„Na Hromnice o hodinu více“ sa hovorí na najzápadnejšom Slovensku, spisovne sa nám to nerýmuje, ale rozumieme tomu všetci. Do 2. februára slnko vystúpi tak vysoko nad obzor, že nám pribudne hodina svetla. To určite každý rok poteší každého v našej zemepisnej šírke. Aj keď je často v tomto období ešte tuhá zima, pribúdajúce denné svetlo signalizuje príchod očakávanej jari.

Hromnice, dávny slovanský sviatok, sú spájané so svetlom, preto sa dodnes, kedysi z magických dôvodov, zapaľujú v domoch sviečky a v tento deň sa zapaľoval v peci aj nový oheň ako zdroj svetla a tepla (ten však bolo zvykom zapaľovať aj pri iných príležitostiach). Sviatok v tieto dni sa slávil v celej starovekej Európe. Dôkazom toho je, že si jeho termín prisvojila kresťanská cirkev a usilovala sa ho napasovať na svoju ideológiu, rovnako ako to urobila s inými dávnymi sviatkami. V roku 494 n. l. pápež Gelasius zakázal pohanské slávnosti a tie, ktoré sa konali vo februári, rímskom mesiaci očisty, nariadil nahradiť obchádzaním kostolov v sprievode s horiacimi sviečkami, ktoré po novom mali symbolizovať Ježiša. Podľa rozhodnutia pápeža Sergia I. (687 – ­701) sa stali sviatkom Očisťovania Panny Márie. V roku 1969 rímskokatolícka cirkev zmenila kresťanské Hromnice opäť na Obetovanie Pána, pričom v pravoslávnej cirkvi sa naďalej slávia ako mariánsky sviatok. Kresťanskí autori popierajú spojitosť Hromníc s Bohom Hromu, poukazujúc na rímsku tradíciu, pričom viacerí popierajú aj túto súvislosť, lenže o spojení Hromníc s Bohom Hromu v slovanskom prostredí svedčí nielen ich meno, ale aj viera, že „hromničné“ sviečky ochránia pred búrkou. A hrom, blesk je Perúnom, Paromom dodnes. Výsledkom upriamenia sa len na cirkevný význam sviatku je bludný výklad pôvodu Hromníc, ktorý nám ponúka napr. internetová encyklopédia.

Pre tých, ktorí radi oslavujú najmä „pokrokové demokratické sviatky“, ktoré k nám prichádzajú po oslobodení sa od jednej z viacerých našich totalít, mám dobrú správu v tom smere, že Hromnice sa oslavujú aj v USA. Nemyslím tu však na kresťanskú oslavu významu sviatku, ale na oslavu v tomto termíne, spojenú s dávnymi tradíciami, ktoré si časť predkov dnešných Američanov priniesla v predminulých storočiach z Nemecka. V USA je symbolom Hromníc svišť a ich sviatok je spájaný s predpoveďou počasia na nasledujúci rok podľa správania sa kultového zvieraťa tohto sviatku. Pôvodne, v nemeckých oblastiach, bol týmto kultovým zvieraťom jazvec. Podľa neho stanovovali počiatok jarných prác. Samozrejme, keď sa prví nemeckí prisťahovalci usadili v Pensylvánii, pochopili, že tam to nie je pravda, ale tradícia pokračovala. Keďže v Pensylvánii jazvec je zriedkavým zvieraťom, nahradil ho svišť. Vraj ak svišť 2. februára vidí svoj tieň, vráti sa do nory a bude ešte šesť týždňov tuhá zima – čiže ak na Hromnice svieti slnko a oteplí sa, bude nasledovať ešte šesť týždňov zimy. Ak však tieň nevidí, jar je na blízku. Takto sa sviatok oslavuje v USA od roku 1880 a populárna je jeho oslava aj v Kanade. Pre nás je zaujímavé, že 2. február je v Severnej Amerike spájaný s predpovedaním jari podľa správania sa zvierat a presne rovnaký význam z hľadiska počasia tomuto dátumu dávajú aj slovenské príslovia. Pôvod sviatku vyzerá veľmi starobylý, siahajúci až do čias animizmu a počiatkov neolitického poľnohospodárstva. Len s veľkým úsilím v ňom tušíme spojitosť s Bohom Hromu, ktorého ctitelia pohanských a neopohanských ideológií, spolu s cestovateľmi zo začiatku stredoveku a dnešnými odborníkmi na problematiku pohanského, resp, indoeurópskeho náboženského systému považujú za najvyššiu postavu božského panteónu. Boh Hromu ňou nepochybne v istom čase bol. Otázkou však je kde a odkedy bol považovaný za najvyššie božstvo aj našich predkov. Je zrejmé, že Boh Hromu, či to už platí o jeho gréckej, rímskej, germánskej, či inej podobe, bol tam, rovnako ako u Slovanov, relatívne novodobým prvkom. Pohanstvo s Bohom Hromu sa na úsvite našej histórie objavuje ako cudzí a staršej, tisícročia trvajúcej kultúre a tradícii Slávov a iných európskych kultúr nepriateľský prvok, je v rovnakej pozícii voči ním ako neskôr kresťanstvo s Kristom voči pohanstvu. Naši dávni európski predkovia boli ctiteľmi Prírody, ktorej symbolmi Moci a Sily boli na oblohe Slnko a Mesiac – Luna ako deti Matky Zeme. Ako poľnohospodári a predtým ako slobodne žijúci lovci, zberači a chovatelia dobytka uctievali prírodné sily a moci cyklom sviatkov a slávností, ktoré sa konali pravidelne počas celého roka. Týchto hlavných slávnosti bolo osem, štyri boli spojené so slnovratmi a rovnodennosťami a štyri sviatky – slávnosti boli vložené uprostred medzi ne. Cyklus ôsmych slávností sviatkov obiehal okolo spoločného bodu, ktorým sa uzatváral kalendárny rok a tým sa dosiahla magická deviatka. Jednotlivé sviatky – symboly mali svojich patrónov, v novšom období v antropomorfizovanej, čiže poľudštenej podobe a v staršom období v podobe zvieracej. Tým sa dostávame aj k svišťovi ako k symbolu amerických a kanadských Hromníc.

U Slávov hlavnou mužskou postavou ich panteónu bolo Slnko. Hlavnými sviatkami Slnka boli zimná rovnodennosť – sviatok zrodenia Slnka, jarná rovnodennosť – jeho postrižiny, letný Slnovrat – keď sa Slnko stalo dospelým junákom (v mesiaci jún!) a jesenná rovnodennosť –keď Slnko vstúpilo do obdobia múdrosti a staroby. Porážkou ideológie našich predkov Slávov ale aj ostatných starovekých národov Európy boli Slnko a ostatné postavy tohto panteónu odsunuté na bok a hlavnou postavou sa stal Boh Hromu, rovnako tomu bolo napr. aj u Germánov. Tradícia však napriek tomu bola silnejšia ako ideológia a Boha Hromu sa preto nepodarilo presadiť namiesto Slnka. To bolo naďalej oslavované v pôvodných termínoch v kalendárnom cykle, ktorý slúžil poľnohospodárom, ktorí zostali poľnohospodármi aj pod mocou novej ideológie bojovníkov a kočovníkov. Ich najmocnejšiemu bohu sa tak v tomto kalendárnom kruhu ušiel už na prvý pohľad menej významný termín – v polčase medzi termínom zrodenia ideologicky porazeného Slnka a jeho postrižinami a navyše nie v „mužskom“ ale v „ženskom“ termíne, lebo štyri termíny medzi slnečnými – mužskými kalendárnymi sviatkami boli ženské. Ako sa s tým vysporiadali vtedajší ideológovia, to pre nedostatok prameňov nevieme. Odpoveď je možno v ľudovom vysvetlení, že na Hromnice občas prvý krát zahrmí, čo sa skutočne stáva, ak v ten deň svišť (jazvec) vidí svoj tieň. Situovanie dňa Boha Hromu na sviatok, kde dominantnou postavou bola ženská postava, samozrejme, nie sama, ale ako aj v prípade iných sviatkov vo dvojici so svojim partnerom, súvisí s tým, že to bolo práve uprostred zimy. A zima patrí ženskému elementu. Práve v zime je najmocnejšia Moc – čiže prostriedok zimy je najvhodnejším termínom pre sviatok protipólu páliaceho Slnka – jeho sestru Lunu – ako symbol zimy. Najchladnejšou svetovou stranou je sever. Rimania sever nazývali „boreas“, podľa gréckeho boha severného vetra (Borea) a slovo od ktorého bolo odvodené jeho meno máme dodnes v bežnej slovnej zásobe slovenčiny – označuje pôsobenie veľkej moci napr. v pojmoch – brať, búrať, boriť, ale aj búrka. Za partnera Luny, zrodenej na severe Zeme, sa tak priam ponúka Bor, Búr ako burácajúci boh hromu, náš Perún. Neukoristil tak síce pozíciu Slnka, ani pozíciu manžela Matky Zeme, matku a partnerku Slnka, získal však za partnerku jej dcéru Lunu – Boru. Situovanie sviatku Boha Hromu v tomto termíne je tak v súlade so slávskym kalendárnym cyklom, v pozícii uprostred zimy je zároveň dôstojné a preto akceptovateľné aj jeho ctiteľmi. Bora a Bor (Búr) boli pritom dávne postavy slávskeho „panteónu“, Perún bol len dodatočne stotožnený s jednou z nich, lebo hrom a blesk patrili aj medzi živly Slávov, akurát nie v najvyššej, božskej pozícii. Dokladá to aj príslušný keltský sviatok, ktorý odráža ešte staršiu formu, tam je hlavnou postavou práve ženská bohyňa a nie boh v mužskej podobe. Trocha inak prebiehalo stotožnenie Boha Hromu so staršími mytologickými postavami u Grékov, Keltov, Rimanov alebo Germánov. V každom jednotlivom prípade bolo dôležité, koľko sa Bohu Hromu podarilo prevziať funkcií a pozícií Boha Slnka a ako potom bol vnímaný svojimi ctiteľmi.

Pokiaľ ide o kultové zvieratá zbožštených a podobou poľudštených prírodných živlov v tomto termíne – Sily a Moci – Hromu a Zeme, resp. Luny, na príklade jazveca a svišťa vidíme, ako sa môže symbolika ľahko a z praktických príčin zmeniť. U stredovekých Slovanov kultovým zvieraťom Boha Hromu bol kohút, Matka Zem bola spájaná so sliepkou a Luna s laňou, predtým s hadom. Bolo tomu tak však oveľa dávnejšie, ako dokladajú skalné plastiky na Slovensku, ktorých vek odhadujem na veľa tisíc rokov.

Ďalším prvkom, ktorý je potrebné brať do úvahy, sú zámerné zásahy do symboliky, alebo zásahy, ktoré boli spôsobené stykom a prelínaním rôznych kultúr. Otázka, čo bolo skôr, či kohút alebo jazvec, tak nateraz zostáva otvorená. Na slovanskom a germánskom prípade však vidíme, že presadenie sa Boha Hromu z vedľajšej pozície na hlavnú nešlo po tej istej línii, čiže Slovania a Germáni sa vyčlenili z praeurópskej podstaty skôr, ako v Európe zvíťazil nad Slnkom Boh Hromu.

Napriek bohatým dejinám dnešných sviatkov a zložitosti ich premien v rámci po sebe nasledujúcich ideológii zostáva ich podstata zachovaná, tou je existencia sviatkov ako termínov, ktoré môžeme naďalej sláviť ako vzácne kultúrne dedičstvo, ako súčasť nášho života a vzťahu k svetu okolo nás. Hromnice, spolu s ďalšími sviatkami z tohto cyklu, majú  význam aj v dnešnom svete, ovládanom novou konzumnou ideológiou, zameranou na produkciu vecí so skrátenou životnosťou ako nástrojom na mrhanie a ničenie výsledkov ľudskej práce. Ctenie si princípov života našich predkov zmierňuje ochudobňovanie masy obyvateľstva a znižuje príjmy úzkej skupiny ľudí, vzývajúcej svoje božstvo násilia a tým zmenšuje náš podiel na ňom. Zároveň tým prispieva k ochrane Zeme ako nášho skutočného Raja. Spôsobov, ako osláviť tento dávny Sviatok duchovnej očisty je mnoho, jedným z nich je strávenie dňa, alebo aspoň jeho časti, napr. večera, bez výdobytkov spotrebnej spoločnosti, napr. práve pri sviečke alebo ešte originálnejšie, pri vlastnoručne vyrobených lúčoch. Čiže bez elektriny, bez televízora, bez počítača a iných „výdobytkov civilizácie“, v kruhu rodiny alebo priateľov. Budeme prekvapení ako málo potrebujeme k spokojne strávenému dňu, samozrejme, ak máme šťastie na správne zvolený okruh ľudí. O 1/365 znížime svoju závislosť na uponáhľanom svete okolo nás, čo je síce malý krok pre ľudstvo, ale môže sa stať veľkým krokom pre nás.