Autor: © Rudolf Irša, zverejnené 14. XI. 2015

Málokto vie, že Slovensko, presnejšie povedané časť územia dnešného Slovenska, konkrétne oblasť Tatier s celým karpatským oblúkom, bolo v dávnych časoch ostrovom pri okraji veľkého mora, zálivu Atlantického oceánu, ktorého hĺbka miestami dosahovala až tristo metrov. Podľa dnes všeobecne uznávanej chronológie tomu tak bolo pred cca 20 – 30 miliónmi rokov. To je tak dávne obdobie, že po ňom by nemala byť ani stopa v našich dejinách, či mýtoch, je to preto obdobie, ktoré je predmetom záujmu geológov, paleontológov, nie historikov. Napriek tomu stopy po existencii mora na Slovensku nájdeme nielen v prírode, ale aj v duchovnej kultúre, v našom jazyku, v najstarších písomných prameňoch.

 Povrch Zeme, pevnina a oceány neustrnuli vo svojej dávnej podobe, neustále menili svoju podobu, hladina oceánu stúpala aj klesala, až sa z nej vynorilo nové pobrežie a kontinenty v podobe akú poznáme dnes. Voda ustúpila postupne aj z územia budúceho Slovenska, z ostrova sa stala pevnina a zo zálivu Atlantického oceánu vzniklo nielen Stredozemné a Čierne more, ale aj zabudnuté vnútrozemské stredoeurópske More. Spočiatku, keď sa oddelilo od vôd Atlantického oceánu, bolo ešte skutočným morom so slanou morskou vodou a s morskými živočíchmi. Postupom času sa však zmenilo na obrovskú sladkovodnú nádrž napájanú Dunajom, Tisou a okolitými riekami, ktoré doň tiekli zo všetkých strán. Hrádzou, ktorá ho delila od Čierneho Mora, bol karpatský oblúk so Železnými vrátami. More sa premenilo na obrovské jazero s množstvom veľkých ostrovov.

 

Toto jazero, široké stovky kilometrov, nazývané často aj Panónskym jazerom, zaplavovalo Záhorskú nížinu, severnejšie Pomoravie, Podunajskú nížinu, veľkú časť Potisia a celú budúcu rímsku Panóniu až po Dinárske pohorie a Alpy. Znižovanie jeho hladiny záviselo na výške Železných vrát, cez ktoré sa postupne predieral Dunaj na ceste do Čierneho mora. K prevaleniu Železných vrát neprišlo naraz, aj keď nemožno vylúčiť, že klesanie vodnej hladiny mohlo mať v istých etapách dramatický priebeh. Geológovia odhadujú, že k definitívnemu prerazeniu Železných vrát Dunajom prišlo najneskôr pred 600.000 rokmi, ale časť odborníkov je toho názoru, že sa tak stalo oveľa neskôr, a to možno len pred 20.000 rokmi. Vyše pol milióna rokov je skutočne obrovské rozpätie, priveľké pre tých, ktorí očakávajú od „vedcov“ jasné a presné údaje. Lenže teórie sú len teórie, pravda je vec neustáleho poznávania a s ním spojeného opravovania alebo aj zavrhovania donedávna absolútne uznávaných, niekedy len autoritou autora podložených hypotéz.  Často citovaný názor sa tak od skutočnosti, alebo iných odborných názorov môže podstatne líšiť, tak ako je tomu aj v tomto prípade.

 20.000 rokov je však ešte stále priveľa rokov aj pre historika, je tam však už priestor pre archeológa, ktorý má šancu hľadať pozostatky po ľudskej kultúre pod zemským povrchom, ale je tam priestor aj pre odborníkov z iných vedných disciplín. Prekvapujúco, aj z oblasti duchovnej kultúry, mytológie a jazyka.

 V súvislosti s existenciou nášho vnútrozemského „Mora“ sa už pred generáciami objavili hypotézy, že toto more, obrovské sladkovodné jazero, nezaniklo pred 600.000 rokmi, ani pred 20.000 rokmi, ale pretrvalo až kdesi do počiatku európskych dejín, do čias, o ktorých nám podávajú správu hrdinské eposy starých Grékov – Iliada a Odysea. Zaujímavá je hypotéza, ktorá kladie legendárnu Tróju do povodia rieky Maroš (Morava) v dnešnom Rumunsku a Odyseove dvanásťročné blúdenie po skončení Trójskej vojny popisuje ako púť nie po Egejskom mori, ale po našom slovenskom „Mori“ a odtiaľ cez územie Poľska a Baltské more, popri pobreží Atlantického oceánu a cez Gibraltár do rodného Grécka. Na prvý pohľad zavrhnutia hodná hypotéza v sebe ukrýva viacero logických argumentov a vysvetľuje ako mohla cesta od pobrežia Turecka do Grécka trvať neuveriteľných dvanásť rokov. Tí,  pre ktorých je táto hypotéza neprijateľná, by si mali uvedomiť, že archeológovia a historici pri rekonštrukcii dávnych dejín celkom zabudli, alebo to ani nikdy nevedeli, že dnešné geografické reálie v mnohom nezodpovedajú tým pravekým a dokonca ani tým starovekým a niekde ani tým stredovekým. Tí, ktorí upozorňujú na to, že ešte v staroveku bolo pobrežie Stredozemného mora oveľa nižšie, že dávne a významné sídla sú dnes zaplavené pobrežnými vodami v hĺbke desiatok metrov, sú stále prehliadaní alebo vysmievaní. Celkom je ignorovaný argument, že z oblasti tohto slovenského Mora celkom chýbajú staršie ako neolitické nálezy z polohy nižšej ako cca 160 metrov n.m., čo dokladá jeho rozsah ešte pred približne desať tisíc rokmi. Pritom z poklesu morskej hladiny a z prípadného prežívania veľkých plôch slovenského Mora, resp. Panónskeho jazera, prípadne len močiara na veľkej časti jeho plochy, vyplýva podstatne iný obraz o dôvodoch  a smeroch šírenia sa ľudských kultúr, aj ľudských spoločností v staroveku a v praveku. Zatiaľ čo stred Európy bol suchou nohou nepriechodný, vyplnený vodnou hladinou, ktorá sa postupne menila na rozsiahly a nepreniknuteľný močiar, cez Stredozemné more sa dalo prejsť po dnes už zaniknutom pevninskom moste medzi pobrežím Afriky a Apeninským polostrovom.

 Keď si spomenieme na koniec doby ľadovej pred cca 12.000 rokmi, po ktorom sa v súvislosti s roztopením obrovskej masy ľadovca podstatne zvýšila hladina oceánu, a to spojíme s najnovšími významnými objavmi napr. megalitických svätýň na území dnešného Turecka (Göbekli Tepe), pred dvadsať rokmi ešte neprípustne datovaných práve do toho obdobia, učebnicový obraz našich najstarších dejín sa sype ako domček z karát. Z doterajších vedeckých datovaní a konečne správnych teórií sa stávajú len omyly vybudované na predstavách učencov spred dvoch storočí, ktorí mali k dispozícii v tom čase len veľmi malé množstvo informácií a pre ktorých najposvätnejším prameňom k chronologizácii našich dejín boli údaje z Biblie. Aj keď Bibliou sa dnes už vedecká obec neriadi, tejto chronologizácie a o ňu sa opierajúcu predstavu o vývoji dejín od staroveku sa vzdáva len veľmi nerada a ťažkopádne. Rovnako ťažkopádne pristupuje k myšlienke, že slovenské „More“, alebo prinajmenšom spomienka na ne, siahalo až po okraj najstarších stredovekých slovenských dejín.

 Pozoruhodná je pritom spojitosť Slovenska, Slovenov a Moravy.

Spor o „Veľkú Moravu“, či išlo o štátny útvar Moravanov alebo Slovenov, je pritom zrejmým výsledkom nepoznania vtedajších geografických reálií, neuvedomenia si skutočnosti, že Sloveni po vyschnutí veľkej časti slovenského „Mora“, čiže Panónskeho jazera, ako ho geológovia nazývajú dnes, obývali veľkú časť jeho dna. Krajinu preto nazývali Moravou (Maravou), lebo bola v časoch, do ktorých siahala ešte ich historická pamäť presiaknutá močiarom ako zvyškom nie tak dávneho veľkého mora. Navyše, nielenže túto krajinu nazývali Moravou, ale Moravami nazývali aj rieky, ktoré do tohto mora tiekli zo všetkých svetových strán – z územia dnešného Srbska, Rumunska, Slovenska, Rakúska. Aj samotný Dunaj ešte v deviatom storočí, ako nám dokladá arabský prameň, nazývali Moravou. Moravskí Sloveni sú tak Sloveni obývajúci krajinu zvanú podľa nedávneho mora Moravou, žijúci v povodí mnohých riek Moráv (srbskej, rumunskej, slovenskej, česko-slovenskej, rakúskej...), ktoré sa vynorili z ustupujúcej hladiny mora, meniaceho sa na močiar a v ňom sa vynárajúce ostrovy úrodnej pôdy. Tí, ktorí tvrdia, že Slovania sa so svojou poľnohospodárskou kultúrou zrodili práve kdesi uprostred močiarov môžu mať tak celkom paradoxne pravdu, akurát ten močiar bol oveľa väčší ako malé pripjaťské – ukrajinské močiare učencov z devätnásteho storočia a ležal práve tam, kam kladú kolísku Slovanov, Slovenskú zem, počínajúc Nestorom z 12. storočia, stredovekí kronikári, teda ležal v povodí stredného toku Dunaja, v strede bývalého veľkého mora, na ktorého okraji ležalo aj územie Slovenska. To nám aj vysvetľuje, prečo sa slovenská zem nazývala spočiatku Moravou, napriek tomu, že ju neobývali Moravania ale ju obývali Sloveni a prečo sa títo Sloveni občas nazývali, podľa bývalej morskej krajiny, moravskými. A naopak, tento fakt je dokladom o prežití spomienky na veľké more až do dnešných čias, aj keď pamiatka naň sa zachovala len v historických menách a v zemepisných názvoch. Zdanlivý paradox z toho vyplývajúci sa dá vyriešiť len posunutím našich dejín na brehy zanikajúceho mora, čiže do obdobia pred 600.000 až 20.000 rokmi podľa geológov, alebo posunutím existencie tohto mora, resp. jeho významných zvyškov až na koniec staroveku. Je zrejmé, že druhá možnosť je pravdepodobnejšia, aj keď prvá možnosť by pre nás, pre naše dejiny bola oveľa vítanejšia.

 Slovenské more, našimi predkami nazývané celkom logicky „Morom“, bolo pre nich obrovským a nevyčerpateľným zdrojom obživy, bolo spolu s vynárajúcou sa úrodnou pôdou zo sladkovodnej plochy v diaľave splývajúcej s nebeskou oblohou ich Veľkou matkou živiteľkou, ktorá zrodila v krátkom čase tú pre nás dnes nepredstaviteľnú masu obyvateľstva, ktoré nečakane vstúpilo do dejín antickej Európy. Dnes len nostalgicky môžeme banovať, že toto naše veľké slovenské more nie je stále realitou. Na druhej strane si musíme uvedomiť, že existujeme práve vďaka tomu, že toto More svojim zánikom poskytlo aspoň na čas priestor a nový, výdatnejší zdroj obživy našim predkom. Vďaka nemu vyrástol z malého starovekého prímorského národa Slovenov, ktorí žili medzi Karpatami –Tatrami a jeho brehom, tucet európskych národov. Aspoň tak to vyplýva z  našich najstarších stredovekých prameňov a odkazov na naše dávne More.