Najbližšou slávnosťou podľa slnečného kalendára je slávnosť, ktorá pripadá na jesennú rovnodennosť. Tá nastáva každý rok približne medzi 21. a 23. septembrom. Vo zvykosloví je takmer zabudnutá. Od tohto dňa noc prerastá deň. Je to obdobie spracúvania úrody a tvorenia zásob na zimu, v ktorom sa uplatnili remeslá a výmenný obchod. Sťahovavé vtáctvo postupne odlieta na svoje zimoviská. Príroda sa začína pripravovať na zimný spánok a magicky premýšľajúci človek považoval za svoju povinnosť sa s ňou rozlúčiť. Aj sviatok jesennej rovnodennosti bol slávený po niekoľko dní a mal rovnaký priebeh ako všetky ostatné oslavy sviatkov – bol najmä veľkou a veselou spoločenskou udalosťou. K poznaniu jeho obsahu nás vedie samotné meno jesene, kde tušíme „jasanie“, obdobie radosti v týždňoch bohatých na výsledky plodov prírody. Slnko v tomto období prechádza z fáze sily do fáze múdrosti, preto „jasnosť“  označuje v tituloch človeka nielen mocného, ale najmä múdreho.

Sviatok na jesennú rovnodennosť bol pôvodne sviatkom rastlín a zvierat, sviatkom duchov prírody. Jeho hlavní predstavitelia boli zviazaní s dvomi kultovými rastlinami – jednou ženskou a jednou mužskou, ku ktorým patrili aj postavy zo živočíšnej ríše. Z  rastlín do úvahy prichádzajú najmä stromy a  zo zvierat tie, ktoré sú atribútmi rovnakých bohov ako tieto stromy. Zo stromov napríklad dub a lipa. Dub a lipa spĺňajú princíp podobnosti ženskej a mužskej dvojice, lebo „lipa“ je blízke napr. k liba – z čoho je aj Libuša, české „líbit“ a slovenské „ľúbiť, lepiť a lúpať, (t. j. vyzliekať). Rastliny a najmä stromy boli atribútmi aj ostatných dvojíc. Dub je spájaný s bohom hromu, zo zvierat k nemu patrí kanec. Niekde je hrom (boh hromu) spájaný s bukom. K nemu zasa patrí býk a k tomu „boh“ plodnosti – Stvoriteľ (byk–buk–bug–bog). Obidva stromy patrili k najdôležitejšej Sile, pričom niekde ju reprezentoval dub, inde buk, ale aj hruška, hrab, jaseň a iné. Moc ako ženský princíp bola zviazaná so ženskými stromami – lipou, tiež vŕbou, jabloňou.

 

 

Kultové stromy boli vysádzané na významných kultových miestach, alebo sa nimi tieto stávali, pokiaľ tam rástol mohutný strom, prípadne strom zvláštneho tvaru. Tento zvyk sa preniesol do kresťanstva, často na takýchto stromoch dodnes nachádzame obrázky svätých. Štyri stromy, lipy alebo duby boli vysádzané okolo kaplniek a kostolov, čo pretrvalo z čias, keď štyri do kríža vysadené stromy vymedzovali osobitný priestor v posvätnom Háji a zároveň boli jeho symbolom.

Popri býkovi, diviakovi, kozlovi ako symboloch mužskej Sily, mala svoje zvieracie obrazy aj ženská Moc, okrem cicavcov sa tu uplatnili vtáci, zo ženských vtákov najmä dodnes tabuizovaná labuť. Dvojica postáv tohto sviatku mala antropomorfnú podobu, sprevádzanú atribútmi rastlín alebo zvierat, alebo podobu poľudštených zvierat či rastlín a účastníci slávností na seba takúto podobu aj brali, čím vyjadrovali svoj vzťah k prírode. To poskytovalo množstvo námetov, ktorými obohacovali svoj duševný život a svoju kultúru. Mená dvojice, rovnako ako v ostatných prípadoch, mali mnoho lokálnych variantov.

Najvhodnejším miestom pre obrady a slávnosti bola príroda s mohutnými stromami, ale tiež miesta v blízkosti ľuďmi chovanej alebo divo žijúcej zveri. Nie náhodou sa dodnes v inom kultúrnom prostredí stretávame s prípadmi, že určité obrady sa konajú zásadne na miestach, ktoré nám možno pripadajú nevhodné, napríklad uprostred ohrady pre dobytok alebo na cintorínoch.

Najstaršími svätyňami už pravekého človeka sú prirodzené objekty v prírode, z ktorých sa dodnes zachovali tie najmonumentálnejšie z nich – rôzne skalné útvary. Kultové miesto – skalné bralo nezvyčajného tvaru - mohlo slúžiť  ideovým potrebám dávnych civilizácií bez veľkých úprav. Prírodné skalné svätyne sú preto u nás najmenej známymi kultovými objektmi, napriek tomu, že sa zachovali v pôvodnom stave a po tisícročia sa ich vzhľad nezmenil a mnohé dodnes dominujú krajine. Ich dávni užívatelia do ich tvaru zasahovali len minimálne, lebo sa cenil práve ich prírodný vzhľad. Preto aj všetky zásahy boli robené tak, že vzbudzujú dojem diela prírody, nie človeka.

Spoločným prvkom mnohých takýchto kultových objektov sú názov, ktorý upozorňuje na ich dávnu funkciu a „Brána raja“ situovaná v strede skaly, ktorá má magický význam. Najčastejšími názvami kultových skál sú názvy Sokolie skaly, Havranie skaly, ale tiež názvy, ktoré odkazujú na dávne mytologické postavy. Prostredníctvom Brány raja bola usmerňovaná magická sila Slnka, ktoré cez ňu vo významné dni kalendárneho roka oplodňovalo svojou energiou Zem ako Matku. Niektoré brány, napriek tomu, že sú umelé, sú tak mohutné, že nás ani nenapadne považovať ich za dielo človeka a ich pôvod je prisudzovaný obrom, neskôr v ľudovej mytológii čertovi a podobne. Niektoré Brány raja vedú cez celú skalu, iné sú len symbolicky naznačené v skale alebo ich účel plnia rozšírené skalné pukliny. Okolo nich nachádzame rôzne postavy, najčastejšie muža, ženu, deti, ale tiež rôzne zvieratá ako objekty dávno zabudnutých mýtov.  Často prišlo aj k úprave okolitej krajiny, návrší, okolo skalných svätýň vznikli Háje, po ktorých dodnes niekde zostal len názov, inde však aj kultové kamene alebo mohyly.

Tieto objekty ako svätyne boli dôkazom vlastníctva okolitej krajiny, mali preto nielen ideologický a kultúrny, ale aj dôležitý právny význam. Obrady a veselosti konané v slávnostné - sviatočné dni neboli samoúčelné, mali mocný magický význam. Človek v krajine zostával, mal povinnosť domáceho, zatiaľ čo príroda, jej rastlinstvo a zvieratá boli hosťom, ich návrat sa zabezpečoval veselou a dôstojnou rozlúčkou.

Slávnosti konané na týchto posvätných miestach nazývame aj „veselosti“.

Slovo „slávnosť“ pôvodne označuje zhromaždenie ctiteľov Sláva (Suava, Sueva, Slova), Slovenov. Slovo „veselosť“ je zhromaždením „ves“, to je všetkých. Ves – sel – losť sa skladá z „ves“ (ako v českom vesnice a kedysi slovenskom „ves“ – dedina), t. j skupiny všetkých, „sel“ označuje jednotlivca, jednotku (v ruštine v zmysle osady, z čoho bol neskôr odvodený „sedliak“ – osadník). Anagramom zo „sel“ - jedinca je „les“ ako množstvo jedincov (v prípade lesa stromov). Les je zároveň častým miestom konania slávnosti. Ves–sel sú tak všetci jednotlivci – ľudia a ich zhromaždenie je preto „veselosť“. Z veselenia bolo odvodené slovo „bes“, označujúce divoké, veselé správanie sa.

Mnohí autori sa pri popise magických slávností úzkostlivo vyhýbajú akejkoľvek zmienke o erotike či sexe, lebo v ich kresťanskej duši (patriacej často materialistovi, ateistovi alebo rádoby pohanovi) by to znevažovalo ich predstavu o „čistej“ ľudovej kultúre. Neuvedomujú si pritom, že normálne je to, čo je prirodzené, nie ich konvenciami zviazané, náboženskou tradíciou deformované a potláčané predstavy. Samozrejme, mnohé sviatky poskytovali ľuďom to, čo v bežnom živote nemali dostupné, ale aj to bolo prirodzeným zmyslom konania slávností.

Niekde, najmä v mestskom prostredí, sa najmä v 18–tom a 19–tom storočí, ale aj skôr, objavili namiesto slávností sabaty inšpirované bludnými predstavami cirkevných fanatikov o pohanstve a diablovi, na ktorých ich spoluveriaci ventilovali svoje potláčané pudy, lebo tak získali možnosť ich legalizácie v rámci svojej spoločnosti. Súčasťou týchto „sabatov“ boli skutočné sexuálne orgie spojené s ťažkou kriminálnou činnosťou (únosmi, znásilňovaním, vraždami, kanibalizmom, nekrofíliou, sodomizmom, atď.). Nehovoríme však už o ľudovom prostredí a o jeho Slávnostiach, ale o meštianskej a najmä šľachtickej spoločnosti a jej výstrelkoch. To už nemá nič spoločné s mágiou a pohanstvom, lebo tieto sabaty vznikli v kresťanskom prostredí, ich účastníkmi boli kresťania a scenáre im napísala kresťanská inkvizícia, nie dávni čarodeji–kňazi, ani tradícia.

Výplody tých, ktorí prostredníctvom ideológie uspokojovali svoje vlastné potreby pod rúškou jeho svätej obrany a ktorí boli skutočnými autormi scenárov hrôzostrašných sabatov, sú dnes považované za zdroj poznania dávnej mágie ľudmi, ktorí sa štúdiu tejto problematike venujú profesionálne, preto ich podrobné hororové opisy sú neraz dôležitou súčasťou štúdií venovaných mágii. Pritom s mágiou nemajú nič spoločného. Sabaty sú spoločenské akcie kresťanov, závislé na ich vzťahu ku kresťanstvu, v rámci ktorých vykonávajú všetko, to čo im ich viera zakazuje. S podobnými akciami sa stretáme aj v prostredí iných náboženstiev, nielen kresťanstva, všade tam majú podobný pôvod a význam – sú negáciou zákazov ich vlastného náboženstva. Aj keď sú obsahom podobné, nevznikli na základe spoločného pôvodu. Ich podobnosť je spôsobená podobnosťou náboženstiev, ktoré inšpirovali ich vznik a dávne magické slávnosti prírody, kedysi rozšírené po celom svete, poslúžili najčastejšie len termínom ich konania.

Magické pohanské slávnosti mali celkom inú atmosféru, boli to sviatky voľnosti a radosti zo života, lebo nevychádzali z náboženstva, ale vychádzali z mágie, jej pohľadu na zmysel bytia, ktorým bola radosť zo života na Zemi, nie služba bohom. Cirkev ľudové slávnosti rada spájala so sabatmi, aby mala argumenty na potláčanie tradície, ktorá bola prejavom inej ideológie a hlavne iného zmyslu života. Z tohto prostredia čerpali potom námety rôzne „ľudové rozprávky“ a imitácie „čarodejných“ obradov. Ak bezvýhradne veríme podobným zdrojom, musíme potom veriť aj správam starovekých autorov, ktorí opísali kresťanskú omšu ako ľudožrútsky obrad, pri ktorom kresťania vraj zabili malé dieťa a potom jedli jeho mäso a pili jeho krv a uctievali ukrižovaného osla. Aj takéto informácie poskytujú originálne historické pramene. Rovnako „pravdivú“ výpovednú hodnotu majú dobové správy o pohanstve a jeho obradoch od kresťanov a iných voči ľudovej tradícii negatívne naladených autorov. To je potrebné brať dnes do úvahy aj pri oživovaní tradícií, lebo preberaním rôznych správ a názorov môže vzniknúť niečo, čo má s nimi veľmi málo spoločného, je len ich bezduchým a hlavne zle pochopeným napodobňovaním.