V tomto roku si pripomíname významné výročie šírenia ideológie a kultúry, ktorá viedla k zániku tisícročných tradícií našich predkov, k zničeniu veľkej časti našich dejín a prispela ku konečnej likvidácii demokratického spoločenského zriadenia, ktoré tu dovtedy existovalo. Zo slobodných ľudí z čias Svätopluka sa stali poddaní a v konečnom dôsledku v podstate otroci feudálnej vrchnosti a cirkvi.

Slovenom a tým aj dnešným Slovákom bolo na tisícročie vnútené uctievanie cudzej „svätej zeme“ a dejín cudzieho národa. Aj na našich predkov bol aplikovaný poznatok, že národ možno úspešne podmaniť len vtedy, keď mu zničíme kultúru a dejiny. Zabudnuté, rozvrátené pohanské háje sú opomínanou stránkou víťazstva totalitnej ideológie pred vyše tisícročím a môžu stáť aj v pozadí nezáujmu o dávnu kultúru Slovenov u nás, lebo tá bola „pohanská“. Ktorá viera (ideológia) je „tá pravá“ v tomto kontexte pritom nie je podstatné.

Háje, to neboli len cintoríny, to bola skutočná posvätná zem, nielen miesto, pri žiarových pohreboch v podstate symbolického odpočinku tiel predkov, ale bolo to aj miesto, kde sa pravidelne odovzdávali tradície, spomienky na dávnu a slávnu minulosť rodu, kmeňa,  kde sa rozhodovalo o všetkom dôležitom v živote spoločnosti, ale aj jednotlivých jej členov. Háje nesprevádzal poverčivý strach z mŕtvych, ale úcta k duchom predkov, pričom pri žiarovom spôsobe pochovávania išlo aj o hygienicky bezpečné miesto. Úcta k Hájom sa u kresťanov preniesla aj na cintoríny. U južných a východných Slovanov prežila napr. aj konzumácia stravy pri hroboch, čo je, spolu s karom u nás, pozostatkom dávneho zvyku – obete predkom.

Existencia pohanských hájov v minulosti je v odbornej literatúre známa, márne by sme však až donedávna hľadali v nej údaj aspoň o jednom jedinom konkrétnom Háji na Slovensku (mimo kníh Svätyne našich predkov a Kultové kamene tajomné a magické). Nevzdelaná slovenská „odborná vedecká obec“ pohanské háje ignoruje. V mnohých iných krajinách sú však pohanské háje serióznym cieľom archeologického, etnologického a kunsthistorického výskumu a cenným dokladom k materiálnej a duchovnej kultúre, starostlivo chránenými pamiatkami.

V hájoch sa dodnes nachádzajú staroveké ale aj praveké umelecké diela, ktoré končia ako materiál na spevnenie ciest, v minulosti aj na stavbu základov poľnohospodárskych objektov.

 

 

Našťastie, niektoré háje ležia v lesoch, kde zatiaľ nemá nikto záujem vyzbierať kamene na stavebné účely, niektoré sú v chránených prírodných lokalitách. Žiaľ, mnohé také šťastie nemali a boli zničené už v stredoveku z ideologických dôvodov, pri hľadaní pokladov, alebo v minulom storočí pri industrializácii krajiny a sceľovaní pozemkov, či ich premene na obrábanú pôdu. Niekde boli, relatívne len nedávno, odstrelené celé skalné svätyne a poslúžili ako zdroj lacného stavebného materiálu.

Háje boli budované a udržiavané po tisícročia. Tak ako sa menila spoločnosť a jej kultúra, menili sa aj háje. Nachádzame v nich kamene rôzne opracované, skutočné plastiky či sochy, aj celkom neopracované kamene rôznej veľkosti.  Niekde sa háje rozkladajú okolo mohýl, ktoré sú ich súčasťou, nie zriedkavé sú  „pseudomohyly“ – prírodné kopce dosypané hlinou a doložené kameňmi na ich vrchole, niekde aj k prirodzenej skale.

V jednotlivých Hájoch sú stovky až tisíce kameňov. Inde nachádzame menšie skupiny kameňov s desiatkami kusov, alebo len väčší kameň so skupinou menších kameňov. Kamene v hájoch plnili funkciu sídla duchov predkov.

 

Historické správy o pohanských hájoch

V historických správach o pohanských hájoch sú zmieňované pohanské kamene a stromy. Stromy boli prirodzenou súčasťou hájov a mnohé z nich mali tiež funkciu sídla ducha predka. Pohanskí Slovania mali veľké, mohutné, starobylé stromy v úcte, preto sa stali obeťou ideologického boja, následkom ktorého sú dnes stáročné stromy u nás raritou. Strom sa dal vyťať, s kameňmi v háji to bolo ťažšie. Menšie kamene boli preto už v minulosti nahádzané na hromady, alebo odvezené, väčšie kamene boli zakopané. Výnimočne kresťanskí kňazi zneužili úctu ku kameňom na to, aby prilákali veriacich a pohanský kameň použili ako oltár, vystavali nad ním alebo pri ňom kaplnku, alebo kostol. Niekde tak urobili pokrstení „pohania“ aby objekt dávneho kultu ochránili. Občas sa taký kameň nájde ešte aj dnes pri kostoloch, alebo priamo v nich a pri pamiatkovej obnove je odstránený, lebo ani kňaz, ani veriaci, ani pamiatkar už netušia, prečo tam bol. Sú však aj výnimky, niekde je dávny kultový kameň uctievaný dodnes, aj keď pod inou legendou, a to nielen na Slovensku, ale aj v Čechách, v Rusku, Rakúsku, Nemecku a mnohých ďalších krajinách.

Strom v pohanskom období poslúžil pre sídlo ducha predka rovnako dobre ako kameň. Stromy mali najväčšiu šancu slúžiť tomuto účelu najmä tam, kde bol kameň vzácnosťou. Dodnes nachádzame pomenovanie „Háj“, alebo miestne názvy spojené s postavami z pohanskej mytológie aj tam, kde by sme márne hľadali kamene.

Stromy, nielen duby, lipy, ale napr. aj jablone boli súčasťou každého hája, či sa tam kamene nachádzali, alebo nie.

Samotné meno „Háj“ nás dnes odkazuje na toto miesto ako na skupinu stromov. Tak tomu rozumieme dnes. Nevylučuje to však, že pod hájom sa mohla myslieť len skupina kameňov, lebo pôvodný význam tohto mena je celkom iný.

Cieľavedomá likvidácia posvätných hájov u nás začala, keď sa upevnil feudalizmus a jeho ideová opora, kresťanstvo. V Čechách začal programovo ničiť pohanské háje Břetislav II. (†1100). V roku 1092 boli nariadené kresťanské pohreby len na cintorínoch pri kostole. Spaľovanie bolo zakázané. V 10. storočí Regino odporúča, aby kňazi ničili posvätné háje, ktoré vraj ľud má v úcte, aby rúbali a pálili stromy, z ktorých ľud poverčivý nedovolí v posvätnom strachu ani konárik ulomiť. V 11. storočí zapisuje prepošt Arnold správu, že ľud v Uhorsku okúňa sa rúbať stromy, pod ktorými pohania vykonávali veštby a čary.

Ľud  ešte v dvanástom storočí, podľa českého kronikára Kosmu (†1125), tajne obetoval besom, modlil sa k domácim bohom, pochovával v hájoch a slávil hody pri pohreboch, veril čarodejom, uctieval studničky a ohne, klaňal sa stromom alebo kameňom, obetoval horám a návršiam a vzýval tam bôžikov, ktorých si sám urobil a prosil ich o ochranu a požehnanie pre seba a pre svoje hospodárstvo.

V Polabí, kde sa viedol otvorený boj proti tamojším Slovanom pod zámienkou šírenia novej viery, boli pohanské háje a chrámy ničené ako súčasť vojnových operácií.

Podobných správ je zachovaných veľa. K nim patrí tiež Zákaz Inducuu superstitionum et paganiarum, ktorý zakazuje obrady a obeti v lesoch a hájoch, ako o tom v jednej svojej štúdii podrobne píše Dr. Čenek Zíbrt v roku 1894.

Ešte v rokoch 1629–1630 si sťažuje neznámy kňaz do Ríma, že Juhoslovania majú vo veľkej úcte strom, nazývaný „lipa“ v krajine pustej, „kde každú prvú nedeľu deviatej luny“ zhromažďuje sa veľa ľudí, Turkov aj kresťanov s obeťami, so sviečkami a podobnými vecami. Duchovný susednej farnosti slúži tu omše za dary, ktoré vyberá. Ľud vzýva lipu, klania sa jej akoby sviatosti. Rozprávajú si, že lipa koná zázraky, vypočuje tých, ktorí obeti prinesú, uzdravuje chorých.

 

 

Napriek tomu, že sa kresťanstvo stalo štátnou ideológiou, ktorá bola povinná pre každého a za pochybnosti vo viere sa často trestalo aj smrťou, pohanské tradície boli natoľko silné, že nakoniec cirkev sama prevzala toľko prvkov z nich, že kresťanstvo si bez nich dnes ani nevieme predstaviť. Vzniklo tak nové kresťansko–pohanské náboženstvo a tomuto kresťansko–pohanskému náboženstvu sa ľudia podvolili. Perún sa stal hromovládnym Hospodinom a jeho kostol „Perúnovym domom“, iní bohovia sa stali svätcami, na kresťanských kňazov prešlo meno, funkcie a úcta pohanských kňazov – čarodejov. Iné prvky pohanskej kultúry však boli dôsledne potierané a to najmä pochovávanie v posvätných hájoch. Pohrebiská z lesov, lúk a hôr boli stiahnuté doprostred sídiel.

Siahnutie na dávne tradície sa neobišlo bez trestu. Cintoríny pri kostoloch uprostred sídiel sa stali zdrojom nákazy a epidémii, pri ktorých nie raz vymrela v priebehu krátkej doby väčšina obyvateľov. Neúcta k tradíciám, ktoré mali zmysel, sa vypomstila.

Zdá sa, že na základe historických správ máme pomerne dobré informácie odkedy sa háje prestali používať. Lenže zákazy sa opakujú ešte po stáročiach a nariadením „osvietenej“ Márie Terézie sú pohanské háje vyrubované ešte v osemnástom storočí! Aj keď sa teda v hájoch prestalo pochovávať, na mnohých miestach si ich ľudia naďalej udržali v pamäti. Na mieste, kde bol kedysi Háj sa stretávali v termínoch dávnych pohanských sviatkov a tu ich oslavovali. Mnohé Háje prežili práve vďaka tomu, že sa nachádzajú vo väčšej vzdialenosti od dedín alebo ukryté v lesoch.

 

 

O tom, že žiarové pochovávanie a pochovávanie mimo cintoríny v hájoch pretrvalo stáročia po pokresťančení krajiny svedčia nálezy popolníc s neskorostredovekými mincami a pri kostrových hroboch tiež nálezy z oveľa mladšieho obdobia. Situácia bola v rôznych oblastiach odlišná, treba to mať na pamäti, lebo najmä osamelé skupiny kameňov v lese, ktoré tu plnia rovnakú funkciu ako kamene v dávnych hájoch, môžu pochádzať z relatívne nedávneho obdobia. Aj keď cirkevná a feudálna vrchnosť pochovávanie mimo cintorín trestala, nedokázala celkom potlačiť tradíciu, ktorú ľudia mali hlboko zakorenenú vo svojom vedomí. Úcta k rodičom a prarodičom ako najbližším zástupcom predkov, typická pre slovanské  prostredie, si vyžadovala dodržiavať aj tie tradície, ktoré nová ideológia zakazovala. Telo síce podľa nariadenia pochovali pri kostole, ale zároveň na odľahlom mieste vykonali dávny obrad, lebo len ten zaručoval, že duša predka bude ochrancom rodu, rodiny podľa starej tradície. Miesto celého tela spálili jeho časť, napr. vlasy, časti odevu a veci, ktoré zosnulý používal. Pre jeho ducha priniesli do hája nový kameň a pridali ho na miesto, ktoré mu v rámci hája patrilo, alebo preňho vybrali vhodný strom alebo kameň v lese, ak háj už nebol. Popol zo symbolického pohrebu nasypali podľa starobylého zvyku ku kameňu, vhodili do vody alebo do spoločnej obetnej jamy. „Sypanie popola na hlavu“ upozorňuje aj na inú, pre nás dnes nezvyklú podobu pohrebného obradu. Do hája sa vracali počas svojich sviatkov na slávnosti a zároveň sa ako kresťania zúčastňovali kresťanských obradov. Lebo to čo cirkev vnímala ako boj protikladov, to ľudia vnímali ako symbiózu. Pre nich sa podstata nezmenila, naďalej uctievali a uctievajú svojich pohanských bohov v postavách kresťanských svätcov a kresťanských svätcov zároveň uctievajú ako pohanských bohov a ani si to neuvedomujú.

 

 

Ak bol háj zničený, stromy vyrúbané, netrvalo dlho a narástli nové stromy. Dôležitá bola tradícia, ktorá sa k tomuto miestu viazala. Preto mohli do dnešných dní pretrvať nielen miestne názvy, ale aj úcta k viacerým skalám a kultovým kameňom. Nie je to žiadny div, ak si uvedomíme, že pohanské háje sa používali nielen pri rôznych ľudových slávnostiach, ale aj na pochovávanie, aj keď ojedinele, až takmer donedávna.

Samo Tomášik v Pamätnostiach Gemersko–Malohontských z roku 1872 píše:

„Pamätné je, že tá pohanská obyčaj pochovávať mŕtve telá do hájov na gemerskom Horehroní trvala do 17. storočia a bola tak zakorenená, že seniorát gemerský, ako o tom protokoly svedčia, ťažkými pokutami stíhal tých, ktorí sa opovážili mŕtve telá bez kňaza do hájov pod stromy pochovávať: Tak na Heľpe r. 1643 Ďuro Hanin, ktorý svoje decko takto pochoval, bol pokutovaný na 600 šindľov a darmo sa vyhováral, že predtým, keď ešte na Polomke kňaza nebolo, bol taký obyčaj, pod ktorýmkoľvek stromom alebo na poli na istom mieste dietky svoje pochovávať..., atď.

 

Z týchto a podobných správ je zrejmé, že ľudia uctievali háje a s nimi spojené objekty vo veľkej miere až do 13-teho storočia a v menšej a rôznej miere miestami až do osemnásteho storočia. Ojedinelé správy hovoria o uctievaní kameňov, často zvyškov z pohanských hájov aj dnes.