou. Nebolo potrebné násilie. Rozsiahle oblasti Európy sa dobrovoľne romanizovali v priestore od Čierneho mora až po Atlantický oceán. Pritom v tom čase neexistovali masmédia, ani základné školstvo, ktoré by cielene medzi cudzincami šírilo latinčinu. Celé národy prebiehali do románskej sféry iniciatívne tak, ako dnes sa veľká časť populácie s nadšením učí anglicky a usiluje sa prebrať anglosaskú kultúru za svoju.

Rímske pohanstvo bolo spojené s otroctvom. Celá rímska ekonomika stála na otrockej pracovnej sile, ktorú držali v poslušnosti mocenské zložky vládnucej triedy. Zmena režimu nebola možná bez zmeny ideológie. Preto sa objavilo kresťanstvo, hlásajúce rovnosť a chudobu ako cnosť, aby sa onedlho stalo štátnou ideológiou, ktorá poslúžila k premene otrokárskej spoločnosti na feudálnu a v podstate k udržaniu postavenia oligarchie v štáte prostredníctvom zmanipulovania bývalých otrokov novými sľubmi.

Keď sa v 19. storočí feudálny systém v Európe celkom zrútil a začal ho nahrádzať kapitalizmus, resp. keď feudálov nahradili ekonomicky silnejší kapitalisti, skončila sa aj vedúca úloha kresťanskej cirkvi v Európe. Charles Darwin (1809-1882) tak mohol bez obáv, z toho, že bude upálený za kacírstvo, publikovať svoju evolučnú teóriu. Avšak pozerať sa na pohanstvo ako na náhradu kresťanstva si ešte veľmi dlho verejne nik netrúfol. Práve v tom Anglicku, kde sa zrodila evolučná teória bolo hlásenie sa k pohanstvu, k mágii a podobným praktikám až do roku 1953 stále trestným činnom. Návrat antického pohanstva sa ale nekonal najmä z toho dôvodu, že sa nekonal návrat k otrokárskemu systému. Industriálna spoločnosť, ktorá potrebovala do tovární proletariát, potrebovala novú ideológiu. Zároveň sa vytvárala nová vládnuca vrstva, ktorá nielenže odmietala feudálnu, ale aj novovznikajúcu kapitalistickú oligarchiu a oslobodených kresťanských feudálnych poddaných premenila na budúcu vládnucu triedu, na čelo ktorej sa onedlho v niektorých krajinách sveta postavila ako jej elita. História sa zopakovala.

Zem ako korisť

V ľudovom prostredí bolo ešte generácie po páde feudalizmu nazerané na oblohu ako na „nebo“ a v spoločnosti nebolo miesto ani pre Matku Zem. Navyše ani novodobí kapitalisti, ani socialisti nepotrebovali Matku Zem na nič iné, ako na to, aby im produkovala zisk. Začalo sa nevídané ničenie prírody, pričom spoločnosť jej drancovanie, dymiace sa komíny a zašpinené rieky vnímala ako pozitívne atribúty pokroku, bola na ne pyšná.

„Prostému ľudu“ však ešte stále vyhovovala ideológia, ktorá mu sľubovala nesmrteľnosť, aj keď veda to usilovne popierala. Spoločnosť totiž smerovala k ideológii spotrebizmu, k produkcii a spotrebe tovaru, z ktorého zisk sa nadobúdal viacej jeho predajom ako výrobou. Samotní vedci, resp. filozofi, myslitelia, ale tiež túžili po nesmrteľnosti a hľadali preto riešenia. K čomu je získané bohatstvo a spoločenské postavenie, keď si človek s pribúdajúcim vekom veľmi rýchlo uvedomuje, aký je ľudský život krátky a nahromadené bohatstvo s tým nič nedokáže urobiť.

Filozofia nesmrteľnosti

Pozoruhodné je, že prvé riešenie dilemy medzi vedou a náboženstvom sa objavilo v devätnástom storočí v Rusku. Tu sa v roku 1829 narodil Nikolaj Fedorovič Fedorov (zomrel v roku 1903). Bol zakladateľom filozofie nesmrteľnosti. Jeho myšlienky a práce sa stali základom ideológie „kozmizmu“.

Fedorov bol posadnutý ideologickou reformou kresťanstva, čo sa prejavuje v jeho filozofii, ktoré sa opiera o kresťanstvo a v ktorom čerpal aj ideu večného života. Avšak vo veci nesmrteľnosti sa nespoliehal na Boha  - Všehomíra, ale zabezpečenie tejto spoločnej úlohy ľudstva očakával od vedy. Keďže si bol vedomý, že časom by Zem bola pre všetkých večne žijúcich, či oživených ľudí malá, obrátil svoju pozornosť na vesmír. Úlohou človeka a jeho vedy je podľa neho osídliť celý vesmír. Stal sa tak priekopníkom myšlienky vesmírnych letov. Je zaujímavé, že Fedorov bol blízkym príbuzným J. Gagarina, prvého človeka ktorý 58 rokov po jeho smrti vzlietol do vesmíru.

Fedorov inšpiroval ruského vedca Ciolkovského, ktorý už začiatkom 20. storočia, v čase, keď západný svet robil prvé pokusy s lietaním so strojmi ťažšími ako vzduch, ešte v cárskom Rusku vyrátal fyzikálne podmienky letu kozmickej rakety v štúdii, ktorú publikoval v roku 1903. K jej konštrukcii chýbalo len potrebné spoločenské a hospodárske zázemie.

Je pochopiteľné, že vtedajší ruskí kresťanskí filozofi boli najúhlavnejšími nepriateľmi na kresťanstve založenej Fedorovej filozofii. Naopak, materialistom neprekážala, jeho myšlienku rozvinuli do konkrétnych projektov a zavŕšili ju úspešným letom do vesmíru.

Tak ako veda napreduje, menia sa aj názory na to, ako uskutočniť myšlienku nesmrteľnosti vedeckým spôsobom. Z „kozmizmu“ sa stalo nielen hnutie, ale skutočná novoveká ideológia, ktorá je pre niektorých náhradou za kresťanstvo, ktorého spoločenská úloha už dávno skončila. A nielen v Rusku. Pozoruhodné ale je, že uvedomením si výnimočnosti Zeme pre človeka sa ruskí kozmisti opäť dotkli pohanstva, jeho Veľkej Matky Zeme, ktorá sa stáva idolom, náhradou za zavrhnuté kresťanské ikony a sochy, ale pre tých, ktorí sa cítia zároveň byť aj kresťanmi, je ozdobená jej atribútmi, ako dokladá kozmiztická plastika Ochrankyne Veľkej Matky Zeme, nazývanej Vakoša, ktorú nachádzame v centre kozmistov v ruskom meste Gagarinovo.

Ochrankyňa zeme Vakoša

Vakoša je pojem v odbornej etnologickej či historickej literatúre u nás neznámy.  Najbližšiu mýtickú bytosť podobnej, či rovnakej funkcie poznáme pod menom Mokoš, čo znie už na prvé počutie veľmi podobne. Je zrejmé, že Vakoša a Mokoš, Makoša, sú v princípe identické postavy. Meno Mokoš, Makoš je odvodzované z rôznych slov, najpravdepodobnejší je výklad jeho významu v zmysle nášho „Mocná“ od starovekého Makha, Macha, Maka, čo dodnes znie aj v našom slove mágia. Tou mocnou bytosťou bola personifikovaná Veľká Matka Zem, ktorá za spoluúčasti Slnka rodí všetko živé na našej zemi. Takto je prezentovaná aj ruská kozmistická Vakoša, ktorá sa v symbolickej podobe bábiky nazvanej týmto menom dostala kedysi aj na sovietsku orbitálnu stanicu. Meno Vakoša celkom istotne nie je novotvar, lebo rovnako ako pozostatkom po uctievaní Mokoš sú jej mená a názvy rozšírené v celej Európe, v tom istom priestore nachádzame aj mená a názvy Vakoš. Pri etymologickom bádaní nachádzame ďalšie slová, ktoré sú spojené s atribútmi tejto bohyne, ktorej kultovou farbou bola biela farba a mlčanlivosť, ticho a múdrosť. Z remeselných činností napríklad pradenie, čo bola typicky ženská práca. S objavením kolovratu, ktorý sa používal na pradenie, prišlo k spojeniu jeho kolesa s kolesom roka, s kolobehom dvanástich mesiacov. Práve tento symbol nachádzame aj na jednej strane kozmistickej Vakoši. Na jej druhej strane je „Brána Raja“, v celom euroázijskom prostredí dobre známy piktogram v tvare kosoštvorca v strede s do nej  vstupujúcim Slnkom. Tvorcovia Vakoši veľmi dobre vedeli o pohanskej dualite života tvoreného Matkou Zemou a Slnkom. Hlava Vakoši je preto symbolom Slnka rozdeleného na jeho osem pozemských období – na ich začiatky, konce a vrcholy. Celkom správne je Slnko značené červenou farbou. Z pŕs Vakoši prúdi na zem životodarné biele mlieko. Jej ruky sú vztýčené v adoračnom geste, ktoré dobre poznáme z vyobrazení slovanských pohanských bohov a bohýň.

Vakoša (kresba Peter Lukáč)

Spojenie ruského kozmizmu s pohanstvom a materializmom nie je v rozpore s odmietnutím pohanstva západným materializmom. Ruské a slovanské pohanstvo, na rozdiel od toho antického, najmä rímskeho, nebolo spojené s otrokárstvom. Naopak, slovanské pohanstvo bolo náboženstvom slobodnej demokratickej spoločnosti, na čele ktorej stáli volení starešinovia. Len v závere slovanského pohanstva ako ideológie demokratickej spoločnosti, pod vplyvom neustáleho tlaku totalitného kresťanstva, sa slovanské spoločnosti militarizovali, čo viedlo k upevneniu moci vojenských náčelníkov – vojvodov, na úkor svetských vodcov – kňazov, resp. k splynutiu tejto funkcie do funkcie kniežaťa s jeho výsadným postavením v spoločnosti. Matka Zem sa dostáva na vedľajšiu koľaj, v popredí stojí mocný Perún. Lenže v tomto okamihu slovanské pohanstvo už nebolo pre vládcu, ktorý smeroval spoločnosť k totalite vhodným nástrojom a preto siaha po vhodnejšej kresťanskej ideológii. Slovanská demokratická a slobodná spoločnosť sa mení na kresťanskú v službách feudálov, zo slobodných občanov sa stáva ich majetok a majetok feudálnej cirkvi. Pohanstvo u Slovanov preto nadlho zostalo ideológiou, ktorá bola spájaná so slobodou a ako také prežilo v mnohých tradíciách až do novoveku. Najmä v tých obradoch, počas ktorých bolo dovolené všetko to, čo oficiálne kresťanstvo zakazovalo. Nie je preto ani prekvapujúce, že aj novopohanstvo sa objavilo práve v Rusku a je spájané v rôznych novodobých ideológiách s kozmickými teóriami, či už so spomínaným kozmizmom, alebo inými teóriami, ktoré hlásajú kozmický pôvod slovanských bohov, alebo priamo aj samotných Slovanov. V západnej Európe, na rozdiel od Ruska, odklon od kresťanstva išiel celkom iným, iracionálnym smerom, k mágii, čarodejníctvu alebo k satanizmu a tým k popretiu úlohy a schopnosti vedy.

Na všetky smery môžeme nazerať síce s dešpektom, ale veda dnes skutočne usiluje aj o nesmrteľnosť aspoň pre vyvolených, hľadajúc nielen nesmrteľnosť tela, ale najmä jeho ducha, osobnosti, na rozdiel od našich predkov nie prostredníctvom mágie, ale techniky. A vo vesmíre pátra po mimozemskom živote. Tí ostatní zasa veria v niečo, v čom sa nedá objaviť ani náznak jadra racionálnosti či logiky. Pritom všetko je len o schopnosti preniesť sa cez svoje vedomosti a skúsenosti, ktoré nie sú schodmi k poznaniu, ale sú bariérou, ktorú treba na ceste za poznaním prekonať. Dokazuje to aj Fedorov, ktorý pre naplnenie kresťanskej myšlienky zmŕtvychvstania a nesmrteľnosti Všehomíra v skutočnosti nahradil ľudským rozumom. Jeho nasledovníci sa vďaka tomu dostali ku koreňom filozofie, na jej pohanský začiatok, kedy sa príroda menila na božstvá, prostredníctvom ktorých sa ju človek pokúsil ovládnuť. Preto je ich symbolom Vakoša, personifikované spojenie Slnka a Zeme ako pôvodcu večného pozemsko - kozmického života obklopeného nekončeným a večným Všehomírom – Vesmírom. Kozmisti však pokročili ďalej, dávajúc šancu vede pred mágiou, ktorá však v konečnom dôsledku je len iným prostriedkom k realizovaniu magického sna.