Detail obetného kameňa, Slovensko

Významnou súčasťou posvätných hájov boli kultové kamene a posvätné stromy. Kameňom majúcim pôvod v megalitickom období hlavne v západnej Európe sa venuje pozornosť pravidelnejšie až od devätnásteho storočia. Dovtedy ich poznali najmä tí, ktorí ich používali k rôznym magickým, čarovným účelom. Tam, ale aj u nás sa takmer vôbec nevie, že takéto pamiatky sa nachádzajú aj inde. Je nimi posiate nielen celé Slovensko, ale v podstate celá stredná a východná Európa. Pritom vôbec nie je podstatná veľkosť týchto kameňov, ani ich umiestnenie, ani stupeň opracovania.

V západnej Európe pozornosť budia kamene s ktorými sa zjavne manipulovalo. V strednej a východnej Európe oddávna stáli v centre pozornosti čo najmenej upravované kamene, často v pôvodnej podobe a polohe. Preto sú oveľa ťažšie identifikovateľné ako kamene, ktoré slúžili k uctievaniu predkov, či rôznym magickým úkonom. Na Slovensku sa však nachádza viacero kameňov, ktoré môžeme vnímať vzhľadom na stupeň opracovania ako skutočné praveké alebo staroveké sochárske diela – sochy a plastiky, pričom z oveľa lepšie preskúmaného terénu v západnej Európe takéto objekty nie sú známe.

Neznalosť týchto vzácnych pamiatok vo všeobecnosti neznamená, že by boli celkom zabudnuté. Niektoré sú dodnes živými objektmi ľudovej kultúry, aj keď o ich existencii vie len úzky okruh ľudí, sú ich rodinným alebo len na malú skupinu ľudí ohraničeným tajomstvom. Iné to šťastie nemali, lebo si ich všimli rôzni bádatelia a spopularizovali ich. Takýchto živých objektov spojených s ľudovou tradíciou, ktorá siaha alebo môže siahať až do pohanského obdobia, je na Slovensku relatívne veľa, aj keď sa všeobecne vie len o niekoľkých.

V posledných rokoch sa hlavne vďaka propagácii v masmédiách ušlo veľa pozornosti Raslavkameňu na východnom Slovensku v chotári obce Abramovce. V tomto prípade pozornosť kameňu zatiaľ neublížila, skôr mu prospela, lebo obec ho zaradila do turistického okruhu a tým ho uchránila od prípadného zničenia  v dôsledku rozširujúcej sa lesnej cesty.

 Raslavkameň sa prvý krát v tlači spomína v roku 1907, kedy o ňom v Časopise slovenskej muzeálnej spoločnosti píše františkánsky mních Štefan Pospech, rodák zo Skalice, pôsobiaci vtedy v Nižnej Šebastovej. Uvádza povesť o tom, že: „V Šarišskej stolici nachodí sa v ruinách hrad Bodoň. Sú to pravdepodobne pozostatky českého rytierskeho hradu. Býval tu vraj kedysi rytier Raslav, ktorý aj keď práve mal peknú ženu, držal si milenku v Prešove. Za to pri jednej príležitosti milostného výletu, následkom trestu Božieho, v lese, poniže hradu Bodoň skamenel, a tak vznikla Raslavskala.“  Aj keď „povesť“ z neznámeho zdroja veľkú dôveru nebudí, je dokladom, že kameň už vtedy bol známy. Výskum pri kameni odhalil viacero mincí, z ktorých najstaršia pochádzala roku 1776. Mince sú síce dobrou datovacou pomôckou, ale v staršom období tu neboli tak rozšírené, ani všeobecne používané, preto z toho nemôžeme usudzovať nič viac, len že vtedy sa už ako obetné predmety tu používali. Ako obetiny sa dávali aj menej trvanlivé predmety, vrátane stravy a nápojov. Výrečnejšia je preto tradícia, ktorá sa viaže k magickej funkcii kameňa. Tá hovorí o používaní kameňa na liečebné účely pomocou vody, ktorá sa nazberá v jamkách na jeho hornej strane. Dôležité je, že človek sa nesmie kameňa dotknúť, lebo by na seba mohol preniesť choroby, ktoré iným kameň vyliečil. Vodu musí nabrať lyžicou, ktorá potom zostáva pri kameni ako obeť. Minca je platbou za liečebný úkon. Ženy vraj zasa skúšajú mágiu na krásu a ulovenie partnera, k čomu majú napomôcť obete vo forme stužiek, ktoré uväzujú na kríky okolo. Práve magické praktiky v tejto podobe sú rozšírené v celom slovanskom prostredí a sú dokladom o dlhodobej tradícii viažucej sa k Raslavkameňu. Vešanie obetných predmetov na stromy, kladenie na kamene a okolo nich dokladá nielen dodnes živá tradícia, etnologické výskumy, ale aj archeologické nálezy z rôznych slovanských nálezísk.

 

Raslavkameň pri Abranovciach

Raslavkameň pritom v širšom prostredí Slánskych vrchov patrí z hľadiska tvaru medzi menej výrazné aj menej významné kamene. Ako príklad tých širšej verejnosti neznámych magických plastík si môžeme na fotografiách pozrieť kultový kameň Rotrigan s obetnými miskami v podobe odtlačku ruky a nohy, alebo iný s peknou plastikou „konskej“ hlavy. Záujemcom o problematiku magických kultových miest na Slovensku pre nedostatok vymedzeného priestoru odporúčam pozrieť si knihu Svätyne našich predkov, alebo účasť na niektorom odbornom seminári Nezávislej akadémie vied, alebo na kurze konanom v prírode priamo pri nich, napr. http://kurz-prirodnej-magie.blgz.cz/. Takýchto obetných kameňov a tiež prírodných kultových miest je na Slovensku nespočetné množstvo a ako dokladá čerstvo prebudený záujem o túto problematiku na území Ruska a Ukrajiny, nielen u nás.

 Práve z územia Ruska máme skutočne až čarokrásny a po stáročia dokumentovaný príklad úcty k „pohanskému“ kameňu, ktorý, napriek tomu, že sa krásou nevyrovná našim, je len jedným zo stoviek, možno tisícov podobných kultových kameňov na území Ruska a Ukrajiny, ako sa zistilo v posledných rokoch.

  Zázračný Modrý kameň – Veleskameň

Jedným z najslávnejších ruských pohanských kameňov je Modrý kameň ležiaci na brehu jazera pri Perejeslavi, asi 130 km severovýchodne od Moskvy (N 56° 47.050' - E 38° 49.489'). Ide o ľadovcový bludný balvan s modrým odtieňom povrchu. Ako je kameň v zmysle uctievania jeho magickej moci starý, ani netušíme. Celkom istotne je to viacej ako tisíc rokov a nie je vylúčený vek ani mnoho tisíc rokov. Pôvodne ležal na vrchole neďalekého asi 30 metrov vysokého kopca, ktorého starobylé meno je Jarylova hora. Jaryl nie je nikto iný ako božstvo, po ktorom máme pomenované naše ročné obdobie jar. Podľa toho vieme, že kameň súvisí s týmto slovanským božstvom, prisudzovaný je však aj Velesovi, resp. Veles. Jeho magická moc je spájaná s plodnosťou, čo je celkom v súlade s Jarom a Veles (ako Vesnou) – božským párom a plodivou silou jarného obdobia.

V roku 1152 mal byť pri stavbe kláštora zhodený z vrcholu hory na jej svah. Rozhorčení kresťania na odvetu za tento čin kláštor vypálili. Neskôr na tomto mieste si postavil svoju rezidenciu Alexander Nevský, ale tá tiež nemala dlhé trvanie, čo bolo vysvetlené  ako odplata za zneuctenie posvätného miesta, ktoré patrilo Modrému kameňu. Kameň aj na novom mieste bol naďalej predmetom úcty ľudí, ktorí boli prinútení  uctievať kresťanského boha, schádzali sa pri ňom po ďalšie generácie, zapaľovali tu ohne, konali slávnosti. V 17-tom storočí ho miestny diakon preto nechal zakopať, z čoho vyplýva, že bol uctievaný ešte po vyše pol tisícročí. Trvalo len pätnásť rokov a zavrhnutá pohanská modla sa sama vynorila na povrch, čo bolo vnímané ako zázrak a jeho úcta k nemu primerane vzrástla. Diakon po zakopaní kameňa, vraj, ťažko ochorel a stratil úctu u svojich farníkov, je preto prirodzené, že po dlhý čas si na kameň nikto ďalší netrúfol. Až v roku 1788 sa cirkev rozhodla kameň znovu zlikvidovať tak, že ho zamuruje do základov nového kostola na opačnom brehu jazera. Pri preprave cez zamrznuté jazero však kameň, ktorý váži až 12 ton, preboril ľad a ponoril sa do jazera. Podľa jedných sa tak zachránil pred zneuctením, podľa iných sa problém jeho utopením vyriešil.

Lenže nevyriešil! O niekoľko rokov rybári zbadali, že kameň sa posúva sám smerom k brehu. Cesta na súš mu trvala síce až do roku 1850, no zvesť o jeho zázračnej moci sa rozšírila oveľa rýchlejšie. Dnes leží asi 40 metrov od brehu a je cieľom desaťtisícov návštevníkov z celého Ruska, najmä žien, ktoré majú problém s plodnosťou. Iní k nemu chodia, aby nad ním vyslovili svoje prianie, ktoré vraj kameň splní (alebo božstvo ktorého je symbolom, či magická alebo iná moc v ňom ukrytá). Kameň už neputuje, ale začína sa vnárať do zeme.

K zázračnému a pritom skutočnému pohybu kameňa existuje niekoľko realistických fyzikálnych vysvetlení, ale v praxi to vyzerá, že platia len na tento jediný prípad. Aj jeho dobrovoľný návrat do zeme má niekoľko vysvetlení –  ako následok súčasnej doby, alebo predobraz budúcnosti krajiny.

Tým však záhada Modrého kameňa nekončí. Viacerí autori upozorňujú, že v okruhu päť kilometrov okolo kameňa sa nachádza 30 kláštorov a kostolov, čo nasvedčuje na mimoriadny význam, ktoré toto miesto z kultového hľadiska muselo mať ešte pred kresťanstvom. Bezprostredné okolie je rodiskom mnohých významných ruských osobností.

Kameň má svoje dvojča, na nerozoznanie podobné, aspoň podľa fotografií, ktoré sa nachádza na Červenom námestí v Moskve a ktoré bolo do revolúcie ukryté priamo v Kremli. Kameň – dvojča Modrého kameňa, nazývaného tiež Kameň Veles – tu nepochybne v časoch vlády pravoslávneho náboženstva, plnil naďalej svoju pohanskú magickú ochrannú funkciu. Najnovšie výskumy potvrdili, že magické kamene sa nachádzajú pri každej významnejšej cirkevnej stavbe v Rusku. Podobné prípady poznáme aj zo Slovenska alebo z Českej republiky, ale aj z iných krajín.

 Sväté borovice

Ďalším pozoruhodným javom, ktorý sa týka pohanských kultových kameňov a hájov je skutočnosť, že práve do ich prostredia sú často situované zjavenia najmä p. Márie. Takéto prípady poznáme aj zo Slovenska (napriek tomu, že veriaci ani netušia, že sa nachádzajú v pohanskom háji). Pozoruhodný prípad spojenia pohanskej tradície so zjavením p. Márie poznáme opäť z Ruska. Tam sa vraj 9. júna 1700, neďaleko obce Černcovo, pri cintoríne zvanom Borok, ktorý slúžil ako pohrebisko pre desiatky osád v okolí, zjavila p. Mária. Tento cintorín, porastený borovicami, mal polohu a funkciu typickú pre pohanský háj, aj keď v tom čase už zahalenú kresťanským rúchom. Ľudia sa tu na počesť predkov pravidelne schádzali, veselili a hostili na ich hroboch, čo tu robia dodnes. To na východ od nás nie je až tak mimoriadne. Mimoriadne nie je ani to, že na mieste zjavenia zakrátko vyrástol kostol a na veľký balvan pri potoku, obetný kameň s kultovou miskou v podobe odtlačku ľudskej nohy, bola umiestnená socha p. Márie. Cintorín, dávny pohanský háj, sa tak stal pútnickým miestom pre oveľa širšie okolie.

 

Sväté borovice, Rusko

 

Pred druhou svetovou vojnou sa komunistický štát, po vzore podľa ktorého kresťania predtým likvidovali pohanské kultové miesta, rozhodol pre zmenu zlikvidovať ich kultové miesto a kostol nechal odsvätiť a zatvoriť. Lenže počet pútnikov enormne vzrástol a keď nemohli ísť do kostola, kolenačky obchádzali okolo neho a modlili sa pri jeho múroch. Štát preto opäť zakročil a kostol nechal vyhodiť do vzduchu. Žiaľ, s kostolom nechal odstreliť aj dávny, praveký kultový kameň. Stalo sa však niečo neočakávané – počet pútnikov sa opäť zväčšil a ľudia preniesli úctu od kostola a sochy p. Márie na borovice. Odvtedy kolenačky prechádzajú cez háj a bozkávajú borovice a voda z miesta, kde bol dávny kultový kameň, je svätá. Márny boj ateistickej ideológie s pravoslávnym pútnickým miestom (bývalým pohanským) je názornou a dobre zdokumentovanou možnosťou, ako sa správali ich predkovia vtedy, keď kresťania ničili ich pohanské svätyne. Návrat k boroviciam, k vode a kultovému kameňu je zasa dokladom toho, že ani kresťanstvo (a celkom istotne predtým ani pohanstvo) nedokázalo zmeniť podstatu ľudskej duše, zmenilo len formu vonkajšieho prejavu tradície, ku ktorej patrí aj forma zjavení na dávnych magických miestach, ktorých moc ľudia uctievajú a ku ktorej sa obracajú bez ohľadu na to aká ideológia je práve v móde.