Zjednotená a rozdelená Európa

 

Ak nazrieme do dávnych európskych dejín, zbadáme, že sen o zjednotenej Európe sa v minulosti pokúsili zrealizovať už mnohé národy a štáty. Nikdy však nevznikla jednotná európska ríša, ale vždy proti jednému hegemónovi vyrástol iný. Európa bola rozdelená na niekoľko súperiacich oblastí, zdá sa, že už od praveku. V staroveku sa Rímskej ríši nepodarilo ovládnuť ani sever, ani východ Európy. Po zániku Rímskej ríše začal zápas o ovládnutie Európy medzi Germánmi a Slovanmi. Germáni sa zmocnili historického dedičstva Západorímskej ríše a Slovania ovládli veľkú časť Byzantskej ríše. Byzancia – Carihrad a Rím, tieto dve časti pôvodnej Rímskej ríše sa v stredoveku stali súpermi a ich súperenie sa prenieslo do vzťahov medzi Slovanmi a Germánmi. Samotní Germáni sa zároveň pokúsili, niekde úspešne, inde menej úspešne, ovládnuť aj románsky hovoriace národy, v rámci ktorých dožívali ešte aj Kelti. Dobyli Britské ostrovy a položili tak základ ďalšieho germánskeho národa - Angličanov, ktorí sú zmesou staršieho európskeho obyvateľstva, Keltov, Románov a Sasov. Po obsadení severnej Ameriky sa anglické kolónie osamostatnili a začal vznikať ďalší germánsky národ, ktorý v dvadsiatom storočí významne zasiahol do dejín Európy a veľkú jej časť ovládol politicky a vojensky. Vďaka tomuto vývoju sa z malého severského národa stala významná moc nielen európska, ale aj celosvetová. Lenže vznikom troch významných germánskych národov sa situácia skomplikovala. Po celý stredovek boli Nemci v Európe v ofenzíve. Ich zlaté časy však skončili nástupom novoveku, keď sa Nemecko rozpadlo na množstvo drobných štátov a štafetu germánskej výbojnosti prevzali Angličania. Tým však, po tom, čo sa Španielom po stáročiach podarilo z Pyrenejského polostrova vyhnať Arabov, na juhu Európy vyrástla silná konkurencia. V rámci kolonizácie sveta Angličanov spočiatku predbehli Španieli a Portugalci a nakoniec aj Francúzi, čiže konkurenčné románske národy. Francúzi zahnali Angličanov za La Manche. Samotní Nemci, ktorí sa v novoveku zjednotili do nového impéria, narazili na juhu na Francúzov, v expanzii na východ im po rozbití Poľska stálo slovanské Rusko, ktoré sa pokúsili ovládnuť najprv pomocou politických intríg. Juhovýchodná Európa od devätnásteho storočia zápasila s inou mocnosťou – osmanským Tureckom, ktoré bolo zároveň, rovnako ako za dávnych čias Byzancia, súperom Ruska. To spojilo juhovýchodnú Európu, nielen jej slovanské národy, ale aj Grékov s Ruskom, lebo nič nespojí aj rôznorodé strany lepšie ako spoločný nepriateľ. V prvej polovici dvadsiateho storočia, po skončení svetovej vojny, kedy bolo politické rozdelenie Európy výsledkom, s ktorým nakoniec bol málokto spokojný, si najviac polepšili Španieli a Francúzi, ktorí ovládli pobrežné stredomorské africké štáty a svoje pozície významne posilnili slovanské národy strednej a južnej Európy.

Európske národy aj po skončení I. svetovej vojny naďalej stáli proti sebe, budovali a udržiavali svoje zámorské a vnútroštátne kolónie a pripravovali sa na ďalšiu vojnu medzi sebou. Francúzi budovali Maginotovu líniu proti Nemecku, stovky kilometrov tiahnuce sa opevnenie budovalo proti Nemecku aj Československo. Pre ostatné európske národy nebolo hrozbou slovanské sovietske Rusko, ani imperiálne Anglicko a od porážky Napoleona ani románske Francúzsko, ale stále ním bolo germánske Nemecko.

Napätie medzi európskymi štátmi prasklo vďaka hospodárskemu krachu v USA. Hospodárska kríza, ktorá začala na Newyorskej burze v roku 1929, len 11 rokov po skončení Svetovej vojny, v ktorej jediným ekonomickým víťazom boli práve Spojené štáty americké,  sa vzápätí preniesla do Európy. V nespokojnom porazenom Nemecku sa na politickú scénu dostali sily, ktoré ponúkli národu nielen prácu pri budovaní krajiny, k čomu sa vďačne prepožičal práve vo vojne nahromadený severoamerický kapitál, ale aj vidinu zbohatnutia podmanením a olúpením ostatných európskych národov a víziou ovládnutia celého sveta. Rast zbrojného priemyslu priniesol do mnohých nemeckých rodín nečakaný blahobyt a donútil aj ostatné európske krajiny zbrojiť. Už pred vypuknutím vojny tak opäť profitovali z rozháraných európskych pomerov vzdialené Spojené štáty, ktoré sa tým zachraňovali z vlastnej ekonomickej krízy, ktorá bola výsledkom toho istého diania spred necelých dvoch desaťročí. Čiže výsledkom nerozumného nakladania so získaným bohatstvom, ktoré takmer celé skončilo v rukách len niekoľkých majiteľov a neprispelo preto k hospodárskej stabilizácii štátu.

Aj keď prvá agresia dobre vyzbrojeného Nemecka viedla proti Československu a potom proti slovanskému Poľsku, čoskoro sa prejavila osudová a pre Američanov typická neznalosť miestnych, v tomto prípade európskych pomerov. Tí si prineskoro uvedomili, že ak Nemecko ovládne Európu, ono sa stane ich hlavným súperom. Alebo jednoducho majiteľov zbrojárskych firiem, ktoré potrebovali vojnový konflikt k hromadeniu zisku, osud štátu a jeho obyvateľov v tom okamihu  nezaujímal. Angličania a Francúzi zasa dúfali, že sa Nemecko uspokojí s územím získaným na východe, alebo sa zničí vojnou so Sovietskym zväzom. Prepočítali sa však práve v tom, že Nemecko sa na rozhodujúcu vojnu so ZSSR rozhodlo posilniť práve ich porážkou a spojenectvom s Japonskom ohrozilo aj vzdialené severoamerické impérium. Vidíme z toho, že tradovaná predstava o večnom boji medzi Germánmi a Slovanmi je len súčasťou oveľa zložitejšieho celosvetového zápasu.

Územie východných Slovanov bolo lákadlom nielen pre Germánov, ale aj pre Napoleonových Francúzov, pričom medzi Francúzmi a Nemcami, ale tiež medzi Francúzmi a Angličanmi, či Španielmi alebo Nemcami a Angličanmi v stáročných dejinách existencie ich národov nikdy nepanovali priateľské vzťahy. Výsledok II. Svetovej vojny je všeobecne známy. Pre nás tým najvýznamnejším výsledkom bolo po tisícročí ďalšie nevídané posilnenie slovanských národov v Európe a vďaka ZSSR, kde slovanské národy tvorili absolútnu väčšinu obyvateľstva, tak na celom svete.

Otázkou je, či práve v tom sa nenaplnilo posolstvo nemeckého filozofa Johanna Gottfrieda  Herdera (1744–1803), ktorý vo svojich filozofických prácach predpovedal, že po vzostupe románskeho národa (Rimanov)  a germánskeho národa (Nemcov) príde čas Slovanov. Nielen Herderove práce dávno pred nástupom nemeckého imperializmu na svetovú scénu poukazujú, že nemeckí vzdelanci sa v tej dobe povzniesli nad stáročné dobyvateľské ťaženie Germánov proti Slovanom, že ich nevnímali ako odvekých súperov či menejcenných nepriateľov, ale vnímali ich ako zákonitých pokračovateľov dejín Európy, ktorí raz vystriedajú Germánov. Pritom v Herderových časoch neboli Germáni – pod ktorými nepochybne myslel najmä Nemcov – ani ekonomicky, ani vojensky obzvlášť významnou silou v Európe. To všetko mali len pred sebou a udalosti nasledujúce takmer dve storočia po tom, čo Herder  sformuloval svoju predstavu o otáčajúcom sa kolese dejín, mu dali za pravdu. Herder nehovorí, čo bude nasledovať, až skončí dominancia Slovanov, ktorí vystriedajú Germánov  a tak zostáva na nás domyslieť si, v akej polohe na jeho krútiacom kolese dejín sa dnes nachádzame. V dnešnej Európskej únii jednoznačne hospodársky dominuje Nemecko a slovanské národy v rámci  Európskej únie sa ocitli v podriadenom postavení. Ako zdroj lacnej pracovnej sily slúžia na udržiavanie a zvyšovanie životnej úrovne nielen obyvateľov  vo dvoch svetových vojnách porazeného Nemecka, ale aj nedávno chudobného Írska, či vzdialenej Južnej Kórey.

Koniec studenej vojny skončil porážkou Slovanov, na ktorú okrem nich doplatili aj Maďari a Rumuni. V podobnej situácii sú však aj viaceré ďalšie štáty južnej Európy, z čoho je vidieť, že súčasný ekonomický stav mnohých štátov je výsledkom cielených ekonomických intervencií opäť zo severnej Ameriky, kde sa zdroje naakumulovali vďaka vojnovému konfliktu v Európe a  z ktorých preto najviacej vyťažili v Európe nie víťazi svetového konfliktu, ale práve tí porazení, lebo okrem politických zámerov práve ich krajiny boli najvhodnejším územím pre investície. Novoveké dejiny nás učia, že plody každého víťazstva nakoniec víťazovi v ústach zhorkli a tak sme opäť svedkami toho, že na pohľad stále ešte germánsky národ Severoameričanov si ho v priebehu necelých dvoch desaťročí po skončení Studenej vojny užil k vlastnej škode, len k vybudovaniu mohutnejšieho vojenského impéria, ktoré zákonite musí viesť k jeho krachu, čo sa v dejinách nekompromisne opakuje. O víťazstve a prehre totiž vždy nakoniec rozhodne ekonomika. Drahé víťazstvo musí niekto zaplatiť a na to je potrebné posilňovať armádu. Nožnice budúcich ekonomických a mocenských problémov sa tak postupne otvárajú. Lacná pracovná sila sa množí, vyrastajú nové ľudnaté štáty a do centier ekonomických kolónií prúdi také množstvo cudzieho obyvateľstva, ktoré ich časom rozloží morálne, ideologicky, demograficky a nakoniec aj ekonomicky. A vtedy v rámci samotných centier vznikne napätie, ktoré nech skončí hocijako, nikdy už nevráti pomery naspäť. Koleso dejín sa pootočí a na jeho vrchole sa ocitne niekto iný. Niekto iný, iný národ, ktorý sebavedome zdvihne hlavu, lebo sa prebudí jeho dovtedy spiaci duch. Udalosti posledných rokov naznačujú, že v Európe sa opäť zvádza boj o životný priestor, pričom na stranu najväčšieho zo slovanských národov sa stavajú románske národy ako protiváha severoamericko-anglosaskému spojenectvu. Všetko sa to pritom deje v rámci oficiálneho spojenectva a spoločných cieľov, potriasania rúk a nacvičených úsmevov. A zároveň mnohé krajiny západnej Európy smerujú ku kultúrnej a etnickej premene, najviac Nemecko, Francúzsko a Veľká Británia. Na podobnej ceste sa ocitli aj Spojené štáty americké, ktoré čaká premena z bieleho germánskeho národa na etnickú federáciu aztécko-mexických Španielov hovoriacich románskym, španielskym jazykom a čiernych Američanov, hovoriacich anglicky. Tento proces už prebieha. Na obzore sa vynárajú nové mocnosti a možnosti. Dnes sa nám ešte zdajú exotické a vzdialené, ale bez nich by naša pracovná sila nevyžila, alebo by nemohla byť lacnou. Kríza, ktorá zákonite postihuje najsilnejšiu, resp. donedávna najsilnejšiu ekonomiku sveta v dôsledku nerozumne vynakladaných prostriedkov, najmä na zbrojenie, špekulatívna ekonomika atď. zvádza k riešeniu, ktoré sa už po dva krát aspoň načas osvedčilo. Na druhej strane však stojí veľká časť zjednotenej Európy, ktorú nie je preto možné vmanipulovať do vzájomného konfliktu, ekonomicky na čele s prosperujúcim Nemeckom, ktorému by vojna poškodila jeho hospodárske vzťahy. A možno, dvakrát poučení z histórie, študujúc Herderove proroctvo, práve Nemci skrývajú za svojou opatrnosťou aj obavu z jeho definitívneho naplnenia. Nespokojnosť s ekonomickým postavením viacerých národov v rámci Európskej únie zároveň v ich obyvateľstve vzbudzuje rovnakú nádej s akou do nej vstupovali, nádej, že jej rozpadom a vznikom nových medzinárodných vzťahov príde k ich zrovnoprávneniu. Spojenci sa stávajú prekážkou na tejto ceste a protivníci spojencami. Koleso dejín sa krúti neúprosne, ale len zdanlivo vpred. Na jeho vrchole nemôžu byť naraz všetci, ani jeden navždy, lebo dejiny by sa zastavili. Tí, ktorí momentálne smerujú dole, sú zároveň na ceste nahor a iná možnosť, okrem zničenia kolesa, nie je.