Autor:" © Rudolf Irša, zverejnené 13. II. 2014

„Najstarobylejší Slováci“

Najnovšie genetické výskumy potvrdzujú starobylosť európskeho obyvateľstva, ktorá siaha až do obdobia pred 8-9. tisíc rokmi. A to bez ohľadu na jeho súčasnú národnú príslušnosť. To vedie rôznych nadšencov k prehláseniam o autochtónnosti ich národa už od najstarších čias. Takéto názory sa objavujú aj v prípade Slovákov a Slovanov vo všeobecnosti.

Samotný údaj, že časť európskeho obyvateľstva prišla do veľkej časti Európy v tom čase je nepochybne správny, stalo sa tak po tom, čo pred cca 12.000 rokmi skončila doba ľadová a do strednej severnej Európy sa vrátila väčšina teplomilnejšej zvere rastlinstva s nimi aj potomkovia ľudí, ktorí boli ľadovcom vytlačení do južnej juhovýchodnej Európy, do Malej Ázie, ale tiež do severnej Afriky, kde žilo celkom iné obyvateľstvo ako dnes.

Rasy v Európe

Proces oživovania krajiny trval tisícročia

Posudzovať národnosť vtedajšieho obyvateľstva našich predkov z dnešného pohľadu je zbytočné. Najmä pokiaľ národnosť budeme vzťahovať k jazyku. Nielen jazykom ale aj materiálnou "duchovnou kultúrou sme od vtedajšieho obyvateľstva veľmi vzdialení, napriek tomu, že s ním máme spoločné genetické a kultúrne korene. Väčšina dnešných európskych národov sa sformovala až v historických časoch zo skupín obyvateľstva, ktoré boli zvyškom pod rôznymi vplyvmi vzniknutých kultúrnych jazykových spoločenstiev v priebehu stáročí podľahli asimilácii zasa inej jazykovej skupiny. Veľmi zreteľné je to v prípade románskych národov, ktoré boli romanizované na území Rímskej ríše v prvých storočiach nášho letopočtu z národov, z ktorých mená mnohých sme v dejinách ani nezaznamenali, z potomkov starého európskeho obyvateľstva, afrických ázijských prisťahovalcov patriacich k bielej rase, ale aj k iným rasám, Grékov, Slovanov, Keltov iných, čím vznikli národy Španielov, Francúzov, Portugalcov, Talianov... Pomerne neskoro, až koncom stredoveku prebehla etnogenéza Angličanov, ktorí zasa jazykovo následne pohltili Írov, ktorí svoj národný jazyk zabudli celkom nedávno, len v 19. storočí dnes hovoria anglicky, avšak írsku národnosť si zachovali, nepovažujú sa za Angličanov, tak ako Rakúšania hovoriaci nemecky sa nepovažujú za Nemcov. Angličania v 19. storočí celkom asimiloval tiež Walesanov do veľkej miery aj Škótov.

Takto to prebiehalo nielen v Európe. Z historických, nedávnych čias poznáme proces asimilácie obyvateľov južnej Ameriky Španielmi krátko po tom, čo sa oni samotní zbavili arabskej nadvlády na svojom území. Dnes v južnej strednej Amerike nachádzame katolícke obyvateľstvo hovoriace španielsky, ktoré má však indiánsky pôvod. Geneticky ide o autochtóne obyvateľstvo, ktoré hovorí cudzím jazykom - španielsky. Pritom táto premena nastala v priebehu len niekoľkých generácií. Na to, aby sa zmenil jazyk kultúra krajiny ani nebolo potrebné aby sa sem nasťahovala väčšina inojazyčného obyvateľstva, samotní Španieli v dobytých krajinách tvorili často menej ako desať percent populácie.

Naši susedia Maďari majú tiež z vyše 80 % gény, ktoré dokazujú prítomnosť ich predkov v strednej Európe pred tisícročiami. To, že medzičasom, pred tisíc, alebo len pred dvesto rokmi títo predkovia hovorili slovensky, nemecky alebo rumunsky, to už z genetických testov nezistíme. Nezistíme to ani žiadnym iným výskumom medzi ich dnes maďarskými potomkami. Dnes sa hlásia jazykom dejinami k národu, s ktorým väčšina po genetickej stránke nemá nič spoločného.

Celkom istotne tomu nebolo inak ani v strednej východnej Európe, kde dnes vlastne od najstarších písomných správ nachádzame Slovanov.

Pôvod Slovanov

Pôvod Slovanov predstavuje jednu z neriešiteľných záhad etnogenézy európskych národov, rovnako ako pôvod etnogenézy mnohých iných jazykových skupín. Je to pochopiteľné, platí to o všetkých jazykových skupinách, ktoré vznikli v predhistorickom období, čiže veľmi dávno. Neriešiteľné, samozrejme, neznamená neriešené. Tých riešení je viacero. Problematika pôvodu Slovanov je pritom oveľa zložitejšia na to, aby sa dala zhrnúť do jednoduchej teórie. Slovania sú antropologicky rôznorodí. Všetci síce patria k bielej rase, ale v rámci nej sa vyskytuje niekoľko antropologických skupín, pričom niektoré sú výsledkom miešania s inými rasovými skupinami. To nie je u európskych národov, nielen slovanských, výnimočným javom. Ani germánske či románske národy nepatria k jednému antropologickému typu, aj keď napr. svojho času ako „pravý germánsky typ“ bol preferovaný len ten svetlovlasý modrooký. Pritom antropologické typy v rámci bielej rasy sú v Európe rozšírené bez ohľadu na národnosť či jazykovú príslušnosť.

Je všeobecne známym javom, že obyvateľstvo severnejších častí Európy je svetlovlasé, modrooké, obyvateľstvo južnej Európy je tmavovlasé až čiernovlasé obyvateľstvo v páse nachádzajúcom medzi nimi je hnedovlasé s prevládajúcimi hnedými očami. Škála rozdielnych vonkajších antropologických znakov je pritom širšia. Tam, kde toto pravidlo neplatí, vieme zväčša dohľadať súvislosti spojené s migráciou obyvateľstva v historických časoch. Známa je napr. etnogenéza dnes slovanských Bulharov atď.

Rasa, kultúra, národnosť, jazyk

Ak ideme riešiť pôvod Slovanov, musíme rozlišovať genetický pôvod pôvod kultúry jazyka. ako nám z uvedeného vyplýva, to sú podstatne rozdielne veci. práve na toto sa celkom zabúda. Pritom platí, že genetický pôvod siahajúci do tak dávnych čias má v Európe väčšina obyvateľstva, nie všetko, ale odhady sa pohybujú v niektorých oblastiach nad 80 percent. Zvyšok sú migrácie, ktoré prišli do Európy z iných častí sveta v inom čase ako tento hlavný prúd. Paradoxom pritom je, že práve náš jazyk to čo považujeme za tradičnú slovanskú kultúru, sa možno viaže práve k tej nepatrnej menšine oveľa neskorších migrantov. Či je to výsledok slavizácie obyvateľstva, ktoré tu žilo tisícročia predtým ktorého mnohí sme genetickými potomkami, alebo naopak, toto obyvateľstvo bolo tým, ktoré slavizovalo všetkých, čo prišli do Dunajskej kotliny odtiaľto sa šíril jeho jazyk všetkými smermi zostáva záhadou. V každom prípade pravdu majú tí, ktorí tvrdia, že naše korene siahajú na našom území až osem tisíc rokov naspäť. Celkom istotne z tých čias pochádza aj časť našich tradícií viaceré slová v našom jazyku, ktoré sú s nimi spojené. A rovnako to opäť platí aj pre iné než slovanské jazykové skupiny, teda aj pre germánske románske národy v Európe.

Veľká neznáma kultúra

Slovanský jazyk, (správnejšie „slávsky jazyk“), ktorý sa dokázal rozšíriť na tak veľké územie, musel mať za sebou nielen dlhý vývoj, o čom nie sú pochybnosti, ale aj veľké významné kultúrne zázemie, spojené s vplyvným mocenským útvarom s jeho ideológiou. Takýto vplyv nemohli „náhle“ dosiahnuť obyvatelia akýchsi iluzórnych močiarov.

Sledujúc pôvod dnešného slovanského obyvateľstva, konkrétne aj obyvateľov Slovenska, môžeme preto príchod predkov mnohých z nás na územie Slovenska položiť takmer do ľubovoľného času z ľubovoľného smeru. V Európe geneticky staršia časť obyvateľov pred skončením doby ľadovej žila v oblasti Stredozemného mora, ktoré v dnešnej podobe neexistovalo pevninskými mostmi bolo spojené so severnou Afrikou. Časť európskeho obyvateľstva a tým aj časť našich predkov prenikla zo severnej Afriky asi pred 5.000 rokmi cez Maltu Apeninský polostrov do strednej západnej Európy, ďalšia časť prišla do Európy cez územie Egypta a dnešného Turecka ponad Čierne more alebo cez Bospor, postupujúc až k ústiu Dunaja popri ňom opäť až do strednej Európy. V strednej Európe sa stretla s ďalšou časťou našich predkov, ktorí patria k inému antropologickému typu. Tento antropologický typ nachádzame rozšírený vo väčších oblastiach len v južnom Francúzsku v strednej Európe len v horských oblastiach Slovenska, Rakúska, Švajčiarska, v strednej časti Talianska, Rumunska na východe pod Uralom. Pôvod tohto obyvateľstva, tzv. alpského typu je kladený až do paleolitu. Toto obyvateľstvo bolo do hôr vytlačené obyvateľstvom dinárskeho rasového typu, ktorého príchod kladieme do doby bronzovej ktorého jazykovú príslušnosť nepoznáme. Neskôr, takmer medzi poslednými, na územie severnej Európy vrátane severných častí dnešného Ruska, na územie Bieloruska, Poľska severnej časti Nemecka prichádzalo obyvateľstvo z východnej, dnes ruskej časti Európy, ktorému prisudzujeme indoeurópsky jazyk, nemusí tomu však tak byť, lebo jazyk nie je nutne spojený s rasovým typom. Toto obyvateľstvo prichádzalo z prostredia v ktorom existovala významná dlhotrvajúca vyspelá kultúra civilizácia. V strednej západnej Európe sa zmiešalo so starším obyvateľstvom, na severe aj s potomkami kromaňoncov a tiež s obyvateľstvom patriacim k žltej rase tým sa geneticky a jazykovo vytvorili „čistokrvní Germáni“ nordického typu. Rovnaké obyvateľstvo svetlého typu, hovoriace indoeurópskym jazykom, sa pred niekoľkými tisícročiami z územia dnešnej Ukrajiny Ruska šírilo na východ až do Indie. Mnohí hľadajú predkov Slovanov práve tu iní, nepochopiac súvislosti, až v tej Indii. Všetko toto obyvateľstvo môžeme ďalej deliť do skupín na základe materiálnej a duchovnej kultúry, netušiac pritom nič o ich jazyku a vytvárajúc tak hypotézy podľa potreby a nálady. Výsledok je potom používaný a zneužívaný na rôzne politické ciele, v posledných dvoch storočiach spájané najmä s národnosťou. Dôležité však je, že aj my ako Slováci sme potomkami nie jednej rasovej skupiny, ale mnohých, ktoré sa v priebehu stáročí a tisícročí kultúrne a jazykovo asimilovali a geneticky premiešali. Mnohí máme genetické korene siahajúce na území Slovenska tisícročia naspäť a zároveň tisíce rokov do iných častí sveta, lebo nemáme len jedného predka, ale za generácie sa ich nazberalo stovky, tisíce, sme len jedným výhonkom na košatom strome ľudstva a jeho národov, kultúr a jazykov.

Ak teda pátrame po pôvode našich predkov, musíme jasne rozlíšiť, či nám ide o pôvod genetický, kultúrny alebo jazykový. A to sa nerozlišuje, lebo v podvedomí máme spojenú rasu s národom a ten s jazykom a kultúrou. V úsilí získať jednoduchú odpoveď zabúdame na to, že naše kultúrne a genetické bohatstvo tvorí práve jeho pestrosť. V princípe sme na území Slovenska doma už tisícročia, bez ohľadu na to, kedy a odkiaľ prišiel náš iný predok, odkiaľ a kedy prišiel či prevážil iný kultúrny jav alebo jazyk, alebo národné povedomie u obyvateľstva konkrétnej krajiny.

Dôležitejšia ako minulosť je naša prítomnosť a budúcnosť

Od 18. storočia sme všetci v Európe nedobrovoľnými účastníkmi veľkej hry, či priam boja o historické práva, ktoré v skutočnosti majú veľmi málo spoločné s realitou a právom, lebo realita je taká, že ako ľudia sme všetci potomkami našich dávnych predkov a naše národy a štáty vznikli v rôznom čase na troskách iných materiálnych a duchovných kultúr, ich národov a štátov a aj naša národná a štátna súčasnosť, ako vidíme na priebehu tisícročí, je len dočasná. V priebehu časov väčšina obyvateľstva síce na území zostáva, ale jeho kultúra (vrátane ideológie) a jazyk sa menia pod tlakom zvonka a pod tlakom demografických zmien vo vnútri. Tieto zmeny pritom niekedy vedú k paradoxným situáciám, keď sa potomkovia cudzieho etnika, často dobyvateľov, časom nestotožnia s národom, z ktorého pochádzajú, ale stotožnia sa s podmaneným národom, na ktorého území žijú, prevezmú jeho povedomie, dejiny a niekedy aj jazyk. Deje sa tak samovoľne alebo zámerne, lebo národ a štát s cieľavedomým úsilím možno vytvoriť, udržať, alebo keď necháme veci voľný priebeh, aj doviesť k úpadku. A to je oveľa väčšie poučenie z histórie, ktoré je pre budúcnosť významnejšie, než odpoveď na otázku, kedy sme ako národ vznikli a odkiaľ sme prišli. Pre nás je dnes oveľa dôležitejšou otázkou kde sme a kam kráčame, či sa na našej ceste necháme bezvládne unášať dejinami, alebo sa na nich chceme a vieme aktívne podieľať vo vlastný prospech a s perspektívou do budúcnosti.