Morena, bohyňa zimy a smrti – tak je najčastejšie charakterizovaná v odborných aj populárnych prácach a tak je aj najčastejšie vnímaná dnes tými, ktorým je tento pojem aspoň trocha známy. Štatistický výskum ako sme na tom vo všeobecnosti so znalosťami našich dávnych tradícií by dopadol možno prekvapujúco a ešte prekvapujúcejšie by boli odpovede ľudí, ktorí by hádali význam mena Moreny len na základe podobnosti slov. Pritom aj dnes všeobecne prijímaný význam a funkcia Moreny je do veľkej miery len výsledkom jednej z viacerých možných asociácií.

Morena svojím menom stredovekým ľuďom nevyhnutne pripomínala najmä smrť, ktorej najstrašnejším symbolom v tých časoch bol mor – priam homonymum smrti. Homonymum preto, že „mor“ v mene Moreny neznačil pôvodne smrť, ale práve naopak, mocný život. V ľudskej spoločnosti pozícii Moreny prislúchala pozícia starej mamy, matky všetkých členov rodiny a v rodovej spoločnosti pozícia najváženejšej a často aj najstaršej matky, čiže matky rodu. V mytológii bola Morena Veľkou Matkou, mocnou bohyňou života, rodičkou všetkého živého. V kalendárnom cykle jej celkom prirodzene v našich prírodných podmienkach, kde rok delíme na štyri ročné obdobia, pripadlo posledné obdobie roka, čiže zima, ktorá sa ďalej ešte, ako každé ročné obdobie, delila na dve časti. V tej poslednej časti Morena, celkom správne vnímaná ako vládkyňa zimy, odovzdávala štafetu života a vlády nad kruhom roka svojim deťom, ktoré počas tohto cyklu dospeli a zostarli, ako celá príroda, ktorej boli správcami, či vládcami.  Slávnosť lúčenia sa so zimou, čiže s Veľkou Matkou, bola súčasťou sviatku jari, ktorý pripadal na jarný slnovrat (okolo 21. marca), lebo termín na Hromnice  sa celkom logicky nehodil – práve vtedy v našich končinách zvykne, či skôr zvykla vrcholiť zima.

 Pozoruhodné je, ako prevzalo a premenilo slávnosť lúčenia sa so zimou a vítanie jari kresťanstvo, ktoré ich začlenilo do svojho kalendára a dalo im taký obsah, ktorý môžeme vnímať nielen ako lúčenie sa so zimou, ale najmä ako odvrhnutie pohanskej bohyne vernými kresťanmi. Keď po stáročiach boli pohanskí bohova zabudnutí, zabudnutá bola aj Morena ako bohyňa a zostal z nej len zlý symbol spojený so zimou a vďaka svojmu menu aj so smrťou. Samozrejme, ťažko predpokladať, že by sa naši predkovia správali k Veľkej Matke tak ako to dnes vidíme v ľudovom zvykosloví, aj keď sa traduje, že dôchodcovský systém vraj v rode riešili presne týmto spôsobom, čiže zhadzovaním prestarlych členov z vysokej skaly, topením v rieke alebo iným ekonomicky efektívnym spôsobom. V skutočnosti však nič v ľudovej tradícii tomu nenasvedčuje, tam máme naopak zakotvenú úctu k rodičom a starým rodičom a veľmi starí ľudia sú vážení nielen pre svoje vedomosti, ale už len pre svoj vysoký vek.

 Nie vo všetkých slovenských krajoch sa Morena nazývala Morenou. Niekde je nazývaná Smrtkou, Murienou, Hejhanou, Kyseľovou ženou, Kyselicou, Babou a inak. Niektoré tieto mená sú novšieho pôvodu.

Najstarším menom z nich je bezpochyby Morena a od nej odvodené mená. Treba podotknúť, že „mor“ v mene Moreny neoznačoval smrť, tak ako ju nenájdeme napríklad ani v slove „more“, avšak súvislosť so smrťou tu predsa je. Morena, ako Veľká Matka, predtým než európske kultúry ovládli indoeurópski bohovia, zastávala v jednej oblasti pozíciu, ktorá v indoeurópskom náboženskom systéme patrí mužským božstvám a so smrťou súvisí – ako to dokladá napr. keltská alebo germánska mytológia – bola bohyňou vojny. Dnes to vnímame skôr ako kuriozitu, lenže táto pozícia nebola kuriózna, ale naopak veľmi logická a je jedným z dokladov o pozícii ženy v dávnom spoločenskom systéme.

 Kresťanstvom zmenená ľudová tradícia vynášania Moreny z tohto uhľa pohľadu nie je prežívajúcim pohanským obradom, ale už po stáročia je výlučne kresťanským obradom, ľudovou procesiou oslavujúcou víťazstvo kresťanstva nad pohanstvom.

 Pohanská Morena nebola bohyňou smrti, bola symbolom múdrej, starej ženy, matky rodu, ktorá v závere ich kalendárneho roka odovzdávala posolstvo života nastupujúcej generácii. Dialo sa tak na slávnosti, ktorá v pohanských časoch bola vždy veselá, bez ohľadu na to, čo bolo jej predmetom. Veselosť sprevádzala počiatok aj koniec, narodenie aj smrť. Aj pohreby boli preto veselé, čoho dokladom sú zaznamenané ľudové tradície ešte  z nedávna, keď súčasťou pohrebného obradu boli veselé hry, tiež hry erotické a celý pohreb končil veselou hostinou na počesť zomrelého. Pohanskí kňazi nestrašili svojich veriacich tak ako to robia kresťanskí kňazi. Veď to, že sa zomrelý dočkal vytúženého odchodu do neba by malo byť predsa dôvodom pre radosť, keď už nie jeho, aspoň tých, čo ho mali radi. V pohanstve to bolo presne tak a preto veselo a radostne prebiehalo aj lúčenie sa nielen s nebožtíkom, ale aj s Morenou, Veľkou Matkou, keď nastal jej čas. Samozrejme, symbolika a mágia v obrade a slávnosti hrali podstatnú úlohu, nebola to akási bezduchá a nevedomá ľudová folklórna slávnosť, na akú sa premenila pod taktovkou rôznych oživovateľov tradícií dnes, ktorí Morenu prezentujú ako symbol zla, chorôb, nečistoty, ktorý je radostne ničený, lebo v podstate ich vedomosti vychádzajú len z degradovanej novodobej tradície, ktorú týmto utvrdzujú a ďalej šíria.

Ako pôvodne vyzerala táto oslava o tom sa priame písomné svedectvá nezachovali, ale to nie je výnimočný jav, písomných prameňov a iných svedectiev nielen o mytológii ale aj o dávnych dejinách je žalostne málo. Našťastie, naša mytológia bola súčasťou tisícročia trvajúcich tradícií a preto obraz o nej môžeme skladať z čriepkov aj z iných kultúr. Význam oslavy lúčenia sa s Morenou bol bezpochyby rovnaký, rozdielny bol samotný priebeh a rozsah obradu, podľa toho, či išlo o lokálnu alebo veľkolepú regionálnu slávnosť. Obdobie zimy sprevádzali dlhé noci, nevhodné aj na zimné práce a tak zostávalo viacej času práve na udržiavanie tradícií, ktoré plnili významnú kultúrnu úlohu. Vysedávanie pri PC medzi ne nepatrilo, to skôr sedenie pri spoločnej PeCi, pri ktorej internet, skype a yotube mali podobu rozprávaní, ktoré sa pri mihotajúcom svetle menili na obrazy z ríše virtuálnej reality.  Tá nadobúdala črty skutočnej 3D reality v okamihu, keď z diaľky prišiel sprievod vezúci alebo nesúci Veľkú Matku Morenu, ktorý zvestoval nastávajúci koniec zimy. Nemusíme pochybovať nielen o magickej  funkcii obradu, ale nemusíme pochybovať ani o ekonomickej motivácii organizátorov a udržiavateľov tradícií, lebo dary, obete pre Veľkú Matku na znak vďaky sa zásadne prevádzali do virtuálnej ríše ústami, čo zabezpečovalo odovzdávanie tradície aj z tohto dôvodu. Cieľom sprievodu bolo lokálne alebo regionálne posvätné miesto – háj alebo iný významný kultový objekt, kde po obradnom a veselom rozlúčení bola Morena odoslaná prostredníctvom pohrebnej pahreby alebo vodného toku, alebo iným miestnym spôsobom k predkom.

Na lokálnej úrovni mala slávnosť samozrejme menší priebeh, ktorý závisel od počtu obyvateľov lokality a ich nadšenia pre vec. Treba podotknúť, že tento obrad patril do rúk dospelých a vážených osôb, nebol detskou hrou, tou sa stal až keď stratil pôvodný význam.

 Krátky čas od rozlúčenia sa s Morenou nasledoval obrad vítania jari. Aj ten bol v minulosti veľkolepou slávnosťou, pričom jej priebeh máme zaznamenaný v rôznych podobách a tiež s rôznymi postavami, ktoré predstavujú božstvo v ženskej alebo v mužskej podobe. Aj tu prišlo v kresťanskom období k rôzne úspešnému spojeniu týchto postáv s kresťanskou mytológiou a k deformácii pôvodnej funkcie obradu, vedúcej až k strate jeho zmyslu.
Najstaršou podobou spojenou s vítaním jari vzhľadom k tomu, že predchádzajúce obdobie vládla Veľká Matka už ako starena, je podoba jej dcéry ako dieťaťa. Slávnosť jarnej rovnodennosti bola preto spojená s mágiou plodnosti a so symbolmi života. Najznámejším symbolom života, ktorý je súčasťou našej tradície dodnes, je veľkonočné vajce. Toto veľkonočne vajce je pôvodným vajcom sviatku jari, symbolom kolobehu života, jeho novým počiatkom.

 Z 12. storočia sa zachoval doklad z územia dnešného Nemecka, ktoré v tom čase bolo ešte slovanskou krajinou, že Slovania v ich mestách Wolgast a Havelberg na dolnom toku Labe oslavujú boha vojny Gerovita (Jarovíta  – svedectvo nemeckého biskupa Otta z Bambergu).  Tradícia týchto osláv prežila až do dvadsiateho storočia v Bielorusku, Rusku ale aj v Srbsku a inde a miestami pokračuje aj dnes. Niekde však bol Jarovít, Jarilo či Jarun premenovaný na sv. Juraja a slávnosť bola prenesená na dátum tohto svätca.

Slávnosť pozostávala z procesie obyvateľov po krajine, najčastejšie po poliach okolo svojej obce. Na čele procesie bola nesená slamená figúra Jarila, alebo na čele procesie kráčalo dieťa, či mládenec ozdobený zelenými vetvami, alebo, čo má najbližšie k podobe akú nám zaznamenal nemecký mních z 12. storočia, na čele sprievodu išiel slávnostne vyzdobený mládenec na koni, alebo oblečený len v bielej košeli, pričom aj kôň bol biely, niekedy však bolo za mládenca prezlečené dievča alebo mladá žena. Slávnostný sprievod pritom spieval obradné piesne. Niekde nechýbali rôzne obrady, pri ktorých bola napríklad symbolicky pochovávaná časť tela božstva, s čím si bádatelia nevedia dnes dať rady, išlo však jednoznačne o symbolické spojenie tejto časti tela mladého muža  ako božstva s Matkou Zemou, čiže o jej oplodnenie.

Z priebehu obradov v rôznych krajinách vidíme, že s nástupom patriarchálnych náboženstiev – pohanstva a po ňom kresťanstva – sa termíny aj postavy pôvodného obradu vítania jari menili, pričom ich nositelia sa často usilovali zachovať ich magický zmysel. Pôvodnou postavou jarnej slávnosti bola nepochybne dcéra Moreny, ktorá zdedila po nej vládu nad prírodou. Až s patriarchálnym náboženstvom bola dcéra vymenená za syna a aj funkciu boha vojny prevzal muž, jej syn. Neskôr sa stratila aj táto väzba.

Jednotlivé obrady spojené s ukončením zimy a vítaním jari naznačujú, že hlavné termíny kalendárnych slávností boli prepojené viacerými obradmi, ktoré mali nielen magický význam na chod sveta, ale aj boli vítaným spestrením života vtedajších obyvateľov, ich našimi nedeľami a sviatkami, dňami keď sa nepracovalo ale sa oslavovalo a veselilo. Trvalo veľmi dlho, stáročia, než sa podarilo nahradiť v obradoch veselosť povinným strachom zo svojich hriechov, pokorou a pasívnym postojom k životu ako prostriedkom na ovládnutie fyzicky a duševne zotročenej spoločnosti. V tomto procese sme nenávratne prišli o obrovský kus kultúrneho dedičstva, ktoré (nie práca, ale radosť zo života) bolo zmyslom existencie našich dávnych predkov.