Sokol je náš najrýchlejší vták. Sokolov je viacej druhov, u nás je najrozšírenejší sokol rároch. Už samotné zoologické pomenovanie má mytologickú podstatu, lebo "rároch" – "rarach" bol nielen poverovou postavou, ale v dávnej minulosti aj mocnou nadprirodzenou bytosťou. Rároch je pôvodne dračím menom, čo spája sokola s drakom.

Pôvod mena sokol môžeme vysledovať do veľmi dávnej doby, do čias, keď podstatná časť Európanov, ale nielen ich, hovorila spoločným pradávnym jazykom.

V angličtine sa sokol nazýva "falcon". Zdanlivo ide o celkom iné slovo, avšak pôvod s naším sokolom má spoločný. Pôvodný význam slova "falcon" je "rýchla sila", čiže rýchlo lietajúci vták, dnes by sme ho mohli nazvať "rýchlikom", ak by sme toto slovo nepoužili na označenie niečoho iného. Personifikácia tejto rýchlosti má pritom podobu sokola, ale aj lietajúceho hada – draka. V angličtine (výrazom z latinčiny) nás "falcon" odkazuje práve k lietajúcemu drakovi.

Zatiaľ čo anglický "falkon" pochádza z latinčiny, meno nášho sokola má iný pôvod. Slovo sokol poznajú slovanské jazyky, ale podobne znie aj v arabčine: "sokŕ".  Skutočne je to náš "sokol", kde za "l" je "r". K arabskému "sokr" (a zároveň k slovenskému "so"– kol) má veľmi blízko latinské "sacra" – posvätný. Pôvodný význam slova "svätý" je silný (mocný). Sila – moc však nie je ukrytá v "sa" ale v druhej časti slova v "cra". "Cra" má rovnaký význam ako "con" v slove "falcon. "Kra" je sila, tá istá, ktorú počujeme v anglickom "crack", v slovenskej "kre", v českom Krakonošovi, Krakovskom drakovi Krakovi a inde.

Sokol a slnko

Rýchly a bystrozraký sokol je spájaný so Slnkom v mytológiách po celom svete, je jeho poslom.  Ale napr. v Číne na mieste sokola nachádzame draka, rovnako ako v Strednej Amerike, v južnej Amerike však sokol zostal symbolom Slnka napr. u Inkov. Aj u Slovanov nakoniec obraz draka prekryl sokola a vplyvom kresťanstva bol nakoniec aj tento drak stotožnený povahovo s biblickým hadom a pod vplyvom orientálnych vzorov nadobudol skôr jašteričiu podobu prehistorického tvora s blanitými krídlami.

U východných Slovanov sa objavil viachlavý drak s hadím telom, ale tiež s bielymi labutími krídlami, požierač panien, ktorý je v podstate nesmrteľný, lebo keď mu bohatier odťal jednu hlavu, na jej mieste vyrástli tri iné a z rany striekala jedovatá krv, ktorú aj zem odmietla prijať.

Trochu iný obraz draka nachádzame u Bulharov, kde majú draci ženský aj mužský rod. Bulharská, rovnako ruská a ukrajinská dračia mytológia je poznačená orientálnym vzorom natoľko, že pôvodný slovanský, či skôr praslovanský obraz draka je v nej značne deformovaný, v podstate takmer zanikol. Podobne deformovaná je aj prezentácia poľského draka na hrade Wavel, kde dnes už nachádzame len holyvoodsku komerčnú príšeru pre turistov.

 

Súboj s drakom,drak na miniature v Libro d´Ore,15.storočie

 

Obraz draka

Samotný obraz nebeského draka ešte v stredovekej Európe je pritom dosť zvláštny. Nie je to len drak s jašterou hlavou a blanitými krídlami, ako je najčastejšie zobrazovaný v súčasnosti. Stredoveký európsky drak má vtáčiu hlavu, nie síce sokoliu, ale najčastejšie kohútiu aj s kohútim hrebienkom, niekedy len vtáčie telo, neskôr aj jašteričie telo a vtáčie krídla. Od trinásteho storočia drak nadobúda čoraz viacej jašterích čŕt a vtáčie prvky ustupujú, až celkom zaniknú, čo je vplyv čínskej mytológie, obchodných ciest a čínskeho drakmi dekorovaného tovaru, ktorý sa v súvislosti s nimi objavil v Európe. Dovtedy aj obraz nebeského draka zodpovedal obrazu indického Rocha, čiže draka – vtáka Noga. Bol len ohromne veľkým, mocným vtákom. Tieto dva obrazy draka – americko–ázijského lietajúceho hada a indického a európskeho mocného vtáka sa koncom stredoveku spojili do rôznych kombinácií, napokon však prevládla jeho exotická podoba lietajúceho jaštera. Ten však mal v stredovekej európskej mytológii už inú funkciu a na Sokola sa zabudlo. Zostali po ňom pomenované len kultové skaly.

Európsky Roch – európsky – drak pritom nemá pôvod v Indii, naopak, v Indii sa zachovala jeho pôvodná podoba, lebo nepodľahla módnemu vzoru, ako sa stalo v Európe, kde sa čínsky vzor ako strašnejší lepšie hodil, lebo bol obrazom zla a diabla. India takú potrebu nemala.

V čínsko–americkej a európsko–indickej mytológii je rozdiel len v obraze draka. V obidvoch je to bytosť, ktorá má podobné vlastnosti a podobnú úlohu v ideovom systéme. V tomto význame východný (čínsko–americký) haďo–jašterí lietajúci drak, aj západný podzemný, jaskynný drak sú symbolom múdrosti. Len sú opačne polarizovaní. Východný typ spojil múdrosť s mužom a nebom, západný so ženou a zemou. V Európe v dôsledku orientálneho vplyvu nebeský drak koncom stredoveku vyhynul a zostal len drak podzemný, ktorý sa premenil na občas lietajúceho jaštera.  Meniaci sa obraz európskeho draka už od antických čias je výsledkom spájania sa a zjednodušovania viacerých pôvodne samostatných mytologických bytostí rôznej podoby s obrazmi z cudzích kultúr a prispôsobovania týchto novotvarov zasa novým ideologickým potrebám, čo zjavne vidíme v stredoveku, kedy sa drak stáva súčasťou kresťanskej mytológie v ktorej je alegoricky porážaný jej svätcami. Je to nielen porážka zlého tvora, na ktorého bol postupne premenený, ale je to priam symbol porážky pohanstva kresťanstvom. V tom čase sa už na spojenie draka so sokolom a pôvodný význam tohto spojenia v mytológii zabudlo.

Pozoruhodný obraz o existencii slnečného a podzemného draka sa uchoval v keltskej mytológii, kde sokol má niekedy podobu červeného draka, zatiaľ čo jeho protipólom je biely podzemný drak, resp. dračica. Červená farba jednoznačne spája sokola–draka so Slnkom a biela farba s vodou, zemou a ženou.

Sokolie skaly ako magické kultové miesta spájajú slnečného sokola mužského rodu s jeho podzemným náprotivkom – podzemnou dračicou, ktorá má podobu hada–draka. Veľká dračica starých Európanov nepotrebovala krídla a v najstarších kresbách je bez nich aj znázorňovaná. Vo vnútrozemí žila v jaskyniach a pod zemou, alebo v jazerách, prímorské národy ju videli v mori. Je partnerkou nebeského sokola. Zatiaľ čo sokol predstavuje Slnko, Veľká dračica je obrazom Zeme.

V príhodnom čase prilietal Veľký Sokol k Veľkej Dračici, aby spolu zrodili na zemi ďalší život. Dávni ľudia vyhľadávali tieto miesta, aby boli svedkom tohto obradu a načerpali pri ňom moc a silu k tomu istému. Z ich mytológie vyplývalo, že Sokol sa s Dračicou stretáva tam, kde sa stretáva nebo so zemou – pri bránach do Zeme. Bránami do Zeme boli vchody do jaskýň, otvory priepastí, skalné brány, skalné okná, lebo aj to boli otvory do Zeme, ale aj jazerá, ktoré sú, ako nám to dokazuje napríklad novodobá viera v Lochneskú príšeru, sídlom drakov, dračíc dodnes.

Rýchly ako sokol

Sokol nie je našim najväčším vtákom a aj v iných krajinách, kde je sokol spájaný so Slnkom nachádzame mocnejšie dravce. Namieste je preto otázka, prečo práve sokol sa stal symbolom Slnka. Z gréckej mytológie poznáme napríklad, že vtákom Dia bol orol. Lenže to bol boh hromu, nie Slnka.

Rozšírenie sokola a orla na severnej pologuli nie je totožné. Orol sa vyskytuje v hornatých častiach, približne od nadmorskej výšky 800 metrov, čiže len v niektorých oblastiach krajiny. Sokol je pritom rozšírený na všetkých obývaných kontinentoch a na oveľa väčšej ploche. A zároveň je zo všetkých vtákov najrýchlejším. To je vlastnosť pre posla Slnka najpodstatnejšia.

Sokol pritom nebol našim jediným posvätným vtákom. Dodnes sú stopy v tradícii po posvätnosti aj iných vtákov, napr. kohúta a sliepky. S inými vtákmi boli spájané špecifické vlastnosti, napr. schopnosť zvestovať smrť (kuvik) alebo schopnosť veštiť. Tá bola prisudzovaná najmä vrane a havranovi. Veštenie bolo prejavom múdrosti, a to spája havrana a vranu v mytológii s hadom, ktorý je symbolom Matky Zeme.

V indoeurópskej mytológii sa sokol – alebo iný nebeský vták – a had stávajú nepriateľmi. Niekde hada zastupuje iný plaz – korytnačka. Toto nepriateľstvo je správou o boji dvoch ideológii, dvoch typov kultúr ale aj dvoch videní zmyslu života človeka. Je to správa o pomeroch, ktoré nastali po potlačení predpohanstva (obdobia ktoré predchádzalo pohanskej viere v bohov) a s ním aj toho spôsobu života, v ktorom neexistovali oficiálne štruktúry, ktoré by potrebovali zdôvodniť svoje výsadné postavenie voči ostatným náboženskou ideológiou, poverením od svojho boha.

V stredoveku sa draci presunuli z ideológie a reality medzi rozprávkové bytosti. Nie celkom, lebo v ich existenciu verili významní učenci ešte aj v sedemnástom storočí. A neskôr, s rozvojom masmédií, najmä jarmočných tlačí a novín, sa objavujú senzačné správy o náleze dračích kostí, o ich zázračných liečivých účinkoch, alebo aj celkom zaručené správy o ešte žijúcich drakoch, a to aj na Slovensku. V levočskej kronike tamojší kronikár Gašpar Hain píše, že v auguste v roku 1662 nastalo v Tatrách tak veľké zemetrasenie, že sa celý vrch zrútil a rozbil na balvany. Vzniklo nové jazero a zjavil sa aj živý drak. Sedel potom v opustenom štrbskom kostole, kde ho bolo vidieť po niekoľko dní.

Trvalo ešte vyše sto rokov než učenci prestali veriť na drakov a dračie kosti zo slovenských jaskýň identifikovali ako pozostatky medveďov. Toto vedecké rozuzlenie má však jeden veľký háčik a tým je aplikovanie v podstate nedávneho omylu najmä tých, ktorí verili v zázračnosť dračieho prášku získavaného z medvedích kostí, na pôvod viery v existenciu drakov. Tá má oveľa tisíc rokov staršie pozadie, nevznikla na základe zámeny medveďa s drakom a v našom prostredí bol domáci drak prekrytý orientálnou mytológiou už v staroveku, o čom najlepšie svedčí víťazstvo podzemného draka nad slnečným sokolom, či skôr jeho zabudnutie a nahradenie novotvarom, ktorý vznikol spojením orientálneho draka a podzemnej dračice ako pôvodného symbolu Veľkej Matky Zeme a partnerky Slnka, ktorého magickým symbolom bol zasa slnečný sokol. "Vedecké" rozuzlenie záhady vo forme stotožnenia kostí považovaných za dračie s medvedími vysvetľuje len pôvod zázračného prášku ako výhodného obchodného artiklu v 17 – 18. storočí, nie pôvod a dlhé dejiny mýtu o drakoch, ktorý bol len jedným z článkov bohatej a zväčša už zabudnutej mytológie našich predkov dovtedy, než prijali vieru v pohanských bohov a neskôr kresťanstvo. Dnes sa nám môže javiť, že naši predkovia boli svojou vierou v iracionálno priveľmi naivní, ale to len preto, že dnes už nerozumieme symbolike, ktorú mytologické bytosti predstavovali. Pritom dnes viera v iné ideológie, či viera v to, čo sa deje okolo nás, nepochybne má od reality oveľa ďalej, ako viera v to, že sokol a dračica (Slnko a Zem) spájajúci sa každoročne v posvätnom obrade, sú zdrojom a pôvodcom kolobehu života prírody, zárukou jej a našej večnosti