Sviatok predkov, na rozdiel od mnohých tradícií, ktoré prežili miestami dodnes, sa neviaže len na tzv. ľudové prostredie, ale je skutočne sviatkom celospoločenským, s ktorým sa stretávame aj vo veľkých mestách, čo koncom októbra a začiatkom novembra každoročne dokazujú sviečkami a kahancami osvetlené cintoríny. Tento pohanský sviatok (ktorý autor tohto článku vo svojich prácach nazýva Duchálesom), dnes hlboko zakorenený v kresťanstve ako „Dušičky“, svätia nielen kresťania, ale po už vyhynutých pohanoch aj materialisti a ateisti. Každý z nich môže síce vnímať podstatu sviatku inak, ale čo všetkých spája, je navonok prezentovaná úcta k vlastným predkom a tak kvetinový dar a zapálené sviečky sú spoločným prejavom tejto úcty, bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú zároveň vnímané ako obeť skutočným duchom, alebo či sú len symbolickým aktom.

Kedysi, ešte nie tak dávno, svietili počas tohto sviatku len katolícke cintoríny, evanjelické zostávali zahalené v tme, lebo u evanjelikov sa sviece na hroboch nezapaľovali. Trocha iná situácia panuje v pravoslávnom prostredí, ale na Slovensku vo väčšine prípadov katolícke a evanjelické cintoríny pripomínajú dávne posvätné miesta snáď len tým, že sa nachádzajú často na najkrajších miestach v okolí a rozprestierajú sa pod šírou oblohou. Už to nie sú miesta slávností, na ktorých sa stretávali potomkovia s predkami, aby sa s nimi podelili so spomienkami, jedlom, nápojmi a radosťou so života. Už to nie sú miesta zábavy, miesta, kde sa začínal nový život ako súčasť posvätného obradu, kde sa predvádzali hry, odovzdávali mýty a báje novej generácii. Dnes je to smutné, tiché miesto, odkiaľ sa ponáhľame domov, kde sa časť spoločnosti predháňa v materiálnej prezentácii v podobe drahého pomníka na mieste prenajatom na desať rokov, občas drahšieho ako dom, v ktorom žijú potomkovia. Často je to miesto úspešného podnikania s pohrebmi, hrobovými  miestami a nakoniec celý sviatok je súčasťou komerčného kolotoča v ktorom sú predkovia a mŕtvi len jeho kulisou. Kto si dnes na nich skutočne spomenie, ktorý rodič pri hrobe starých, prastarých rodičov osvieži svoje spomienky na nich, na to čo oni vykonali pre svoju rodinu (rod) a odovzdá ich svojim deťom? Správna odpoveď na túto otázku je s najväčšou pravdepodobnosťou – blížiacou sa k stopercentnej istote – nikto! Nenapraví to ani formálna modlitba alebo rozpačité každoročné spoločensky povinné prešľapovanie pred hrobmi. Na predkov zabúdame už v druhej, tretej generácii. Meno na pomníku, sem tam fotografia, to je všetko čo po nich zostalo. Žiadny mýtus, žiadny príbeh, žiadna konkrétna spomienka, ktorá by si zaslúžila odovzdanie ďalej. Vnuci, pravnuci bez výčitky svedomia zahodia zloženku za prenájom za hrobové miesto na ďalších desať rokov pre kohosi vlastne neznámeho. Alebo ho odpredajú a tým zahodia to, čo v iných kultúrach je pestované a odovzdávané ako najcennejšie dedičstvo po desiatky generácií.

V našej kultúre preto kráčame odnikiaľ nikam, krajinou, v ktorej sme sa akousi zhodou okolností narodili, zámerne vychovávaní k túžbe po živote v inej krajine, kde radostne očakávajú našu lacnú pracovnú silu a tešíme sa preto z toho, že naše dieťa už od malička bľaboce v cudzom jazyku.

Nebolo tomu tak vždy a nebolo tomu tak ešte donedávna. Celkom prirodzene úcta k vlastnej minulosti vymizla najprv v mestskom prostredí rodiacej sa industriálnej spoločnosti, ktorá na rozdiel od feudalizmu, spôsobila prevratný rast miest, v ktorých množstvo novoprisťahovaného obyvateľstva pretrhalo rodinné väzby a tým aj tradície. Z poľnohospodárov, ktorí sa riadili cyklom prírody, sa stali novodobí otroci, ktorí pracovali v továrňach dvanásť a viac hodín denne, šesť dní v týždni, v podstate len za nájom a stravu, bez ohľadu na ročné obdobie. Dávne tradície, až na niektoré, ako napríklad Vianoce, občas poskytujúce dva dni voľna navyše, stratili pre nich zmysel. Iné, na ktorých v dedinskom prostredí sa podieľala celá dedina, sa stali len úzko rodinnou záležitosťou. Takou bolo napr. aj úmrtie a pohreb člena rodiny a obrady s tým spojené. Zatiaľ čo v dedinskom prostredí, kde žilo maximálne niekoľko tisíc obyvateľov, najčastejšie však menej ako tisíc, bolo úmrtie počas roka mimoriadnou udalosťou, ktorá sa v rôznej miere dotkla celého dedinského spoločenstva, vo veľkých mestách boli a sú pohreby na dennom poriadku a nebudia, mimo úzky okruh zúčastnených, osobitnú pozornosť.  Dodržiavanie tradičných zvyklostí tu preto závisí len na samotných najbližších príbuzných a na miere ich vedomostí o nich. V dedinskom prostredí sa pritom na udržiavaní a dodržiavaní zvykov podieľala nejakým spôsobom celá spoločnosť.

Dnes máme tendencie idealizovať si minulosť a aj mnohé obrady spojené nielen s umieraním. Práve tie posledné však dokladajú, že zvyky našich predkov boli v princípe založené tiež na striktne ekonomickom základe, rovnako ako dnes zakrytom ideologickými dôvodmi. Hriechom nebolo zabiť nielen pohana, či kacíra, ale aj ekonomicky neefektívnych členov spoločnosti, najmä členov vlastného rodu. Týkalo sa to ako fyzicky a duševne postihnutých novorodencov, tak aj prestarnutých alebo ťažko chorých jedincov, ktorí boli pre rod, resp. neskôr už pre menšiu rodinu, veľkou ekonomickou príťažou. To, čo dnes podľa dnešného práva by sme nazvali vraždou, bolo podľa vtedajšieho zvykového práva službou. Nebolo prejavom neúcty, pohŕdania, naopak táto služba bola prejavom až posvätnej starostlivosti, rovnako posvätnej, ako tá, ktorá sa poskytovala pri prechode z iných etáp v živote, pri narodení, dospievaní, sobáši atď. Preto táto služba mala tiež formu posvätného obradu, či sa poskytovala po dohode so zainteresovanou osobou (ako eutanázia), alebo po dohode rodiny bez nej, alebo ako individuálne rozhodnutie rodičov či potomkov. Ich morálnou povinnosťou bolo, keď telo bránilo duši opustiť telo, alebo sa ocitlo v nesprávnom tele, napomôcť jej odchodu rôznymi magickými ale aj fyzickými praktikami. Traduje sa, že naši dávni predkovia nemohúcich členov rodu vyvádzali do odľahlých lesov, ponechajúc im len stravu na pár dní, alebo ich zhadzovali z vysokých brál, či inak napomáhali ukončeniu ich pozemskej púte. Dnes sa takto, z ekonomických dôvodov, poniektorí zbavujú svojich štvornohých domácich miláčikov, čo dokazuje, že podstata ľudskej duše sa od tých čias nezmenila (a odložené deti, či rodičia tiež nie sú osobitnou kapitolou). V prípade dožívajúcich členov rodu ekonomická podstata problému bola zahalená do rúška morálnej povinnosti. Jej realizácia pomocou kameňa priloženého na hruď nemohúcej osoby (aby sa udusila) bola však osobným zlyhaním, zlyhaním schopnosti použiť akceptované magické praktiky. K ním patrilo napríklad kladenie ťažko chorého, resp. dožívajúceho člena rodu na zem, nie aby zem odovzdala chorému životodarnú silu, ako sa môžeme dočítať v nejednej novodobej etnografickej štúdii, ale naopak, aby mu ju vzala. Keď zem (symbolicky a magicky) prijala telo, duša z neho vyletela von otvoreným oknom. Mŕtvy zostával v dome, v izbe, vystretý po tri dni. Príbuzní v dome na ten čas zastavili hodiny, zahasili oheň v peci, zakryli zrkadlo a mŕtvemu zatlačili viečka. Dôležité to bolo preto, aby sa mŕtvy na nikoho nemohol pozrieť, lebo ten, na ktorého by sa pozrel, by prvý zo všetkých prítomných zomrel.
Pritom nepochybne v dávnych časoch mali členovia rodu celkom opačný názor. Dušu zomrelého predka sa usilovali v príbytku udržať, o čom svedčí zvyk v rôznych kultúrach pochovávať nebožtíka alebo aspoň jeho lebku pod podlahou domu alebo ju uchovávať vo výklenku v príbytku. Mocný duch predka mal totiž podľa nich ochrannú funkciu. V pohanskom či staršom období aj v našom prostredí bola zrejmá snaha viazať dušu, resp. ducha predka na háj, kde sídlila v kameňoch či stromoch aspoň načas, alebo sa na tieto miesta vracala počas významných dní v roku. Toto vytesnenie predkov z obydlí trocha pripomína nariadenie z 18.storočia, na základe ktorého v rakúskej monarchii (ktorej sme boli vtedy súčasťou), boli z hygienických dôvodov premiestnené cintoríny zo stredu obcí na ich okraj (kam sa dostali preto, lebo v strede obce stával kostol a pochovávať sa smelo dovtedy len do posvätnej zeme okolo neho, nie vonku do pohanských hájov). Kresťanské cintoríny tak v tom čase začali opäť trocha pripomínať tie pohanské háje, do ktorých sa zakazovalo pochovávať ešte v tom osemnástom storočí, ako dokladajú zasa iné nariadenia z tých čias.
Veľkú zmenu vo zvykoch spojených s úmrtím prinieslo druhé obdobie industrializácie spoločnosti u nás spojené so socializmom. Z ideologických ale aj z praktických dôvodov boli koncom sedemdesiatych rokov budované Domy smútku pri cintorínoch a boli zakázané pohrebné sprievody z domu nebožtíka. Okrem toho veľká časť ľudí začala zomierať v nemocniciach. Časť dovtedajších zvykov tak stratila význam. Keď ideologické dôvody pominuli, situácia sa nezmenila, lebo praktické dôvody medzičasom o to viac nadobudli na význame. Zbavovanie sa ekonomicky nezaujímavých predkov a potomkov sa oficiálne deje už na inom základe – formou odkladania nie do lesov, či zhadzovania z brál, ale do ústavov, ale tiež najmä v prípade nechcených detí aj iným, „tradičným“ spôsobom, pričom sa vedú najmä v západnej časti EÚ diskusie o eutanázii. V mestských spoločnostiach silnie nezáujem o posledné postaranie sa o členov vlastnej rodiny, pričom častejšie je to v smere z východu na západ Európy. Pohreby sa vykonávajú bez účasti príbuzných, na náklady obce, často v krematóriu, pričom si nikto nepríde ani pre popol zomrelého. V menších mestách a na najmä na malých dedinách miestami pritom zvyky a pohreby stále ešte pripomínajú scény z dávnych čias, ale aj z celkom nedávnych, keď skupinové hlasné modlenie prítomných žien ruší reprodukovaná hlučná hudba a spev „pokrokových“ piesní, púšťaná z iniciatívy kohosi z čias socializmu ako rušička, ktorú dodnes nikoho nenapadlo vypnúť. Na jednej strane paradox, na druhej strane jeden z mnohých dôkazov, že spoločnosť ako celok nad zmyslom tradícii nepremýšľa, ale sa im len prispôsobuje, sama neschopná na nich niečo zmeniť, s jedinou výnimkou a to s výnimkou ich deformácie a zabúdania.

Keď nabudúce opäť pôjdeme zapáliť sviečku na hroby svojich blízkych, môžeme to urobiť nielen ako spoločenskú povinnosť, ale môžeme to urobiť ako súčasť nášho rodinného obradu, ktorému dáme vlastný význam, bez ohľadu na to, čo konajú v skutočnosti bezducho a bezmyšlienkovite ostatní, ktorí sa len prispôsobujú spoločenskému zvyku, ktorého podstata dávno vyprchala. Čo bude súčasťou nášho obradu a čo do neho prevezmeme z dávnych zvykov závisí od toho, aký má mať náš obrad zmysel, a to záleží v plnej miere od nás a najmä od toho, čo očakávame od svojich potomkov, od tých, ktorí relatívne onedlho budú (?) zapaľovať  sviečky pre nás.