V posledných rokoch, pomaly už desaťročiach, sa rozprúdila debata, či Slováci boli alebo neboli tvorcami Veľkomoravskej ríše, či teda „Veľkomoravská ríša“ nebola vlastne ríšou slovenskou. Veľká časť slovenskej verejnosti, ktorá čerpá svoje vedomosti z československých učebníc dejepisu a z médií, predpokladá, že jadro Veľkej Moravy ležalo v povodí rieky Moravy a podvedome stotožňuje Veľkú Moravu s dnešnou českou Moravou. Preto sa na tvrdenia o Veľkej Morave ako kráľovstve Slovákov pozerá skepticky. Najnovšie svoj názor koordinuje so svojou politickou orientáciou a sympatiami či antipatiami voči konkrétnym politikom, ktorí sa do tejto debaty zapojili.

Ak nazrieme do histórie bádaní o Svätoplukovej ríši (lebo tá je z historického hľadiska pre nás najvýznamnejšia), zisťujeme, že česká verzia, podľa ktorej jadro Veľkomoravskej ríše bolo na dnešnej českej Morave, tu nebola odjakživa. V sedemnástom a osemnástom storočí sa k Svätoplukovi hlásili ako k svojmu historickému panovníkovi Slováci a vtedajší autori spájali Svätopluka so slovenskou Nitrou ako samozrejmým centrom jeho panstva. Vtedy bolo jasné, že ak Svätoplukova ríša mala svoje centrum v Nitre, bola ríšou slovenskou, nie moravskou, či najradšej českou, ani nijakou inou a Nitra bola slovenským a nie „slovanským“ mestom, ako ešte dnes píšu po internete čerství absolventi „našich“ škôl.

Situácia sa začala meniť, keď národné obrodenie zasiahlo aj  Čechy. Českí pisatelia svoj pohľad upreli na východ, kde kedysi ležala Svätoplukova ríša. Z nej si urobili svoju historickú korisť. Neboli pritom prví, lebo už v stredoveku si nárok na časť územia Uhorska z historických dôvodov, teda vyhlasujúc sa za dedičov Svätopluka, robili českí panovníci. Českí historici, ako napr. Dobrovský, narodený na území dnešného Maďarska (ktorý však po česky ani nepísal, lebo pochádzal z ponemečnej rodiny) a Palacký (rodák z Valašska, ktorý mal zasa po dlhú dobu silný vzťah k Uhorsku, kde študoval a aj veľa rokov pracoval) na svojej názorovej ceste prešli zložitým vývojom, ktorý ich politicky priviedol  na českú stranu a z tejto pozície potom „koncipovali“ svoj obraz stredovekých dejín. Ich koncepcia potlačila všetky dovtedajšie teórie slovenských  autorov, ktorí, často, neuvedomujúc si  národné a politické súvislosti, ustúpili pred autoritami z Čiech, alebo svoje názory vymenili za výhodné pracovné miesto v Prahe.

Český a neskorší moravský pohľad na dejiny je tak výsledkom dlhodobého falšovania slovenských dejín v prospech najprv českého štátu a potom československej idey jednotného československého národa, neskôr aspoň štátnej jednoty Čechov a Slovákov, ktorí údajne mali svoj prvý spoločný štát Veľkomoravskú ríšu.

V rozpore s českou snahou prisvojiť si Veľkú Moravu, aj so všeobecne prijímanými názormi je dielo slovenského historika Juraja Sklenára Vetustissimus Magnae  Moraviae situs, ktoré vyšlo v Bratislave už v roku 1784. V tomto diele (Najstaršia poloha Veľkej Moravy) položil  Veľkomoravskú ríšu do okolia srbskej rieky Moravy, kam umiestnil aj sídlo Svätopluka I. Odtiaľ podľa neho Svätopluk obsadil Dáciu  a  Panóniu, dnešné  územie Slovenska,  Moravu  a Čechy. Obyvateľstvo žijúce na (terajšom) Slovensku si podľa neho Maďari nikdy nepodrobili, ono sa k Uhorskému kráľovstvu pripojilo dobrovoľne v 11. storočí.

Sklenár píše: Mýlia sa na celej čiare  tí spisovatelia, ktorí tvrdia, že Maďari  sa najprv  zmocnili územia,  ktoré sa  rozprestiera medzi severným  brehom Dunaja  a Karpatmi,  a až  potom obrátili svoje víťazné zbrane do Panónie... Čo však rozprávajú starí historici o podmanení Veľkej  Moravy Maďarmi, to sa všetko vzťahuje na tú Moravu, ktorá vznikla v Mézii a v Panónii a ktorej záhuba, čo aká veľká, nijako nepostihla Moravu severnú, od južnej oddelenú Dunajom.  Ba naopak, sem sa  stiahli Moravania zahnaní z panónskych nížin...

Samozrejme, táto teória sa nepáčila takmer nikomu. Slováci podľa nej prišli o Svätopluka, Maďari o pocit víťazného národa a Česi o „veľkomoravské dedičstvo“. Bola preto zmietnutá zo stola ako čisto politická teória, ktorá mala odôvodniť rovnoprávne postavenie Slovákov v Uhorsku z historického hľadiska. Zaujímavé je však, že v podstate rovnakú teóriu predložili o dve storočia neskôr, z celkom iných dôvodov, maďarskí historici Boba a Eggers a vzbudili, podobne ako práce prof. Ďuricu, ktorý si len skromne trúfol použiť názov Veľkoslovenská ríša, či D. Hudeca (Veľký omyl Veľká Morava, 1994) rovnako zúrivý odpor najmä československých historikov, ktorí hájili koncepciu českých historikov z 19-teho storočia. Tá sa ujala z celkom jednoduchého dôvodu – vyhovovala všetkým neskorším štátotvorným národom na území Rakúsko–Uhorska, v našom prípade najmä Maďarom a Čechom. Slováci si svoj štát neutvorili a „slovenskí historici“, často maďarskej alebo inej národnosti, ako československí štátni zamestnanci mali preto od počiatku jasné, koho pieseň majú spievať. Krátke obdobie trvania „Slovenského štátu“ (1939-1945) v tomto smere nič nezmenilo, lebo skôr než sa slovenskí historici stihli spamätať, sa pomery rýchlo vrátili naspäť.

Tejto česko-maďarskej koncepcii slovenských dejín vyhovovalo situovanie Slovákov do pozície historicky neštátotvorného etnika. Pritom „predchodcov“ Slovákov maďarské, ale často aj české pramene, ani za skutočných predkov Slovákov nepovažovali (lebo podľa ich „teórie“ „Slověni“ na území Slovenska v stredoveku vyhynuli a novovekí Slováci tak vraj boli len v neskorom stredoveku počeštenými Maďarmi). Navyše, maďarská aj česká historiografia narábala so skromnými historickými prameňmi tak, aby aj územie Slovenska bolo už v stredoveku „právoplatne“ zabraté a pripojené k ich štátom. Maďarom k tomu slúžili povesti o predaní zeme za bieleho koňa a českej strane zasa hypotéza o Mojmírovi, ktorý porazil Pribinu a vytvoril tak Veľkomoravskú ríšu. Mojmír sa stal českým „bielym koňom“. Po objavení slovenského hradiska na českej strane rieky Moravy (Valy pri Mikulčiciach) sem bolo umiestnené hlavné mesto Veľkomoravskej ríše, napriek tomu, že dovtedy českí historici tvrdili, že ríša ani žiadne hlavné mesto nemala (aby nemuseli priznať Nitru), bolo nazvané Moravou a stotožnené s nevýslovnou pevnosťou Rastislavovou. Obrázok tohto údajného hlavného mesta, ako ho rekonštruovali podľa vykopávok českí historici, však neukazuje sídlo mocného panovníka ani pri najlepšej vôli.

 

Takto vraj vyzeralo Svätoplukove hlavné mesto, údajná "Morava"!!!- rekonštrukcia na základe archeoloogického výskumu Valov pri Mikulčiciach

Miesto dejín sa do školských učebníc a do povedomia verejnosti dostal výsledok ideologickej propagandy, ktorej účelom bolo prisvojiť si Svätoplukove historické dedičstvo, aby sa tým oprávnili nároky českého štátu na časť stredoeurópskeho priestoru. Treba však podotknúť, že to mimo český, resp. československý priestor nikdy nebolo medzinárodne akceptované. Aby som to povedal jednoznačnejšie, teóriu o Veľkomoravskej ríši s centrom v Pomoraví okrem Čechov a Slovákov vo svete neuznávali žiadni iní historici a dnes ju už neuznávajú ani českí historici a moravskí historici namiesto termínu Veľká Morava začali používať termín „Moravské knížectví". Na Veľkú Moravu, ktorá bola skonštruovaná na popretie významného úseku slovenských dejín, sa tak paradoxne najviac dnes verí na Slovensku.  

Názov „Veľká Morava“ pochádza z 10-teho storočia. Podľa autora tohto názvu – byzantského cisára K. Porfyrogeneta, Veľká Morava (ako jedna z mnohých Svätoplukových krajín), sa nenachádzala ani v Srbsku, kam ju kladie Sklenár a iní, ani v Pomoraví, kam ju umiestňujú československí historici, ale ležala v povodí dnes rumunských riek Mureš a Kriš, čiže v Sedmohradsku, kde vtedajšie slovanské osídlenie dokladajú mnohé toponymické názvy.  Neskorší českí historici prišli k názoru, že sa „pomýlil“.

Veľká Morava teda existovala. Lenže Veľká Morava a Svätoplukove slovenské kráľovstvo sú dva rozdielne štátne celky. Veľká Morava mala centrum v Sedmohradsku, zatiaľ čo Svätoplukove kráľovstvo malo centrum na Slovensku (v Nitre) a dnešná česká Morava s pohraničnými hradiskami ako boli Valy pri Mikulčiciach  (pri Holíči)  a Staré Město a iné v Pomoraví,  bola jeho súčasťou. Po roku 860 sedmohradskú Veľkú Moravu rozvrátili maďarské kmene a tým umožnili Svätoplukovi začať budovať jeho Slovenskú ríšu, ktorú časom rozšíril až do Polabia, na severe až po Krakov, na juhu do Panónie a dnešného Rakúska a tiež aj na územie Sedmohradska, odkiaľ vyhnal maďarské kmene naspäť za Karpaty. Veľká Morava na území terajšieho Rumunska bola súčasťou Svätoplukovej Slovenskej ríše ako jedna z jej mnohých krajín!

 

 

Situovaním Veľkej Moravy do Sedmohradska, kam ju už v 10. storočí kladie Konštantín Porfyrogenetos, a situovanie aj Mojmíra do tej istej krajiny,  nachádzame konečne uspokojivé vysvetlenie, prečo archeologické nálezy dokladajú, že začiatkom 9. storočia útočníci, ktorí používali odevy a zbrane vtedy známe v juhovýchodnej Európe, dobýjali územie dnešného Slovenska nie zo západu, ale z juhovýchodu! Podľa doterajšej teórie to boli Mojmírovi vojaci, ktorí mali postupovať proti Nitre z dnešnej českej Moravy, kde bolo situované aj jeho sídlo, lebo bolo politicky žiaduce, aby už v stredoveku bolo územie Slovenska podmanené zo západu. Bolo to však presne naopak! Mojmír postupoval z juhovýchodu a dobyl Nitru, z ktorej okolo r. 832-833 vyhnal aj Pribinu. Mojmír zrejme už predtým obsadil aj územie Pomoravia, ktoré v tom čase bolo súčasťou nitrianskeho kniežatstva. Čiže žiadna ďalšia Veľká Morava na území dnešnej českej Moravy nikdy neexistovala, nemohlo sa tu nachádzať jej hlavné mesto a nemohol tu sídliť jej panovník. Preto sa Moravania objavujú vo franských prameňoch až od dvadsiatych rokov 9. storočia, lebo až od toho času siahala moc Mojmírových Moravanov po hranice Franskej ríše. Dovtedy franské pramene poznajú len slovenské kráľovstvá okolo Dunaja.

V dobových prameňoch sa stretáme s pomenovaním Svätoplukove kráľovstvo, alebo tiež s pomenovaním kráľovstvá Slovenov pre štátne útvary v povodí Dunaja. Svätoplukove kráľovstvo nebolo nikdy v súdobých prameňoch nazvané Veľkomoravskou ríšou. Rastislav aj Svätopluk nazývajú  obyvateľstvo „Slovenmi“,  nie Moravákmi!, ako dnes čítame v českých prekladoch historických prameňov z latinčiny. Český historik Chaloupecký hovorí v dvadsiatych rokoch 20. storočia, keď myslí práve Svätoplukove obdobie, o „Starom Slovensku“. Nuž na „Starom Slovensku" preto museli žiť „starí Slováci" a ich štátny útvar právom môžeme nazvať Staroslovenskou ríšou, alebo, ak sa nám termín „starí Slováci“ nepáči, tak rovno Slovenskou ríšou, najmä preto, že Svätoplukove kráľovstvo nikdy nebolo „Veľkou Moravou“ podľa toho ako jej územie popisuje v 10-tom storočí byzantský cisár. Svätopluk sa nestal Mojmírovým nástupcom, vybudoval si vlastnú ríšu, ktorá sa opierala o tradíciu slovenského Pribinovho kráľovstva a ktorej korisťou sa stala aj časť územia pôvodného Mojmírovho panstva. Svätopluk Sídlil v Nitre a neskôr zrejme aj v Bratislave alebo na Devíne, v bývalom Rastislavovom sídle. Tu treba podotknúť, že Bratislava vtedy neležala na hranici štátu, že dnes rakúske Moravské pole bolo slovenským, obývané tými istými Slovenmi ako na Záhorí, na dnešnom Moravskom Slovácku, či na podunajskej nížine až po Váh a vtedajšie Slovensko siahalo na západe až za Viedeň. Keď Svätopluk zomrel (894), krátko po jeho smrti sa  Slovenská ríša rozpadla. Jej časť - Nitrianske kráľovstvo - ako jadro  Slovenskej ríše - však nezaniklo a ani nebolo porazené maďarskými kmeňmi. Ešte dlhé roky po Svätoplukovi I. tu vládli slovenskí panovníci a po nich arpádovské kniežatá, ktoré sa neskôr stali vazalmi poľského a potom českého štátu. Práve spojenectvo s Arpádovcami sa stalo zvyšku Slovenskej ríše, jej nitrianskej časti, osudným, lebo v dôsledku neho sa postupne, bez boja, včlenila do Uhorska. Bol to práve nitriansky panovník a jeho slovenské vojsko, ktoré porazilo v roku 997 Kopáňových Maďarov a položilo tak základ stredovekému uhorskému štátu, ktorému po väčšinu jeho existencie vládli cudzí, nie maďarskí panovníci a za ktorého zakladateľa považujeme práve víťazného nitrianskeho panovníka, neskoršieho sv. Štefana, ktorý mal napol slovanský pôvod. Ten po svojom víťazstve presídlil bližšie do centra svojho rozšíreného kráľovstva, čím význam Nitry začal upadať. V samotnej korunovácii Štefana za kráľa zo strany pápeža môžeme právom vidieť akt súvisiaci s dejinami Slovenskej ríše kráľa Svätopluka, ale zároveň aj rýchly začiatok jej konca, lebo jej geografické centrum obsadilo cudzie etnikum, ktoré obrátilo pozornosť na vlastné tradície, aby tak zdôvodnilo  vlastnícke právo na krajinu v ktorej žilo. Noví panovníci prevzali Svätoplukov titul „kráľ“, veľkú časť územia Slovenskej ríše, jej administratívne usporiadanie, ale politicky sa neprehlásili za jej pokračovateľov a v podstate tak zopakovali to, čo predtým urobil Svätopluk vo vzťahu k Mojmírovmu panstvu. Tým de iure Slovenská ríša, dávno už zbavená veľkej časti svojho územia a mocenského postavenia v strednej Európe, zanikla, aj keď fakticky naďalej pokračovala v existencii Uhorska, ktorého právnym nástupcom na území Slovenska je dnes Slovenská republika so svojím hlavným mestom Bratislavou, jedným z dvoch centier bývalého Svätoplukovho panstva. Žiaľ, tvorcovia našej ústavy zabudli na odkaz na slávne dejiny slovenského národa, na slovenskú ríšu kráľa Svätopluka a v školských učebniciach na Slovensku dodnes šarapatí „Veľkomoravská ríša“.