Hromnice sú v našom podvedomí spájané s hromom a bleskom a kdesi celkom v pozadí sa za týmito prírodnými javmi ukrýva spomienka na dávne božstvo – Boha hromu, ústrednú postavu dnešného panteónu našich pohanských predkov. O ich viere a o Perúnovi, o ktorom sa v písomných prameňoch zachovalo len niekoľko viet, existuje už nespočetné množstvo prác. Niektoré sa usilujú uchopiť problematiku Perúna po odbornej stránke, iné sa vydali cestou budovania novodobých mýtických príbehov, rozprávok, alebo románovej tvorby.

  Na pohanské obdobie je mnohými nazerané ako na náš „zlatý vek“, na obdobie dávnej slávy, slobody, života v spravodlivej spoločnosti. Pre iných je to obdobie, keď naši predkovia nemali žiadnu kultúru, písmo, pravdepodobne ani jazyk... a „loziac po stromoch“, čakali na tú správnu vieru....Mnohí, ktorí sa vracajú k dávnym koreňom, nad tým ani nepremýšľajú, len jednoducho vymenili objekt uctievania a tak ako kedysi kresťania prevzali pohanské zvyky a tradície, tak zasa novodobí pohania ctia svoj idol celkom na kresťanský spôsob. Alebo sa obrátili k iným vzorom.

 Na druhej strane aj príslušníci iných náboženstiev sa zúčastňujú náboženských obradov len ako rituálu, ktorého zmysel a účel ani nechápu, alebo im len postačuje vidina večného života v nebi, znalosť desatora, smrteľných hriechov a pár mýtických príbehov. Ťažko by sme v ich predstave o viere, ktorú vyznávajú, našli skutočnú ideu. To, samozrejme, neplatí o všetkých, ale pre zmenu to zasa platí asi o všetkom, nielen o znalosti náboženstva. Jeho skutočná znalosť je vecou „znalcov“, ľudí zasvätených, tak je tomu dnes a tak tomu bolo oddávna.

 Označenie pohan má dnes podľa kresťanov hanlivý význam. U pohanov tomu zasa bolo naopak. Ešte aj francúzske slovo „kretén“ je údajne odvodené od názoru kedysi väčšinovej spoločnosti na kresťanov, ako nachádzame v starších encyklopédiách.

 Záujem o dávnych bohov, vrátane tých slovanských, pozorujeme už prinajmenej od 18. storočia, kedy sa falzifikáty ich domnelých podôb stali objektom záujmu starožitníkov a zberateľov. Od 19. storočia, najmä po strate politickej moci cirkvi, v niektorých štátoch západnej Európy sa k pohanstvu hrdo začali hlásiť skupiny ľudí, ktorí ho brali buď ako návrat k tradícii, alebo ako návrat k tomu správnemu náboženstvu. Návrat k pohanstvu vnímali ako návrat k zdravému rozumu, na rozdiel od, podľa nich, pomýlených kresťanov. Ústrednou postavou týchto novodobých smerov je najčastejšie práve Boh hromu, či už rímsky, alebo germánsky, keltský či slovanský.

 Pohanstvo – paganizmus, resp. neopohanstvo sa v dvadsiatom storočí rozšírilo aj do slovanských krajín, kde sa buď pestuje kult viažuci sa na keltské alebo germánske pohanské náboženstvá, alebo sa hľadajú vlastné slovanské korene. Pohanské náboženstvo Grékov a Rimanov u nás, napriek tomu, že je pomerne dobre zdokumentované, neláka. To je skôr záležitosťou románskych národov najmä od obdobia osvietenstva. Záujem o pohanstvo, o jej bohov a jej mytológiu má v celej Európe stúpajúcu tendenciu. Nejde len o módnu vlnu, lebo tento trend trvá už po viacero generácií a stúpencov pribúda. Popri záujemcoch o pohanstvo pribúda tiež záujemcov o mágiu, o čarodejnícke spolky, na čom má veľký podiel aj umelecká tvorba. Aj na jej základe vznikajú celkom nové kulty, ktoré sa neopierajú o mýtické postavy ale zbožštili románových hrdinov. V tom sa ani veľmi nelíšia od tých neopohanských hnutí, ktoré sa opierajú o informácie získané na základe výskumov historikov, etnológov či archeológov, ktorých hypotézy vybudované často na mylných úsudkoch, sú považované za prameň poznania minulosti. Ako náhle takéto omyly „zľudovejú“, stávajú sa súčasťou tradície, ktorú síce možno spochybňovať, nazerať na ňu s dešpektom, ale v podstate tá si už žije vlastným životom, bez ohľadu na to, aké nové hypotézy, tváriace sa ako vedecké teórie, sa v budúcnosti objavia.  Na základe mylného úsudku archeológa, ktorý si zmýlil pastiersky prístrešok s kultovým objektom, sa objaví senzačná správa o náleze prvej pohanskej svätyne na Slovensku a keďže nikto z nich netuší, ako taká svätyňa vyzerala, je objav istou skupinou oslavovaný a inou zasa odmietnutý, ale pre tých, pre ktorých sa stal súčasťou viery, sú iné názory už nepodstatné a pokojne si podľa tejto fikcie zhotovia svätostánok. Tak je to aj s menami bohov, ich umiestnením do panteónov, príbehmi, ktoré boli vytvorené často len na základe fantázie známych alebo neznámych autorov, alebo na základe vzorov z iného prostredia.

  Základným problémom každého návratu k dávnej ideológii, alebo aj pri tvorbe novej, je otázka účelu a významu tohto konania. Ak je účelom len dodržiavanie tradície, aj to celkom postačuje pre vykonanie rituálu. Dokumentáciou ľudovej kultúry, inými výskumami a porovnaním s tradíciami z iných kultúr sa podarilo niektorým autorom dospieť k pozoruhodným, niekedy však aj chybným výsledkom. Niekde sa podarilo objasniť aj zmysel a pôvod dávnej tradície, ktorý jej súčasní nositelia vôbec nemusia poznať, konajú ho ako kultúrny alebo náboženský rituál, alebo mu je v tradícii už dávno priradený iný význam (napr. Veľká noc, Vianoce, svätojánske ohne, majáles, dožinky, dušičky...).  Z tohto aspektu ťažko možno vytýkať tým, ktorí si Perúnov deň na Hromnice (správnejšie však o niekoľko dní neskôr), pripomínajú hocijakým spôsobom, keď ten dávny spôsob nepoznáme, alebo máme o ňom len hmlisté vedomosti. Koniec koncov, nemožno vytýkať tým, ktorí sa usilujú o návrat k tradícii ani to, že nemajú pred sebou jasný cieľ. Ten sa buď len rysuje, alebo ho poznajú len zasvätení tvorcovia nových smerov.

  Prvé novoveké návraty k pohanstvu boli vedené snahou nahradiť kresťanstvo, ktoré začiatkom novoveku malo ešte značný vplyv na politický život. Počas Veľkej francúzskej revolúcie (koncom 18. stor.) sa ukázalo, že potreba náboženstva v ľudových vrstvách je tak silná, že pre ne bolo potrebné zbožštiť priamo „zdravý rozum“, čím ideológovia celkom rezignovali od pôvodného plánu. Nie náhodou ich Bohyňa rozumu vyzerá ako vytiahnutá z múzea bohov antiky. 

 V slovanských krajinách záujem o „pohanskú ideológiu“ podnietilo národné obrodenie. To je na Slovenku spájané s pôsobením a úsilím mnohých kresťanských kňazov, najmä evanjelických a katolíckych a aj preto národne orientované strany, hnutia  a spolky, nelogicky spájajú kresťanstvo s národom. Pritom pozoruhodné je, že napr. na Slovensku mnohé významné postavy slovenského národného obrodenia v 19. storočí, navonok sa prezentujúce ako kresťania, tajne inklinovali k pohanstvu. Nebolo to až v takom rozpore, ako by sme to mohli vidieť dnes, lebo nechápali (zrejme) pohanstvo pre seba osobne ako náhradu kresťanstva, čiže nemodlili sa k pohanským bohom v rámci pohanských obradov, ale videli v ňom základ národnej ideológie, lebo internacionálne kresťanstvo podľa nich túto úlohu plniť nemohlo. Aj Samuel Tomášik, evanjelický kňaz, v tých časoch vo svojej hymnickej piesni „Hej Slovania!“ spomína ako ochrancu Slovákov hromovládneho boha, ktorého menuje Paromom.

 Najväčším problémom pre všetkých, ktorí pociťovali potrebu oživenia pohanstva z akýchkoľvek dôvodov, bol a je nedostatok prameňov. Cirkvi, či katolíckej alebo pravoslávnej sa pohanstvo podarilo zničiť takmer absolútne. Aj to, čo sa v povedomí o pohanských bohoch zachovalo, sa zachovalo vďaka nej, lebo proti poverám spojených s pohanstvom bojovalo oveľa dlhšie, ako bolo potrebné a tým vlastne samotné pohanstvo propagovalo. Len tak si môžeme vysvetliť, že bez akýchkoľvek súvislostí prežilo v ľudovom prostredí povedomie o vskutku len niekoľkých menách pohanských bohov a ich funkciách. Na Slovensku je to v podstate len prípad Perúna  - Paroma, o ktorom sa vedelo, že to bol pohanský boh hromu, ktorého prejavom hnevu bol blesk a búrka. U Rusov, ale aj na Slovensku, bol Perún neskôr nahradený sv. Iljom, to je Eliášom – starozákonným prorokom, ktorý podľa Biblie pri obeti privolal blesk. Druhou postavou dávneho panteónu, ktorá sa zachovala aspoň po mene je Veles. Veles a Perún sú v stredoveku považovaní za súperov. Veles je schopná brať na seba podobu rôznych ľudí a zvierat. Perún zasa vrhá blesky, rozbíja skaly, láme stromy. Výsledkom sporu Veles a Perúna sú plody prírody. Tu ľahko môžeme odhaliť pôvodný zmysel „sporu“ medzi Veles a Perúnom, ktorým nie je nič iné, ako akt plodnosti, ktorý v pravekej ideológii bol hlavnou úlohou nadprirodzených síl. Mýtus si však môžeme vysvetliť aj ako symbolický záznam o dávnej historickej udalosti, v ktorej sa vlády v krajine nad roľníkmi zmocnila šľachta, čiže o nástupe feudalizmu. Tomu by nasvedčovalo práve to, že Perún je patrónom bojovníkov, zatiaľ čo Veles je patrónom roľníkov.

Spájanie Hromníc s hromom a obetovanie ohňa - svetla prostredníctvom hromničnej sviečky, ktorá zároveň chráni pred úderom blesku, je dokladom o termíne, ktorý v rámci pohanského slnečného kalendára bol spojený s Bohom hromu. Pri všeobecnej viere, ktorá považuje Boha hromu za najvyššie pohanské božstvo (ktorým pre istú skupinu obyvateľstva v istom čase aj nepochybne bol), práve tento termín naznačuje, že pred pohanstvom sa naši predkovia riadili inou ideológiou, v ktorej pozícia boha hromu nebola najvýznamnejšia. Boh hromu bol len jednou z viacerých postáv ich ideového systému, v ktorom najvýznamnejšími postavami boli Veľká Matka Zem a jej syn a partner Slnko. Samotné zapálenie ohňa na Hromnice, ale aj v iných termínoch, však pôvodne súviselo s oslavou Slnka, nebolo symbolom Perúna, ale pred ním ochraňovalo. Pozoruhodné je, že západné kresťanstvo v boji s pohanstvom prevzalo pohanský náhľad na vtedajší svet bohov, v ktorom Perún bol kladnou postavou a jeho protivník (pôvodne protivníčka) Veles postavou zápornou. Zatiaľ čo Perúna premenilo na svätca a poslalo ho do neba (Eliáš s ktorým ho stotožnili nezomrel, ale vstúpil priamo na nebesá), Velesa premenilo na čerta a poslalo ho do pekla. Východné kresťanstvo však aj z Velesa (Volosa) urobilo svätca (sv. Vasila, Blažeja). V prípade sv. Blažeja - Vasila sa tak stalo na základe vzdialenej podobnosti mien (Vlasios – Volos), pričom svätec prevzal aj Velesovu úlohu ochrancu dobytka a jeho sviatok pripadol na prvý novoročný sviatok začiatkom februára, na obdobie Hromníc.

  Ak v tento deň doma zapálime sviečku, môžeme tak urobiť z rôznych ideových pohnútok, ale v každom prípade, či už vedome, alebo nevedome, tak nadviažeme na tradíciu, ktorá siaha do tých dávnych čias, keď sa pred hnevom mocného boha hromu triasli všetci hriešnici. Nuž aj to nás spája s dávnou minulosťou, lebo kto z nás by mohol spravodlivo hodiť kameňom?