Pohanská svätyňa pri Velestúre, Banskobystrický kraj

 Odborných prác na tému slovanských bohov je ako šafranu, lebo aj spoľahlivých informácií o náboženských predstavách pohanských Slovanov nie je oveľa viacej. Rôznych populárnych prác, opierajúcich sa o romantické pramene, poviedky alebo falzá je však bezpočet. Ich autori často ani netušia, že medzi poviedkou súčasného autora a historickým prameňom je podstatný rozdiel a s literárnou fikciou narábajú ako so spoľahlivým a neomylným zdrojom. Vznikajú tak predstavy o slovanských bohoch, celkom nové „mýty“ a rekonštrukcie panteónu, šírené dnes najčastejšie na internete, ktorý nesmieme podceňovať, lebo je najčítanejším médiom.

Zatiaľ čo odborná práca má na Slovensku v tom najlepšom prípade stovky čitateľov, internetová stránka autora, ktorý nedokáže rozlíšiť fikciu od seriózneho prameňa sa môže pochváliť tisíckami návštev. A keďže jeden autor odpisuje od druhého, pomaly sa rozvíja nová slovanská mytológia, panteón slovanských bohov sa utešene rozrastá do nevídaných rozmerov. Autori internetových stránok, poviedok, alebo príspevkov tváriacich sa ako odborné štúdie, ženia a vydávajú bohov a bohyne medzi sebou, priraďujú im príbuzenské vzťahy, funkcie, nepochybne presvedčení, že tomu tak aj bolo. Vytvára sa okruh ľudí, ktorí sa domnievajú, že na základe týchto informácií poznajú dávnu realitu a niektorí sa k nej potom hlásia ako k dávnemu dedičstvu formou rôznych obradov, ktoré majú kultúrny alebo náboženský rozmer. Na tomto základe sa rozvíja aj súčasné novopohanstvo v slovanských krajinách, ale rovnako je na tom keltské či germánske novopohanstvo.

V skutočnosti k údajnému slovanskému panteónu poznáme len niekoľko mien, niekoľko popisov obradov a svätýň a veľmi málo objektov objavených archeológmi, aj tie s neistou rekonštrukciou pôvodného stavu. Za svätyne sú nie zriedka vydávané bývalé hospodárske alebo obytné budovy, alebo skutočné svätyne sú na základe odtlačkov v pôde rekonštruované do podoby akú nikdy nemali a to nielen na Slovensku. 

Po víťaznom nástupe kresťanstva, zdá sa, všetky svätyne boli zničené. Samozrejme, je to len zdanie, lebo situácia v teréne ukazuje, že svätyne novšieho typu, napodobňujúce kresťanské alebo iné chrámy, síce boli zničené, ale svätyne staršieho typu, zriadené na magickom základe, nachádzajúce sa v prírode, na vzdialených miestach, na brehoch riek, na temenách hôr a v posvätných hájoch v mnohých prípadoch prežili dodnes, len ľudia ich ako svätyne prestali vnímať.

Tieto dva typy svätýň sú výsledkom dvoch navzájom odlišných ideových pohľadov na svet, pričom v súčasnosti obidva postoje sú vnímane ako jeden a to pohanský. Pritom to, čo dnes nazývame pohanstvom má za sebou dlhý proces, v ktorom sa odrazil prechod od nenáboženského uctievania prírody k náboženstvu. Tento proces bol odrazom stavu a zmien spoločenských zriadení. Lovci a zberači sa potrebovali riadiť inou ideológiou ako poľnohospodári, inou ako kočovní chovatelia dobytka, inou ako vojenské družiny, atď. Zatiaľ čo pre jedných bolo dôležité poznanie prírodných javov, pre iných bolo dôležité mať za patróna mocné božstvo, účinne pomáhajúce v boji a pri lúpežiach a takúto činnosť povyšujúce na morálne právo.

S informáciami o pohanských bohoch sa stretávame v rôznych stredovekých prameňoch, najčastejšie v kronikách, ale o skutočnú rekonštrukciu pohanských panteónov sa pokúsili až autori v období renesancie a osvietenstva (Konrád Bothon, Jan Długosz, Václav Hájek z Libočan, Abraham Frentzel, Juraj Papánek a iní). Vzorom im bol panteón gréckych a rímskych bohov. V 19-tom storočí nadobúdajú tieto snahy odborný charakter. U nás sú spojené s menami Jozefa Dobrovského, Pavla Jozefa Šafárika a Jána Kollára. Na základe ich prác vznikli rôzne falzá, o pravosť ktorých sa dodnes vedie spor a ktoré mali národnobuditeľský zámer – predstaviť Slovanov ako dávny kultúrny národ s vlastnými tradíciami, vlastnou mytológiou. V priebehu 20-teho storočia, keď sa zvýšili nároky na exaktnosť odborných prác, si potencionálni autori uvedomili kritický nedostatok prameňov a tejto téme sa skôr vyhýbali. Výnimkou je práca Záviša Kalandru z roku 1947 „České pohanství“, v ktorej stotožnil postavy Kosmovej kroniky s dávnymi božstvami. Novšie práce, najmä D. Třeštíka odložili odbornosť stranou a nahradili ju opäť vedomým falšovaním dejín a mýtov v „národnom záujme“, čo najmä česká verejnosť prijala nadmieru pozitívne.

Pre všetky populárne, literárne aj odborné práce je charakteristické, že so Slovanmi rátajú niekedy až od 6. storočia nášho letopočtu, výnimočne o niečo skôr a tam aj kladú počiatky slovanských bohov. Tento pohľad je z polovice nepochybne správny, lebo títo bohovia sa v našom prostredí objavili najskôr v prvej polovici prvého tisícročia nášho letopočtu. Nie preto, že by sa až vtedy v Európe objavili naši predkovia, ale preto, že dovtedy bol u Slovanov rozšírený iný ideový systém. Celý panteón, počnúc Perúnom ako bohom hromu, nech akokoľvek mocne sa k nemu hlásia odborníci a novopohania, bol v slovanskom prostredí cudzím importom, ktorý medzi slovanských roľníkov vniesli kočovné kmene iránskeho pôvodu, ktoré sa na dlhé obdobie vďaka inému spôsobu obživy ujali medzi nimi a časom aj vlády nad nimi. Domáci Slovania – Sloveni a iní, boli do tých čias ctiteľmi Prírody reprezentovanej na oblohe Slnkom, Mesiacom a Zemou ako Veľkou Matkou. Do tohto systému, ktorý nemal náboženský pôvod, vniesli nové postavy a náboženské postoje práve iránske kmene Sarmatov, budúcich Chorvátov a Srbov, ktoré sa v slovanskom prostredí usadili na niekoľko storočí a po čase boli z neho buď celkom vyhnané, alebo boli slovanským prostredím jazykovo asimilované. Práve o tomto období máme najstaršie písomné správy od antických autorov a od arabských cestovateľov a preto sú v slovanskom prostredí dovtedy cudzí bohovia považovaní za pôvodných slovanských bohov.

Pod vplyvom nového náboženstva obyvateľstvo začalo nazerať na niektoré postavy svojho dávneho ideového systému ako na náboženské subjekty – božstvá, alebo ich ponechalo mimo nový systém, dnes ich nazývame poverovými bytosťami a považujeme ich za pozostatok animizmu. Absencia podrobností o slovanských bohoch v ľudovej tradícii nasvedčuje tomu, že pôvodní Slovania náboženský systém ako celok neprevzali. Zatiaľ čo lesy sa hemžia duchmi a vílami z magického obdobia, božský Perún je na nebi tak osamotený, že sa mnohí domnievajú, že Slovania holdovali monoteizmu. Slovania si nevytvorili panteón bohov podobný tomu gréckemu alebo rímskemu nie preto, že by ich spoločnosť nebola natoľko kultúrne alebo ekonomicky vyspelá, ale preto, že žili v iných spoločenských a ideových pomeroch. V nich nebol priestor pre hašterivých bohov intrigujúcich a súperiacich medzi sebou, pripomínajúc tak súčasné rodinné aj politické či medzinárodné vzťahy. Postavy dávneho slávskeho (slovanského) mýtu mali inú úlohu – zabezpečovali chod dejov prírody v kolobehu kalendárneho roka, nevenovali sa zbíjaniu, lúpežiam, bojom o moc a funkcie, lebo všetko to bolo raz a navždy dané prírodnými zákonmi. Mesiac nechcel byť Slnkom a Slnko nepotrebovalo byť Zemou. Muži boli v tomto systéme mužmi, ženy ženami.

Perún a ostatní „slovanskí“ bohovia boli v dejinách Slovanov relatívne krátkou epizódou, ktorá sa viazala len na časť spoločnosti. Kult bohov sa pestoval v strediskách moci, zatiaľ čo ostatné obyvateľstvo sa venovalo svojmu magicko-démonickému kultu prírody, do ktorého niekde pribudli postavy z nového náboženského systému a vznikal tak nepohansko-pohanský synkretizmus, ktorý sa čiastočne zasa preniesol do kresťanstva, ktoré v zmysle tradičného zvykoslovia je viacej pohanské ako kresťanské.

Vďaka tomu malo onedlho nastupujúce kresťanstvo v boji s pohanským kultom pomerne dobré pozície, lebo len nahrádzalo jedno „štátne“, neľudové náboženstvo iným. Iná situácia bola u polabských Slovanov – u tamojších Srbov, ktorí však neboli typickými Slovanmi, ale len poslovančeným obyvateľstvom, pre ktoré jeho bohovia boli ich pôvodnými bohmi. V prípade Rusov však zreteľne vidíme, že pokus kniežaťa Vladimíra ustanoviť panteón pohanských bohov v Kyjeve v roku 980 (Perún, Dažbog, Chors, Simargl, Stribog, Mokoš) nemal medzi domácim obyvateľstvom veľkú podporu a keď sa o päť rokov neskôr rozhodol pohanstvo nahradiť kresťanstvom, na obranu starých božstiev sa obyvateľstvo nepostavilo. To si ctilo iné postavy svojich mýtov, ktoré nevnímalo ako bohov, ale videlo v nich reálnu súčasť sveta, jeho prírody.

Tým sa proces ideových zmien v pohanstve v slovanskom prostredí neuzavrel. Už v minulých storočiach sa z rôznych dôvodov objavili pokusy oživiť pohanstvo, pričom títo noví pohania, pri absencii kontinuálnej tradície, čerpajúc z odborných prác, z románov, do veľkej miery ovplyvnení kresťanstvom a jeho morálkou, začali vytvárať nový kultúrno-náboženský jav – novopohanstvo – ktorý je do značnej miery závislý práve na kresťanstve, na jeho morálnych postojoch, obradoch, termínoch sviatkov, atď. V tomto zmysle je vlastne novopohanstvo, cez pohanské kresťanstvo kontinuálnym, aj keď značne zdeformovaným a nevierohodným pokračovaním pohanstva a v niektorých prípadoch aj predpohanskej ideológie, ktorá namiesto cudzích bohov uctievala prírodné živly, Slnko a Zem. Novopohania si túto skutočnosť neuvedomujú a miešajú koše s banánmi, náboženský systém s magickým, napriek tomu, že tieto stoja v princípe proti sebe. V minulosti si to však neuvedomovali ani naši predkovia, ktorí zmiešali mágiu s náboženstvom a pohanstvo s kresťanstvom a neuvedomujú si to ani dnešní autori odborných prác.

Podstatnejšie na veci je, že mnohí novopohania na svojich pohanských bohov nazerajú kresťanskými očami a preto, napriek „pohanskej výbave“, sú stále kresťanmi. V niektorých novopohanských skupinách sa stretávame so skutočným kresťansko-pohanským synkretizmom, silne pripomínajúcim ruské pravoslávie, lebo práve v Rusku a na Ukrajine má novopohanstvo pomerne silné pozície a je inšpiráciou aj pre novopohanov na Slovensku. Novopohanskí kňazi sa obliekajú do obradného odevu na spôsob pravoslávnych kňazov, ich obrad pripomína omšu, nechýbajú tradičné výšivky, jedlá, tradičné výrobky. Nedostatok vzorov dáva voľný priestor pre improvizáciu, ktorá často vedie až k absurditám, lebo novodobé pohanské obrady (zatiaľ) nie sú realizáciou idey, ale len jej napodobňovaním, čo nezaujatý pozorovateľ môže vnímať až ako paródiu. Obradné zatínanie sekier do duba – posvätného Perúnovho stromu, alebo strieľanie šípov do neho svedčí o tom, že realizátori takéhoto typu obradu ani netušia, čo činia. Robia presne to, čo kresťania, keď zneucťovali posvätné stromy v pohanskom háji. Na druhej strane, pre realizáciu novopohanského obradu nejestvuje žiadny predpis a preto najdôležitejšie na samotnom obrade je to, ako ho vnímajú a prežívajú jeho účastníci.

Súčasné pokusy vyrobiť slovanský panteón na antický spôsob sú prejavom nepochopenia sveta, v ktorom žili naši dávni predkovia predtým, než medzi nich vtrhli ctitelia bohov a rozvrátili systém, ktorý bol založený na prirodzených zákonoch. Týmto názorom samozrejme neberieme novopohanom právo velebiť si koho chcú a ako chcú, ani vieru v skutočnú či domnelú existenciu pohanských, resp. slovanských bohov. Viera nepotrebuje dôkazy, tá najviacej potrebuje mýty a mýty, rovnako ako náboženské a iné ideológie môžu vznikať a aj vznikajú v každej dobe, aj v tej našej. Novopohanstvo má vo svete v rôznych podobách desaťtisíce stúpencov. Len čas ukáže, či sa aj novopohanom na Slovensku podarí vybudovať tradíciu, ktorá prežije súčasnú generáciu zatiaľ len niekoľkých desiatok novopohanov, ako je tomu napr. na Islande, kde sa novopohanstvo stalo štátnym náboženstvom. Táto tradícia pritom nemusí byť nutne náboženská, môže mať v zmysle odvolávania sa na dedičstvo predkov kultúrny charakter a stať sa tak otvorená pre oveľa širšiu spoločnosť.

 (pokračovanie XI.2013)