Magicko – démonické obdobie

Pred desiatkami tisíc rokov, dávno pred „stvorením sveta a človeka“, existovala na zemi kultúra, ktorá ešte nepoznala bohov. Vtedajší svet stvorili a ovládali démoni.

Nebola to len „praveká kultúra“ či ideológia, lebo neskončila v praveku, ale bola živá ešte v staroveku, ožívala v rôznych magických praktikách v stredoveku a v niektorých aspektoch prežila až do súčasnosti. Táto ideológia je nám známa najmä v súvislosti s kultom Veľkej Matky, uctievaním Večnej prírody a jej kolobehu, ktorej základným princípom je obnova života a jeho hlavným princípom je materský princíp, Matka ako symbol všemocnej moci.

Toto obdobie, ktoré sme nazvali magicko-démonickým, začalo vtedy, keď človek dospel k názoru, že svet je ovládaný neznámym živlom a prostredníctvom moci sa ho pokúsil ovládnuť.

 

 

Tajomný živel a moc

Prejavom tajomného živlu, ktorý ovládal beh sveta, bol život, ktorý človek nachádzal v rôznych objektoch prírody, v sebe, vo zvieratách, rastlinách, prameňoch, riekach, horách, kameňoch, ktoré vyrastali zo zeme, živým sa preňho stali nebeské telesá...

Z tohto živlu pochádzala moc, ktorej nositeľom a darcom života je u ľudí žena – matka. Preto tam kde človek nachádzal, alebo aspoň tušil schopnosť obnovovať, resp. odovzdávať život, tam uctieval materský magický princíp.

Pozemským symbolom tohto živlu bol najmä had, no čoskoro tento živel ako život splynul s predstavou moci, ktorej nositeľom boli ženy a v prírode tiež objekty, ktoré boli podobné hadovi (ako rieka, cesta) a ktoré mali horizontálnu polohu. U poľnohospodárov sa neskôr stala posvätným zvieraťom krava, ale oveľa dávnejším symbolom života bola sliepka. Mocou vládli aj hory, lebo tie vyrastajú zo zeme a preto boli vnímané ako časti tela Veľkej Matky, symbolmi moci boli nebeské telesá – napr. Mesiac. Ten má síce u nás mužský rod, ale jeho dávne meno bolo Luna, samotné meno „Mesiac“ je odvodené od „misy“, ktorej základom je ženské lono.

Na tomto princípe vznikla ideológia magicko-démonického obdobia a v rámci nej magické obrady a predmety.

Poľnohospodári, ktorí začali chovať dobytok a selektovať užitočný od neužitočného, objavili, že popri materskej moci je k obnoveniu života potrebná aj ďalšia sila, ktorej nositeľmi boli muži. Tento objav bol niekde tak ohromujúci, že začal potláčať materské kulty.

Poznanie, že samotná moc nestačí k splodeniu života znamenalo ideologický prevrat. Nositeľom života sa stal mužský princíp, ktorý bol v prírode objavený v Slnku. Zem – Matka síce naďalej rodila, ale poskytovala len materiálne telo, nie život. Ten dával telu nový idol – slnko, jeho slnečné lúče, svetlo, teplo.

Prišlo k spoločenským zmenám, k zmenám priorít a k zmene symbolov. Negáciou magických tvarov a obradov vznikli nové tvary a obrady, ktoré boli spájané s mužskou silou. Symbol moci – kruh – bol nahradený štvorcom, aj kamenné obetné misky už nie sú okrúhle, ale sú štvorcové, okrúhle kultové miesta sú nahradené kultovými miestami so štvorcovým alebo obdĺžnikovým pôdorysom. Z hlbín zeme, z jaskýň prechádzajú ľudia do kultových miest pod šírou oblohou a neskôr tu vybudujú zastrešené chrámy. Ľudia sa od nadprirodzenej moci, ktorá im slúžila, odvrátili k panským bohom, ktorým sluhami sa stali oni samotní. Samozrejme, nie všetci, lebo v princípe v bohov verili len nižšie, ovládané spoločenské vrstvy, ich páni boli v skutočnosti neveriaci. Aspoň tí, ktorí chápali ako funguje systém. Tí ktorí to nepochopili, zostali sluhami spolu so svojimi poddanými.

V náboženskom období sa démoni slobodných ľudí stali najväčšími ideologickými nepriateľmi náboženstiev, resp. tých, ktorí si prostredníctvom viery v bohov uzurpovali vládu nad dovtedy slobodnými ľuďmi. Lebo viera v démonov magicko – démonického obdobia si vyžadovala slobodnú spoločnosť, zatiaľ čo viera v bohov slúžila práve k jej zotročeniu, čo platí dodnes.

Zatiaľ čo podoby démonov dokázali na magických kultových miestach vidieť len skutočne nadaní jedinci, obdarení vedomosťami, obrazy bohov museli byť prístupné  podrobenej mase, ako sa o tom môžeme dnes presvedčiť na každom kroku. Podobu bohov v kameni preto dnes dokáže objaviť takmer každý, démoni na kultových predmetoch sa zjavujú len vyvoleným alebo poučeným.

 

Matriarchát a patriarchát

S lovcami – zberačmi je spájaný tzv. „Matriarchát“, s poľnohospodármi zasa „patriarchát“, pričom pod  matriarchátom sa obvykle rozumie „vláda žien nad mužmi“, alebo len odvodzovanie príbuzenstva po materskej línii a patriarchát je zasa jeho opakom. Je to zjednodušená schéma, ktorá je odrazom nepochopenia súvislostí medzi ideológiou, spôsobom života a organizáciou spoločenstva. Matriarchát nebola „vláda žien nad mužmi“, ale bola to vláda „materského princípu“ – démonov, ktorých najmocnejším reprezentantom bola veľká matka, nad všetkými a ktorú spoločne uctievali ženy aj muži. Dominantná úloha ženy spočívala v tom, že mala bližšie k Veľkej matke ako muž, a preto mala bližšie aj k mágii, prostredníctvom ktorej bolo možné s ňou komunikovať. Deti v matriarcháte nemali otcov, len matky, preto matka bola prirodzeným vodcom rodu, lebo v ňom mala najviac zástancov. Ženy udržiavali oheň (ktorý vtedy ešte nebol symbolom bohov, lebo tí neboli), pripravovali potravu, starali sa o deti. Úlohou mužov bolo zabezpečovať stravu najmä lovom a ochraňovať rod. Matka rodu nemala iné nástroje, okrem dobrovoľnej úcty jej preukazovanej, aby si udržala svoje postavenie. Bola síce hlavnou mocou, ktorá poskytla život všetkým priamym príbuzným a tak si vybudovala prirodzený rešpekt a bola tiež hlavnou osobou v rode, ktorá ovládala nadprirodzené sily, ale nevládla žiadnym majetkom, lebo súkromný majetok tu neexistoval. Preto nemala hospodársku moc a mohla sa opierať len o prirodzený rešpekt vyplývajúci z výchovy svojich potomkov, jej vedomostí a praktických skúseností, ideológie, tradície a priaznivcov. Táto moc závisela od múdrosti – od schopnosti udržať si svoje postavenie. Napriek tomu, že Matka nevládla fyzickou silou, práve vďaka tomuto nadaniu dokázala svojou mocou ovládnuť mužskú silu, čoho svedkami sme často aj dnes. Samozrejme, konkrétna situácia závisela od konkrétnych podmienok a nepochybne tí členovia matriarchálnej spoločnosti, ktorí v nej obsadili rôzne dôležité funkcie, sa chovali rovnako ako dnešní ľudia.

Keď rody a kmene zosilneli a vytvorili mocenské útvary, najmä v Stredomorí, často žena stála prednostne aj na ich čele v už celkom inej pozícii. Avšak aj z neskorších, už historických čias, poznáme ženy na čele štátov bez toho, že by to malo všeobecný vplyv na vzájomné postavenie muža a ženy v spoločnosti. Preto usudzujeme, že matriarchát predstavoval prirodzenú organizáciu spoločnosti, v ktorej muži aj ženy boli vzájomne rovnocennými účastníkmi hospodárskeho života, pričom deľba práce bola daná ich pohlavím. Ženy mali navyše dominantnú úlohu v kulte, v mágii. V starších časoch, keď funkcia mága a vodcu kmeňa bola totožná, vyplývala z toho táto funkcia pre najvýznamnejšiu ženu v rode, kmeni.

Matriarchálna spoločnosť sa  v Európe  rozpadla najmä z hospodárskych príčin, ktoré posilnili úlohu muža a poskytli mu importovaný vzor pre jeho upevnenie v rodine a v spoločnosti, vzor, ktorý vychádzal z organizácie spoločnosti v neolitických kultúrach. Víťazstvo patriarchátu je dôkazom toho, že ideológia, ktorou sa spoločnosť riadi je závislá  od hospodárskych podmienok. Ľudia si tvoria ideológiu preto, aby im slúžila a nie naopak. Inou vecou je, že tí, ktorým ideológia slúži nemusia tvoriť v spoločnosti väčšinu.

Vznik kultu Veľkej Matky a matriarchátu sa obvykle kladie do obdobia neolitu, čiže na počiatok poľnohospodárstva, čo nie je správne. Ideu kultu Veľkej Matky stvárnenú v kultových predmetoch nachádzame už v paleolite, staršej dobe kamennej, prinajmenej pred vyše 30.000 – 50.000 rokmi, v čase, keď v Európe dominoval iný spôsob hospodárenia, najmä lov veľkých zvierat. Práve so vznikom poľnohospodárstva (a tiež kočovného chovu dobytka pomocou koní) prichádza k nástupu novej, čiže patriarchálnej ideológie.

V západnej a juhozápadnej Európe a priľahlej časti Stredomoria sa kult Veľkej Matky udržal po dlhé obdobie aj v čase, keď tu významnú úlohu v spoločnosti mali muži. Veľká Matka tu nebola žiadna novodobá mierová holubica, ale bola mocou, ktorá držala pod svojou ochranou ako pradávna matka rodu celú spoločnosť. Stala sa skutočnou bohyňou vojny.

 

Nič nie je navždy

Z dodnes zachovaných tradícií v spoločnostiach na rôznom stupni vývoja a na rôznych miestach sveta, aj z analógií, ktoré k nim nachádzame v dávnych mýtoch a starých písomných prameňoch, vyvodzujeme, že dávne spoločnosti poznali mechanizmus ochrany pred tými, ktorí by si natoľko zvykli na svoje dominantné postavenie, že by sa stali pre svoje okolie reálnou hrozbou. Tým mechanizmom bolo nastolenie osoby na čelo spoločnosti, t. j. rodu alebo kmeňa, prostredníctvom zložitého magického obradu, a to nie navždy, ale len doživotne. Životnosť nastolenej osoby však bola krátka, lebo po uplynutí nie dlhého času bola obetovaná nadprirodzenej moci, neskôr bohom. Toto obetovanie v magicko-démonickom období nemuselo byť vždy fyzické, ale mohlo byť len symbolické. Pozoruhodné je, že zvyk preveriť fyzické schopnosti jednotlivca vo vedúcej spoločenskej funkcii sa udržal aj nasledujúcom nábožensko-božskom období a občas sa s ním stretávame dodnes. Nielen v tej podobe, že od uchádzača na významnú spoločenskú funkcii sa vyžaduje zodpovedajúci zdravotný stav, ale aj v prípadoch, keď funkcionár musí verejne prezentovať svoju fyzickú zdatnosť. Napríklad čelný predstaviteľ jednej svetovej veľmoci musel ešte v druhej polovici 20. storočia preplávať najväčšiu rieku v krajine, aby si udržal vládu.

 

Kolobeh večného života

Ideológia magicko-démonického obdobia bola ideológiou kolobehu večného života. Z tohto aspektu prípadné usmrtenie vodkyne, vodcu kmeňa bolo chápané ako ich odoslanie k Veľkej Matke, čo sprevádzalo veselie všetkých zúčastnených a nepochybne najväčšiu radosť mala práve tá osoba, ktorej bolo v takej významnej funkcii umožnené odísť do ďalšej etapy života, možno už vtedy vnímanej ako skutočný Raj. S ňou niekedy odchádzali aj jej najbližší, čo mohlo vzbudzovať závisť, aj smútok tých, ktorým sa neušlo miesto.

Objav hrobu významného jedinca, v ktorom je pochovaný s množstvom ľudí, ktorí ho sprevádzajú na druhý svet dnes vnímame ako obrovskú tragédiu. Je tomu tak preto, že napriek tomu, že mnohí z nás veria v posmrtný život a život na zemi len ako prípravu naň, hĺbkou viery vo svoju ideológiu nesiahajú ani po členky tým, ktorí tomu kedysi verili doslova a odchod na „druhý svet“ bol pre nich preto radostnou udalosťou. Zrejmé je však aj to, že život ľudí v magicko-démonickom období bol taký, že nemali dôvod, napriek svojej viere, sa z nášho sveta na ten iný obzvlášť ponáhľať. Koniec koncov, ten dôvod nie je na mieste nikdy, lebo nech ideme hocijakou cestou, všetci ideme jedným smerom, bez ohľadu na to, či na jeho konci nevidíme nič, alebo tam vidíme bránu do Raja, či do neba a pekla. Každý podľa vlastného výberu. V tejto možnosti výberu sme zostali všetci slobodní.

 

 

Na obrázku hinduistická bohyňa Matka kráv