Kalendár, jeho názvy mesiacov sú nielen ozdobou roka, ale aj ozdobou nášho života, ktorý sprevádzajú koldokola po desaťročia, sem tam u niekoho aj po celé storočie alebo aj trocha dlhšie. Každý máme svoj mesiac, v ktorom sme sa narodili, menej si pamätáme už znamenia v ktorých sme sa narodili a najčastejšie takmer nikto nevie v ktorý deň v týždni a v ktorú hodinu sa narodil. Názvy mesiacov majú pre nás nielen poetický význam, ktorý v latinských názvoch, na rozdiel od tých slovanských,  nie všade vnímame. Napr. český listopad na nás vanie čarokrásnou scenériou krajiny ozdobenej sfarbeným lístím. Český prosinec je zasa dokladom vplyvu cirkvi, ktorá tento mesiac považovala za mesiac modlitieb (prosiť = modliť sa). Nie je starším menom, lebo predkresťanskí Slovania sa k svojim bohom nemodlili, napriek tomu, že u vzkriesených pohanov je to dnes, po kresťanskom vzore, samozrejmosťou. Viera našich predkov síce mala už veľa znakov náboženstva, mali pred svojimi bohmi úctu a rešpekt, ale ich magické tradície a slobodný spôsob života neboli zlučiteľné s pokorným plazením sa pred vlastnoručne zhotovenými idolmi, ako to vidíme v náboženstvách. Zaujímavou obmenou mena českého prosinca (decembra) je slovenský prasinec napr. u Fándlyho (1792), ktorý v tomto prípade nesúvisí ani s modlením, ani s prosom, ale s prascami – celkom príhodne, veď december býval časom domácich zakáľačiek.

 

December, v románskych a germánskych jazykoch tak ako v slovenčine, sa podľa latinského vzoru nazýva (v rôznych variáciách) decembrom – paradoxne desiatym mesiacom v roku. Desiatka má v názve decembra síce svoj historicky objasniteľný dôvod, ležiaci ešte v úpravách kalendára v období Rímskej ríše, o to je však čudnejšie, že posun mien mesiacov akceptovalo aj rímske obyvateľstvo, ktoré v mesiacoch september, október, november a december ešte jasne počulo číslovky, podľa ktorých boli tieto mesiace pomenované.

Niektoré slovanské národy používali pod vplyvom latinskej cirkvi latinské názvy mesiacov. Niekde slovanské názvy prežili dodnes, napr. u Čechov, Poliakov, Srbov, inde, napr. na Slovensku nie.

To isté meno v slovanských národných kalendároch dnes označuje aj rôzne mesiace. December sa nazýva napr. studeň, grudeň, prosinec, hodovnik, niekde je však grudeň november, nie december a podobne aj pri iných mesiacoch.

V Domovej pokladnici z roku 1848 nachádzame najoriginálnejšie slovenské názvy mesiacov uvedené ako január – Velký Sečeň,  február – Malý Sečeň, marec – Brezeň, apríl – Dubeň, máj – Traveň, jún – Lipeň, júl – Klaseň, august – Srpeň, september – Jaseň, október – Rujeň, november – Studeň, december – Mrazeň. V rôznych jarmočných tlačiach sa však šírili aj iné názvy mesiacov, pomenované napr. podľa svätcov. Tie sa však všeobecne neujali, aj keď v istom období sa v ľudovom prostredí miestami používali.

 Keďže v pohanskom alebo ešte staršom období sa spoločnosť neriadila kalendárom s dvanástimi mesiacmi, je len pochopiteľné, že po jeho zavedení bolo potrebné pomenovať aj pribudnuté mesiace. Tie najstaršie mená mesiacov súviseli s prírodnými silami, ktoré dnes vnímame v personifikovanej podobe pohanských bohov. Pod vplyvom kresťanstva pohanské mená mesiacov zanikli, nahradili ich buď latinské názvy, alebo pomenovania podľa prírody. U Slovanov a Grékov boli nahradené aj názvy dní v týždni, no u germánskych a románskych národov mená dní v týždni pomenované podľa pohanských bohov prežili dodnes. Napríklad štvrtok je venovaný bohu hromu nielen u európskych národov, ale nájdeme ho podľa toho istého božstva nazvaný aj v niektorých kalendároch v Ázii.

 

Staroveký symbol roku

Náš kalendár, vrátane názvov mesiacov, je zaujímavým dokladom k minulosti, k dejinám a je aj dokladom o jeho vývoji, ktorý sprevádzalo množstvo omylov, až nakoniec vznikol systém, ktorý je síce celosvetovo uznávaný, ale zároveň aj občas budí snahu zmeniť ho, lebo je nielen dokladom historickým, ale najmä je to nepodarok v ktorom sa stratilo to najpodstatnejšie – základné piliere, idea podľa ktorej meriame náš beh času. Koniec roka nekončí a nový rok tak nezačína pri zimnom slnovrate, alebo pri inom slnovrate, ako to bolo kedysi obvyklé a logické, ale začína nelogicky o vyše týždňa neskôr, keď končí dvanásty mesiac nášho kalendára, ktorý, ako keby sme nevedeli rátať, nazývame „desiatym“. 

 Jednotlivé etapy roka boli v minulosti veľmi dôležitou spoločenskou udalosťou. Nebola to len pomôcka pre orientáciu v čase, bol to mechanizmus, stroj času, často vnímaný ako osobnosť, niekde priam božskej podstaty. Rok a jeho mesiace boli zasvätené prírodným živlom (démonom) alebo inde a inokedy bohom. Dôkazom sú dodnes aj niektoré názvy mesiacov ktoré sme prevzali z latinského kalendára (január, marec, apríl, máj, jún), ktoré priamo odkazujú na rímske pohanské božstvá a nielen na ne, ale odkazujú na ešte starší kalendár pomenovaný podľa nebeských telies a ich patrónov.

Dnes sa nám rok, ktorý má dvanásť mesiacov zdá logický, nevieme si existenciu kalendára bez „dvanástky“ ani predstaviť. Pritom v stredoveku bolo zvykom neoznačovať čas dňom a mesiacom, ale počtom dní odo dňa nejakého sviatku. Dvanásť mesiacov v roku, to bola skôr tradícia. Ale ešte rímsky kalendár je dôkazom, že ani tých dvanásť mesiacov v roku nebolo od nepamäti. December dokazuje, že ešte v časoch Cézarových mali Rimania len desať mesiacov a dávnejšie predtým ich bolo len osem a kdesi na samom počiatku slnečného kalendára len štyri, čo máme dodnes zachované v štyroch ročných obdobiach. Štyri a neskôr osem „mesiacov“ vychádzali zo slnečného kalendára, ktorý nebral do úvahy putovanie Mesiaca po oblohe. Slnečný rok sa namiesto na mesiace delil na „slnká“. Keďže periódy medzi slnovratmi a rovnodennosťami boli predsa len pridlhé, naši dávni predkovia si vypomohli ich rozdelením na polovicu, čím vzniklo osem periód, namiesto štyroch. Ich mesiace (slnká) mali preto dĺžku približne 6 týždňov. Počiatok a koniec jednotlivých periód („mesiacov“) bol termínom slávností, na ktorých sa uctievali prírodné sily a moci, Slnko a Zem a iné objekty dávnej mytológie.  Tieto periódy boli podľa nich pomenované, čoho dokladom sú latinské názvy mesiacov. Začiatok roka  (náš 1. január) bol potom v rôznych kultúrach a zemepisných oblastiach stanovený rôzne, ale zásadne podľa Slnka – najčastejšie na zimný alebo letný slnovrat alebo aj na dni rovnodenností. Ich rok oproti nášmu mal tú podstatnú výhodu, že bol absolútne presný, nepotreboval korekcie, lebo počiatok nového roku neurčoval kalendár, ale určovalo ho Slnko.  Samozrejme, v iných kultúrach tomu bolo aj celkom inak, nielen pokiaľ ide o počiatok roka, počet mesiacov, ale aj o jeho dĺžku. Počítanie rokov a počiatky letopočtov sú zasa celkom inou kapitolou.

 Podľa slnečného kalendára, podľa Slnka, starý rok končí a nový rok sa rodí v našom letopočte v roku 2015 dňa 22. decembra. Na severnej pologuli týmto dňom, ktorý je zároveň najkratším dňom a najdlhšou nocou v roku, sa začína zima ako ročné obdobie. V tradícii nachádzame stopy po tom, že niekde bol začiatok roku slávený až s prvým jarným dňom, lebo nový život a tým aj nový rok bol logickejšie spájaný s počiatkom jari, nie zimy. Tradície v mnohých prípadoch odrážajú presuny sviatkov z ideologických dôvodov, následkom čoho vznikol z nich nesúrodý hybrid, ktorému nové ideológie dali vždy nové vysvetlenie, ako je tomu aj v prípade Vianoc alebo Veľkej noci, ktorá sa dnes slávi na jar, aj keď skutočná Veľká Noc je práve na zimný slnovrat. Položenie počiatku roka na zimný slnovrat si vyžadovalo vyššie astronomické vedomosti, zatiaľ čo jeho situovanie na prvý jarný deň bolo výsledkom pozorovania prebúdzajúcej sa prírody. Samozrejme, aj prvý jarný deň je astronomickou udalosťou, ale v dávnejších časoch ľudia príchod jari a tým aj ich nového roka nestanovovali podľa slnka, ale podľa iného javu v prírode, ktorý sa na jar periodicky opakoval (podľa prvých kvetov, podľa správania sa zvierat a podobne).

 Koniec Starého roka a príchod Nového roka boli sprevádzané množstvom obradov, ktoré mali v minulosti veľký spoločenský význam, lebo podľa viery tých, ktorí obrady vykonávali, na nich záležalo aký bude nasledujúci rok. Obrady mali magický charakter, ľudia prostredníctvom mágie sa usilovali usmerniť vlastnú budúcnosť a tiež pomocou mágie zistiť aká bude. Dnes je to už pre absolútnu väčšinu populácie len zábava, často nahradená už len takou zábavou, ktorá nemá s tradíciami nič spoločného.

 Udržiavaním spoločenských a rodinných  tradícií, aj tých, ktoré sú spojené s koncom roka obohacujeme vlastný život o sviatočné chvíle, a to aj vtedy, ak im už, žiaľ, dávno nerozumieme. Jedným z nich je aj tradícia bohatej hostiny (Štedrý deň) pôvodne konanej v deň zimného slnovratu, ktorú dnes opakujeme aj v presunutom termíne na Silvestra, tam spojenej aj dnes s bujarou (podľa možností) oslavou ako kedysi za dávnych čias. Táto hostina mala kedysi významný magický účel, bola zároveň obeťou dávnym bohom, poďakovaním za úrodný rok a magickou zárukou hospodárskej úspešnosti v tom nasledujúcom. Medový koláč a medovinu známu z popisov pohanských obradov ako nevyhnutnú súčasť magického obradu a obete bohom zatienil každoročný silvestrovsko-novoročný ohňostroj, ktorý už nikto nespája so zabudnutou posvätnou vatrou zapaľovanou na uvítanie sa rodiaceho Slnka a Roka.

 Duchovne chudobnejší máme nárok byť šťastnejší aj bez nej, ako to dokazujeme každý rok, obklopujúc sa dlhmi a darmi a novými ilúziami, že ten budúci rok bude iný, krajší, lepší, úspešnejší. Ak sa tak nestane, onedlho sa naše koleso času pootočí o dvanásť mesiacov a znova nám svitne nová nádej. To, či by sme boli úspešnejší so správnym kalendárom, fungujúcim ako magický stroj času, v ktorom by jednotlivé jeho časti boli pod ochranou dávnych bohov, dnes už nevyskúšame, lebo náš stroj času leží v troskách a jeho zavrhnutí bohovia sú dávno zabudnutí a s nimi nielen tradície, naše dejiny a naša kultúra, ale aj celý spoločenský systém a dávny spôsob života, na ktorý my dnes, aj keď nie všetci, pozeráme, rovnako ako naši predkovia kedysi, ako na dávne zlaté časy.