Mágia a čarodejníctvo zažili svoju renesanciu v dejinách viackrát. Naposledy sa s oživením záujmu o ne stretávame v súčasnosti. Obrátenie mnohých jednotlivcov k mágii, nie na základe tradície zdedenej z rodinného prostredia, ale na základe poznatkov sprostredkovaných rôznymi, najčastejšie cudzími znalcami, nie je však len súčasným javom. Pritom mágia bola oddávna súčasťou ľudových obradov, je súčasťou  náboženstva. Mágiou sa už od staroveku zaoberali nielen „ľudové vrstvy“, ale aj ľudia rôznych profesií a vzdelania. Mágiu pestovali panovníci, cirkevní hodnostári, aj niektorí pápeži, lebo v nej videli možnosť získania nepredstaviteľnej moci a bohatstva. Mágii sa venovali prominenti Tretej ríše, ale aj ich odporcovia. Neriešili, či sú mágia  a čarodejníctvo vedecké alebo nevedecké podľa nejakého svetonázoru, či podľa poznatkov vtedy modernej vedy. Riešili, či to môže fungovať. Mágiu a čarodejníctvo považovali za nádejnú významnú zbraň, významnejšiu ako zbrane technického charakteru. Samozrejme, popri tom, vo všetkých táboroch, pracovali aj na technicky dokonalých zbraniach.

Ani dnes nie je mágia v tejto oblasti celkom zavrhnutá. Veda a ideológia sú jedna vec, túžba zmeniť reálny svet vo svoj prospech, sú zasa celkom inou vecou.

Vzdelaní Európania sa venovali mágii, teda tomu, čo za mágiu považovali, na základe predstáv čerpajúcich z Biblie, z egyptských prameňov, zo židovskej tradície. Ich „mágia“ bola odtrhnutá od domáceho európskeho prostredia, za hodné pozornosti považovali len to, čo pochádzalo z tajomnej cudziny a z dávnych čias. K takýmto „mágom“ patril napr. Giordano Bruno, fascinovaný egyptským náboženstvom, ktorý odmietol kresťanstvo. Nakoniec bol v roku 1600 upálený za kacírstvo, resp. za šírenie bludu, že vraj Zem sa točí okolo svojej osi...

Fascinácia Orientom a jeho mágiou v spojení s kresťanskými predstavami vytvorila osobitnú kresťanskú mágiu, tej sa venovali kňazi, preto prenikla do bohoslužieb a tam bola odsudzovaná napr. protestantmi, ktorí protestovali aj proti upaľovaniu kacírov, lebo sa to týkalo aj ich. K upaľovaniu čarodejníc sa však horlivo pridali. V „kresťanskej“ podobe sa novoveká mágia začala šíriť vo „vyššej“ spoločnosti, kde sa stretávame s hrôzostrašnými obradmi, vychádzajúcimi z náboženstva, pri ktorých boli vraždené deti, pričom kňaz slúžil čiernu omšu a podobne. Mnohí títo „mágovia“ skončili ešte v 18. storočí za vraždy na popravisku. Vo svojej „ mágii“ nevideli svetonázor, filozofiu, zmysel života, ale len nástroj na pobavenie, zvýšenie moci a vplyvu. Mágiu zmiešali s kresťanstvom a vytvorili tak zaujímavú, ale bezcennú zmes rôznych návodov, ktoré nakoniec viedli k zdiskreditovaniu mágie ako metódy a idey.

Samozrejme, v týchto prípadoch vôbec nešlo o mágiu, ale o zmes náboženských predstáv z rôznych systémov, ktoré boli mágiou len nazvané a ich „mágia“ bola a dodnes je len bizarným náboženským obradom. „Magické“ spolky boli odrazom doby, názorov a vedomostí ľudí, ktorí ich zakladali. Nachádzame v nich všetko to, čo sa za mágiu považovalo už od rímskych čias, doplnené o všetky vhodné poznatky získané z krajín a kultúr objavovaných najmä od 15. storočia. Preto v nich nechýba nielen židovská kabala, chiromantia, astrológia atď., ale ich súčasťou bývajú prvky jogy, tantry, drogy, hocičo, čo zaváňa exotikou, tajomnom. Najnovšie sa novodobí „mágovia“ spojili so „zázračnými“ počítačmi a vykonávajú mágiu pomocou „magických“ počítačových, komerčne šírených programov vyrábaných vo veľkom najmä v Indonézii. Až tak hlboko klesla úroveň nielen tých, ktorí predstierajú mágiu (pričom často veria v to, čo činia), ale najmä tých, ktorí takúto „mágiu“ považujú za skutočne „vedeckú“, čiže skutočnú, účinnú.

Počítačové veštenie, horoskopy, to je len začiatok nového trendu. Tieto aktivity veľmi málo čerpajú zo skutočnej európskej tradície. Rôzne zoskupenia tohto typu si však nekladú „vyššie“ ciele, ich motiváciou je nadobudnúť osobný prospech, túžba po majetku. A v tomto smere ich mágia, pre nich, nepochybne funguje.

Popri „učenej“ mágii existovala (a existuje) v európskom prostredí ľudová mágia, tiež v rôznej miere skazená predstavami kresťanov, starovekých náboženstiev, informáciami z cudzích zdrojov a novšie aj masmédiami. Mnohé magické prvky sú súčasťou tradičných zvykov. „Čisté“  čarodejníctvo vykonávali sporadicky a viac-menej tajne len niektorí jednotlivci.

V západnej Európe sa už začiatkom 17. storočia obracia pozornosť na keltských druidov, ktorí sú spájaní s megalitickými pamiatkami a tento pohľad, obzvlášť prezentovaný v období romantizmu, pretrval dodnes. Druidi pritom neboli predstaviteľmi „neskazených ušľachtilých divochov“, boli to zdivočení kňazi keltského náboženstva, aspoň pokiaľ máme veriť Rimanom. Pre Rimanov to však boli úhlavní nepriatelia brániaci svoj národ pred dobyvateľmi, takže ich názory a opisy musíme brať s rezervou. V každom prípade, druidi neboli ani šamani, ani čarodeji, boli to kňazi náboženského systému, ktorý rátal so zvieracou a ľudskou obeťou (to isté bolo aj v rímskom náboženstve). „Keltský šamanizmus“ je módny výmysel pre tých, ktorí zatúžili po inom druhu magickej exotiky a autori rôznych prác tohto typu len dokazujú, že podstatu mágie – čarodejníctva – vôbec nechápu. Vyzývanie k modlitbám k démonom je priam výsmechom mágie. Na druhej strane je to jediná cesta k duši človeka zdeformovanej náboženstvom. Z tohto hľadiska sa tento postup môže javiť ako jediná možnosť komunikácie s ním a v konečnom dôsledku ako prvý krok duševnej terapie, pomocou ktorej je človek oslobodzovaný od chorobnej závislosti na náboženskom myslení.

Od devätnásteho storočia, keď kresťanská cirkev stratila politickú moc, najmä v západnej Európe a v tom istom čase aj v Amerike sa objavujú spolky iného typu, usilujúce sa o návrat k starším náboženským systémom, ktoré spájajú do rôznej miery s mágiou. V slovanskej časti Európy je zasa badať väčší záujem o staroslovanské pohanské náboženstvo. Záujemcovia pri tomto návrate narážajú na množstvo rozporuplných prameňov. V 19. storočí mnohí „nestori“, aby vyhoveli spoločenskej potrebe, prispôsobili jej aj minulosť a čo sa nezachovalo, to dotvorili podľa svojich vedomostí a schopností. Dnes je ich dielo takmer nevyvrátiteľným pilierom našich predstáv o minulosti. Aby bol obraz o inšpirácii minulosťou úplný, nesmieme zabudnúť ani na mnohé sekty a cirkvi, ktoré vychádzajú z kresťanstva, z iných historických náboženstiev, ich kombinácií, alebo priamo zo sci-fi. UFO – viery sú tiež odrazom konkrétnej doby a jej spoločnosti.

Až v 20. storočí sa objavujú názory, ktoré pozoruhodne správne vystihli mnohé z podstaty skutočnej mágie. Najrozšírenejším smerom vracajúcim sa k prameňom mágie je Wicca, ktorá sa zrodila v Anglicku v polovici 20. storočia. Wicca je novodobé náboženstvo. Jeho zakladateľom je Gerald B. Gardner (1884–1964), ktorý ho založil krátko po tom, čo bol v roku 1951 (!!!) v Anglicku zrušený zákon zakazujúci čarodejníctvo. Slovo „Wicca“ je starým anglickým slovom pre označenie čarodejov alebo čarodejníc. Vychádza zo štúdie Margaret Murrayová z roku 1921 „Witch–Cult in Western Europe“. V nej predkladá teóriu, že čarodejnícke sabaty, prenasledované cirkvou, boli skutočným pozostatkom prastarého kultu plodnosti a nie novodobým výmyslom inkvizície, ktorý ľudia potom privádzali k realite, alebo o nej aspoň fantazírovali. Tvrdí, že ľudia kedysi vzývali „rohatého boha“, ktorého cirkev stotožnila s diablom. „Vedci“ síce jej prácu, ktorá sa opierala najmä o archívne pramene  odmietli a odmietajú, ale správnosť väčšiny jej názorov je skutočnými odborníkmi a znalcami problematiky pri výskumoch v teréne dnes potvrdzovaná. Murayovej Rohatý boh a bohyňa boli totiž jedným z obrazov dvojice symbolizujúcej mužský a ženský princíp.

Gardner na základe jej teórie v roku 1953 založil prvý „čarodejnícky“ spolok s názvom Wicca a rok nato vydal knihu „Witchcraft Today“, ktorá popisovala kult Rohatého boha a bohyne, ktorý mal pretrvať dodnes až z praveku. Táto kniha prispela k počiatku šírenia sa nového náboženstva.

Lug a Lana

Podľa našich poznatkov „rohatý boh a bohyňa“ u Slovanov boli slávení v období dožiniek, počas slávnosti konanej začiatkom augusta. Identifikovali sme ich ako Luga a Lanu. Bohyňu Lanu ako Artemis alebo Dianu poznáme z gréckej a rímskej mytológie, jej atribútmi sú luk, kosák Mesiaca a jeleň. Boh Lugh sa nám zachoval v keltskej mytológii, kde je považovaný za boha poľnohospodárov. Slovanský Lug bol, vyvodzujúc analogicky podľa iných prameňov, zobrazovaný ako mládenec, mladý muž s lukom, sprevádzaný laňou, ktorá tu predstavovala jeho partnerku, Lanu, alebo s jeleňom ako jeho vlastným hovoriacim atribútom. Jeho znakom boli parohy, ktoré sa v poľnohospodársky orientovanej spoločnosti mohli zameniť za býčie rohy. To je obraz Murayovej „Rohatého boha“.

Podstatné je, že Wicca nie je o čarodejníctve, je to forma neopohanského náboženstva, je to iná forma uctievania rovnakej podstaty – Boha, ktorého sa usiluje stotožniť s Mocou (čiže s Démonom) a ktorého personifikuje do Božskej Dvojice. Ale z Boha nemožno urobiť Démona a Démona nemožno uctievať, ani sa mu klaňať. V prvom prípade to totiž už nebude Boh a v druhom prípade to zasa nebude Démon. Z pohľadu kresťana, ktorý nechápe ani podstatu vlastného náboženstva, ani podstatu mágie, samozrejme, Wicca vyzerá ako čarodejníctvo.

Wicca je náboženstvo, aj keď jej obrad je odvodený z mágie. Nie je to náboženstvo patriarchálneho ani matriarchálneho typu, ale je to náboženstvo, ktoré čerpá z magicko-démonického obdobia, preto má s ním mnohé spoločné prvky. Na rozdiel od magického svetonázoru však, rovnako ako náboženstvo, stavia nadprirodzené sily nad človeka.

Náboženstvá smerujú zásadne k ovládnutiu človeka. Návrat o pár krokov späť k dávnej forme náboženstva, k pohanským bohom, tak síce navracia človeka a spoločnosť bližšie k prírode a k magickému ideálu, ale je to len krôčik späť k niečomu, čo má nielen v tomto prípade veľkú pravdepodobnosť opäť narásť do rovnakej obludy, aká sa neraz zjavila v dejinách a je jedno akú má podobu.