Koncom staroveku sa toto obyvateľstvo začalo členiť na menšie skupiny a diferencovať sa, k čomu prispel aj hospodársky a kultúrny úpadok tých kmeňov, ktoré sa dostali do područia Rímskej ríše a neskôr aj Hunov. Západná časť "Keltoslovanov"  bola romanizovaná, germanizovaná alebo splynula s inými kmeňmi v západnej časti Európy. V strednej a východnej Európe zostávajú v pôvodnejšej podobe a v stredoveku sú už nazývaní Slovanmi, nie Galmi, či Keltmi. Ide pritom stále o to isté obyvateľstvo. Západné pramene ho pomenúvajú aj Venetmi, Vinidmi, pričom jasne píšu, že ide o Slovanov, napriek tomu, že označenie Venet, Vinid sa v západnej Európe vzťahuje na Keltov. To je ďalším dôkazom, že pôvodne išlo o to isté obyvateľstvo, kedysi nazývané antickými autormi keltským, neskôr však už slovanským. Tí, ktorí hľadajú svojich keltských predkov, lebo túžia mať cudzích, paradoxne sa tým hlásia k obyvateľstvu, z ktorého pochádzajú aj dnešní Česi a Slováci, čiže k Slovanom.

Gundestrup cauldron

Pôvod Keltov je záhadou. Predpokladá sa, že ich predkovia prišli z východu (z Ázie), ale na "Prakeltov" sa sformovali až v Európe. Za ich pravlasť sa preto považuje oblasť okolo horného toku Dunaja, kde sa objavili asi pred 3300 rokmi. Vtedy ešte žili v dobe bronzovej. Asi pred 2800 rokmi začali používať železné nástroje a vytvorili takzvanú Halštatskú kultúru. V dobe železnej prenikli až celkom na juh Európy a začali viesť vojny s tamojšími národmi. Preto od tých čias máme o nich správy aj v dielach antických autorov, ktorí ich začali nazývať Keltmi. Krajiny, ktoré obývali, sa však najčastejšie nazývali Galiciami – dodnes po nich zostal Halič v Poľsku (poľsky Galicia) alebo Galícia v Španielsku, či Galia vo Francúzsku.  V Turecku si kedysi vytvorili vlastný štát Galatiu (resp. Galaciu).

Veľká skupina bádateľov poukazuje na spojitosť Keltov s kultúrou ľudu popolnicových polí. Tá sa rozprestierala  na území terajšieho Poľska, východného Nemecka, v severných Čechách a na severnom Slovensku. Nositelia tejto kultúry bronzovej doby sú považovaní aj za predkov Slovanov, resp. v istom slova zmysle priamo za Slovanov. Aj meno Keltov - Galov sa dá vysvetliť v tomto zmysle, lebo "gala" je naša "hoľa" resp. "hora", čiže Galovia by boli obyvatelia hornatých častí Európy – horali, čo zodpovedá obdobiu doby bronzovej, lebo nížiny intenzívne osídlili až v neskoršom období.

V staroveku žili Kelti v rôznych častiach Európy, vrátane budúceho Poľska, Slovenska, Francúzska, Anglicka, Portugalska, ale aj Turecka a ďalších krajín. Keltské kmene mali podľa starovekých autorov rôzne mená, ale hovorili rovnakým jazykom a mali spoločnú materiálnu aj duchovnú kultúru. Dodnes sa keltské jazyky zachovali miestami v severnom Francúzsku a na Britských ostrovoch. Tamojší "keltský jazyk" nie je jazykom starovekých Keltov. Tí prišli na územie, kde žilo inojazyčné obyvateľstvo a to ovplyvnilo ich jazyk do podoby akú poznáme dnes. V súčasnosti hovoria novodobými keltskými jazykmi asi dva milióny ľudí, najmä v Bretónsku, Walese, v časti Škótska a v Írsku.

Novodobá keltština je veľmi vzdialená starej keltštine, aj slovanským jazykom. Má však k nim stále oveľa bližšie ako iné indoeurópske jazyky, napr. nemčina, angličtina alebo latinčina. Ak porovnáme najstaršie známe keltské slová so slovanskými, resp. dnešnými slovenskými slovami, nemôžeme si nevšimnúť ich nápadnú podobnosť. Kameň sa keltsky povie "men", čo je skratka nášho slova "kameň". Balvan sa keltsky povie "baluan". Píšeme to síce rôzne, ale vyslovujeme takmer rovnako. Číslovky jedna až päť sú: ojno (jedna), vo (dva), tri (tri), petor (štyri), penta (päť). Zima je ziamo, družina je drunžos,  biely je bel, žltý želo, med je med, lúbiť je lubi, otec je tatos,  žena je bena, ľud je teuto.  Takých slov je veľmi veľa. Nie každý zbadá podobnosť, lebo to vyžaduje aj isté intelektové schopnosti a vzdelanie, ako vieme aj z iných príkladov – keď napr. Čech nerozumie slovenskému textu alebo hovoru, s čím sa stretávame v poslednej dobe častejšie, aj keď Slovákovi toto tvrdenie pripadá neuveriteľné. Niekde spoločný základ slova však skutočne objaví len znalec a v iných prípadoch rovnaké slová ako v keltštine nachádzame už len v iných slovanských jazykoch, alebo v nárečiach, ale nie v spisovnej slovenčine. Napr. "teuto" je aj staré slovenské slovo: Maďari po príchode do Podunajska nazývali Slovákov "Tótmi", čiže "Ľuďmi", čo je od staroveku bežné označenie pre vlastný aj cudzí národ. "Tótmi" samých seba nazývali aj Kelti, ako svedčí o tom Cézar. Aj dnešné domáce meno Deutsch (Dojč) má základ v slove "teuth" – čítame "tót". Spočiatku to bolo len meno všeobecné, ktoré sa v niektorých prípadoch stalo menom kmeňovým, či národným. Kelti samých seba nazývali všeobecne Galmi.

Galmi nazývali Keltov aj Rimania. Kelti viackrát vyplienili Rím a územie Grécka. Boli veľmi dobrými bojovníkmi a nebezpečným nepriateľom. Typické pre nich boli dlhé vlasy. Mali vraj impozantné postavy. Cézar o nich píše, že nielen muži, ale aj ženy vynikali nezvyčajnou silou a výškou a preto vraj pohŕdali každým človekom nižšej postavy. Do boja chodili často aj so svojimi ženami. Aspoň to tvrdí Ammianus Marcellinus: "Ak Gal bojuje po boku so svojou manželkou, ešte odvážnejšou a ešte modrookejšou ako on, len ťažko mu odolá oddiel nepriateľov. Keď sa žena vzpriami v celej svojej výške, zbesilo zasadzuje strašné údery belostnými pažami aj nohami." Kelti pritom boli vraj až takmer o pol metra vyšší ako nízki obyvatelia Stredomoria. Nie zriedka dosahovali výšku 200 cm. Opäť tu máme podobnosť so Slovanmi u ktorých sa v stredoveku dozvedáme, že franskú armádu utekajúcu z ich krajiny dorážali slovenské ženy, ktoré nepriateľov zhadzovali z koní. Okrem toho veľká časť slovanskej populácie je modrooká a svetlovlasá, čo zodpovedá popisu starovekých Keltov.

Kelti nesmierne dbali na svoj atletický výzor. Strabón zaznamenal, že si verejne merali objem pása a kto prekročil uznávanú mieru, ten bol potrestaný. Gréci ich zobrazujú s veľkými drevenými štítmi pokrytými umelecky zdobenou kožou a s dlhými mečmi. Bojovali na dvojkolesových vozoch ťahaných dvomi koňmi, pričom posádku tvorili dvaja jazdci. Jeden z nich bol bojovník, ktorý do bitky zoskočil z voza a bojoval s mečom pešo, zatiaľ čo druhý člen osádky vozidla čakal v jeho blízkosti, pripravený na ústup. Často vraj bojovali celkom nahí, natretí len modrou farbou, pričom mohutným revom sa usilovali vystrašiť nepriateľa. Ak však bojovali odetí, ich výstroj a výzbroj bola bohato umelecky zdobená, pričom na nej nešetrili zlatom. Aj v osobnom živote bola pre nich príznačná čistota tela a bohato zdobeného a remeselne kvalitne zhotoveného odevu.

Napriek tomu, ich antickí autori nazývali barbarmi, Kelti pritom vytvorili bohatú materiálnu aj duchovnú kultúru. Žiaľ, všetky svoje vedomosti odovzdávali ústne a tak na rozdiel od Grékov a Rimanov len veľmi málo poznáme z ich dejín a z duchovnej kultúry. Duchovnú kultúru, svoje mýty si odovzdávali ústne. Dejiny pre nich vraj nemali žiadny význam, preto netradovali mená svojich vodcov, ani príbehy o slávnych víťazstvách. Dôležitá pre nich bola len prítomnosť. Pritom mali školy, v ktorých deti učili vzdelaní učitelia – druidi – tomu, čo považovali za dôležité pre život. Učilo sa všetko naspamäť. Zato sa však vraj, ignorujúc hrdinstvá svojich predkov, veľmi radi vychvaľovali vlastnými hrdinskými činmi.

Základnou jednotkou keltskej spoločnosti bol rod. Rody tvorili kmeň. Každý kmeň mal svoje špecifické zvyky, mýty a osobitné mená pre inak spoločných bohov. Veľmi radi bojovali a to nielen s cudzími kmeňmi, ale aj medzi sebou. Preto nemali ústrednú vládu a to ich oslabovalo aj neskôr v boji s rozpínajúcou sa Rímskou ríšou. To, čo sa v tomto smere píše o Keltoch, antickí autori opäť píšu o stáročia neskôr o Slovanoch.

Kelti žili v drevených domoch so stenami z prútia. Domy boli voľne rozložené v neohradenej osade. Živili sa poľnohospodárstvom. Považujú sa za objaviteľov železného pluhu, ktorým nahradili drevené radlo. Radlo bolo vhodné najmä na oranie ľahších horských pôd. Železný pluh umožnil obrábať aj oveľa úrodnejšie nížiny. Železný pluh ťahalo až osem volov, preto, vzhľadom na spôsob orby boli keltské polia veľmi dlhé a úzke. To vidíme, resp. sme mohli vidieť aj na Slovensku ešte v novoveku. Ďalším javom, spoločným s pomermi na Slovensku ešte začiatkom minulého storočia, bolo obecné vlastníctvo poľnohospodárskej pôdy.

Veľkú podobnosť nachádzame aj v náboženstve Keltov a starých Slovanov. V skutočnosti ide o to isté náboženstvo, lebo išlo o ten istý ľud a tú istú kultúru. Na čele ich panteónu bol boh hromu. Ich svätyňami boli posvätné háje, ktorých súčasťou boli posvätné pramene, studne alebo vodné toky. Ctili si duchov predkov, aj duchov svojich mocných nepriateľov. Preto ich pripravovali o hlavy, ktoré prinášali z vojnových výprav ako trofeje.

Koncom železnej doby prichádza ku kultúrnemu aj ekonomickému úpadku Keltov. Veľkú časť územia, ktoré obývali obsadzujú počas nasledujúcich storočí Rimania a Germáni. Tam, kde nesiahala moc jedných aj druhých, toto praveké a staroveké obyvateľstvo žilo aj v stredoveku naďalej, aj keď už pod novým súhrnným pomenovaním Slovania. Vtedy sa však naďalej nazývali svojimi kmeňovými menami, ktoré ľahko podľa koncovky identifikujeme už u antických spisovateľov a historikov ako slovanské. Toto obyvateľstvo oproti svojim starovekým predkom žilo v iných hospodárskych a spoločenských podmienkach a tak sa mnohým bádateľom javí ako nové obyvateľstvo a nielen preto veria mýtu o sťahovaní národov a nedávnom vzniku Slovanov, ktorí majú v skutočnosti v strednej Európe svoje niekoľkotisícročné dejiny. Nás len môže tešiť, že na našich predkov je hrdá veľká časť národov Európy, aj keď mnohí to ani netušia.