© Rudolf Irša, zverejnené 01. II. 2013

 

Pred vyše dvomi rokmi na Slovensku prebiehala vzrušená debata o umiestnení Svätoplukovej sochy na bratislavskom hrade a o nápise na podstavci pod ňou. Z radov tých, ktorí bojovali proti Svätoplukovmu titulu „kráľ“ zaznela aj posmešná poznámka, že nakoniec budú Slováci tvrdiť, že Svätopluk bol ich cisárom. Vracať sa k tejto debate nemá z odborného hľadiska žiadny význam, samotná ironická poznámka o cisárovi Svätoplukovi však stojí za pozornosť.

Poďme sa s odstupom času a bez zbytočných politicky motivovaných emócií na problém Svätoplukovho titulu pozrieť znova.

 Dnes často vnímame tituly knieža, kráľ a cisár v hierarchickom poradí. Knieža podľa neho je vládcom na menšom území – v kniežatstve, ktoré je súčasťou väčšieho celku – kráľovstva, ktoré je zasa podriadené cisárovi. Kráľ je teda vládca nad kniežatami alebo kniežatstvami a cisár je panovníkom nad kráľmi alebo kráľovstvami. Tak sa to zdá logické a takáto hierarchia v istom čase aj niekde platila, inde nie. Pritom v rôznych krajinách sa na označenie stupňov tejto hierarchie používali rôzne termíny. Dôležitý pritom bol a je význam týchto termínov v tom čase a nie dnes! Neuvedomenie si, že obsah pojmu sa môže v priebehu času meniť je tou najväčšou chybou, ktorej sa dopúšťajú tí, ktorí sa posmešne pýtajú na cisára Svätopluka a nazývajú ho „len“ kniežaťom, lebo ho vraj nekorunoval pápež.

Slovo knieža nie je výlučne slovenské ani slovanské. Odvodzuje sa z indoeurópskeho základu a jeho pôvodný význam by sme dnes najlepšie vystihli slovami znalec alebo vedec, pričom vtedajší znalec-vedec bol tým, kto viedol spoločnosť. Ide o veľmi dávny termín, lebo v podobe „kunig“ – „könig“ prešiel aj ku Germánom. Tam nadobudol význam vládcu nad kniežatami – knieža je tam nazývané „der Fürst“, preto titul „der König“ tam má význam kráľ – v angličtine  je to „king“. Knieža bol pôvodne demokraticky volený aj odvolateľný vodca z radov obyvateľov a funkcia nebola dedičná. Neskôr s premenou kmeňového zriadenia na štátne sa stávala dedičnou aspoň v rámci istých rodov, vytvárala sa rodová aristokracia, pričom tí úspešnejší sa stali kráľmi a do podmanených kniežatstiev dosadzovali na miesta kniežat lojálne osoby, a to ako z rodovej aristokracie, tak aj zo schopných alebo úslužných prívržencov (tu sa už v nemčine používa termín „Herzog“, u Čechov či Poliakov vévoda, wojewóda – vojvoda). Vznikal tak štátny aparát, z ktorého sa s nástupom feudalizmu formovala skutočná šľachta. Funkcia vojvodu sa časom stávala dedičnou a významom sa priblížila k titulu „knieža“, niekde, hlavne v slovanských krajinách, sa aj rovnako nazývala, avšak pozícia vojvodu voči obyvateľom už bola iná.

U Slovanov v pohanskom období bol knieža zároveň tým, kto komunikoval s nadprirodzenými silami – bohmi – bol teda v našom význame slova najvyšším kňazom a kniežaťom zároveň. Preto majú k sebe slová kňaz a knieža tak blízko. Slovo knieža na označenie panovníka používali v rannom stredoveku Slovania a Germáni zhodne – germánske der König a slovanské knieža boli titulom, ktorý by sme dnes mali z hľadiska terminologickej presnosti prekladať do spisovnej slovenčiny ako kráľ v tých prípadoch, keď išlo o panovníka, ktorému podliehali kniežatá alebo kniežatstvá v dnešnom slova zmysle, alebo aj slovom cisár, pokiaľ išlo o vládu nad rozsiahlejším územím.

Nejasnosť termínov v dôsledku zmien ich významu nie je našou špecialitou. Veď napr. anglická kráľovná, aj keď jej titul je odvodený od kňažnej, je v skutočnosti cisárovnou, lebo jej vláda, aj keď dnes len formálna, zahŕňa veľa krajín v rámci britského spoločenstva národov – je oficiálnou panovníčkou nad mnohými štátmi – v minulosti nad celým britským impériom. A impérium – to je prinajmenej cisárstvo. Dnes je viacnásobnou kráľovnou, čiže cisárovnou, pritom ju vlastne v angličtine nazývame titulom odvodeným od kňažnej. Samozrejme, nie je rímskou cisárovnou, ako by mohol namietať ten, komu chýba širší vedomostný obzor (je však hlavou vlastnej štátnej cirkvi). Ale rímskym cisárom nie je ani súčasný japonský panovník Akihito, momentálne jediný cisár na celom svete a tam nám o jeho titule ani nenapadne zapochybovať aj keď podľa vyššie zmienenej hierarchie titulov je v súčasnosti vlastne „len“ kráľom. Podľa viacerých protislovensky naladených „slovenských“ historikov by sme v prípade japonského cisára mali pochybovať už aj o titule kráľ, veď nemá korunu od rímskeho pápeža, ak vôbec nejakú má..... (znalci vedia, že nemá, japonské insígnie sú vraj bez koruny, ale z čoho sa skladajú vie len veľmi úzky okruh ľudí ).

Cisárstvom bola aj ruská ríša, neskôr premenovaná na impérium. Odvtedy na jej čele oficiálne nestál cár ako bežne označujeme jej panovníka, ale „imperátor“.  Ani ruských „cárov – cisárov“ nekorunoval rímsky pápež.

Či bol panovník cisárom, kráľom alebo „len“ kniežaťom , to nie je otázka našej dnešnej hierarchie termínov, ani názoru vychádzajúceho z tradície samozvaného a nepísaného rímskeho práva, na základe ktorého si od istého času udelil právo udeľovať cisárske a kráľovské tituly rímsky pápež. Pritom to „právo“ nemožno vzťahovať ani len na územie bývalej rímskej ríše, kam Svätoplukova ríša navyše nepatrila. Moc a vplyv rímskeho pápeža v tomto smere neobsiahli ani celý kresťanský svet, nieto ešte krajiny mimo neho, kde bežne a bez problémov používame termíny kráľ alebo cisár na označenie historických alebo súčasných panovníkov. Ako smiešne by vyznela debata, či spomínaného japonského panovníka máme v slovenčine nazývať kniežaťom, kráľom alebo cisárom a argumentovať tým, že ho nekorunoval pápež. Smiešne pritom niektorým nepripadá debatovať z tejto pozície o titule slovenských panovníkov v 9-tom storočí, napriek tomu, že sa stali suverénnymi panovníkmi skôr, než sa oficiálnou štátnou ideológiou v krajine stalo kresťanstvo.

Viacerí oprávnenosť titulu kráľ u Svätopluka dokladajú pápežskými listinami. Lenže bez ohľadu na to je potrebné si uvedomiť, že Svätopluk neuznaný pápežom za kráľa či cisára bol viacej ako ním uznaný. Uznaním sa totiž podriaďoval cudzím poriadkom, cudziemu právu. Prijatím titulu kráľ alebo kráľovskej koruny od pápeža sa panovník v zmysle jeho suverenity nepovyšoval, ale ponižoval. To bol totiž už prejav uznanej podriadenosti. Iné to bolo samozrejme vtedy, keď panovníka dosadila cudzia okupačná moc. Tam išlo totiž o povýšenie od nuly smerom nahor, ale to nebol Svätoplukov prípad.

Môžeme debatovať o medzinárodnom význame aktu korunovácie Svätopluka podľa rímskeho práva (pravdepodobne v roku 880) – lenže za Dunajom sa v 9-tom storočí rozprestieralo obrovské územie obývané Slovanmi, ktorí uctievali vlastných bohov, ich svet, v ktorom uznanie či neuznanie zo strany Ríma nemalo žiadny reálny význam a aj Svätoplukova komunikácia v tomto smere s Byzanciou, Rímom, či Franskou ríšou bola len súčasťou diplomacie. Svätopluk bol panovníkom bez ohľadu na to, či ho zvonka podľa cudzích, rímskych tradícií uznával alebo neuznával predstaviteľ cudzieho náboženstva. Okrem toho, toto uznanie či neuznanie nemalo vplyv na jeho postavenie doma, tam bolo v podstate v tom čase bezvýznamným aktom. Historici, ktorí považujú za kráľa len toho, koho uznal pápež uplatňujú k dejinám ideologický princíp hraničiaci s fanatizmom.

Hlavnou slabinou slovanského sveta bolo jeho demokratické zriadenie opierajúce sa o pohanskú ideológiu. Preto aj väčšie celky boli v skutočnosti rozdrobené, lebo ich panovník nemal absolútnu moc. To bolo veľkou nevýhodou v boji s nepriateľom. Ich protivník, opierajúci sa o totalitnú ideológiu presadzovanú zo Západu, v ktorej sa viera stala nástrojom moci, bol v tomto smere vo veľkej výhode, ako ukázala neskoršia história aj v iných prípadoch. Krajiny s demokratickou vládou, resp. s vládou opierajúcou sa o tradičné demokratické zriadenie, to je o vôľu ľudu, od ktorej bola odvodená aj Svätoplukova moc, boli rovnako nakoniec bezmocné voči krajinám ovládaným totalitnou ideológiou ako sme to v Európe zažili naposledy v 20-tom storočí. Cudzia ideológia, ktorá považovala za svoju povinnosť sa šíriť po svete, rozvracala ducha spolupatričnosti, kultúru, tradičné hodnoty a vzťahy a ideovú jednotu iných krajín a jeho obyvateľstva podobne ako dnes veľmi účinná propaganda. Franské misie ničením domácich tradícii a kultúry pripravovali podmanenie Slovanov Germánmi. Navonok išlo o vieru, a nepochybne tak to mnohí misionári a aj ľudia prijímajúci novú vieru chápali, ale v reálnom svete išlo len o moc. Niekde sa Slovania vydali cestou jej potláčania a úspešne po niekoľko storočí bránili svoju slobodu  – napr. polabskí Slovania, inde a to bolo aj na našom území, sa panovník rozhodol využiť novú ideológiu na upevnenie svojho mocenského postavenia a štátu.

Kresťanstvo bolo totiž ideovou základňou feudalizmu a súkromného vlastníctva dovtedy spoločného majetku. Tým sa podstatne líšilo od pohanstva. Oprávňovalo privatizovať krajinu a jej obyvateľov malou hŕstkou ľudí, ktorí sa začali považovať za elitu. To v istom období viedlo k upevneniu štátu, najmä umožnilo jeho lepšiu obranu aj expanziu, lebo privilégia feudálov a cirkvi si vyžadovali ozbrojenú ochranu, na účely čoho už nepostačovali len kniežacie družiny, ale vznikali stále armády, ktoré bolo potrebné aj živiť a zamestnať, napr. prepadávaním susedných krajín. Upevnenie privilégií vládnucej vrstvy však u nás v novoveku, po Dóžovom povstaní (1514), dospelo až k nevoľníctvu a k porážke Uhorska osmanským Tureckom (1526), lebo obyvatelia stratili záujem brániť krajinu v ktorej sa stali de facto otrokmi. Táto analógia tu nie je samoúčelne, lebo naznačuje aj možnosť, prečo sa  taký mocný štát, akým bola Svätoplukova ríša, mohol tak rýchlo rozpadnúť – tou možnosťou je práve to, že obyvateľstvo ovládnuté totalitnou ideológiou a jej feudalizmom mohlo rozpad ríše vnímať, aspoň dočasne, ako oslobodenie. Eufória zo slobody pritom nemusela mať dlhodobé trvanie, k zrúteniu veľkého štátu postačovala skutočne krátka doba, rádovo aj niekoľko dní. Nie je pritom dôležité, že zmenou si mohli navodiť ešte horšiu situáciu, na čo je tiež z histórie dostatok príkladov.

 

Vráťme sa však k Slovenskej ríši a cisárovi Svätoplukovi.

Cisár Svätopluk, znie to naším ušiam nezvyčajne, zatiaľ. Lenže ak bola RÍŠA (a to je už jedno v tomto prípade, či Veľkomoravská alebo Slovenská, na RÍŠI sa vzácne zhodneme od Aše až po Čiernu nad Tisou.), tak snáď na čele RÍŠE nestálo „knieža" v dnešnom slova zmysle.  Ríše sú mocné štátne útvary, na ktorých čele nachádzame imperátorov či cisárov (a to je jedno, odkiaľ zobrali titul a ako znel v príslušnom jazyku). Preto nie je ani dôležité ako znel titul „kráľa kráľov“ v tom čase u nás. Je pritom zrejmé, že Svätopluk bol svojimi súčasníkmi nazývaný doslova kráľom, lebo taký titul prevzali Maďari pre uhorských panovníkov (kiraly) a tak sa označil napr. aj sv. Štefan, ktorý už pred rokom 1000 bol slovenským kráľom v Nitre a zrejme tento titul tam aj používal, lebo sídlil v bývalom starom hlavnom meste Slovenskej ríše, v ktorej slovo „kráľ" malo v tom čase význam „cisár" (alebo imperátor) a „knieža“ zasa význam „kráľ“. Za kráľa kráľov (čiže cisára) pritom označujú Svätopluka aj vtedajší arabskí cestovatelia. Nie je dôležité že nie podľa rímskeho práva. Svätoplukova ríša nebola Rímskou ríšou, ani jej nástupkyňou, čo si oponenti dovolávajúci sa pápežskej autority neuvedomujú. Okrem toho, povýšením staroslovenčiny na liturgický jazyk aj pápež dal najavo, že vedľa byzantskej a franskej ríše sa v Európe objavila tretia mocnosť. Uvedomme si, že nemčina sa napriek existencii Franskej ríše nestala liturgickým jazykom ale staroslovenčina áno!

Ak sa pozeráme na vývoj Slovenskej ríše, vidíme že od slovenského nitrianskeho kniežatstva išiel cez kráľovstvo – keď Nitra ovládla okolité kniežatstvá už za Pribinu, k cisárstvu – a to vtedy, keď Svätopluk ovládol viaceré kráľovstva a Bratislava (bývalé Rastislavove sídlo), sa tak stala druhým, perspektívnejším hlavným mestom rozširujúcej sa Slovenskej ríše. Po jeho smrti sa ríša rozpadla – najprv na kráľovstvá a kniežatstvá a nakoniec sa z nitrianskeho kráľovstva stalo vojvodstvo a v konečnej fáze len zmenšená stolica – župa, podobne ako z bývalého Rastislavovho kráľovstva. Svätopluk v dnešnom zmysle slova „knieža“ nebol nikdy kniežaťom. Ako nitriansky panovník bol kráľom a keď rozšíril svoju moc a vytvoril štát, ktorý dnes nazývame ríšou, stal sa v dnešnom ponímaní týchto titulov imperátorom – cisárom a to je jedno podľa akého práva a či a kým korunovaný alebo nie. Svätoplukova Slovenská ríša má všetky atribúty svoje doby, aby sme ju mohli oprávnene nazývať ríšou a aj ju tak bežne historici nazývajú. Ale ak by sme nazvali Svätopluka v tej dobe kniežaťom (nie dnes), neubrali by sme mu na veľkosti či význame, lebo je zrejmé, že titul knieža sa vtedy u všetkých Slovanov tešil veľkej úcte a bol najvýznamnejším domácim titulom. Neslúžil snahe ponížiť jedného z najmocnejších európskych panovníkov tej doby pod zámienkou hľadania „vedeckej pravdy“, ako je tomu dnes, keď na Svätoplukovi vadí mnohým najviacej to, že bol panovníkom mocnej, aj keď z hľadiska tisícročí len krátko existujúcej slovenskej ríše, ku ktorej dejinám sa hrdo hlásia dnešní Slováci ako potomkovia jeho Slovenov.

 Rudolf Irša