Tento rok sme si pripomenuli niekoľko stých výročí.  Naposledy sté výročie od skončenia Veľkej vojny, ktorá bola neskôr nazvaná I. svetovou (28. júla 1914 - 11. novembra 1918). Zahynulo v nej  približne 17 miliónov ľudí, z toho 10 miliónov vojakov. Vojna skončila, ako sa verí tomu najmä u nás, v „osudovú osmičku. Nespochybňujeme rok skončenia vojny, ale spochybňujeme práve len osudovosť tej osmičky. Tých „osudových“  čísiel je v skutočnosti o trocha viacej, celkom presne desať.

Niektorí autori správne upozorňujú, že osudové osmičky sú často sprevádzané osudovou deviatkou, poukazujúc na to, že významné udalosti, ktoré pripadajú na konce jedných svetov a počiatky iných svetov sa odohrávajú v rokoch končiacich osmičkou a deviatkou. V tomto zmysle aj koniec I. svetovej vojny v roku 1918 znamenal koniec jedného sveta, najmä v Európe, kde sa na feudálnom princípe utvorené štáty rozpadli na menšie celky a presadila sa myšlienka národného kapitalizmu. Nasledujúca deviatka (1919) sa pre desiatky miliónov ľudí stala osudnejšou než vyše 4 roky vojny. Koniec vojny totiž sprevádzala smrtiaca epidémia. „Španielka“ (španielska chrípka) sa síce zjavila už na jar roku 1918, ale plnou silou udrela až koncom toho roka a v nasledujúcom roku a v krátkom čase zahubila 50 miliónov ľudí. Čísla nie sú presné, spočiatku sa hovorilo len o približne polovičnom počte obetí, ale aj tak to vysoko prevyšovalo počet obetí vojny.

Nebol to prvý prípad, keď epidémia zahubila oveľa viacej ľudí ako vojny za veľa rokov. Táto sa však odohrala už v našej modernej dobe a prišla v čase, keď sa svet tešil, že má jednu veľkú katastrofu konečne za sebou. Bola to zároveň, vzhľadom na počet obetí, najväčšia známa epidémia v dejinách.

 

Pravidlom je, že epidémiám predchádza vojna. Nie inak tomu bolo aj v prípade „Španielky“. Miesto jej vzniku síce nepoznáme, medzi podozrivými lokalitami sú USA či Čína, ale vieme, že chrípku po svete rozniesli práve vojenské transporty. Na túto chrípku v priebehu rokov 1918-1920 pritom ochorelo až pol miliardy ľudí. Vzhľadom na počet smrteľných prípadov aj napriek panike, ktorá epidémiu sprevádzala a naháňala ľudom hrôzu, zomrelo našťastie len 10% infikovaných, zväčša mladých a predtým zdravých ľudí. Pozoruhodné je, že deti a starci mali na prežitie oveľa vyššiu šancu. Aj keď je desať percent obetí vysoké číslo, je potrebné si uvedomiť, že svet zažil epidémie, kde počet obetí dokázal presiahnuť aj 90% obyvateľstva krajiny. Z tohto pohľadu svet, ľudia, ktorí prežili, mali šťastie v nešťastí. Napriek všetkým našim „výdobytkom vedy“, alebo práve následkom nich, je len otázkou času, keď sa história zopakuje. Biologické zbrane, alebo len nešťastné manipulácie pri snahe ich vyrobiť, resp. vyrobiť ochranu proti nim, alebo len pokusy vyrobiť nové lieky, genetické modifikácie potravín,  môžu byť príčinou aj nikým nechcenej katastrofy. A to sú na obzore ešte aj katastrofy, ktoré sú pripravované zámerne.

 

Tragické udalosti mali v minulosti aj inú podobu. Napríklad podobu zrážky našej Zeme s iným vesmírnym telesom, tak veľkým, že pri nej vyhynuli dinosaury, či vznikla doba ľadová. Následkom jednej z takých zrážok prišlo k deformácii Zeme a preto už oddávna nežijeme na Zemeguli, ale len na niečom, čo sa tomu tvaru veľmi podobá. Takže tí kacíri, ktorí tvrdili, že Zem je guľatá, predsa len nemali pravdu... Aj keď v princípe, samozrejme, boli k nej oveľa bližšie ako tí, ktorí videli Zem ako dosku.

O veľkej katastrofe boli na základe svojho mýtu presvedčení práve zástancovia plochej Zeme. Nielen v tom biblickom mýte skazu sveta spôsobuje celosvetová potopa. Tá je dodnes ich opozíciou vehementne vyvracaná, pritom je nespochybniteľné, že vesmírne teleso, ktoré zdeformovalo pred 62 miliónmi rokov zemeguľu, nemohlo spôsobiť len lokálnu potopu. Ale tak to dopadne, keď sa medzi sebou dohadujú zástancovia rôznych ideológií. Pravda je nielen Popoluškou, ale priam nepriateľom každej viery.

 

Vyzerá to tak, že v posledných rokoch nastal koniec „koncov sveta“. Ak sa však zahĺbime do stránok svetových médií, zistíme, že tomu tak vôbec nie je. Proroci koncov sveta ani zďaleka nevyčerpali všetky možnosti a nápady. Akurát tým, že sa toľko krát netrafili, sme ich zaradili medzi falošných prorokov a ich predpovediam už, nateraz, venujeme pramalú pozornosť. Môžeme si teda pokojne oddýchnuť. Planéta Nibiru, ktorá mala definitívne zničiť Zem, 23. apríla 2018 skutočne nepriletela. V roku 2018 nevyšli ani žiadne presné výpočty konca sveta na základe výpočtov podľa Biblie. Pritom nespochybniteľné je, že koniec sveta raz nastane. Tiež je nespochybniteľné, že  v minulosti koniec sveta nastal už neraz.

Celkom individuálne je potrebné si priznať, že svoj koniec sveta zažije raz každý z nás. Aj tí nesmrteľní majú svoje hroby, múmie, pomníky, ktoré navyše, tiež nie sú večné. Večnosť neexistuje, lebo, ako vieme, mnohí možno nevieme, aj Večnosť má svoj počiatok. A čo má počiatok, bude mať raz aj svoj koniec. 

 

Nedávno sme si pripomenuli 100 rokov od vzniku Československa. Aj vznik Československa znamenal koniec jedného sveta. Aspoň na našom konci sveta, ktorý my považujeme za jeho pupok. To bol zasa iný koniec, ktorý rozrúcal veľký stredoeurópsky mnohonárodný štát, budovaný po stáročia. Počiatok jeho konca – počiatok konca habsburskej monarchie – leží v rokoch 1848-49, kedy sa ju jej národy neúspešne pokúsili federalizovať. Porážka demokratického procesu viedla k nastoleniu absolutizmu, počas ktorého monarchia síce prosperovala, ale väčšinu obyvateľstva si na svoju stranu nezískala. Výsledkom bol pád absolutizmu a vznik Rakúsko - Uhorskej federácie v roku 1867 a o pol storočia jej rozpad, ktorý bol len dokončením procesu začatého v rokoch 1848-49.

Československo malo na osmičky a deviatky šťastie, či nešťastie, ako kedy a ako podľa koho. Pripomeňme si vznik štátu (1918), Mníchov (1938), rozpad štátu (1939), Víťazný Február (1948), Pražskú jar a Normalizáciu (1968 a 1969), vznik Federácie (1969), prevrat a následné obnovenie kapitalizmu v roku 1989, vstup ČSR do NATO 1999, prijatie eura na Slovensku 2008...

 

Pesimisti sa tak majú stále čoho obávať, lebo koncov hocičoho sme svedkami takmer každý deň. Optimisti sa zasa môžu tešiť na to, že každý koniec je počiatkom niečoho nového. Nie síce vždy pre nás pozitívneho, ale tak to chodí oddávna, že čo jednému spôsobí radosť pre iného je dôvodom k smútku. Ako napríklad Znárodnenie v roku 1948, ktoré nepochybne ako významný spoločenský míľnik a koniec jedného sveta patrí medzi výpočet osmičiek uvedený vyššie. Alebo zánik Československa a vznik samostatného Slovenska. Alebo hociktorý iný významný dátum odkazujúci na dôležitú udalosť.

 

Rok 2018 onedlho skončí. A tak onedlho budeme vedieť, nakoľko boli všetky proroctvá o konci nášho sveta v tomto roku falošné. Už teraz vieme, že proroci boli falošní všetci, aj keď v základe majú pravdu. Lebo raz skončí všetko. Onedlho aj tento rok. Vtedy budeme vedieť celkom naisto, či rok 2018 bude patriť medzi významné „osmičkové“ roky, alebo či sa tým významným stane až budúcoročná deviatka, alebo ani tá nie. S nádejou, či s obavou, ako kto, preto dúfame a usilujeme sa nazrieť dopredu aj prostredníctvom proroctiev. Prirodzené pritom je, že mladí túžia po zmene a starí po stabilite pomerov.  Výsledkom je boj generácií o miesto na slnku, ktoré sa odohráva približne každých 20 rokov. V tom spočíva odhalenie pôvodu významu osmičiek a deviatok v našich dejinách.

 

Popularita katastrofických scenárov je daná nielen vlastnou túžbou po zmene, ktorú nachádzame najmä medzi tými, ktorí v katastrofe vidia príležitosť zbaviť sa pozície s ktorou nie sú spokojní. Navodzovanie strachu z budúcnosti je významným spoločenským a ekonomickým nástrojom. Zlacňuje pracovnú silu, podporuje predaj výrobkov, ekonomický rast, výber daní, štátny rozpočet a kumuláciu kapitálu v rukách tých ekonomicky úspešnejších. Nemalej časti spoločnosti ponúka únik zo všednej a nudnej reality. Ľudia v skutočnosti netúžia a nikdy netúžili po večnosti, ani tí konzervatívni starší si neželajú, aby sa tak ako sa mali na počiatku mali až na veky. S výnimkou tých, ktorým sa ušiel mimoriadne vysoký dôchodok, ale tých je skutočne pomenej a štatisticky naše tvrdenie významne preto nemôžu ovplyvniť. Preto sa väčšina z nás teší na Nový rok ako na počiatok kolobehu nášho nového sveta.

 

Naša spoločnosť, naša príroda by bez tohto kolobehu ani nemohla existovať. Plochý svet obklopený nehybnými hviezdami, Slnkom a Mesiacom pevne ukotvenými na oblohe, s večným dňom a nehybným „rokom“ by neumožnil vzniknúť našim mýtom, ale ani živej prírode v dnešnej podobe. Rok, rovnako ako mesiac či deň, by nemal začiatok ani koniec. Ani naše túžby a nádeje by nemali pred sebou žiadnu perspektívu.

 

Proroctvá o konci sveta a o blížiacich sa katastrofických udalostiach sú oveľa populárnejšie, ako proroctvá o nových začiatkoch a o nástupe pozitívnych javov. Žiadna kométa nikdy neveštila našim predkom niečo pozitívne. Pritom v dejinách nachádzame aj pozitívne zmeny, alebo aspoň nádeje v ne. Veď aj rok 1989, od ktorého v nasledujúcom roku uplynie už neuveriteľných 30 rokov, bol spájaný s nádejou a mnohí sa nového začiatku skutočne aj dočkali, či už ako úspešní majitelia sprivatizovanej firmy, alebo ako bezdomovci na ulici. Budúci bezdomovci vraj štrngali kľúčmi najhlučnejšie. Ktovie... Realita sa časom mení na mýty.

 

Správy o tom, ako na tom boli naši dávni predkovia sú síce málo početné, ale aj tie ukazujú, že za stáročia, tisícročia sme sa nezmenili. Aj oni, presne tak ako my, sa obávali vesmírnych katastrof, epidémií, vojen a zároveň v nich mnohí videli príležitosť k svojmu novému začiatku. Vládnuca vrstva držala obyvateľstvo v strachu, ktorý mal zaručiť jeho poslušnosť a jej blahobyt. A tak poučení históriou vieme, že ten budúci rok nebude iný ako všetky tie predchádzajúce. A len na nás bude záležať, či sa ho pokúsime zmeniť, alebo zmeniť aspoň seba, alebo budeme chcieť doterajší stav udržať. A to je aj dôvod, prečo koniec roka slávime s radosťou ako príležitosť a zároveň máme radosť, že sme sa ho dožili. Komu je to málo, ten nielenže nebude mať nikdy dosť, ale ani si viacej nezaslúži.