Na 8. marci, ako medzinárodnom sviatku žien visí u nás tieň socializmu. Honosná oslava pracujúcej ženy, nepochybne dobre mienená, ale nerozumne propagovaná, dehonestovala dobrú myšlienku natoľko, že ju dodnes mnohí radšej ignorujú.

Oslava pracujúcej ženy, lebo je to deň pracujúcich žien, nie nezamestnaných v riadnom pracovnom vzťahu, nemá obdobu v žiadnej ľudovej tradícii. Nie preto, že by si dávne kultúry nevážili prácu, ženu, či pracujúcu ženu. Aj v nich nachádzame sviatky venované ženám, mnohé mytologické bytosti a bohyne boli patrónkami rôznych pracovných činností. Ženy v slovanskej spoločnosti mali v dávnych časoch svoj sviatok v inom termíne, v dnešnom kalendári v predvečer mesiaca mája, pričom sa medzi pracujúcou a nepracujúcou ženou nerozlišovalo.

Ženy pracovali celkom prirodzene od pradávna. Množstvo a druh vykonávanej práce závisel od ich spoločenského postavenia. Prácou je nielen obsluha továrenského stroja, prácou je aj výchova detí, príprava stravy v domácnosti pre početnú rodinu, všetky ostatné dôležité činnosti okolo domu, práca vo vlastnej záhrade či na poli, starostlivosť o dobytok alebo remeselná činnosť. Takáto práca bola súčasťou každodenného života, počas ktorého sa „odpracované hodiny“ nerátali. Čo je najdôležitejšie, bola to najmä  práca pre seba a pre vlastnú rodinu. Dievčatá často pracovali „v službe“ v iných, bohatších domácnostiach s nárokom na osobné voľno len jeden deň v týždni. Napriek tomu, že aj tu bola pracovná doba od „svitania do mrku“, s otrockou prácou v továrňach 19. storočia a s tamojšími pracovnými podmienkami sa to nedá porovnávať.

V minulom storočí sa však pod pracujúcou ženou myslela najmä žena pracujúca v továrni, nie v domácnosti. Tento nový druh zamestnania a zamestnávateľa mimo vlastnú domácnosť priniesol kapitalizmus, ktorý siahol po najlacnejšej pracovnej sile, deťoch a ženách.

Pozoruhodné, ale pre toho, kto trocha pozná hospodárske dejiny, nie je vôbec prekvapujúce,  že u nás za socializmu najoslavovanejšie sviatky majú pôvodu v USA. Nie inak je tomu aj s Medzinárodným dňom žien, ktorý si každoročne pripomíname 8. marca. Jeho počiatky siahajú až do roku 1857, kedy 8. marca vyšli do ulíc tisíce amerických žien, aby protestovali proti vtedajším pracovným pomerom. Ich protest bol síce rozohnaný políciou a skončil bez úspechu, ale stal sa inšpiráciou pre iné, ktoré nadobudli intenzitu najmä začiatkom 20. storočia a viedli k tomu, že práve 8. marec sa stal medzinárodným dňom žien.

V tom čase nebolo vo svete samozrejmé, aby sa ženy zúčastňovali volieb. Samotné voľby boli relatívne novodobou záležitosťou. Napr. v Rakúsko-Uhorskej monarchii mohli takmer všetci muži voliť prvý krát až počas revolučného roku 1848. Potom na čas boli voľby zrušené a keď boli v roku 1861 obnovené, volebné právo nielenže nemal každý muž, ale o ženách sa v ňom ani neuvažovalo. Mnohé ženy absenciu volebného práva považovali za diskrimináciu a desaťročia proti nej protestovali. Samotný princíp volieb je, prirodzene, oveľa starší. Voľby poznali už staroveké štáty. Ženy neboli vždy z volieb vylúčené, ale v patriarchálnych spoločnostiach mali možnosť voliť len v špecifických prípadoch. Niekedy, ako hovoria dávne povesti aj historické správy, mohla byť žena zvolená aj do najvyššej štátnej funkcie. Občas za reptania mužov, ako česká kňažná Libuša, ktorá sa nakoniec musela vydať za oráča, hlavne že to bol chlap. Ženy nachádzame aj na čele armád, ako napr. Johanu z Arcu, alebo Máriu Teréziu. V prípade Rakúska vidíme, že nie všetci voľbu ženy do významnej funkcie  akceptovali ešte v novoveku. Práve Máriu Teréziu, panovníčku „po praslici“, mnohé štáty vo funkcii neuznali. V tomto prípade skôr ako o „ženské práva“ išlo viacej o boj o funkciu a „praslica“ bola len vítanou zámienkou.

Volebné právo žien bolo ako v prvej krajine sveta uzákonené v roku 1893 na Novom Zélande, v roku 1902 v Austrálii, v roku 1917 v Rusku. V Československu a v USA až v roku 1920.  Ale vo Francúzsku až v roku 1945 a v celom Švajčiarsku až v roku 1990.

Priame voľby do parlamentu aj do obecných funkcií súviseli s rozpadom feudálneho systému, ktorý mal existenciu spoločenských tried zakotvenú priamo vo svojich zákonoch. Feudalizmus ako ekonomický systém bol v 19. storočí postupne menený na systém kapitalistický, v ktorom spoločenské postavenie nebolo dané pôvodom, ale schopnosťami nazhromaždiť čo najviacej kapitálu. Táto schopnosť sa síce najvýraznejšie prejavovala v obchode s tovarom a peniazmi, ale zdrojom bohatstva obchodníkov a bankárov boli produkty továrenskej výroby. V továrňach bol pracovný čas najmenej 14 hodín denne, šesť dní v týždni. Továrenská robotníčka v USA mala tak po odrátaní času na prácu a spánok k dispozícii len dve hodiny pre seba, pričom časť z týchto dvoch hodín ešte spotrebovala na cestu do práce a z práce. Nie iná situácia bola v tom čase aj u nás, aj keď priemyslu bolo na Slovensku neporovnateľne menej.

Feudálne pomery vedľa tohto vyzerajú rajským obdobím. Kapitalizmus „povýšil“ ženu na lacný zdroj pracovnej sily. Zapriahnutie ženy do priemyselnej výroby nakoniec viedlo k emancipácii ženy v oblasti politických práv, neskôr aj hospodárskej samostatnosti. Tradičná spoločnosť v dôsledku toho v priebehu niekoľkých generácií zanikla. Vonkajším znakom emancipácie bolo postupné odkladanie tradičného odevu, ktoré u žien prebehlo o generácie neskôr ako u mužov. Takto postupne bola menená aj pozícia ženy v rodine, ktorej podoba a spoločensko – hospodársky význam je produktom feudalizmu, kedy rodina bola základnou hospodárskou jednotkou. To, aj keď si to zväčša neuvedomujeme, dnes už neplatí.

Každá minca má dve strany. Tou druhou stranou zmeny pozície ženy v rodine je postupný a prehlbujúci sa rozklad rodiny a hľadanie nových foriem koexistencie mužov, žien a ich detí. Tento proces prebieha vo všetkých krajinách, v ktorých nie je regulovaný ideologicky, najmä náboženským systémom. Voľnosť, sloboda voľby ponechaná na jedincoch, vedie k demografickej kríze a v konečnom dôsledku povedie k vymretiu neregulovanej spoločnosti, resp. k jej nahradeniu iným systémom a iným obyvateľstvom.

Na jednej strane tu tak máme sviatok pracujúcich, emancipovaných žien ako výsledok ich boja proti otrockým pracovným a dehonestujúcim spoločenským podmienkam, na druhej strane však vidíme, že toto „zrovnoprávnenie“ viedlo k takým pomerom v spoločnosti, ktoré ju privedú časom k záhube.

Oslobodenie a zrovnoprávnenie žien sa totiž vydalo nesprávnym smerom. Tým, že bola žena premenená na lacný zdroj pracovnej sily, tým bola zbavená privilegovaného postavenia, ktoré mala aj v patriarchálnej spoločnosti. Medzi jej privilégia patrila totiž starostlivosť o deti, rodinu, domácnosť, zatiaľ čo povinnosťou muža bolo zabezpečiť materiálne podmienky existencie pre všetkých. Mnohé, možno väčšina žien túto zmenu víta ako zmenu k osobnej slobode. Aj preto, že pribudli zamestnania, ktoré dnes považujeme za „typicky ženské“.
“Mužská pozícia“ v spoločnosti je pre veľa žien vítanejšia ako „ženská pozícia“. Dôvody môžu byť rôzne, ale ich výsledkom je, že spoločnosť sa zmenila natoľko, že pre tú tradičnú „ženskú pozíciu“ nie sú hospodárske podmienky. Plat, ktorý kedysi dostával za svoju prácu muž, sa dnes delí na dve časti a tú druhú časť si žena musí tiež odrobiť v zamestnaní. Napriek tomu, že žijeme v technicky oveľa vyspelejšej spoločnosti s niekoľkonásobne vyššou produktivitou práce, priemerný plat jedného muža by neuživil celú domácnosť s manželkou a početnými deťmi, ako tomu bolo v tých „ nedávno dávnych chudobných časoch“.

Keď dnes listujeme v západnej tlači hľadajúc články o tom, ako vnímajú Medzinárodný deň žien tam, jednoznačne nachádzame tendencie vedúce k potieraniu tradičnej formy rodiny, k potláčaniu prirodzených funkcií muža a ženy v nej a k znižovaniu, resp. až k likvidácii domácej populácie. Potieranie rozdielov vo výchove detí, rozdielov medzi pohlaviami je prezentované ako snaha o zabezpečenie rovnoprávnosti ženy v spoločnosti. Ale dôvodu sú len ekonomické. Lebo osamotená zrovnoprávnená pracujúca žena nemá priestor na výchovu početnej rodiny, ideálom už nie je Veľká matka obklopená desiatkami potomkov, ale ideálom je bezdetná zamestnankyňa. Tento ideál je cieľom tej časti spoločnosti, ktorá opäť potrebuje vo výrobe čo najlacnejšiu pracovnú silu. Bezdetná žena má oveľa menšiu spotrebu ako žena s niekoľkými deťmi. Okrem toho, jej deti by vzhľadom na kultúrne prostredie v ktorom by vyrástli, neboli zdrojom lacnej pracovnej sily, ktorú treba vychovať. Prednosť dostáva už „hotová“ pracovná sila, ktorej najlacnejším zdrojom je migrácia. Táto „potreba“ je maskovaná heslami o ľudských právach, o pomoci blížnym, prenasledovaným. Pritom nepochybne časť tých, ktorý k nám (do Európy) prichádzajú z ekonomických a politických dôvodov si pomoc zasluhuje. Zasluhuje si ju preto, lebo máme podiel na vytvorení podmienok, ktoré ju vyhnali z jej domoviny. A tie podmienky sme tam vytvorili preto, aby sme získali práve tú hotovú a lacnú pracovnú silu. Nemyslím tým konkrétne našu spoločnosť, ale náš euro-severoamerický kultúrny, politický a hospodársky priestor, ktorého sme súčasťou.

Takže, ak budeme oslavovať tohtoročný medzinárodný deň žien, skúsme sa zamyslieť nad tým, či to, čo oslavujeme, je oslavou nášho spoločného víťazstva, alebo oslavou našej spoločnej prehry. Ak ho budeme oslavovať, zamyslime sa aj nad hodnotami, ktoré sme podvedome prevzali, či sú dostatočnou náhradou za to, čoho sme sa kvôli ním vzdali. Zamyslime sa nad tým, či žijeme preto, aby sme pracovali, alebo či pracujeme preto, aby sme žili. A hlavne nad tým, či chceme a čo dokážeme, ak chceme, na tom zmeniť. Či je naším ideálom pracujúca sovietska žena so zbíjačkou v ruke, ako traktorista, kombajnistka, baníčka, stavebná robotníčka, lebo práve tam dospela emancipácia ženy zrejme až na samotné dno, alebo či je naším ideálom žena ako matka. Zamyslime sa nad spoločnosťou, v ktorej nejedna žena považuje tú druhú pozíciu za diskrimináciu. Nezabudnime, že spoločnosť je síce možné z rôznych dôvodov nasmerovať proti prírode, ale konečným víťazom bude príroda, ktorá sa postará o novú spoločnosť.

Odmietnuť sviatok ženy zapriahnutej v zamestnaní, ktorý mnohé ženy vnímajú ako oslavu svojho ženstva, napriek tomu, že je jeho popretím, nestačí. Jeho odmietnutím nenapravíme spoločnosť tak, aby mala dlhodobo šancu prežiť. Pre začiatok však stačí, aby muži v tento deň videli v ženách ženy (a nie kolegyne) a aby ženy, napriek moderným trendom, mali z toho radosť. Našťastie, dnes je u nás ešte veľa žien, ktorých poteší kvetina ako prejav pozornosti ich ženstvu, pričom je to jediný význam, ktorý tomuto sviatku prikladajú. Dúfajme, že tomu tak bude u nás ešte veľmi dlho.