© Rudolf Irša, zverejnené 09.10.2016

Chorváti sú slovanským národom, ale kmeň, podľa ktorého sú pomenovaní má perzský pôvod. Chorváti boli jedným z veľkých sarmatských kmeňov, ktorý vo štvrtom a piatom storočí pred našim letopočtom žil na území dnešného Afganistanu a Iránu. Najstarší záznam o ich mene sa zachoval z druhého storočia n.l. v gréčtine z oblasti Azovského mora ako Horovathos. Títo tu žili niekoľko storočí v susedstve slovanských Antov. V piatom a šiestom storočí nášho letopočtu sa presunuli na západ, do východných oblastí Ukrajiny, do Haličska, na východné a západné Slovensko, českú Moravu a do východných Čiech. Je to presne v tom čase, keď nemeckí historici tvrdia, že sa sem prisťahovali Slovania. Zjavne si mýlia príchod perzských, poslovančených Chorvátov s migráciou Slovanov. Chorváti prišli na územie, ktoré už dávno bolo osídlené slovanskými Venetmi a Slovenmi, do prostredia, kde prevládalo poľnohospodárstvo. Ako kočovní chovatelia dobytka, ktorí sa poľnohospodárstvu venovali len okrajovo, neboli hospodárskou konkurenciou domáceho obyvateľstva. Usídlili sa v oblastiach menej vhodných na pestovanie plodín, preto riedko osídlených, najmä vo vyšších, pre dobytok zdravších polohách. Ich príchod mal charakter kolonizácie hospodársky menej využívaného priestoru, podobne ako tomu bolo napr. počas valašskej kolonizácie o stáročia neskôr. Mnohým pohoriam, vrchom a územiam dali svoje meno. Sarmatské hory sa začali nazývať karpatskými, čo je pravdepodobne skomolenina mena Chorvát, Charvát, Horvát, Harvát. Je možné, že tam majú pôvod aj naše slová hrb, chrbát, hora, alebo naopak, je to pôvodný význam mena Chorvátov ako horalov už v ich dávnej pravlasti.

Územia na ktorých sa usadili spadali pod správu miestnych slovanských kniežat, ktoré si však po rozpade Hunskej ríše (v druhej polovici 5. storočia) nevytvorili ústrednú vládu. Preto sa koncom šiesteho storočia n.l. dostali do závislosti na Avarskej ríši, ktorá podnikala výpady na ich územie, zajímala tu ľudí do otroctva, drancovala ich zásoby a vyberala  výpalné. Okolo roku 620 sa Slovania, vedení Samom, ktorého si zvolili za svojho panovníka (v roku 623) proti Avarom vzbúrili. Prednosťou Sama bolo, nech už bol akejkoľvek národnosti, že nebol ani domáci Slovan, ani Chorvát, čím sa vylúčila rivalita medzi jednotlivými miestnymi náčelníkmi o najvyšší post.

O etnicitu Sama sa vedie spor, lebo franské pramene ho nazývajú franským kupcom. Mohol mať však rovnako dobre slovanský pôvod, lebo na území Franskej ríše žili aj Slovania. Okrem toho, na rozdiel od kresťanských Frankov, nebol kresťanom, o čom svedčí aj jeho úctyhodný hárem s dvanástimi manželkami. Neskorší prameň, až z 9. storočia, ho označuje za korutánske knieža. Kupci v tom čase boli sprevádzaní vlastnou ozbrojenou družinou, akú okrem nich mali na svoju ochranu len kniežatá. Samo so svojou dobre vyzbrojenou družinou ako kupec budil rovnaký rešpekt ako knieža, aj pokiaľ ním skutočne nebol.

Existencia Samovej ríše je všeobecne historikmi uznávaná a vo verejnosti známa, nehovorí sa však tom, že Samova ríša bola Chorvátskou ríšou, Bielym Chorvátskom, čo by sme správnejšie mali dnes prekladať ako Veľké Chorvátsko.

Samovu ríšu si v novoveku prisvojili českí historici, kladúc jej centrum do Prahy, alebo aspoň na územie Čiech, alebo aspoň Moravy. Slovinci, nadväzujúc na Korutáncov, vidia v Samovi zasa svojho panovníka. Poniektorí rakúski historici kladú centrum Samovej ríše do Rakúska. Časť iných historikov hľadá jeho sídlo v Krakove. Poniektorí slovenskí ale aj českí autori uvažujú s centrom Samovej ríše na západnom Slovensku, konkrétne napr. v Nitre alebo v Bratislave. Slovenskí archeológovia sebavedome prehlasujú, že lokalizáciu Samovej ríše na západnom Slovensku dokazujú archeologické nálezy. Nie je to však pravda. Pre lokalizáciu Samovej ríše nielen na Slovensku, ale ani hocikde inde, neexistuje ani jeden jediný archeologický dôkaz. Máme len niekoľko historických správ a zopár indícií. To však nevylučuje, že jadro Samovej ríše mohlo byť niekde v priestore západného Slovenska alebo východného Rakúska, kde bol na susedov Avarskej ríše najväčší tlak, zatiaľ čo kniežatá severnejšie od tohto územia sa pripojili k Samovmu kmeňovému zväzu z iných pre nich dôležitejších dôvodov. Neskôr, najmä začiatkom 9. storočia sa, najmä po páde Avarskej ríše a rozmachu Franskej ríše smerom na východ sa situácia opäť zmenila a ťažisko Bielochorvátskej ríše sa presunulo na sever. Na juh od nej sa objavuje Pribinove kráľovstvo, predtým však bolo toto územie súčasťou Korutánie.

Isté je, že Samova ríša a Biele Chorvátsko existovali v tom istom čase a na tom istom území, ktorého veľká časť sa v historických prameňoch nazývala neskôr „Provincia Vag“. Územie na ktorom nachádzane toponýmiu „Vag“ siaha pritom od rieky Bug, ktorý pramení  na Ukrajine až po Dunaj pri Viedni, resp. až za druhý breh Dunaja, rozkladajúc sa ponad Tatry, zahŕňajúc v sebe dnes poľský Halič, slovenské Považie, českú Moravu a rakúske Moravské pole. Išlo o na vtedajšie pomery skutočne veľký kraj, ktorý sa na štátny útvar premenil v čase, keď časť Chorvátov odišla na pozvanie rímskeho cisára na územie riedko obývaného dnešného Chorvátska, kde ich potomkovia  žijú dodnes. Je veľmi pravdepodobné, že odišli práve tí Chorváti, ktorí žili v okrajových oblastiach, aby sa vyhli tlaku Avarskej ríše, čiže Chorváti z územia dnešného juhozápadného Slovenska a východnej časti Rakúska, nie z Moravy či Haličska.  Z hostí sa na Balkáne časom stali dobyvatelia a založili si tam vlastný štát. Dnes preto Chorvátov vnímame predovšetkým ako balkánsky národ. Aj pozornosť chorvátskych historikov sa z hľadiska chorvátskeho štátu upiera na balkánske Chorvátsko a o Samovej ríši ako jeho predchodcovi ani neuvažujú.

Lokalizácia hlavného mesta Samovej ríše je po stáročia predmetom diskusie. Z jej územia totiž naisto poznáme len meno hradu Wogastisburg, a to ešte v nemeckej verzii. Niektorí ho považujú za sídlo Sama, iní za pohraničnú pevnosť. Dôvody rozdielnej lokalizácie sú zjavné. Wogastisburg totiž celkom isto nemohol byť neskoršou Prahou, preto ho najmä českí historici nemohli uznať za centrum ríše. Časť názvu „burg“ je ponemčené slovanské „bor“, „bur“, čo malo význam „pevnosť, opevnené sídlo“. „Wogastis“ odkazuje na meno buď územia, kmeňa, kniežaťa alebo božstva. Je veľmi vhodným menom pre centrum ríše, ktorej územie sa o stáročia neskôr nazýva „provincia Vag“. Smerodajnou pre jeho lokalizáciu je názov rieky „Vag“, pričom „Váhov“ v tejto provincii prichádza do úvahy niekoľko, nielen slovenský Váh. Stotožnenie centra ríše s Krakovom v neskoršom období nie je v tomto prípade smerodajné, lebo sídlo panovníka sa nielen časom mohlo zmeniť, ale ako poznáme z mnohých iných prípadov, aj sa menilo. Je zaujímavé, že na začiatku 20. storočia žilo v USA vyše sto tisíc rodákov z Krakova a okolia, ktorí  ako svoju národnosť uvádzali chorvátsku, nie poľskú.

Pokiaľ ide o hlavné mesto ríše za Sama, jeho samotná existencia je problematická už z toho dôvodu, že Samo nebol domácim kniežaťom, nemal teda „svoje“ hradisko, svoje domáce zázemie a ťažko predpokladať, že by mu iné knieža svoje hradisko a územie prepustilo. Pozícia „kočovného“ kráľa je pritom v súlade s existenciou kmeňového zväzu ako predchodcu skutočnej ríše. Po Samovej smrti (cca 658-659 n.l.) si domáce kniežatá, zrejme, zvolili za panovníka niekoho spomedzi seba, čím sa vyriešilo nielen hlavné sídlo – centrum ríše, ale aj to, prečo nevznikla zo Samovho početného príbuzenstva a jeho 22 synov dynastia.  

Záhadné Biele Chorvátsko je teda, pravdepodobne, štátnym útvarom, ktorý zjednotil Samo v roku 623. Zmienku o existencii Bieleho (Veľkého) Chorvátska nám zachoval byzantský cisár Konštantín Porfyrogenet (905 –959), ktorý uvádza jeho ako hlavné mesto Krakov. Skutočnosť je však taká, že už po generácie sa historici nevedia na polohe a rozlohe Bieleho Chorvátska či Samovej ríše dohodnúť a táto otázka bude zrejme predmetom večnej diskusie a sporov.

Biele Chorvátsko zaniklo v roku 999. O rok neskôr oficiálne vzniká Uhorský štát. Lenže Biele Chorvátsko, vrátane Moravy a Slovenska sa v tom istom čase stáva súčasťou nie uhorského štátu posledného slovenského panovníka, neskoršieho prvého uhorského kráľa sv. Štefana, ale stáva sa súčasťou poľského štátu Boleslava Chrabrého, ktorý sídlil v Gniezdne a ktorý si vybavil uznanie poľského štátu aj Rímom (v roku 1000), čo bolo vtedy z hľadiska medzinárodného v tejto časti Európy veľmi dôležité. Boleslav Chrabrý totiž vtedajšieho slovenského a budúceho uhorského kráľa z Nitry vyhnal a pripojil si jeho územie načas k Poľsku. A keďže Poliaci odvodzujú svoju štátnosť od iného svojho kniežatstva, Biele Chorvátsko ani Samova ríša nie sú pre nich zaujímavé.
Pred svojim zánikom Biele Chorvátsko, storočia predtým, prišlo o územia na juhu, v dnešnom Rakúsku, na Morave a na západnom Slovensku. V 10. storočí Biele Chorvátsko bolo už len malým štátnym útvarom, ktorý sa rozkladal z pohľadu Slovenska severne od neho, až za horským oblúkom Karpát (Krakovsko). Aj to je dôvod, prečo je dnes našim dejinám a našej pozornosti tak vzdialené.

To, že sa krajina nazývala Bielym Chorvátskom nevyhnutne neznamená, že ústrednú úlohu v ňom hrali práve Chorváti, nepochybne jej však dali svoje meno a ako chovatelia dobytka boli vhodnejšími členmi vojenských družín než domácejší Sloveni, lebo ich účasť na obrane či vojenských akciách nebola obmedzovaná termínmi poľnohospodárskych prác. Nemožno preto na tento štátny útvar nazerať ako na útvar v ktorom by si Chorváti podmanili domácich Slovenov. Ba naopak, onedlho sa samotní Chorváti považujú za Slovenov.

Existencia Bielochorvátskej ríše je opomínaná z jednoduchého dôvodu – nemá priameho nástupcu v žiadnom štáte na jeho bývalom území. Česi a Slováci upreli svoj zrak na Veľkomoravskú ríšu, k Bielemu Chorvátsku ako svojmu predchodcovi sa nehlásia ani Ukrajinci a Poliaci, ani Rakúšania. Pre dnešných Chorvátov je priďaleko. Tí svoju štátnosť odvodili od inej historickej udalosti.

Existencia Bieleho Chorvátska sa najmenej hodí českým a slovenským (resp. československým) historikom, ktorí nechali Samovu ríšu zaniknúť bez nástupcu, lebo jej priestor potrebovali uvoľniť pre svoju imaginárnu moravsko-českú Veľkomoravskú ríšu. Pre nich je totiž dôležité najmä územie Moravy. A priznaním jeho príslušnosti k Bielochorvátskej ríši stráca historické nároky na územie Moravy české kráľovstvo, predchodca československej štátnosti, ktorá vnímala „Veľkú Moravu“ ako súčasť českých dejín a Slovensko potom ako českú historickú korisť. Preto Bielochorvátskej ríši nikdy ani česká (a následkom toho ani slovenská) historiografia nevenovala patričnú pozornosť. Jej pripomenutie tak má väčší význam pre Slovensko, než pre dnešné Chorvátsko.