Kedy má sviatok – meniny – Juraj, vie každý, kto nevie, pozrie do kalendára. Perúna - Paroma v slovenskom kalenádri ale nenájde, jeho miesto zaberajú Erik s Erikou. Erik nijako s Paromom – Perúnom nesúvisí, lebo ako svätec, podľa tých sú zväčša mená v kalendári umiestnené, má svoj sviatok až 30 augusta. Sv. Erik bol švédsky kráľ z dvanásteho storočia. Svätým sa stal preto, lebo žil asketickým životom, staral sa o chudobných, neustále sa modlil a pričinil sa o to, že Švédsko je nateraz ešte stále kresťanskou krajinou. To, samozrejme, nestačilo aby sa stal svätým. Patrilo sa, aby zahynul ako mučeník, čo sa mu aj splnilo. Jeho dvorania mali dosť, neznámo čoho, či jeho charity alebo zbožnosti a raz počas bohoslužby mu usekli hlavu. To sa Perúnovi stať nemohlo, ten sa určite nemodlil, keď sám bol bohom. Na druhej strane, istá podobnosť tu medzi ním a a sv. Erikom predsa len je, lebo meno Erik vraj znamená „všemocný vládca“, čo je titul hodný Perúna.
Hromnice a Perún
Hromnice (2. februára), kedy má svoj deň Perún v pohanskom kalendári, sa nachádzajú uprostred našej zimy. Od Hromníc zima ustupuje smerom k jari, zem sa na jej konci opäť premení na kvitnúci raj. Na Hromnice bývalo a niekde ešte aj býva zvykom zapaľovať sviečky. Oheň symbolizuje pribúdajúce denné svetlo, čo súvisí s odchádzajúcou zimou. Hromničná sviečka chráni zároveň pred úderom blesku do domu, čo sa zasa vzťahuje k Perúnovi, vládcovi hromu a blesku. Atribútom boha hromu (a blesku) bol kyjak, sekera, či kladivo. Posvätným zvieraťom nášho Perúna bol nepochybne spomedzi vtákov kohút, lebo toho dodnes občas vidíme v rôznej podobe na strechách domov ako starobylú náhradu hromozvodu. Červený kohút je zároveň symbolom ohňa - požiaru. Keďže nič z toho nemá niečo spoločné s Erikom, ani s inými svätými, ktorý majú meniny v tento deň v rôznych iných kalendároch, je jasné, že zapaľovanie sviečok je čisto pohanská tradícia. Existuje síce kresťanská legenda k tomuto sviatku, ktorá ho spája so židovskou tradíciou, ale je z nej na prvý pohľad poznať, že táto legenda nemá s pôvodom sviatku v skutočnosti nič spoločného. Ale aj kresťania zvyknú, či zvykli, zapaľovať hromničnú sviečku aj v iné dni v roku na ochranu pred búrkou, čo dokladá, že pôvodný význam Hromníc nebol zabudnutý.
K Hromniciam (čiže k 2. februáru) sa viaže veľa pranostík. Jedna z nich hovorí, že „Na Hromnice o hodinu více“ . Zaujímavé, že často čítame, že to nemáme brať doslova. Autori tohto tvrdenia si nezrátali dĺžku dňa na Hromnice a na zimný slnovrat, inak by vedeli, že nám to sedí takmer na minútu. Okolo zimného slnovratu má deň dĺžku 9, 5 hodiny a na Hromnice 10,5 hodiny a 5 minút. Najpresnejšie to vychádza deň pred Hromnicami, kedy je skutočne presne „o hodinu více“. So stopkami v rukách to skutočne nemá zmysel merať, lebo ide do značnej miery aj o subjektívny pocit, kedy ráno začne svitať. Ak by sme to odrátavali podľa východu a západu slnka, tu tieto dni delí hodina a 15 minút.
Na Hromnice sa očakávalo prvé zahrmenie ako znamenie, že Perún – patriarchálny vládca svetla – začne zaháňať zimu. Aj v kresťanských časoch ľudia pri prvom zahrmení si kľakli a zem a modlili sa, čo svedčí o tom v akej úcte kedysi mali boha hromu. V matriarchálnom systéme bolo nositeľom svetla slnko. Na druhej strane si je potrebné uvedomiť silu a jas blesku, ktorý dokáže bojovať s tmou aj uprostred noci, zatiaľ čo slnko vpláva na oblohu tíško, bez boja a bez hluku. Aj keď východ slnka je nepochybne nádherný, boj s tmou a tým aj so zimou predviesť nedokáže.
Bohovia boli odjakživa ochrancovia. Vyplýva to z ľudskej povahy a podstaty. Človek je od malička vychovávaný pod opaterou dospelých ľudí a keď dospeje, nechce sa ochrany, na ktorú bol zvyknutý, zriecť. Namiesto rodičov hľadá náhradu. Tou najlepšou je práve mocný boh, nech už ho nazýva a predstavuje si akokoľvek. Aj Perún bol v prvom rade ochrancom. V životopisoch svätých nachádzame často, že oni boli ochrancami chudobných a chorých, to súvisí s tým, že títo ľudia najčastejšie potrebovali ochranu. Nebránilo to ale ani bohatým a priebojným, aby mali rovnakého patróna, lebo obidve kategórie potrebovali mocného ochrancu, mocnejšieho, ako boli oni samotní.
Tým sa dostávame k Jurajovi, teraz pre zmenu nie k tomu svätému, ale k nášmu slovenskému Jurajovi. Tomu, ktorý sa narodil len krátko pred Hromnicami, pred rovnými 330 rokmi. Je ním nepochybne najznámejší slovenský Juraj a to Juraj Jánošík. Má všetky atribúty svätca, prípadne aj božstva, lebo ako poznáme nielen z kresťanskej mytológie, aj boh môže zomrieť a navyše ešte mučeníckou smrťou, čo je bežné inak u svätcov. To náš Juraj Jánošík spĺňa. Bol ochrancom chudobných, zomrel mučeníckou smrťou. Aj keď si to neuvedomujeme, dočkal sa zbožštenia. Nepatrí sa z neho robiť si posmech, spochybňovať jeho význam, jeho život, staviame mu sochy, boli o ňom zložené piesne, povesti. Slávime (svätíme) jeho sviatok a pamiatku.
Na rozdiel od svojho kresťanského náprotivku, zomrel spôsobom nevhodným prezentácie – odvisol na šibenici zavesený na háku. To je do istej miery jeho ikonografická výhoda, lebo je zobrazovaný ako mocný mládenec s valaškou v ruke v hrdinskej a nie mučeníckej póze. Tým má blízko k Perúnovi zobrazovanému s kyjakom či sekerou. Ak by sme žili v pohanstve, nepochybne by sa včlenil ako nová postava do vtedajšieho panteónu. To sa mu v 18. storočí prihodiť nemohlo. Nectil si cirkev, lebo tá bola v tom čase bola nielen ochrancom feudálneho poriadku bohatých, pre ktorých udržiavala poddaných v poslušnosti, ale samotná bola mocnou feudálnou vrchnosťou, a tak si ani miesto medzi jej svätcami nevyslúžil.
Keďže poddaní si boli vedomí toho, že kresťanskí patróni sú ochrancami tej opačnej sociálnej skupiny, hľadali svojich patrónov medzi tými, ktorí sa jej vzopreli. Už od stredoveku máme záznamy o zbojníkoch, ktorí sa stávali ľudovými hrdinami. Obzvlášť rozšírený je kult zbojníkov v 17. a 18. storočí, čo môže súvisieť aj s možnosťami väčšej medializácie.
Romantický mýtus o zbojníkovi ako ľudovom hrdinovi, ktorý bojuje proti feudálnemu bezpráviu má pritom ďaleko od reality. Je odrazom beznádejnosti poddanského obyvateľstva, ktoré sa od zavedenia feudalizmu veľa krát neúspešne pokúsilo tento systém povaliť. Neúspech mal hlavne ideologické korene. Nebolo možné poraziť feudalizmus a zároveň ponechať v činnosti cirkev. Vodcovia protifeudálnych povstaní nemali po ruke vhodnú ideológiu, ktorá by mohla kresťanstvo nahradiť. Pohanstvo bolo zabudnuté a noví filozofovia neboli ešte ani na obzore. Okrem toho, feudáli si navzájom poskytovali „internacionálnu pomoc“. Zatiaľ čo oni si boli vedomí nebezpečenstva úspechu povstania v jednej krajine pre celý systém a dokázali si navzájom vypomôcť, revoltujúci poddaní neboli schopní sa proti nim zorganizovať na dostatočne veľkom území v tom istom čase. Výsledkom rady porážok bola apatia, podvolenie sa systému, ktorí podrývali len nízkou produktivitou práce. Nakoniec aj to stačilo k jeho zrúteniu sa, ale až po veľmi dlhej dobe a v súvislosti s inými medzinárodnými udalosťami. Medzičas si vypĺňali aspoň morálnou podporou tých, ktorých by inak mali len za kriminálne živly. Stredovekí a novovekí zbojníci tak neboli podľa dnešnej terminológie pre masy obyvateľstva teroristami, ale tešili sa statusu partizánov. Typickou partizánskou skupinou bola už koncom 15. storočia skupina Fedora Hlavatého z Ruskej Volovej, ktorej operačným priestorom bolo severovýchodné Slovensko. Skupina mala asi 50 členov a vyložene protifeudálne zameranie. Inšpiráciu pre svoju činnosť našla v bratríckom hnutí.
Príbehy o zbojníkoch, ktorí bohatým berú a chudobným dávajú sú rozšírené po celom svete. Sú výsledkom nespokojnosti obyvateľstva so spoločenským systémom, najmä s jeho bohatou vrstvou. Zbojníci ako ľudoví hrdinovia, dnes sa nám zdá vhodnejší termín „banditi“, nie sú postavami len dávno minulých čias. Jedným z posledných, ale celkom dozaista nie posledným ľudovým hrdinom – zbojníkom (banditom) je tamilský bandita Vírappam. Toho zastrelila indická polícia celkom nedávno v roku 2004.
Spomedzi iných je najznámejším zbojníkom anglický Robin Hood. Pritom len na Slovensku boli stovky zbojníkov, väčšina skutočných, ale objavujú sa aj vymyslené postavy.
Pozoruhodné je, že ľudovým až národným symbolom sa stal práve Juraj Jánošík, napriek tomu, že svoju zbojnícku živnosť vykonával len veľmi krátko, dve letá a v obmedzenej miere.
Juraj Jánošík sa narodil v januári 1688 a popravený bol v roku 1713. Niektorí historici tento ustálený údaj spochybňujú, lebo v tom čase sa v Terchovej narodili až štyria Jurajovia Jánošíkovia a vedú sa diskusie, ktorý bol ten „pravý“. Jánošík sa dožil len 25 rokov, čo je pozoruhodné už z toho dôvodu, že to bol dostatočný vek na dosiahnutie nesmrteľnosti, na čom nezmenila nič ani jeho poprava, naopak k nej prispela. Ešte väčšou záhadou ako dátum jeho narodenia zostáva ako sa mohol z tak mladého a krátko pôsobiaceho zbojníka, bez výrazných výsledkov, stať ľudový hrdina, ktorý svojou povesťou prerástol oveľa nebezpečnejších a dlhšie pôsobiacich zbojníkov. Správnu odpoveď je potrebné hľadať v spoločenskom prostredí. Tým sa zároveň dostávame k podstate vzniku hrdinov, patrónov a bohov, ktorí sú preto, lebo ich potrebujeme. Presne tak ako potrebujeme nádej, že po zlých časoch raz prídu tie lepšie, že zimu vystrieda jar a chlad slniečko. Keď ten, kto nahradil Perúna sklamal, ľudia potrebovali na miesto svojho ochrancu novú náhradu. Vybrali si z tých adeptov, ktorí boli po ruke a ktorí zodpovedali dobe, v ktorej žili. To, čo najviac spája Perúna s Jánošíkom je pritom práve sekera v ruke. Prax však neraz ukázala, že mocnejšia ako sekera je slovo, lebo masy sa najefektívnejšie dajú ovládnuť nie prostredníctvom zbrane, ale ideológie. Zbrane sú len pomôckou. Ideológia Jánošíkovi chýbala, pokiaľ pod ňou nebolo práve len to zbojstvo. Ak je tomu tak, potom sympatie, ktoré k nemu dnešná populácia prechováva naznačujú, že časy sa veľmi nezmenili.