Návrat do minulosti, hľadanie či inšpirácia Zlatým vekom sprevádza ľudí od nepamäti. Tí, ktorí to vzdali na Zemi, snívajú aspoň o Raji či nebesiach alebo celkom moderne o iných obývaných svetoch.  Zdá sa pritom, že ku skutočnému Raju na Zemi stačí veľmi málo – rozumné rozdelenie zdrojov, humánny, pre potreby človeka orientovaný spoločenský poriadok, pre niekoho len viacej peňazí. Prax však ukazuje, že spoločenské poriadky, ktoré neuprednostňujú záujmy úzkych skupín obyvateľstva pred záujmami celej  spoločnosti sú likvidované novými "svätými alianciami" ako nepriateľské "duchu slobody jednotlivca". A jednotlivcom ani hromada peňazí a majetku nestačí. Ľudia obklopení bohatstvom túžia po úniku z reality rovnako ako tí, ktorí žijú zo dňa na deň a z "ruky do úst". 

Kozmické koráby sa podstatou svojho účelu ničím nelíšia od stredovekých hradov a veľkolepých chrámov. Jedni v nich vidia posledné útočište pre seba, iní  pre celé ľudstvo. Ich budovaním, obdivovaním a udržiavaním sami seba  udržiavame v stave ilúzie, ktorá požiera našu realitu, našu schopnosť nežiť minulosťou či budúcnosťou. Unášajúc sa snami stávame sa súčasťou biznisu, v ktorom plníme úlohu zdroja príjmov tých, ktorí ho organizujú, maskujúc sa pritom za hocijaké spoločensky akceptovateľné ciele.

Niekto k ilúzii spokojnosti  potrebuje ultramoderný zábavný park už z diaľky pripomínajúci fabriku, ktorou v skutočnosti aj je, iní zasa ilúziu, že pochádzajú zo slávneho rodu, alebo celého slávneho národa, stotožňujúc sa s jeho panovníkmi, feudálmi a aspoň prešliapavaním ruín ich dávnej a dávno zašlej slávy, alebo sa uspokojujú službou bohu, či bohom, cítiac sa ako ich sluhovia povznesení nad ostatných, lebo majú mocného pána.

Obdivovatelia pamiatok, starožitností, ich zberatelia povyšujú veci, ktoré dávno stratili praktickú hodnotu na priam posvätné predmety, niekde chránené až nezmyselnými zákonmi, ktoré si vylobovali zasa iné skupiny obyvateľstva, aby utvrdili seba a spoločnosť vo vlastnej dôležitosti a nenahraditeľnosti. V skutočnosti bezcenný črep dávno vyhodenej nádoby je tak pred zákonom cennejší ako ľudský život. V skutočnosti ľudský život v spoločnosti, ktorá morálku a tradície nahradila zákonmi ani väčšiu cenu nemá.

Zdanlivo žijeme v usporiadanej spoločnosti, ktorá sa riadi zákonmi. Žijeme v období obrovského kultúrneho, spoločenského a morálneho prerodu, v spoločnosti, ktorá za sebou vlečie celú minulosť bez vízie budúcnosti. Predchádzajúca spoločnosť nemala vzťah k pamiatkam minulosti, aj keď aj v tých časoch mnohé boli obnovené pre kultúrne alebo sociálne účely. Časť spoločnosti sa dožadovala pamiatkovej ochrany, lebo vnímala pamiatky ako dedičstvo predkov. Časť spoločnosti bola motivovaná bývalým vlastníckym vzťahom k majetku, v ktorého reštitúciu skryte dúfala a časť spoločnosti práve z týchto dôvodov vítala rozsiahle asanácie a nahrádzanie historickej zástavby v tom čase modernou architektúrou. Časy sa zmenili a  z dávnej histórie sa stal mocný ekonomický nástroj, ktorý odôvodňoval presun majetku z jedných rúk do iných. Niekde sa do svojich rodinných sídiel vrátili potomkovia bývalých feudálov, možno dúfajúci v ďalšiu reštitúciu, pri ktorej im budú vrátení aj poddaní. Na prvý pohľad nezmysel, ale nedávno sa nezmyselným zdalo aj vracanie majetku, ktorý zoštátnil pred štvrť tisícročím Jozef II. A stalo sa to.

Dedičstvo predkov má aj takúto podobu a otázka, či uchovať alebo zbúrať nie je len otázkou kultúrnou, historickou, ale je aj otázkou výsostne aktuálne spoločenskou. Nepripravujeme nostalgickým obnovovaním feudálnych hradov, skúmaním erbov, genealógie a pod. návrat pomerov v ktorých väčšina obyvateľstva žila v pozícií poddaných či nevoľníkov?  Otázne je však, či by si  táto väčšina vôbec nejakú zmenu všimla, najmä v praktickom živote.

Občas sme v dejinách svedkami toho, že hodnoty a normy uctievané po stáročia, tisícročia sa naraz stanú prekážkou na ceste do budúcnosti a osvietená časť spoločnosti za masívnej podpory alebo aj odporu tých ostatných siaha na tradície, likviduje to, čo bolo po generácie posvätné a my to s odstupom času hodnotíme ako barbarský čin, ktorý sa po čase zasa iná časť spoločnosti usiluje napraviť.

Kresťanskí panovníci v dobe osvietenstva zatvárali kláštory, siahali na stáročné výsady feudálov či obyvateľov stredovekých miest a neboli prví. Nielen už  v časoch Rímskej ríše, ale mnoho krát predtým sa siahalo na majetky a výsady zhromaždené v rukách oligarchie, buď v povstaniach a revolúciách, alebo ako súčasť systémovej reformy, na ktorej sa priamo podieľala najbohatšia vrstva spoločnosti. Tá delila svoj majetok medzi tých, ktorí boli jeho zdrojom, aby zachránila štát v ktorom žila, spoločnosť, ktorou bola súčasťou, čiže samých seba. Pri takýchto reformách, alebo po revolúciách, zostali opustené pevnosti, hradiská, hrady, kaštiele, kláštory, kostoly a začali sa meniť na ruiny. Nedôslednosť sa však vypomstila a tí, ktorí boli príčinou biedy sa po čase vracali naspäť, lebo mali kam. Naši predkovia to vedeli a preto nemilosrdne, bez ohľadu na "historické a kultúrne hodnoty" rezali rúbali, pálili. Tam, kde sa zľutovali, nedočkali sa vďaky, ale len návratu starých pomerov.

Aj my sme celkom nedávno zažili podobnú zmenu, v ktorej mnohé kláštory novodobých povaľačov zostali opustené, mnohé však prežívajú naďalej, maskujúc požieranie zdrojov spoločnosti a jej vyžieranie za kultúrnu, vedeckú, či inak spoločensky prospešnú prácu. Krajina je stále preplnená  rôznymi inštitúciami, ktorých jediným skutočným zmyslom ich existencie je ich existencia, pritom ich celoročná práca, honorovaná miliónmi euro na prevádzku často nedosiahne ani  na úroveň výsledkov nadšeného dôchodcu, či skupiny nadšencov, ktorí sa rovnakej činnosti venujú bezplatne a vo svojom voľnom čase. Najhoršie na všetkom je, že väčšina spoločnosti je apatická, v krajine chýba osobnosť, ktorá by si trúfla urobiť reformu podobnú tej, pri ktorej sa kláštory menili na továrne. Zo sporov medzi koalíciou a opozíciou, bez ohľadu na to, kto je v jednej a kto v druhej skupine, nakoniec vždy vyťaží parazitujúca časť spoločnosti, dožadujúc sa ochrany, odvolávajúc sa pri tom na svoju spoločenskú dôležitosť a privilégia z čias, ktoré dávno pominuli.

Zatiaľ čo v čase ekonomickej krízy sa zatvárajú továrne, o prácu prichádzajú státisíce ľudí, nikto si netrúfne zatvoriť trafiky pre celkom neproduktívnu časť spoločnosti, naopak, vytváraním ďalších neproduktívnych miest sa "rieši" nezamestnanosť.

Chobotnici tak neustále narastajú ďalšie chápadla, pribúdajú normy, predpisy, zákony, ktorých účelom je v skutočnosti chrániť práve samotnú chobotnicu. Samozrejme, mnohé tieto normy majú zmysel, lebo nahrádzajú to, čo kedysi fungovalo bez drahých inštitúcií, bez vysokých prevádzkových nákladov, bez tisícok dobre platených zamestnancov, sťažujúcich sa na svoje biedne platy a spoločensky nedocenenú prácu. Všetko to fungovalo vďaka tradícii, ktorej dodržiavanie kontrovala celá spoločnosť bezplatne. Z ekonomickej stránky to bolo veľmi lacné. Smetie pred domom bolo hanbou majiteľa domu, nie dôvodom sťažnosti na dotovanú firmu, ktorá málo upratuje, či na vedenie obce, ktoré zanedbáva jej čistotu.

Naše mestá, obce za posledné dve desaťročia nepopierateľne zaznamenali svojim vzhľadom výraznú zmenu k lepšiemu. Stačilo k tomu málo – niekoľko ekonomických zákonov a v ľuďoch v našej krajine sa prebudil driemajúci duch, ktorí naše staré matere pravidelne hnal k sviatočným dňom bieliť fasády, umývať okná, upratovať okolo domu, lebo zanedbanie tejto činnosti bolo spoločensky neprípustné.

Spoločnosť, jej pohľad na hodnoty sa opäť mení. Investuje sa, aby bolo možné čerpať dotácie, aby sa znížil základ dane, štát si pochvaľuje nové pracovné príležitosti, obrat tovaru, rast výberu DPH. Jediným problémom je, že všetko sa to robí pre peniaze, mestá sa podobajú ako vajce vajcu, tie isté dlažby, tie isté imitácie plynových lámp, tie isté obchodné reťazce, tovar rovnaký od Stredozemného až po Baltické more. Typické preň je, že rajčiny sú tak krásne, že vyzerajú ako z rozprávky a jablká tiež, akurát im chýba vôňa a chuť rajčín, či jabĺk.  Ovocie a zelenina sú produktom spoločnosti, v ktorej je dôležitejšou forma pred obsahom.

To, na čo nie je dotácia, sa nechá zarásť burinou, schátrať, rozpadnúť. Vedľa vyrastajú zábavné monštrá ako svedectvo kultúrneho a duchovného úpadku spoločnosti. Morálku nahradili peniaze. Pamiatky v rukách nadšencov alebo šikovných investorov opäť ožívajú, často krát však nie preto aby boli súčasťou kultúrneho dedičstva, ani preto aby boli v zmysle ducha novej doby ekonomickým prínosom pre región, ale len preto, že sa na to dajú zohnať peniaze a potom sa to opäť nechá schátrať. Niekde sa o majetok svojich predkov hlásia dedičia, ktorým však k jeho udržiavaniu chýbajú poddaní či nevoľníci. Tých nahradia dotácie z verejných zdrojov, ak bývalému sídlu svojho rodu dokážu vymyslieť dobrý program využitia. Inde sa do palácov bývalej šľachty sťahuje nová, ktorá zbohatla rovnako ako kedysi tá dávna. Iní si však skôr ocenia moderné stavby a budujú luxusné, menej nápadné, alebo ešte nápadnejšie paláce.

Zatiaľ čo naše mestá sú zo dňa na deň krajšie a plnšie väčších a  drahších áut, pri pohľade na množstvo ktorých "západniari" zostávajú stáť s otvorenými ústami a to ešte ani netušia aký je u nás priemerný plat, krajina okolo miest a obcí, naša príroda vyzerá ako keby ľudia už dávno vymreli. Neudržiavané, kríkmi a burinou sú zarastené nielen stovky kilometrov vedľa železničných tratí, ale aj bývalé záhradkárske osady, alebo kedysi družstevné lány. Keď vkročíme do lesov, potkýname sa o haldy hnijúceho dreva a keď prídeme ku kedysi obdivovaným skalným útvarom, zistíme že nie je načo pozerať, lebo zarástli náletovou drevinou, ktorá ich nielen zacláňa, ale ich skutočne ničí. Čo nedokázal zničiť feudalizmus, kapitalizmus, ani socializmus, to nechávame slobodne ničiť dnes, vydávajúc to za ochranu prírody. A na to, aby sa to nerušene ničilo, dohliadajú húfy úradníkov, ktorí ani netušia, čo robia, ale robia to v súlade so zákonom.
Keď som učiteľke vedúcej skupinu detí od zarastených a stromami vyrastajúcimi z puklín ničených skál, ktoré sú chránené zákonom ako prírodný útvar povedal, že tie skaly treba očistiť, aby prežili ďalšie stáročia, zhrozene na mňa pozrela a vyhŕkla: "Vyrúbať stromy!?" 

Ak chce spoločnosť prežiť, musí nielen rúbať stromy, ale aj rúcať domy, hrady, zatvárať "kláštory" (nielen tie fungujúce na náboženskom základe) a zamestnaným darmožráčom dať skutočnú prácu. Ak to neurobí, neprežije, rovnako ako to neprežijú ani chránené skaly. Skúmať a poznávať naše dejiny, chrániť naše pamiatky, starožitnosti, prírodu, to všetko má pre nás obrovský význam a zmysel, ale len vtedy, ak to robia ľudia, ktorí tým slúžia cieľu, ktorý slúži nám. Pri pohľade na Súľovské skaly, ktoré pomaly pohlcuje ničiaci les, porovnajúc to s ochranou skál napr. v Nemecku, ktoré majú okolo seba ochranné pásmo, môžeme len smutne konštatovať, že nielen naše dejiny a celú spoločnosť sme si nechali zarúbať všetkým, čo odkiaľsi priletelo. Poučenie z dejín sa nekoná.