Koncom októbra a začiatkom novembra cintoríny každý rok vo veľkej časti sveta zaplavia húfy potomkov počas pravidelnej každoročnej púte k hrobom ich najbližších predkov. Často nevychádzame z údivu nad tým, čo sa pri tejto príležitosti deje v iných krajinách, keď sa o tom dopočujeme z rôznych zdrojov alebo to máme možnosť vidieť na vlastné oči.

Spoločným javom všetkých kultúrnych variácií Sviatku predkov je úcta k vlastným predkom, na opačnej strane stojí ich absolútna ignorácia. Najsilnejšie korene má úcta k predkom v kultúrach, ktoré sú založené na domácich tradíciách. Tam, kde obyvateľstvo prevzalo za svoju cudziu ideológiu, cudzích bohov, alebo bohov odsunulo do ríše rozprávok, tam je úcta k predkom formálnou záležitosťou, často len predstieranou zo spoločenských dôvodov.

Dnes sa nám zdá, že najvlažnejšie oslavy Sviatku predkov, kresťanského Sviatku všetkých svätých, sú  spomedzi kresťanov medzi katolíkmi. Nie je tomu tak po celkom svete. Neporovnateľný je prístup k tomuto sviatku u katolíkov napríklad v Európe a v Strednej či Južnej Amerike. Napriek rovnakej náboženskej ideológii a príslušnosti k rovnakej cirkvi sú to v tomto prípade celkom iné svety. Je to dané rozdielnou východiskovou domácou kultúrou. V iných oblastiach sveta sú za skutočných predkov považovaní vlastní predkovia, nie predkovia cudzích národov, Izraelcov, Grékov či Rimanov, ako je tomu v európskom prostredí. Inde  má pozornosť predkom materiálny aj duchovný rozmer. Materiálny rozmer spočíva nielen v úprave hrobov, ale často aj v úprave pozostatkov zosnulých, ktoré sú pri tejto príležitosti z hrobu vyberané, očistené a znova ukladané na miesto posledného odpočinku. Niekde sa táto starostlivosť ujde mumifikovaným telám, či starostlivo opatrovaným lebkám. Tam, kde telo bolo vrátené Zemi prostredníctvom živlov, vody, ohňa, alebo zvierat, napríklad vtákov či dravcov, prejavom úcty sú spomienky na život a činy predkov, najmä tých, ktorí sa preslávili takým spôsobom, že vstúpili do dejín miestnej spoločnosti ako jej hrdinovia. Potomkovia sa, tak ako kedysi v európskom prostredí, schádzajú na hroboch, kde trávia hodiny alebo aj niekoľko dní pospolu, tam hodujú, spievajú, tancujú, rozprávajú si príbehy z dávna, napodobňujú scény z mýtov či zo života svojich predkov a robia aj iné činnosti o ktorých sa u nás už ani nepatrí hovoriť. Ich predkovia, napriek tomu, že sa ich telo vrátilo do zeme, tak v duchovnej oblasti stále žijú medzi svojimi potomkami, dokážu prežiť v ich spomienkach aj desiatky generácií. Na rozdiel od tých našich, o ktorých už pravnuci nevedia absolútne nič. Hľadanie údajov v matrikách o nich je celkom iná vec.

My si úctu a spomienku na len najbližších predkov odbavíme vážnou a mĺkvou povinnou návštevou hrobu, jeho uprataním a výzdobou a po duchovnej stránke modlitbou, ktorá má s našimi predkami pramálo spoločného, vlastne nemá s nimi spoločného vôbec nič. Tí, ktorí sa nemodlia len rozpačito postoja pri hrobe, zapália sviečku a ponáhľajú sa domov. Patrí sa mať pri tom smutný výraz v tvári a správať sa čo najtichšie.

Pri hroboch nespomíname na život našich zosnulých, na ich veselé a ťažké chvíle, nepoďakujeme im za vlastný život, ani za majetok, ktorý sme prípadne po nich zdedili. Formálne stojíme nad ich hrobom a odriekame pritom formulky k bohu a svätým cudzieho kmeňa. A potom tomu, kto sa stal nástrojom na zničenie našich tradícií, dejín a kultúrnej svojbytnosti ideme zapáliť ako obeť sviečku. O tom, že tak robíme z nevedomosti, nie je potrebné pochybovať. Je to výsledkom tisícročného úsilia našej internacionalizácie, či kozmopolitizácie, ktorá mala za účel zjednotiť obyvateľstvo podmanených krajín do jedného poslušného stáda, ekonomicky ho ovládnuť v cudzí prospech. Jeho dejiny, kultúra, tradície a najmä spomienka na predkov boli najväčšou prekážkou tohto zámeru a preto boli zničené a zabudnuté. Niekde tento osud postihol aj samotný jazyk.

Takmer ľahostajný a formálny vzťah k našim predkom má veľmi dávne korene. Už z obdobia „pohanstva“ máme z európskeho prostredia správy, že k nám prenikli mravy, ktoré nám boli cudzie, v ktorých prestarnutí členovia spoločnosti boli fyzicky likvidovaní a na človeka bolo nazerané ako na majetok. Pritom dávna európska tradícia bola celkom iná, než tá, ktorou sa donedávna riadili niektoré spoločnosti vo východnej Ázii, kde ešte koncom devätnásteho storočia bolo zvykom nezaťažovať ekonomiku starostlivosťou o dôchodcov. Feudálny majiteľ riešil dôchodkový pilier s mečom v ruke.

Hybnou silou spoločnosti je ekonomika. Nie ako piaty prírodný živel, ale ako ten základný, ktorý stojí nad všetkými a nad všetkým. Ekonomická činnosť zabezpečuje naše každodenné prežitie. Na ekonomických vzťahoch sú založené všetky spoločenské činnosti a javy, sú dôvodom vzniku manželstva aj štátu, vojen aj mieru. Láska, úcta, tradície, kultúra, viera v bohov či ateizmus, to všetko má ekonomický základ.

Aj úcta k predkom mala v minulosti celkom ekonomický základ. Vedením detí a celej spoločnosti k úcte k zomrelým predkom si najstaršia časť obyvateľstva zabezpečovala svoje miesto v spoločnosti, prežitie v nej aj v čase, keď už nebola ekonomicky aktívna. Zároveň túto službu zabezpečovala aj pre svojich potomkov až dospejú do kmeťovského veku a samotní ju budú potrebovať. Ideovú záštitu ekonomickej podstate úcty k predkom poskytla teória o duchoch predkov, ktorí sú súčasťou nášho reálneho sveta. Nie je pritom podstatné, či reálne existujú alebo nie, lebo podstatná pre tento účel je viera v ne, nie ich reálna existencia.

V modernej civilizovanej spoločnosti sa nám môže zdať ekonomická podstata úcty k predkom nadbytočná, lebo starostlivosť o najstaršiu generáciu máme ošetrenú zákonmi. Lenže tie zákony máme len vďaka tradícii, nie sú samozrejmosťou. Boli kultúry, kde následkom absencie viery v duchov predkov ľudí ekonomicky neaktívnych pre vek alebo chorobu topili v rieke, zhadzovali z vysokej skaly alebo jednoducho nechali napospas osudu v lese. Alebo spaľovali v plynových peciach. To všetko nie tak dávno a nebolo tomu tak len v ďalekých exotických krajoch. To všetko nie je len dávna (nedávna) minulosť, to všetko môže byť aj nie tak veľmi ďaleká budúcnosť. Každý z nás je zodpovedný za to, akým smerom sa naša kultúrna tradícia a na nej založené zákony uberajú. A tých smerov je veľa. Nie je to vec iných, my rozhodujeme o tom, ako sa správame k iným a oni sa podľa toho správajú k nám.

Základnou otázkou stále je, či sú obyvatelia krajiny jej majiteľmi, alebo či sú v skutočnosti, bez ohľadu na formálne práva, kohosi majetkom. Spoznáme to podľa toho v akom vzťahu sú voči sebe kolektívne a individuálne súkromné práva. Napríklad za feudalizmu bolo preferované súkromné právo malej časti jednotlivcov na úkor ostatného obyvateľstva, ktoré nemalo nárok na podiel na ekonomickom zisku krajiny, bolo len plátcom daní. Tie spotrebovala vládnuca vrstva len pre seba a na ochranu vlastných záujmov. Za povšimnutie stojí, že o tomto je aj súčasný ideový spor o smerovanie spoločnosti po každých voľbách medzi politickými rivalmi nielen u nás. V praxi ho pritom vnímame len ako spor o to, či má isté služby z daní platiť obyvateľstvu štát, napr. formou príspevkov alebo zliav, alebo či si dane, resp. túto ich časť má rozdeliť momentálne vládnuca vrstva medzi seba.

O narastaní neúcty k predkom v našom prostredí svedčia napríklad dôchodkové reformy, ktoré ekonomicky neaktívnu časť generácie stavajú do pozície ekonomickej záťaže. Je to v princípe postoj detí, ktoré vyhodia rodičov z vlastného domu, lebo ich už nepotrebujú, keď im dom postavili. O narastaní neúcty k predkom svedčí vzťah nášho obyvateľstva, vrátane tých, ktorí patria k najstaršej generácii k tomu, čo je svedectvom o živote a diele našich skutočných predkov, ľudí, ktorí pred tisícročiami osídlili krajinu, v ktorej žijeme dnes, ktorí  ju zorali a premenili na úrodnú zem. Zavrhnutím ich mýtov, spomienok, zabudnutím a ničením pamiatok po nich sa stávame cudzincami vo vlastnej krajine, len nájomcami zeme, ktorá patrí niekomu inému, ako nás o tom občas presvedčí upomienka na pomníku, že ak včas nezaplatíme poplatok za prenájom hrobového miesta, bude zrušené. V našom kultúrnom prostredí, ani v prostredí tvrdého kapitalizmu, kde sa preferuje súkromný majetok, nie je možné si hrobové miesto kúpiť, čiže ho súkromne vlastniť, ale je možné si ho len prenajať na krátku dobu. A nikomu to nepripadá čudné. S mŕtvymi telami predkov sa nakladá ako s odpadom. Už ani spráchnivené kosti nekončia v kostnici, ale končia často v kontajneri.

S  príkladom neúcty k svojim predkom sa môžeme stretnúť na každom kroku. Plač nad nevďakom detí nie je na mieste, je vizitkou nesprávnej výchovy, zaslúženou odplatou. To, že nie sú správne vzory ani čas jav síce vysvetľuje, ale neospravedlňuje ani nenapravuje.

Neúcta k predkom sa tiež prejavuje ľahostajným alebo negatívnym vzťah ku kultúrnemu dedičstvu, k vlastnému jazyku, k dedinám svojho národa, k jeho tradíciám a k pamiatkam v materiálnej podobe. Príkladov do roka sa dá nájsť neuveriteľne veľa v médiách, v tlači či na internetových stránkach a diskusiách, ale aj priamo okolo nás. Samozrejme, nie každý kto píše slovensky je aj príslušníkom slovenského národa alebo má ku Slovensku kladný vzťah. Tí iní naopak vyzdvihujú vlastnú kultúru, národ, ku ktorému majú bližšie a znevažovaním toho slovenského mu preukazujú aj prípadne nikým nežiadanú službu. Pritom aj medzi Slovákmi je veľa takých, ktorí sa celý život správajú ako lokaji, tváriac sa, že sú páni, keď posluhujú cudzím lokajom. Táto črta je rozšírená na všetky svetové strany bez ohľadu na národnosť. To nie je o Hegelovom filozofickom duchu národa, ale o absencii ducha u konkrétnych jednotlivcov.

Keď sme v tieto dni položili kvety na hroby našich zosnulých a zapálili zopár sviečok, celkom istotne sme nemysleli na všetky súvislosti, nesmierne dôležitý význam tohto sviatku pre celú spoločnosť. Na to, že sviečky horia aj pre nás, lebo sú súčasťou tradície, ktorá vedie spoločnosť, aby preukazovala úctu nielen tým, ktorí nás už opustili, ale aj k tým, ktorí čakajú v rade. A v tom rade sme všetci, nielen tí celkom vpredu.