© Rudolf Irša, zverejnené 01.07.2017

Keď sa začítame do Cézarových "Zápiskoch o vojne galskej" z prvého storočia pred našim letopočtom, ale tiež do Tacitovej Germánie, etnograficko-historického diela, ktoré napísal v roku 98 n.l., získavame informácie o vtedajšom obyvateľstve časti strednej a západnej Európy, najmä o krajine, ktorú Rimania nazývali Germániou. Tá siahala ponad Dunaj od Rýna až po Vislu, na Slovensku končila na hrebeňoch Sarmatských hôr, za ktoré sú považované najčastejšie Karpaty. Do Germánie patrilo dnešné Nemecko, Poľsko, Česko, časť Rakúska a Slovenska, Dánsko a švédsky polostrov. Germánia však nebola Nemeckom, ako sa mnohým javí podľa názvu dnes, tak ako napríklad Uhorsko nebolo Maďarskom. V Germánii žilo veľa národov, ktoré hovorili rôznymi jazykmi, pričom najväčším z týchto národov boli Slovania.

Starovekí autori píšu o slovanskom osídlení Európy v najstarších antických správach. Nielen Ptolemaios už v druhom storočí nášho letopočtu spomína Suovenov (Slovenov) pri ruskom Novgorode, ale Slovenov – Slávov (Suevov) pozná aj Tacitus v prvom storočí nášho letopočtu a poldruha storočí pred ním, pred vyše 2.160 rokmi popisuje Slovanov aj Cézar. Ním spomínaní Slovania žijú na území Germánie, ako ho nazvali Rimania, zaberajú jej najväčšiu časť a sú v nej najmocnejším národom.

Cornelius Tacitus

V novoveku, keď sa presadila nemecká predstava o starovekej Európe, boli títo Slovania zo starovekej Európy vymazaní a na ich miesto boli dosadení Germáni. Keďže nebolo možné prepísať staroveké písomné správy tak, aby vyhovovali novej teórii, tak všetky slovanské kmene začali byť až do 5.-6. storočia považované za germánske, čiže nemecké. Nemeckí autori nemohli poprieť známu skutočnosť, že si veľké územie Nemecka a Poľska vydobyli na Slovanoch až v stredoveku a novoveku. Preto prišli s vysvetlením, že germánske kmene v staroveku podstatnú časť Európy načas dobrovoľne opustili, čo využili Slovania a v 5.-6. storočí sa do nej nasťahovali. Nech to znie hocijako smiešne, tomuto sa verí, aj keď dnes hlavne už len v odborných kruhoch na Slovensku a v Čechách.

Nemecké kmene pritom v staroveku žili najmä v severozápadnej časti Germánie. V jej juhozápadnej časti žili keltské kmene. Územie východne od Labe - Sasko, Bavorsko aj Rakúsko boli ešte počiatkom stredoveku slovanskými krajinami. Píšu o tom aj nemeckí autori ako o samozrejmosti takmer až do polovice 19. storočia. Píšu pritom len to, čo hovorí vo svojom diele Tacitus, ktorý jasne rozlišuje kmene v Germánii na tie, ktoré hovoria nemecky a tie, ktoré hovoria inými jazykmi, napr. galsky, panónsky či suevsky (slávsky).

Od polovice 19. storočia záujem zjednoteného Nemecka si vyžadoval novú vedeckú teóriu a tú prevzali neskôr aj české a slovenské školy a dodnes sa tu považuje za jedinú správnu. U zástancov tejto teórie nezaberá žiadny argument, ani to, že na území Tacitových starovekých Suevov nachádzame bez prerušenia osídlenia v stredoveku zásadne Slovanov (Slávov). Nemeckí autori si totiž zo Suevov urobili nemeckých Švábov. Slovenskí autori to otrocky prevzali ako fakt. Pritom starovekí a stredovekí autori nepoznajú žiadnych "Suébov", ale píšu jasne Suevi, Suavi (Jordanes, Procopius). Zachytili dokonca aj vtedajšiu a v mnohých slovanských jazykoch a nárečiach aj dnešnú výslovnosť "l" ako "u" – tak ako to máme napr. v poľštine, alebo v moravskoslovenskom a záhorskom nárečí v Pomoraví.

Vplyv nemeckých škôl sa v novoveku, hlavne od konca 19. storočia, prejavil aj na formovaní sa vzťahu ostatných európskych národov k nemeckému národu. Nemecký štát, pripravujúc sa na ovládnutie Európy, alebo aspoň jej veľkej časti, venoval veľa prostriedkov do propagandy. Nemčina začala byť považovaná za najdokonalejší a najkrajší jazyk, napriek svojej krkolomnosti a neľúbozvučnosti, a to aj medzi časťou slovanskej populácie. Nemecká kultúra, história boli pozdvihnuté na piedestál a odtiaľ, zhora začala byť posudzovaná slovanská kultúra a história ako niečo nižšie. Pritom Tacitus v jeho  "Germánii" píše o starovekých Nemcoch celkom inak:

Podľa Tacita sú starovekí Nemci, vtedy ešte delení na kmene, značne nekultúrnym obyvateľstvom. Iste, je to najmä pohľad obyvateľa Rímskej ríše. Pozoruhodné však je, že o Slovanoch píše v tom istom diele celkom inak. Popis germánskych domov ako primitívnych obydlí z dreva, pričom ich stavajú len z hrubo otesaných brvien tak "že sa nezaujímajú, ako bude obydlie vyzerať a či to bude pekné", alebo ako domov na zimu vykopaných v zemi a so strechou pokrytou silnou vrstvou hnoja, nie je práve najprívetivejším obrazom o kultúrnej vyspelosti vtedajších Nemcov. Tú koniec koncov dokladá aj primitívna germánska keramika z archeologických nálezov.

Germáni ako odev v tom čase nosili len plášť zopnutý okolo krku, len najbohatší členovia kmeňov nosili pod plášťom ešte nejaké ďalšie odevné súčiastky. V chladnejšom počasí sa preto neustále zdržiavali nahí v dome pri ohni. Ženy sa obliekali rovnako ako muži. Ich šaty nemali rukávy, takže mali holé paže až k ramenám a nezakryté zostalo aj poprsie. Vo všetkých domoch vyrastali deti polonahé a špinavé.

"Ako to už medzi opilcami býva", pokračuje ďalej o Germánoch Tacitus, "vznikajú medzi nimi často spory a tie sa málokedy obmedzia na nadávky, častejšie dochádza k zabitiu a zraneniam.

Ako nápoj im slúži odvar z jačmeňa alebo pšenice skvasený tak, že má určitú podobnosť s vínom. Pokrmy sú prosté: plané ovocie, čerstvo ulovená zverina alebo tvaroh. Jedlo nijako zvlášť neupravujú. Striedmi však nie sú. Ak budeš zhovievavý k ich sklonu k pitiu a dáš im, koľko budú chcieť, budú ľahšie premožení svojimi necnosťami než zbraňami.

Hre v kocky, a to je podivné, sa venujú, keď sú triezvi, ako vážnej veci s takou náruživosťou, nech vyhrávajú alebo prehrávajú, že keď prídu o všetko, posledným a rozhodným hodom hrajú o svoju slobodu, ba aj o svoj život. Kto prehrá, ide bez odporu do otroctva."

Na inom mieste Tacitus popisuje Germánov nepriamo, avšak o nič menej nelichotivo: "Som na rozpakoch, či mám národy Peucinov, Venetov a Fennov počítať ku Germánom alebo k Sarmatom. Peucini však, ktorých niektorí nazývajú Bastarnami, pripomínajú jazykom,
spôsobom života, typom sídlisk a stavbou domu Germánov. Všetci sú špinaví a ich predáci sú tupí a ľahostajní."

Treba podotknúť, že veľa Tacitových informácií pochádza od iných autorov, vrátane od Cézara, ktorý nemal dôvod haniť Germánov a chváliť Slovanov. Naopak, proti Suevom bojoval priamo aj v Galii, patrili teda medzi jeho nepriateľov. Napriek tomu Cézar píše o Slovanoch (Suevoch) na území Germánie s veľkým rešpektom: 
"Obilím sa však ani veľa neživia, ale väčšinou sa živia mliekom a mäsom dobytka. Veľa času venujú lovu. Takto pri jednoduchej strave, denných cvičeniach a absolútnej voľnosti života - pretože, nezvyknutí od detstva ani povinnostiam žiadnym, ani disciplíne, celkom nič nerobia proti svojej vôli, im pribúda sily a ich ľudia dorastajú ohromných, mohutných postáv. A k takej to doviedli otužilosti, že v podnebí nesmierne studenom nenosia vôbec šaty, okrem kožušín - a tie ešte sú tak krátke, že valná časť tela zostáva nepokrytá. A akí otužilci! Len v riekach sa kúpu!
V jazdeckých bitkách často zoskakujú z koní a bojujú pešo. Kone majú naučené, že sa im z toho miesta na krok nepohnú, a keď je toho treba, uchyľujú sa zas rýchlo späť ku koňom. A nič sa podľa ich mravov nepokladá za väčšiu hanbu a slabošstvo než používať sedlo. Preto sa aj najmenší ich hlúčik odvažuje zaútočiť na oveľa väčší počet jazdcov na osedlaných koňoch.
Dovážať víno netrpia, pretože si myslia, že zoslabuje odolnosť proti útrapám."

Podobne píše aj Tacitus:
"Teraz musím pohovoriť o Suevoch (Slávoch, Slovenoch). Nie je to jediný národ ako Chatti alebo Tencteri, lebo zaujímajú väčšiu časť Germánie a rozpadajú sa na menšie kmene s vlastným menom, avšak všetci dohromady si hovoria Suevi." Pripomeňme si, čo píše o pol tisícročia neskôr iný autor, Jordanes: "od prameňa rieky Visly na nesmiernych priestoroch sa usadil početný kmeň Venetov. Hoci sa im mená teraz menia podľa rôznych rodov a sídlisk, nazývajú sa predovšetkým Sloveni...". Čiže Suevi = Sloveni, Slovania, Slávi.
"Pre tento národ je príznačné", píše Tacitus, "že si vyčesávajú vlasy z čela a zväzujú ich do uzla. Tým sa odlišujú Suevi od Germánov, tým sa odlišujú u Suevou slobodní od otrokov. U iných kmeňov zaviedlo tento zvyk príbuzenstvo zo Suevmi, alebo ako sa často stáva, snaha podobať sa im, ale stretávame sa s tým len zriedka a len u mladých ľudí. Suevi si však až do staroby češú vzdorujúce vlasy dozadu a často ich zväzujú do uzla na samom temene. Náčelníci ich majú upravené ešte parádnejšie... Za najstarší a najvznešenejší zo Suevov sa považujú Semnoni. Vážnosť Semnonov je zväčšovaná ich blahobytom: bývajú v sto krajoch a veľkosť ich spoločenstva spôsobuje, že sa považujú za hlavu všetkých Suevov.
Ešte ďalej kryjú chrbát Markomanov a Kvádov Marsigni, Kotíni, Osi a Búri.
Marsignovia a Búri pripomínajú svoju rečou a svojimi zvykmi Suevov, galský jazyk usvedčuje Kotinov a pannonský Osov, že nie sú Germáni."

Na jednej strane teda títo antickí autori popisujú Germánov ako nekultúrny národ, ktorý si nevie postaviť ani poriadne obydlie, ani sa riadne obliecť, jeho príslušníci sú alkoholici a hazardní hráči vedení tupými vodcami. Na druhej strane popisujú tí istí autori Slovanov ako udatný národ, ktorý odmieta piť víno, jeho členovia sú urastení, mocných postáv a otužilí. Zo všetkého si najviac vážia slobodu – na rozdiel od Germánov, ktorí nemajú problém nechať sa pre dlhy predať do otroctva.

Stačilo, aby sa v 19. storočí rozdrobený nemecký národ militarizoval a za tým účelom naštartoval priemyselnú výrobu a "vedecký" obraz starovekých dejín sa zmenil. Slovania z nich zmizli ako šibnutím čarovného prútika a staroveký popis Germánov poslúžil na hanlivý popis Slovanov, k čomu sa mnohí slovanskí autori za judášsky groš radi prepožičali. V horšom prípade tomu aj veria. Kto má peniaze, tomu patrí nielen prítomnosť, ale aj minulosť. Budúcnosť pre zmenu, ako dokladajú demografické údaje o počte narodených detí, nielen u nás, ale najmä v Nemecku, patrí tým, ktorí nemajú peňazí nazvyš. Tak tomu bolo aj v minulosti. Nemecké kmene, ktoré sa premnožili, sa najprv vydávali na lúpeže do bohatších slovanských krajín a na územie Rímskej ríše. Neskôr, najmä v stredoveku, sa biedni a chudobní Nemci sťahovali za prácou a chlebom do celej Európy, kde boli vítaní ako lacná pracovná sila a vykonávali tu najťažšie práce – napr. v baníctve. Len neskôr sa ako vítaná piata kolóna stávali privilegovanou menšinou, používanou cudzími panovníkmi a šľachtou na ich mocenské ciele proti domácemu obyvateľstvu.  Dnes ten jav nazývame nemeckou kolonizáciou, netrúfajúc si kolonizáciou nazývať obdobný jav, ktorý v súčasnosti postihuje najmä Nemecko a iné krajiny západnej Európy. Dejiny, ako vieme, sa opakujú, len víťazi a porazení sa menia, pričom na prvom mieste bola a je vždy ekonomika (peniaze), žiadne národné, štátne, či iné vznešené ideály.