„Vitajte u nás!“ – tak sa ešte niekde zdraví po starobylo na Slovensku namiesto „Dobrý deň“. „Vitajte u nás“ však neznamená „zostaňte tu navždy“. Za milým pozdravom je pripravené aj „dovidenia“, či „spánombohom“. Nebudem sa opakovať známym poučením o hosťovi a rybe, lebo tomu sme sa venovali podrobne v minulom roku v článku „Hosť do domu – obrad dávnych vekov“, aj keď tam sa píše o hosťovi do rodiny. Oddávna však, nie do domácností, ale do krajiny, či do celej Európy a nielen do Európy, prichádzali „hostia“ húfne, naraz po stovkách, po tisíckach ale aj po státisícoch, celé kmene alebo veľké časti iných národov. Prichádzali pod vlastným vedením, ako organizované spoločenstvá, alebo ako skupiny jednotlivcov. Pohnútky mali rôzne – utekali pred vojnou, pred suchom, hladom, za lepším podnebím, alebo len za vidinou ľahšieho života vo vysnívanej a bohatej krajine a tiež naši dávni aj nedávni predkovia do iných krajín z tých istých dôvodov zasa odchádzali. Mnohí z nich boli vítaní, či priam pozývaní vtedajšími vládcami, ktorí v nich videli zdroj lacnej či kvalifikovanej pracovnej sily. Ostatná spoločnosť sa k imigrantom stavala rôzne. Časť v nich najprv naivne videla obohatenie všedného života. Iná rasa, iný jazyk, iná kultúra vzbudzovali zvedavosť. Potom, keď sa hostia stali konkurenciou, nie vždy úspešne s nimi zvádzali zápas o vlastné práva vo svojom dome.

 

Hostia nezvaní

Popri pozvaných „hosťoch“, ako boli aj oficiálne nazývaní, prichádzali aj „hostia“ nezvaní. Pred nimi domáci zhromaždili všetky cennosti, dobytok a ukryli sa na hradisku, za hradbou miest, alebo aspoň v hlbokých lesoch. Cez krajinu boli už v staroveku vybudované rozsiahle a niekoľkonásobné zátarasy, valy a hradby dlhé tisíce kilometrov, svedkovia dávneho úsilia Európanov ochrániť svoju krajinu pred imigráciou alebo nájazdmi. Nebola to drôtená „železná opona“, ale bola to masívna hradba z kamenia, hliny a dreva, ktorá v krajine pretrvala dodnes.

S „hosťami“ sa zaobchádzalo podľa momentálnej situácie. Dostali výpalné, ktoré sa niekedy oficiálne tvárilo ako pohostenie a obdarovanie a oni išli ďalej. Často krát zaplatenie výpalného vyšlo lacnejšie ako boj s neistým výsledkom, obišlo sa bez strát na životoch a škôd na úrode, domoch. Problém sa ako „Čierny Peter“ sunul po krajine. Niekedy však k dohode neprišlo, o čom svedčia vypálené osady, hradiská alebo mestá.

 

 

V dejinách je z Európy známe množstvo prípadov, keď príchod nového obyvateľstva mal takýto priebeh. Obyvateľstvo severnej Európy koncom staroveku a počiatkom stredoveku lákal slnečný a vtedy bohatý juh, na čo obvykle doplatili rímske mestá, aj samotný Rím, ktorý bol neraz dobitý a vyrabovaný, tiež aj našimi predkami. Podobne na tom bola neskôr aj Byzancia, ktorá radšej platila istý čas výpalné Bulharom. Pre nás najznámejší je asi príchod maďarských kmeňov spoza Karpát v deviatom storočí nášho letopočtu. Podľa maďarských historikov kráľ Svätopluk (alebo niektoré knieža) prijal vyhnané maďarské kmene a dovolil im kočovať v poľnohospodársky málo využívanej časti krajiny, dúfajúc, že títo imigranti ju ekonomicky obohatia. Ako to dopadlo, vieme. Menej známe sú iné prípady, ktoré však skončili rovnako – hostia sa usadili v  krajine  a keď zdomácnili, krajinu si prisvojili, ako stáročia pred Maďarmi napr. Chorváti na území Rímskej ríše, ktorí tam prišli na pozvanie rímskeho cisára, aby zaľudnili riedko obývanú provinciu. O iných, oveľa závažnejších migráciách v staroveku nemáme správy, len na ne usudzujeme na základe iných dôkazov či indícií.

Niektoré skupiny migrujúceho obyvateľstva dokázali, napriek tomu, že neboli početné, v najmä novom hospodárskom prostredí, sa za krátku dobu mnohonásobne zväčšiť. Kočovníci totiž spravidla nemávali veľa detí, lebo deti by boli príťažou pri ich spôsobe života. Akonáhle sa však usadili, ich populácia začala raketovo rásť. To je už prípad napr. spomínaných maďarských kmeňov, ktoré za tisíc rokov len z niekoľkodesaťtisícového húfu vyrástli v desaťmiliónový národ. Zatiaľ čo Maďari na stonásobenie svojho počtu potrebovali vyše tisíc rokov,  na opačnej strane zemegule, na území obidvoch Amerík, vidíme, že nárast nového obyvateľstva môže byť oveľa rýchlejší. Indiáni tiež spočiatku videli v európskych imigrantoch len exotický element, s ktorým sa dobre obchodovalo a ktorý ich preto hospodársky a kultúrne obohacoval. Skončilo to pre nich zväčša tragicky.

 

 

Iným príkladom migrácie sú Cigáni – Rómovia. Predpokladá sa, že do Európy dorazili až šesť storočí po tom, čo boli vyhnaní z Indie. Cigáni nie sú jednotným etnikom, k pôvodne vyhnaným kriminálnym živlom z indických miest, zlodejom, tulákom, žobrákom následkom akcie, ktorá mala očistiť krajinu od príživníkov, sa zrejme pripojili aj ďalšie skupiny obyvateľstva z najnižšej spoločenskej vrstvy, ktorého domáci obyvatelia považovali za potrebné sa zbaviť. Preto sa objavili medzi nimi aj remeselníci, kováči, ale tiež hudobníci, pokiaľ orientovať sa na výrobu a služby  nebola životná nevyhnutnosť pre tých, ktorí stratili bezpracný zdroj obživy v materskej krajine. Títo, podľa dnešných kritérií oprávnení azylanti, dorazili do strednej Európy asi pred deväťsto rokmi. Prišli do feudálneho prostredia, v ktorom sa pomery pokiaľ ide o slobodu pohybu obyvateľstva postupne zhoršovali. Za potulku bol v stredoveku trest smrti. Veľmi rýchlo sa preto zorientovali, vydávajúc sa za kresťanských pútnikov z Egypta, čomu naivní Európania dlho verili. Odhady počtu Rómov spred tisícročia sú len vecou názoru, spoľahlivé podklady chýbajú. V priebehu stredoveku nakoniec výnosmi panovníkov bola nariadená doslova ich fyzická likvidácia. Zabitie Cigána (Róma) nebolo trestným činnom, ani hriechom. Napriek tomu sa Rómovia neasimilovali, ani z Európy neodišli. V súčasnosti žije v Európe okolo 12 miliónov Rómov, z toho približne jeden milión v Maďarsku a jeden milión na území ČR a SR. Ak by trend rastu ich populácie pokračoval tak, ako sme toho svedkami posledných 70 rokov, onedlho by počet Rómov prevýšil niekoľkonásobne počet všetkého ostatného obyvateľstva v Európe. Samozrejme, rast rómskej populácie má svoje mantinely už v tom, že rómska spoločnosť v terajšom sociálnom zložení je schopná sa rozširovať  len do istej miery, ale tento prípad je príkladom toho, ako mohli v minulosti zaniknúť vyspelé civilizácie a mocné štáty. Bohaté krajiny prilákali množstvo imigrantov, ktorí v krátkom čase buď zmenili demografický ráz krajiny, alebo ju len doviedli k hospodárskemu úpadku. Koho je to chyba a aké sú možné a vhodné riešenia, to je vecou názoru, rovnako ako hodnotenie populačnej politiky socialistických krajín, ktorá je v prípade Rómov zodpovedná za súčasný stav, ktorý nie je priaznivý pre žiadnu stranu. Bolo by však neseriózne všetky dnešné a budúce problémy hádzať na hlavu minulým generáciám, keď tie nové generácie sú ešte naivnejšie. Vidíme to dnes v iných krajinách západnej Európy, ktoré čelia z hľadiska demografického vývoja rovnakej alebo ešte oveľa závažnejšej hrozbe z hľadiska uchovania vlastného národa, kultúry, jazyka, dosiahnutej životnej úrovne a v konečnom dôsledku aj samotného štátu. Rómovia sú zároveň dôkazom toho, že niektoré etnické skupiny ani napriek obrovskému tlaku, ktorý bol na ne vyvinutý, nedokázal nikto asimilovať, dokonca ani vtedy, ak neboli nositeľmi žiadnej ideológie a v podstate ani žiadnej osobitnej a významnej kultúry.

 

Hostia pozvaní

Popri potulných kočovníkoch, ktorí sa len priživovali na usadlom obyvateľstve, prichádzali do krajiny skupiny obyvateľov, ktoré sa v nej usádzali a domáca spoločnosť ich akceptovala, lebo mala z ich pobytu prospech. Takým príkladom na našom území je valašská kolonizácia, ktorá prebiehala v 14.-17. storočí, kedy do hornatých, riedko obývaných horských oblastí Slovenska a východnej Moravy prichádza z územia dnešného Rumunska obyvateľstvo, ktoré sa venovalo pastierstvu. Toto obyvateľstvo pomerne rýchlo splynulo s miestnym slovenským obyvateľstvom. Nie je to ani prekvapujúce, lebo išlo o pôvodne slovenské obyvateľstvo z územia terajšieho Rumunska, kde časť z neho žije dodnes. Valašská kolonizácia môže byť príkladom, keď príchod nového obyvateľstva neznamenal štátnu, národnú a kultúrnu pohromu, ale len na prvý pohľad, lebo v skutočnosti sa presúvalo obyvateľstvo len v rámci bývalého veľkého štátneho útvaru, nešlo teda v tomto zmysle o imigrantov de facto, len de iure – čiže nie v skutočnosti, ale len podľa práva. Inú a odlišnú skupinu pozvaných imigrantov prinášala v stredoveku nemecká kolonizácia.

 

Multikultúra a jej dôsledky

Multikultúrny svet jednotlivých štátov v minulosti viedol spravidla k sporom, nenávisti medzi jednotlivými skupinami v krajine, aj k občianskym vojnám a nakoniec aj k rozpadu či zániku mnohých štátov. Nebol ich skutočnou príčinou, bol len ľahko zneužívaný inými na posilnenie ich moci. Budovanie multikultúrneho obrazu krajiny bývalo súčasťou štátnej politiky, snahy rozdeliť obyvateľstvo na nepriateľské skupiny, najčastejšie na základe jazyka a náboženstva. „Rozdeľ a panuj“ sa realizovalo udeľovaním rôznych privilégií najmä menšinám, ktoré sa tak stávali rukojemníkom a oporou vlády. S jej pádom bývali tieto menšiny vystavované perzekúciám, vyháňané z krajiny, aj fyzicky likvidované, čo opäť využívali nové vládnuce vrstvy na upevnenie svojich pozícií. Po „kultúrnom obohatení“ preto prichádza rozvrat a spájanie sa, vznik nových kultúr a národov ako základu ďalších sporov, ktoré produkujú nové skupiny emigrantov a imigrantov a tie sú zárodkom budúcich konfliktov ako neustáleho procesu, ktorý, napriek tomu, že takmer vždy dopadne rovnako, nemá koniec ani riešenie. Poučenie z dejín sa nekoná. Ani u tých, pre ktorých je imigrácia mocnou zbraňou, ktorú iní nepoučení naivne vítajú s úprimným úsmevom na tvári. Na troskách rozvrátených kultúr a štátov totiž časom vyrastá ešte silnejšia konkurencia, nové národy a štáty, budúci mocný protivník. Tak, ako sme kedysi vyrástli, využijúc situáciu, na krátky alebo dlhý čas, nie na večnosť, aj my alebo iní.

„Dodnes vo väčšine z nás zostala úcta a pocit pohostinnosti k ľuďom zďaleka, najčastejšie ku skutočným cudzincom a s tým aj spojený obdiv k cudzím krajinám a kultúram. Excesom sa ako jednotlivci vieme pomerne ľahko ubrániť tým, že pred hosťami so zlou povesťou, pred tými, ktorí prišli len zneužiť naše tradície, našu pohostinnosť, necháme dnes už vopred zamknuté dvere. Ako spoločnosť sme však bezmocní, nútení do pohostinnosti voči tým, ktorí si to často nepochybne nezaslúžia, práve tými krajinami, kde hosť je len zdrojom obživy a cudzie kultúry a ich zvyky veľkou neznámou.“ Pritom riešenie je veľmi jednoduché, je len treba vedieť hájiť a v praxi uplatňovať vlastné tradície, jazyk, kultúru, nielen preto, že to sú naše hodnoty, ale hlavne preto, aby sme si časom nemuseli vymeniť pozície.  Aby sme sa pre dobrotu, alebo len pre vidinu krátkodobého zisku, nedostali na žobrotu.