V tejto práci nekladieme dôraz na rozbor názorov konkrétnych autorov, ani dávnych autorít, od ktorých ich prevzali, ani ich kritike, lebo by to ničím neprispelo k poznaniu veci. Ušetrený priestor sme zaplnili niekoľkými novými hypotézami a teóriami, ktoré sa opierajú o slovo - mytológiu a jazyk. Spoľahli sme na logiku a súvislosti, ktoré nás doviedli k nasledovným (a ďalším) záverom:

1. Predkovia Slovanov prišli do Európy už pred mnohými tisícročiami.

2. Mytológia Slovanov a ich jazyk podporujú teóriu o príchode predkov Európanov zo severnej Afriky.

3. Pôvod slovanských bohov a démonov siaha do obdobia, kedy žili v susedstve semitských národov, resp. až k počiatkom rozchodu obyvateľstva z Afriky do iných častí sveta.

4. Najvyššou mocou Slovanov bola pôvodne Veles - hlavný démon (materská bohyňa), dnes považovaná za "boha dobytka", neskôr jej miesto prevzal Perún - boh hromu a blesku.

5. "Panteón" slovanských bohov (a démonov) je tvorený mnohými prezývkami len niekoľkých bohov a démonov.

6. Slovania boli pôvodne ctiteľmi "materského princípu (MO)" - Mesiaca, vody, kruhu, na rozdiel od Peržanov, Číňanov a Semitov, ktorí boli ctiteľmi "otcovského" princípu HO - ctiteľmi Slnka, ohňa, kríža.

7. Kamenné kultové objekty megalitického typu v Európe sú pozostatkom po kultúre, ktorá do Európy prišla asi pred 7000-9000 rokmi. Neskôr táto kultúra podľahla ctiteľom "princípu Ho", v dôsledku čoho najmä vedúca zložka slovanského obyvateľstva v druhej polovici 1. tisícročia uctievala Perúna-boha hromu a blesku, avšak vplyv kultu princípu MO v jazyku, kultúre a tradícii na území Slovanov nachádzame ešte v 21. storočí.

 

 

OBSAH

I.

Slovania v Dejinách

Slovania v Európe 9)

SLOVANIA V HISTÓRII (31)

Sťahovanie národov a Slovania (45)

II.

MýTY, DÉMOni a BOHOVIA

démoni a bohovia (57)

(Pôvodný význam slova boh, Meno boha ako tabu, Démon)

Mýtus o počiatku (67)

Princíp MO a princíp HO (75)

O miestach a postavách v Slovanskom mýte
o počiatku démonov, bohov, sveta, ľudí
a zvierat (89)

(DRAK, Rároch, Rarach, Rarášok,Černokňažník, Mora, Morena, Baba-Jaga)

RACH - KRÁĽOVSTVO DUŠÍ A DUCHOV (104)

BOHOVIA-DÉMONI DUCHA A ŽIVOTA (123)

Mokoš, Stribog, Veles

Bohovia SILY A SVETLA (141)

Bohovia v menách sídiel, riek a osôb (191)

Slovanský panteón (217)

III.

kultové miesta

Kult kruhu (227)

Kruh a kar (247)

Záverom (255)

Výber z Bibliografie (257)

Kapitola
Sťahovanie národov a Slovania
(ukážka textu knihy)

Slovania v čase "sťahovania germánskych národov" (v 3.-6. storočí n.l.) boli už dávnou súčasťou skupiny európskych starovekých národov, pričom sa v tomto období nimi obývané územie na niektorých miestach Európy rozširovalo, inde zužovalo. Najvýznamnejší bol pohyb východných Slovanov na územie Venetov a na juh Európy, z ktorého boli Praslovania, Slovania, Veneti čiastočne, alebo celkom vytlačení v predošlých storočiach, resp. kde bolo pôvodné praslovanské obyvateľstvo asimilované novými obyvateľmi, ktorí prenikli do Európy z Malej Ázie, Blízkeho Východu, Stredomoria a Afriky. Títo noví kolonisti a dobyvatelia čiastočne vytlačili a čiastočne sami splynuli s pôvodným obyvateľstvom a vytvorili tak nové jazykové skupiny a národy, ktoré sa radia k indoeurópskym. Priniesli nové kultúrne vzory, čerpajúce z rozvinutých mestských civilizácií spoza mora. V 5.-6. storočí bolo práve toto obyvateľstvo, ktoré sa medzitým vyvinulo do samostatných národov a vybudovalo novú civilizáciu, opäť dosídlené masou južných a východných Slovanov (a tiež Albáncami). V Grécku ešte v 19. storočí nachádzame stovky slovanských názvov obcí, miest, riek, hôr, chotárov. Na národnostnej mape Grécka sú v tom čase rozsiahle územia osídlené Slovanmi, a to aj veľké historické grécke mestá, ktoré majú popri gréckych aj slovanské mená. Nechýbalo veľa, aby sa k Odyseovi a Homérovi hlásili slovansky hovoriaci Gréci ako k vlastnej histórii (aj potomkovia dnešných Grékov sú z väčšej časti zmesou nových prisťahovalcov v ešte predslovanskom období s "klasickými" Grékmi a neskôr zasa zmesou "nových" Grékov a Slovanov, Albáncov a Turkov a nie sú v tomto smere medzi ostatnými národmi Európy výnimkou). V prípade Venetov predpokladáme, že títo sa posúvali najmä na Balkán. Je otázne, či vlna Venetov v oblasti Benátskeho (teda Venetského) zálivu tu našla ešte potomkov Venetov hovoriacich pôvodným nárečím, či tu teda Veneti prežili pád Rímskej ríše, alebo zvyšky tohto nárečia, zachytené v severnom Taliansku ešte v 20. storočí, sú následkom až tejto poslednej vlny. V žiadnom prípade nemôžeme hovoriť o obsadzovaní strednej a južnej Európy Slovanmi až v období sťahovania národov. Išlo o dosídľovanie územia Venetov - orientovaných najmä na lov a chov dobytka - roľníkmi z oblasti východných Slovanov. Práve Sloveni na západnom Slovensku a na južnej Morave si dodnes ponechali svoje meno a nazývajú sa tu Slovákmi (podobne na Balkáne). Východní a južní Slovania neprichádzali v mieri, neboli vítaní s otvorenou náručou, jazyková a kultúrna jednota tu nehrala žiadnu podstatnú rolu, avšak urýchlila splynutie starého a nového obyvateľstva do nových kmeňov v rámci územia vymedzeného prírodnými hranicami a tiež prípadným spoločným nepriateľom. Proces dosídľovania územia trval niekoľko generácií. Vznik Nitrianskeho kniežatstva a podunajských kniežatstiev treba dať do súvislosti práve s touto vlnou nového obyvateľstva, ktoré prichádzalo opäť od juhovýchodu, cez územie budúcich južných Slovanov, ktorí sa sem (na juh) presúvali zasa zo severozápadnej časti Európy. Východní Slovania priniesli na územie (Slovenov) Venetov nové názvy sídel, riek, hôr, alebo prebrali pôvodné, priniesli nové mená-prezývky starých, spoločných bohov.

 

Zaujímavým dokladom k sťahovaniu Slovanov je Nestorov letopis datovaný do roku 1116. Nestor tvrdí, že Slovania odkiaľsi prišli na stredný Dunaj a odtiaľ sa rozišli do povodia Moravy, do Čiech, na Vislu, Dneper a až k jazeru Iľmeň, kde založili Novgorod a nazvali sa svojím menom, teda Slovenmi. Nestor tvrdí, že obyvatelia v povodí Dunaja, Moravania, Česi, Poliaci a Rusi kedysi boli jedným slovenským národom. Slovenskou zemou v časoch Rastislava, Svätopluka a Koceľa nazýva len územie donedávna bežne a mylne historikmi nazývané Veľkou Moravou, čiže toto územie považuje za miesto, odkiaľ sa rozišli po Európe. Ešte na začiatku 12. storočia zdôrazňuje, že existuje len jeden slovenský národ, ktorý rozpráva slovenským jazykom, aj keď niektoré jeho časti sa už v tom čase nazývajú inými menami.

Medzi udalosťami, ktoré popisuje Nestor a jeho letopisom je rozpätie mnohých generácií. Nemohol teda čerpať len z ústnej tradície, jeho popis je kompilátom z viacerých starších písomných prameňov a výsledok je jeho osobnou interpretáciou. Za správny môžeme považovať jeho údaj, že Slovania prišli k Dunaju a odtiaľ sa rozišli do okolitých krajín, ktorý je súlade s našou "Vanskou teóriou", podľa ktorej hlavný prúd predkov Slovanov prešiel z Malej Ázie popri Čiernom mori k Dunaju a pozdĺž Dunaja do strednej Európy. Informácia, že odtiaľto osídlili Kyjevskú Rus a tiež prišli až k jazeru Iľmeň, je podľa toho správna, nič na tom nemení skutočnosť, že Sloveni v okolí Novgorodu žili už najneskôr v 2. storočí n. l. Samotný Novgorod so svojimi Slovenmi naznačuje, že "sťahovanie Slovanov" začalo dávno pred 5.-6. storočím, dávno pred Ptolemaiom, lebo určitý čas trvalo, než sa informácia o sídlach Slovanov dostala aj do jeho uší. Aj názvy kmeňov na jeho mape dokazujú, že Slovanmi neboli len Sloveni pri Novgorode, ale že v podstate väčšina kmeňov na území východnej a strednej Európy bola v tom čase slovanská, napr. Budíni, ktorých neskôr nachádzame na strednom Dunaji a v ich Bude (dnešnej časti Budapešti) alebo aj v hornolužickom Budyšíne a ktorých, opäť "ktovie prečo", väčšina autorov označuje za "Fínov" alebo "Baltov". Podobné miestopisné názvy pri Neusiderskom jazere a Iľmenskom jazere sú výsledkom tohto postupu osídľovania, čiže smerom zo strednej Európy do jej severovýchodnej časti a na sever a na západ.

Slovensko, resp. celé územie na strednom toku Dunaja je v tomto kontexte stredoeurópskou kolískou Slovanov, z ktorej sa Slovania rozišli do západnej, južnej aj východnej Európy.

Vysvetľovanie Nestorovho názoru, že nepopisuje šírenie Slovanov, ale kresťanskej viery z Veľkej Moravy je účelové. Samotný Novgorod bol založený skôr, než sa kresťanstvo rozšírilo v Rímskej ríši. Keď Rusi prijali kresťanstvo, Svätoplukova "Morava" už dávno neexistovala.

V čase, keď sa východní Slovania usadili v povodí stredného Dunaja a v Pomoraví, v miestach, odkiaľ pochádzajú nálezy vyspelých keltských remeselníkov, badať zjavný úpadok remesiel, najmä hrnčiarstvo a táto situácia pretrváva ešte v 8.-9. storočí. Vyspelejšie nálezy pochádzajú zrejme od cudzích, tu usadených remeselníkov, vedľa ktorých sa vyskytujú "nezručné" napodobeniny. Túto situáciu nemusíme vysvetľovať len ako odchod a príchod skupín obyvateľstva, ale aj ako výsledok takej hospodárskej situácie, v ktorej neboli kapacity pre samostatnú existenciu špecializovaných činností, výsledok veľkej hospodárskej krízy. Svojpomocná výroba tak nedosahovala kvalitu predošlých remeselných výrobkov a jej výrobky sa preto javia ako produkty inej kultúry.

Veľmi zaujímavé sú výsledky "bádaní" neslovanských autorov, a ich slova(e)nských obdivovateľov, prezentované na rôznych mapách Európy, na ktorých pre Slovanov až do 4.-5. storočie nezostalo žiadne voľné miesto, zatiaľ čo napr. "pôvodné germánske územie" siaha od Labe až na Ukrajinu a po Veltoch a kultúrach doložených archeologickými nálezmi a historickými správami od Labe až po Vislu niet ani stopy, pričom v skutočnosti predkovia Germánov v tom čase žili až za Baltským morom (vo Švédsku, ktoré bolo považované za ostrov).

Napriek tomu, že po Praslovanoch a starých Slovanoch sa v strednej a východnej Eu­­rópe nezachovali monumentálne kamenné stavby, paláce šľachty a kamenné pevnosti, vykonali v Európe ďaleko náročnejšie a významnejšie dielo. Krajinu porastenú lesmi, pokrytú močiarmi, premenili na poľnohospodársky obrábanú pôdu, polia, pasien­ky. Takáto premena zasiahla obrovský priestor. Nebolo by možné ju uskutočniť, ak by neustále prebiehali boje medzi kmeňmi, ktoré by si ničili osady a úrodu. Pre poľnohospodárov, ktorí sem dorazili už v neolitickom období, neboli lúpeže hlavným zdrojom obživy. Nezhromažďovali bohatstvo vo forme drahých kovov, umeleckých diel, ich bohatstvom bola pôda a úroda, ktorú prinášala, a deti, rodina, ktorá bola tvorcom tohto bohatstva. Odozva dávnych sporov, ktorá je zaznamenaná v ich mytológii vo forme sporov medzi bohmi, nie je dokladom o zničujúcich bojoch, tieto spory boli primerané veľkosti spoločenstiev a rástli v rozprávaniach tak, ako rástli tieto spoločenstvá.

Dejiny týchto útvarov, ktoré mali svojich vodcov, slávne bitky a prehry kdesi na počiatkoch tvorby zväzov, sa niesli len v ústnej tradícii, ktorá dodnes v slovanskom prostredí neprekračuje pamäť niekoľkých generácií. V kultúre, kde nebolo rozšírené používanie písma a pre ktorú nebola dôležitá dedičná postupnosť (pôda bola spoločná a spoločné domy nemali dlhú životnosť, ani jedného majiteľa), kde neexistovali dedičné funkcie (a to spočiatku ani na vedúcich miestach), nebolo dôležité žiadnym spôsobom zaznamenávať a tradovať príbehy, ktoré by dokazovali oprávnenosť istej skupiny ľudí na to, na čo ostatní nemali mať nárok. Životnosť spomienky na udalosti, ktoré sa stali, bola len o niečo dlhšia, ako životnosť tých, ktorí túto udalosť prežili. Preto najstaršie informácie o dianí sa na tomto území poznáme len zvonka, z prostredia, ktoré používalo písmo. ľudová tradícia veľmi rýchlo zabudla na Samovu ríšu, na Sväto­plukove kráľovstvo, na dobýjanie Carihradu, na prvých českých alebo uhorských panovníkov. ľudová tradícia opúšťa takéto témy v priebehu niekoľkých generácií. Aj v časoch, keď v slovanskom prostredí fungovali "profesionálni" igrici, zrejme, usudzujúc podľa ruských bylín, ľudovú tradíciu zaujímali aktuálne udalosti a dávne príbehy sa v priebehu generácii inovovali, až časom sa ich historická, či mytologická podstata stratila. Slovania sa s každým nepriateľom vysporiadali svojim špecifickým spôsobom - len čo sa im stratil z očí, zabudli naňho, a to bolo to isté, akoby ho zlikvidovali (aspoň pre dejiny). Na staršie obdobie sú len hmlisté spomienky pripomínajúce akciu, smer z ktorého prišla, pričom aktéri aj samotné miesta sú inovované. Spomienku na vpád Avarov či Hunov prekrýva spomienka na vpád Maďarov, tú na vpád Tatárov a po nich na vpád Turkov. Nepriateľ prichádzal na koňoch, plienil, zabíjal. Udalostí bolo veľa, ale v pamäti je len jedna spomienka na vpád posledného nepriateľa. V pamäti Slovanov sa preto nezachovali spomienky ani na z dlhodobého hľadiska neúspešné pokusy Keltov a Germánov, ktorí sa dočasne usadili na ich území a ktoré, bezpochyby nie dobrovoľne, museli po čase opustiť. Neznamená to, že Praslovania, Slovania nemali dejiny, kultúru, hrdinov. Len pre nich nič z toho nemalo väčší význam ako budúcoročná úroda, zdravie ich dobytka a ich vlastné radosti a starosti.