Hory sú v mytológiách obvykle považované za sídla dávnych bohov, pričom geológovia často zdôrazňujú, že ide o obyčajné prírodné útvary, o ktorých sa vie v akom horotvornom procese a kedy vznikli a pomocou sond sa dozvedáme o ich zložení. Tak sa celkom nevedome, ale často aj zámerne, podkopáva v podvedomí úcta k prírode, nič nebráni potom zmeniť posvätné hory na kameňolomy, budovať na nich hotely, rekreačné zariadenia, vysielače, hocičo, čo ich premení len na lacný podstavec pre podnikateľský zámer alebo na zdroj suroviny.

Najčastejšou prekážkou takejto dehonestácie krajiny sú práve mýty. Posvätné hory, najmä tie menšie, zachraňujú aj stavby, ktoré sú na nich cudzím prvkom – kaplnky, kostoly, hrady, pozostatky hradísk z dávnejších dôb. Tie však, na rozdiel od súčasných stavieb, často zvyšovali posvätnosť miesta, lebo vznikali na základe tradície, ktorá sa naň viazala. Pritom posvätnosť si nesmieme spájať len s kresťanstvom, posvätné miesta mali staroveké národy od nepamäti. Posvätným – svätým miestom boli nazývané miesta obdarené mimoriadnou mocou, to je pravý význam slova „svätý“.

Mnohé hory (vďaka svojmu zloženiu) vykazujú geomagnetické anomálie, ktoré je možné merať, ale aj považovať za zdroj moci vychádzajúcej zo Zeme. Túto moc („energiu“) sú niektorí ľudia schopní cítiť obzvlášť intenzívne a tým sa mýtus o mocnej – posvätnej hore dostáva z iracionálnej polohy (ako doklad o nevedomosti našich predkov) do polohy racionálnej – ako doklad o ich hlbokom poznaní sveta v ktorom žili.

Posvätné hory majú národy po celom svete. Tam, kde chýbajú hory, tam sa nájde aspoň malý kopček a môže byť aj umelo navŕšený, ku ktorému sa viažu dejiny spoločenstva, ktoré okolo neho žije, alebo žilo v dávnych časoch. Posvätná hora môže byť veľkým, tisíce metrov vysokým skalným útvarom, alebo nízkym erodovaným kopcom , na rovinách ho nahrádzajú mohyly a neskôr pyramídy na kruhovom alebo uholníkovom pôdoryse. V náboženskom období človek začal vnímať hory ako sídla bohov a niekde na ich vrchol umiestnil chrámy a tie nakoniec z pohodlnosti preniesol do svojich sídiel, ktoré sa stali strediskami svetskej – politickej a ekonomickej moci.

Posvätné hory napriek tomu žili svoj život ďalej, ľudia na ne chodili v čase tradičných sviatkov a slávností, oslobodzujúc sa aspoň na čas od reality, rozprestierajúcej sa pod nimi a v ťažkých obdobiach smerovali k nim svoju nádej na príchod lepších čias.

Posvätné hory ako národné a politické symboly prežívajú v pamäti obyvateľstva po tisícročia a neustále majú význam – majú moc nad krajinou, nad ktorou sa týčia. V minulosti slúžili ako miesta, kde sa deklarovalo právo na krajinu, kde sa konali slávnosti, pri ktorých sa rozdeľovali ideologické a svetské funkcie. Tu sa nastoľovali na skaly z nej vyrastajúce panovníci, z detí sa stávali dospelí ľudia, riešili sa spory, prijímali závažné rozhodnutia.

 

Posvätná hora bola (a je) symbolom práva na krajinu.

Nielen v Európe, nielen v Ázii, ale skutočne tento princíp nachádzame po celom svete, ešte aj vo vzdialenej Polynézii bola funkcia náčelníka viazaná na konkrétny kopček.  Na veľkosti kopca pritom nezáleží – napr. posvätná hora Írov Hill of Tara, írsky Teamhair na Rí – „Hora kráľov“  má od základne výšku len 180 metrov. Bola pritom sídlom vraj až 142 írskych kráľov a podľa mytológie miestom, cez ktoré sa vstupovalo do iného sveta.

 

Posvätné hory v slovanskom svete zohrávali rovnakú funkciu. Tie vzdialené boli sídlami bohov, tie blízke sídlami vládcov nad krajinou, alebo aspoň miestom, kde sa vládcovia nastoľovali do funkcie (posadením sa na horu, na kameň na nej). Boli a dodnes ešte niekde aj sú miestom, kde sa po tisícročia pravidelne konajú slávnosti, pôvodne spojené s nenáboženským kultom Prírody z čias, keď si človek bol vedomý toho, že skutočným Rajom je jeho pozemský svet a zmyslom jeho života je prežiť a užiť si vlastný život na tomto svete.

Posvätné hory majú pritom celkom obyčajné mená. Zdá sa, že čím hlbšiu má posvätná hora tradíciu, tým je jej meno obyčajnejšie. Írska „Tara“ je pôvodne „hora“. Známa hora Říp je tiež „len“  „hora“ (Říp – Hřib – Hrb).

Krajina Slovenov – Slovensko posvätnými horami priam oplýva – nielen Tatry (hory) ako celok sú pre Slovenov – Slovákov posvätným pohorím, ale starobylé mená nesie aj trojica hôr, symbolicky spojená s našim štátnym znakom – Tatra – Matra– Fatra, kde „tra“ je práve „tara“ , „tera“ – „hora“ zeme. Nejde pritom o cudzie, prevzaté slovo, lebo takým by potom muselo byť aj slovo označujúce matku – mater – ako bytosť ktorú so zemou spája vlastnosť rodiť a preto má v svojom mene starobylé – „ter“ „zem“.

 

Hory, predtým než sa stali sídlom bohov (pripomeňme si všeobecne známy Olymp), boli vnímané ako orgány Veľkej Matky Zeme. Vyčnievajúce skaly boli jej kosťami, jaskyne, priepasti v nich bránami do jej tela, do podzemného Raja. Mnohé prírodné a časom aj umelo upravené tvary skál, alebo tvary celých kopcov boli vložené do mýtov a obklopené nimi a pomocou nenáročných úprav a často aj bez nich sa stali prírodnými svätyňami. Na prvý (pozorný) pohľad zbadáme pre dnes racionálne uvažujúceho človeka neuveriteľný jav – viaceré posvätné hory nesú obrovské skaly, ktoré by sme bez váhania pri menších rozmeroch označili bez najmenších pochybností za výsledok úsilia človeka, ktorý tu tvoril svoju svätyňu. Pre časť ľudí je to dôkaz o diele Veľkej Matky Zeme ako živej bytosti, ktorá utvorila a neustále utvára a pretvára našu pozemskú prírodu, iní to vnímajú ako náhodu, „hru prírody“ a väčšina to dnes, samozrejme, nevníma vôbec, alebo pre istotu pred tým zatvorí oči, aby sa nemusela vystaviť konfrontácii so svojou vierou, presvedčením, nevedomosťou.

Mnohé posvätné hory majú konkrétne meno, ktorého pôvod je dnes pre nás záhadou, aj keď o vysvetlenia nie je núdza. K mnohým sa viažu mýty, často spojené s drakmi, ktorí žijú v ich útrobách. V našich povestiach nachádzame drakov najmä v podzemí hradov, ktoré sa týčia na skalách, alebo v skalných jaskyniach: na Javorovom vrchu na Orave, v podzemí Tematínskeho hradu, na hrade Beckov, pri Tisovci v Bielej skale, drak žil aj v Demänovskej jaskyni  a inde. Poliaci majú svojho slávneho draka v jaskyni v Krakove.

Ďalším mytologickým javom, pre mnohých, ktorí nechápu význam a pôvod mýtov len ďalším dôkazom „o nevedomosti a neschopnosti ľudí logicky si vysvetliť svet okolo seba“, sú rytieri, bohatieri ukrývajúci sa v jaskyniach pod horami, ktorí z nich v pravý čas vyjdú a zachránia krajinu pred nepriateľom (Blaník, Sitno...). Rytieri sú vo svojej podstate mytologicky premenení draci, pôvodní ochrancovia a strážcovia krajiny, ktorých na nepriateľov zmenila až cudzokrajná ideológia, ktorá v našich dávnych mytologických bytostiach, v našich povestiach, piesňach, kultúre, videla prekážku pre zavedenie svojej monokultúry a preto ich zakazovala, ničila, deformovala, aby slúžili jej cieľom. Následkom toho bolo skutočne veľa mýtov zničených, bola zabudnutá veľká časť našich dejín a aj v súčasnosti ani profesionálne, teda za výskum našich dejín a dávnej kultúry platení zamestnanci z ideologických alebo nacionalistických dôvodov nemajú seriózny záujem o výskum toho, čo predchádzalo kultúrnej pohrome, ktorá sa na Slovenov koncom prvého tisícročia privalila z juhu a západu Európy a veľkú časť slovanských národov uvrhla na tisícročie do kultúrneho a fyzického otroctva a niekde prispela aj k ich zániku.

 

Oblík

Medzi zabudnuté mýtické hory s vlastným (ale častým) menom patrí napr. hora Oblík na východnom Slovensku, v Prešovskom kraji, v okrese Vranov nad Topľou, ktorá sa vypína nad obcami Bystré a Hermanovce nad Topľou.  Meno hory Oblík je odvodzované od jej „oblého tvaru“. Samozrejme, všeobecne aj odborne uznávaná etymológia slova nie je správna. Slovo „oblik“ nachádzame totiž aj v mnohých iných slovanských jazykoch a tam má celkom iný význam  – blízky nášmu slovo „obličaj“  – tvár.  Hora vysoká 924 metrov sama o sebe nemá vzhľad tváre a preto sa za jej „tvárou“ musíme vybrať na samotný vrchol. Miestni, nepočetní obyvatelia, ktorí uživia vo dvoch obciach prinajmenej päť kostolov, patriacich k rôznym cirkvám, akoby boli živým dôkazom o duchovnosti krajiny pod Oblíkom, na ktorý oddávna vystupujú, dnes už ani netušiac, kde má ich tradícia korene. Príznačné je však pre ľudí premýšľajúcich a vidiacich svet očami inej ideológie, že Tvár na Oblíku našťastie zväčša nezbadajú ani vtedy, keď im na ňu ukážeme prstom. Ako dokazuje film STV s P. Dvořákom „Výlet na Oblík“ z roku 1998, rovnakou neschopnosťou je postihnutá dnes aj „odborná časť“ našej spoločnosti a tak odborný výskum sa vo filme mení na opekanie špekáčikov na jej vrchole, pričom dnes ani podobní odborníci, ani bežní turisti si neuvedomujú, že v pozadí ich konania stojí dávna tradícia, ktorá vyžadovala prostredníctvom konzumácie na posvätnom mieste uctiť si nielen toto miesto, nielen všetky jeho „tváre“, ale hlavne vlastné tradície, ktorých zmyslom bolo ukotviť svoje spoločenstvo v priestore a v dejinách, čím prezentovalo svoje právo na krajinu v ktorej žilo. Neprezentovali teda tým svoju nevedomosť a duchovnú zaostalosť, ako dnes čítame v rádoby odborných štúdiách. Tú skôr dokazujú naši „odborníci“ aj v spomínanom filme, ktorí imitujú liatie krvi do „zbojníckej misky“ na vrchole Oblíka, kam naši predkovia, ctiaci si prírodu a život, liali mlieko, medovinu, alebo najposvätnejší nápoj – vodu a nie krv.

 

 

Svätyňa na Oblíku pritom celkom nevymizla z pamäti, ako dokazuje článok Adama Hlovíka z roku 1845 „Cesta na Oblík“. Adam Hlovík, evanjelický kňaz, nadšený pre poznávanie predkresťanskej kultúry našich predkov, tuší v skalných útvaroch na Oblíku dávnu svätyňu a pritom, na rozdiel od dnešných náboženských fanatikov, nepociťuje potrebu ju ideologicky premeniť sekaním krížov či stavbou kaplnky, či iným spôsobom zneuctenia a popretia dedičstva našich predkov, ako sa s tým stretávame dnes na iných miestach, najnovšie napr. na neďalekej Stráži nad Prešovom.

 

Cesta na Oblík je dodnes lemovaná posvätnými miestami, mohylami, kultovými kameňmi, obkolesená je posvätnými hájmi, z časti chránenými štatútom prírodnej rezervácie. Vďaka tomu prejavy fanatizmu sú na tomto mieste spoločenským priestupkom, alebo aj trestným činnom, čo by mal mať na pamäti každý, vrátane tých, čo sa potrebujú na tomto mieste zvečňovať aj z iných dôvodov. Naši predkovia verili, že ten, kto poškodí posvätné kamene, háje, privolá na seba a svojich blízkych pohromu a pohľad naspäť potvrdzuje, že nešťastia neobišli ani tých, čo napriek tomu tak urobili, aj keď „povere“ neverili. Neúcta k iným, vrátane neúcty voči tým, ktorí nám odovzdali krajinu v ktorej žijeme a ktorí aspoň symbolicky odpočívajú na miestach dávnych hájov a ich svätýň, sa raz vráti ako odpoveď na otázku „prečo“.  Túto otázku si zrejme položí aj každý, kto zbadá zdevastovaný les na mieste dávneho hája okolo Obrej stopy pod Oblíkom, ktorý nedávno vydrancovali ako svoje vlastníctvo veriaci miestnej cirkvi. Ďalším ukážkovým príkladom prehlbujúcej sa neúcty k vlastnej krajine, ktorá, ak sa včas nespamätáme, čoskoro prinesie výsledok, je dnes takmer neprístupný Oblík so zarúbaným a neschodným náučným chodníkom, po ktorom sa už nedá ísť ani s GPS  v ruke. Tvár na Oblíku sa preto dnes rozžiari len občas tým, ktorí sem pravidelne prichádzajú osláviť tisícročné tradície, pripomenúc si slávne časy, keď naši Slávovia žili v slobodnej krajine, ktorá patrila im samotným.

 

Jedna z tvárí na Oblíku

Istý politik, keď iný politik protestoval proti zabratiu bratislavského Devína (ako posvätného miesta Slovákov) Treťou ríšou vraj povedal – „posvätné miesta môžu mať len veľké národy“. Nezabudnime na to ani dnes a ctime si preto nielen svoje tradície, jazyk, ale aj svoje posvätné hory, lebo podľa ich množstva máme nárok považovať sa za mocný národ, keď už nie počtom, aspoň duchovne. Nie je to len fráza – Slováci–Sloveni napriek všetkému  a všetkým sú duchovne mocným národom, najmä ak ich porovnáme s inými – napr. so spomínanými Írmi, ktorí síce majú vlastný štát, ale ich najposvätnejšia hora sa ocitla v cudzích rukách a ich tradície a jazyk, na rozdiel od toho nášho, nie tak dávno zanikli. Nezabudnime preto ani na poznatok, že každá reťaz je tak silná ako silné je jeho najslabšie ohnivko a že každý z nás je tým ohnivkom, ktorého moc vzrastie výstupom na jednu z našich posvätných hôr.