Autor: © Rudolf Irša, zverejnené 01. 03. 2013

Mien v slovenskom kalendári je približne toľko, koľko je dní v roku. Slovanský pôvod má však len časť z nich. Niektoré, najmä cudzojazyčné, sú rovnaké a meniny sú v rovnaké dni aj v iných národných kalendároch, mnohé iné sú iné. Boleslav, Branislav, Budimír, Budislav, Ctibor, Ctirad, Dalibor, Drahomír, Drahoslav, Jarmila, Jaromír, Jaroslav, Kazimír, Ladislav, Libuša, Ľudmila, Ľudovít, Miloslav, Miroslav, Mojmír, Pravoslav, Radoslav, Radovan, Radomír, Rastislav, Slavomír, Stanislav, Svätopluk, Svetozár, Vladimír, Vladislav, Vlastislav, Vojtech, Vratislav, Želmír a skrátené alebo skomolené Vít, Václav, či novšie, stredoveké alebo pochádzajúce až z obdobia národného obrodenia: Dobroslav, Kvetoslav, Hviezdoslav, Levoslav, Ľuboslav, Ľubomír, Víťazoslav, Tichomír, Vlastimil, Milada, Milan, Milena, Milota, Prokop, Ružena, Svetlana, Viera, Zlatica, Zlatko.... Iné majú síce slovanský pôvod, ale boli tak skomolené, že ich vnímame ako pôvodom cudzie. Ak prirátame varianty v ženskej podobe u väčšiny slovanských mužských mien a zdrobneniny či ostatné skratky, dostaneme, spolu s menami prevzatými najmä z ruštiny, cca tretinu z ponuky nášho kalendára. Ostatné mená sú cudzojazyčné. Zaujímavý je pohľad do inojazyčných kalendárov. V severoamerickom kalendári na jeden deň pripadá aj dvadsať mien, zväčša variácii toho istého, z toho veľa cudzojazyčných, napr. španielskych, napriek tomu a napriek tomu, že tam žijú milióny obyvateľov slovanského pôvodu, slovanské mená by sme tam hľadali márne. Podobne v nemeckom, rakúskom či maďarskom kalendári.

V populácii na Slovensku sú dnes najrozšírenejšie mužské mená Ján, Jozef, Peter, Štefan, Milan, Martin, Michal, Miroslav, Ladislav a František, zo ženských mien Mária, Anna, Zuzana, Katarína, Eva, Jana, Helena, Alžbeta, Marta a Monika.

Oficiálnych mien je na Slovensku vyše 1500. Pre mnohých ani to nie je dosť a tak siahajú inde. Spravidla čím nižšia kultúrna úroveň, tým extravagantnejšie meno, ktoré chúďa dieťa potom nosí celý život. V týchto prípadoch sa zaujímavo zhodujú nápady najnižších sociálnych skupín, najmä „našich spoluobčanov“ s nápadmi „celebrít“.

Budúcnosť mien na Slovensku podľa štatistiky mien pridelených deťom v roku 2011 (takmer rovnaká je za posledné roky) však vyzerá inak:

Jakub (1188) ,Samuel (1150), Tomáš (979), Martin (958), Lukáš (957), Michal (868), Adam (865), Filip (863), Matúš (818),Patrik (805) , Sofia (1027),Viktória (797), Natália (736), Nela (681), Laura (674), Ema (666), Nina (658), Kristína (579), Michaela (537), Sára (499).

Zo starobylých a vznešených slovenských mien sa v priečke prvých desiatich mužských a ženských mien nenachádza ani jedno. Jednoznačne prevládajú kresťanské mená židovského pôvodu, čo je výsledkom sledovanosti telenoviel a smutným obrazom o vzťahu rodičov k vlastnej kultúre. Mnohé tieto mená, našťastie, aspoň vnímame ako naše domáce, na rozdiel od Boa, Vitala, Botonda, Efraima, Dorofeji, Rebecci a pod. Či takýmto menom postihnutí budú vďační svojim rodičom, alebo sa stanú terčom posmechu svojho okolia, to ukáže čas.

Najstarobylejšie slovenské mená

Kalendár mien sa menil po stáročia a princíp, že u nás na každý deň v roku pripadá iné meno nie je až tak dávny. Nebolo ničím zvláštnym, že niektoré mená boli v kalendári viackrát a niektoré tam neboli vôbec. Súčasný stav osobných mien v kalendári je výsledkom modifikácie kresťanského kalendára. Samotná myšlienka a prax spájania mien s dňami je oveľa staršia. Dni v roku boli na samom počiatku spájané s personifikovanými prírodnými javmi a nebeskými telesami, neskôr s bohmi. Tak tomu bolo už pred tisíckami rokov. Dni slnovratov a rovnodennosti boli nazvané podľa slnka, ktoré v každom období malo svoje meno a tak boli do kalendára umiestnené prvé štyri mená na presne stanovené termíny. Zimný slnovrat, od ktorého pribúda svetlo, bol vnímaný ako zrodenie sa nového slnka, počiatok ročného obdobia a do tohto termínu preto staroveké kultúry umiestňovali dátum narodenia svojho božstva, kultúrneho hrdinu, zvestovateľa nových ideí, záchrancu pred čímkoľvek.... Jeho meno síce znelo rôzne, ale v princípe išlo o božstvo v ľudskej podobe spájané so Slnkom. Slnko v tejto fáze bolo dieťaťom a obrady sa viazali k rodeniu, budúcej úrode, atď. Meno slnka ako novorodenca znelo u našich predkov rovnako ako najrozšírenejšie slovenské mužské meno – JAN. Druhým v poradí starobylým menom je meno jarného Slnka na prahu dospelosti – JAR – v slovenčine zachovaného ako súčasť zloženého mena Jaroslav, Jaromír, Jarmila. Meno letného slnka, mládenca, junáka JUNA u nás splynulo, zrejme vďaka nepochopeniu cudzích misionárov, s menom Jána a meno jesenného slnka JASA zostalo zachované len v mene ročného obdobia jeseni a ako priezvisko. Štyri medzislnečné termíny sviatkov priniesli ďalšie mená do dávneho kalendára, z ktorých je dodnes živé meno Maja. Meno slnečného lovca Luga prekryl Lukáš, meno Jozef, aj keď v tejto podobe biblického pôvodu, je zasa modifikáciou múdreho slnečného Jasa.

Mená Ján a Jaroslav sú najstaršími slovenskými menami, ktoré sa zachovali v pôvodnej podobe.

Princíp dní spojených s menami bohov prevzalo aj kresťanstvo, ale pohanských bohov začalo nahrádzať menami svojich svätcov. Keďže tých bolo spočiatku málo, alebo mali viacerí rovnaké mená, to isté meno sa vyskytovalo a v kresťanských kalendároch dodnes vyskytuje viackrát.

Zároveň prišlo k prispôsobovaniu a novej interpretácii pohanských mien, ktoré začali byť nahrádzané biblickými menami, alebo začali byť ako biblické – židovské vysvetľované. Pradávne slovanské a ešte staršie meno Ján bolo vysvetlené ako meno pôvodne hebrejské (vraj z hebrejského Jochanán, čo vraj znamená „boh je milostivý“, ale samozrejme, neznamená to. Je to len náboženská etymológia výrazu, ktorému jazykovedci nerozumejú a preto prevzali toto vysvetlenie), germanofili našli preň vzor zasa v nemčine. Na tomto zotrváva slovenská jazykoveda dodnes. Sto krát opakovaná lož, omyl a niekedy len hlúposť sa síce nestali pravdou, ale zato všeobecne uznávaným názorom, k čomu masovo prispievajú informačne bezcenné publikácie, časopisy a dnes najmä internet, ktorý mnohí považujú takmer za písmo sväté.

Prekladaním a deformovaním mnohé slovanské mená zanikli, alebo sa stali zdanlivo cudzojazyčného pôvodu, ale viaceré prežili dodnes. Prežili najmä vďaka tomu, že u Slovanov bolo zvykom dávať významným ľudom mená ich božských patrónov – čiže mená bohov, preto mali tieto mená v úcte a preto sa ich nezriekli. Zachovali sa aj vďaka tomu, že cudzinci ich skutočnému obsahu neporozumeli. Tieto mená sú zložené z dvoch častí – sú to mená typu Jaro-Slav, Miro-Slav, Vladi-Mír, atd. Skladanie mien bolo známe v celom starovekom svete, aj americkom kontinente, a dodnes ho nájdeme nielen u Slovanov, Germánov, u románskych národov a Grékov, ale napr. aj u Arabov. Arabský Muamar nie je nikým iným než našim Mojmírom (Moymarom), grécky Teofil našim Bohumilom, byzantský Hunimundus Svätoslavom, atď. Tradícia zložených mien je veľmi dávna, dávnejšia ako mnohé dnešné národné jazyky. Veľmi dávna je aj tradícia prekladania mien a priezvisk. Tá bola tak silná, že vďaka nej sa nám nezachovali mnohé pôvodné mená ani tam, kde by sme ich čakali najviacej, napr. v cestopisoch a dejepisných dielach – tu sú prekladané zemepisné názvy, často sú prekladané mená národov a k tomu ešte aj zle, aj mená bohov a mená osôb. Historici majú vo zvyku podľa mena panovníka určovať etnicitu národa, neuvedomujúc si pritom, že meno panovníka alebo národa je často len dokladom o národnosti pisateľa historickej správy. Je tomu tak preto, že v tých časoch sa význam prisudzoval obsahu, nie forme ako je tomu dnes. Dnes je pán Miller pyšný na svoje dve „ll“ a meno Miler vníma ako iné meno – v stredoveku by však jeho meno bolo automaticky preložené do jazyka textu listiny, pokiaľ by pisár obsahu mena porozumel. Ak by neporozumel, zapísal by to tak, akoby myslel, že počuje, pravopisom, ktorý používal a iný pisár by ho zasa zapísal inak a obvykle negramotný nositeľ mena by to ani netušil. Ani toto však nebolo prísne dodržiavaným pravidlom, skôr otázkou ľubovôle. Stále to však bolo v princípe to isté meno toho istého človeka.

Pozoruhodné je, že mnohé iné dávne slovanské mená prežili vo forme priezvisk. Priezviská sa všeobecne považujú za novší jav, ale u nás sú mnohé priezviská doložené už pred takmer tisícročím a sú ešte staršie. Priezviská sú osobitnou kapitolou, v súvislosti s osobnými menami sú zaujímavé tým, že niektoré boli pôvodne osobnými menami a priezviskami sa stali zväčša pre svoju ojedinelosť. Tou bol napr. pôvod v mene pohanského božstva, meno podľa lokality a pod.

Popri menách odvodených od božstiev, resp. od personifikovanej prírody, pevne spojených s kalendárom, má slovanský pôvod ďalšia skupina mien, ktorá taktiež súvisí s mytológiou, ale jej presné umiestnenie v kalendári dnes nevieme nájsť. Takým menom je napr. Drahoslav, Miroslav, Slavomír, Vladimír, Vladislav, Svatovít, Svätopluk, Svätoslav, Rastislav, Radoslav, Radomír, Budimír a pod. Vidíme, že ide o zložené, povodne božské prezývky a kniežacie mená, ktorých spoločnou zložkou je najčastejšie „slav“ alebo „mir“. Slav sa neskôr skrátilo a skomolilo na -oš alebo -uš., alebo len -c, alebo bolo nahradené príponou -ek. Slav, samozrejme, nie je slávou, aj keď to tak vnímame dnes, ale je menom Slnka, podľa ktorého nazývali naši predkovia samých seba. Slav v mene nositeľa však predstavuje najmä silu, čomu zodpovedá iný výraz – mir, kedysi mar. Mir, ako dokladá ruština, je synonymom slova svet, z čoho máme slovo svätý. Svätým bol oddávna označovaný práve silný, mocný muž, bol to titul rovnocenný s titulom mir, ktorý dnes nájdeme v arabskom titule kniežaťa – emir a tiež v admirálovi. Mir, napriek názoru babky Pagáčovej, pôvodným povolaním obecnej pastierky a našich profesorov jazykovedy, ktorí v odborných publikáciách bez výnimky zdieľajú rovnaký názor ako ona, nie je mierom, ale je kniežacím titulom. Vo vyššie uvedených menách nachádzame spojenie sily, resp. moci, kde jedna časť predstavuje božské meno, alebo meno inej mytologickej bytosti a druhá časť titul – mir, slav, svat, vlad, vlast alebo zabudnutý pan. Rovnaký princíp nachádzame v germánskych zložených menách, ktoré mnohé majú slovanský pôvod – napr. Waldemar nesúvisí s lesom – ako to znie v nemčine, ale je to skomolený Vladimír.

Nevieme, či titul slav, mir, pan, svat boli rovnocenné, alebo v nich bol významový rozdiel. V prípade mir a slav sa zdá, že išlo o rovnocenný titul, len pochádzajúci z rôznych jazykových vrstiev spoločnosti, z čoho slav bol titul pôvodný a mir – mar importovaný najskôr zo sarmatského prostredia. V praxi sa však mohol medzi nimi ustáliť rozdiel. Neskôr sa tento titul stal len súčasťou osobného mena človeka vo všeobecnosti a nakoniec menom, ktorého významu nerozumie nikto, ani jeho nositeľ, ani jazykovedec.

Jednozložkové mená, ktoré výnimočne nachádzame v stredovekých listinách, sú len skrátenou formou zložených mien. Pre starobylé mená osôb je typické práve ich zloženie z dvoch častí a zdanlivé výnimky sú výsledkom ich krátenia. Naši predkovia si potrpeli na to, aby ich meno znelo vznešene a nie smiešne, posmešne alebo cudzo, lebo vedeli, že meno je znamením, ktoré človeka predchádza a tým predurčuje jeho životnú dráhu a postavenie v spoločnosti. Ako osobné mená preto nepoužívali ani prezývky, ako sa s tým bežne stretáme v prípade priezvisk. V záplave cudzích a často v našom prostredí smiešnych mien sa skutočné slovanské mená stávajú pomaly raritou, niečím výnimočným. Napriek svojej výnimočnosti, vďaka vznešenosti, ktorou ich obdarili ich tvorcovia, ani v budúcnosti však nemá šancu Slavomíru či Jaroslava pretromfnúť žiadna Dorofeja ani Botond.

Samozrejme, aj medzi cudzojazyčnými menami sú aj také, ktoré príjemne znejú našim ušiam a sú vhodné k priezvisku svojho nositeľa, ktoré má na Slovensku často cudzojazyčnú podobu. Mnohé cudzojazyčné mená a priezviská pritom neodrážajú históriu rodu, ale len svojvôľu matrikára, alebo kňaza, ktorí v 18.- 19. storočí prekladali slovenské priezviská do maďarčiny, nemčiny alebo latinčiny, alebo ich pomaďarčovali ypsylonom na konci. Preto sa mnohí neskôr vracali k svojmu rodovému slovenskému priezvisku alebo k slovenskému pravopisu. Množstvo latinských priezvisk v súpisoch obyvateľstva, kde je to najočividnejšie, v žiadnom prípade neznamená, že by napr. tretinu obyvateľstva krajiny v 16.- 18. storočí tvorili Rimania s latinským rodným jazykom a rovnako to platí aj o iných cudzojazyčných menách a priezviskách. Vždy sú odrazom istej doby, situácie a tiež módnej vlny.