Svätoplukove mince, samozrejme, existujú, akurát mince toho nášho Svätopluka sa nenašli, najskôr preto, že na našom území sa ani nerazili. Je to trocha zvláštne, lebo mince a ich razba boli na území Slovenska známe už od staroveku. Pozoruhodné je pritom, že práve Slovania, aj keď im existencia mincí bola známa po stáročia, peňažný systém založený na minciach neprevzali. Často sa to zdôvodňuje nižšou kultúrnou či hospodárskou vyspelosťou a pod., čo je nezmysel, lebo kultúrna ani hospodárska vyspelosť s peňažným systémom založeným na razbe mincí nesúvisí.

 

Peňažný systém patrí medzi najvýznamnejšie objavy ľudstva. Keď nazrieme do dávnych tisícročí, nájdeme dôkaz, že tento systém sa postupne menil. Najstarším peňažným systémom bol samotný tovar alebo služba, ktorú mohla spotrebovať tretia osoba a vymenený tovar, či prisľúbená služba boli len dohodnutou zárukou, že ich bude možné vymeniť zasa za niečo iné. Odtiaľ bol len krok k symbolickému prostriedku výmeny. Staroveký a praveký svet si veľmi ctil práve symboliku, ktorú spájal s obradom a ktorá mala právnu hodnotu. Na základe symboliky sa napríklad volili panovníci, prevádzal sa majetok, potvrdzovali sa zmluvy. Pritom symbolom bol často predmet bez vyššej materiálnej hodnoty, napr. posvätný kameň, na ktorého posadenie sa pri osobitnom obrade povyšovalo radového člena rodu na významnú osobu, aj na knieža či kráľa. Ľudia žijúci v prostredí v ktorom právo a ideológia boli pevne spojené so symbolikou nemali preto problém ako prostriedok výmeny používať symbolické predmety bez materiálnej hodnoty. Slovo malo vyššiu hodnotu ako materiál. Tam, kde ako prostriedok výmeny začali slúžiť drahé kovy, môžeme konštatovať, že prišlo k deformácii magicko-symbolickej idey, ktorou sa spoločnosť riadila, čo malo následne vplyv na tradície a morálku. Preto najstaršie výmenné predmety neboli z drahých kovov, ale skutočne to boli len predmety symbolickej hodnoty. Na ich počiatku často stáli celkom praktické predmety, napr. sekerky, nožíky, hroty šípov, kovové prúty, ale tiež kamienky, mušle, zväzky zvieracích kožiek, ktoré sa na nič praktického okrem výmeny nepoužívali atď. Ako ekvivalent výmeny tovaru mohlo v podstate slúžiť všetko, čo nebolo bežne dostupné, na dosiahnutie čoho bolo potrebné vynaložiť istú prácu, primeranú alebo zdanlivo primeranú množstvu práce potrebnej na získanie tohto ekvivalentu.

Samotná forma či podoba peňazí nie je až tak dôležitá, ako sa na prvý pohľad javí. Samozrejme, pekné mince alebo bankovky sú ozdobou každej zbierky, často sú datované alebo označené nápismi a tým nadobúdajú aj hodnotu historického prameňa.

 

Najstaršie mince

Prvý krok k minciam urobili asi pred 3200 rokmi Číňania. Najstaršie známe peniaze, predchodcovia dnešných mincí, boli z bronzu a mali otvor. Ten slúžil na praktický účel – peniaze sa zväzovali do zväzkov. Odtiaľ bol už len malý krok k ich označovaniu symbolmi a písmom. Avšak ešte stáročia pred čínskymi „mincami“ sa objavili kovové peniaze, v tom čase ešte v podobe hrudiek drahých kovov v Mezopotámii a v Egypte. Od iných bežných ekvivalentov hodnoty tvaru sa líšili tým, že mali určenú váhu a neskôr sa na nich objavila aj pečať. Od mincí sa tak odlišovali len tvarom.

Najkrajšie mince zo staroveku sa asi pred 2700 rokmi objavujú na území Malej Ázie a Grécka. V nasledujúcich storočiach remeselná a umelecká hodnota mincí v Európe klesá. Najviacej mincí v staroveku zrejme vyprodukovala v Európe Rímska ríša. O ich množstve svedčí aj ich pomerne nízka numizmatická hodnota, napriek ich kráse a veku.

Rimania susedili s našim územím. Priamo na území Slovenska sa v prvých storočiach nášho letopočtu razili mince podľa vzoru mincí Alexandra Veľkého a gréckych a rímskych mincí. Išlo o napodobeniny – falzifikáty, alebo len o inšpirované razby, ktorých hodnota spočívala často priamo v kove – lebo sa razili aj zlaté mince. Najznámejšími sú biateky, prisudzované Keltom z bratislavského hradiska.

V tejto súvislosti je až prekvapujúce, že v podstate až do desiateho storočia z nášho územia a zo slovanského územia celkovo nepoznáme mince, ktoré by dali raziť slovanské kniežatá. Na názory o „nevyspelej“ slovanskej spoločnosti v tom čase môžeme pokojne zabudnúť.

 

 

Grécka tetradrachma 449-404 p.n.l. a byzantský solidus z rokov 829-842

 

Plátenné peniaze

Slovania poznali rímske a iné mince, ale nepoužívali ich. Nie preto, že by ich spoločnosť nepotrebovala peňažné ekvivalenty, veď také rozsiahle územia ako napr. Kyjevská Rus alebo Svätoplukova ríša mali rozvinutú ekonomiku, bez ktorej by nemohli hospodársky a tým aj vojensky konkurovať iným štátom, kde bol peňažný systém už známy. Dôvod bol iný a zrejme práve ten hospodársky. Slovania mali totiž vlastný systém toho, čo môžeme pre zjednodušenie nazvať peniazmi, ktorý pretrval až do desiateho storočia. O tomto systéme nám podávajú správy arabskí cestovatelia, ktorí spomínajú čím sa platilo napr. v Prahe alebo u Rusov. Z toho vieme, že na území obývanom Slovanmi existovali rôzne a pomerne odlišné platobné prostriedky a že to neboli mince.  Ťažko ich nazvať menej vyspelými, tie pražské celkom určite predbehli vývoj v Európe takmer o tisícročie. Podľa arabského kupca Ibrahim ibn Jakuba sa v Prahe v 10-tom storočí platilo „jemne tkanými sieťkami“ – čiže plátnom.  Medzi slovom platiť a plátno tak v slovenčine nie je podobnosť náhodná. Skutočne, naša slovná zásoba túto informáciu potvrdzuje – platenie a platidlo máme odvodené od jemného plátna, akýchsi plátenných peňazí, ktoré sa pre svoju krehkosť, žiaľ, dodnes nezachovali. Platenie nimi muselo byť všeobecne rozšíreným javom, keď toto slovo nebolo nahradené iným, ktoré by súviselo so zavedením novšej kovovej meny. Nevieme koľko druhov týchto „bankoviek“ bolo v obehu, či sa líšili farbou, alebo či nemali privesenú pečať panovníka, tak ako zväzky kuních kožiek, ktoré bol každý povinný prijať ako platidlo u Rusov a ktoré sa k ničomu inému nehodili. Keď nič iné, aspoň môžeme dúfať, že časom sa takéto pečate ešte objavia. Sú však dôkazom, že Slovania v 10 storočí používali vyspelejší systém peňažných prostriedkov, ku ktorým nepochybne môžeme zaradiť papierové peniaze, ktoré sa v Európe objavili až o osem storočí neskôr.

 

Hrivny

Popri plátenných peniazoch sa na našom území ako platidlo vraj používali železné hrivny. Tie mali tú výhodu, že samotné železo predstavovalo materiálnu hodnotu, lebo sa dali zhodnotiť premenou na kovový úžitkový predmet. Dodnes si v domácnostiach, kde sa to dá, držíme istú „železnú zásobu“ na horšie časy alebo mimoriadne výdaje. Depoty železných hrivien, obsahujúce  stovky kusov, dokladajú ich značné rozšírenie a rôznu veľkosť, zväčša od 5 do 47 cm. Rozlišujú sa štyri typy hrivien podľa veľkosti. Treba však podotknúť, že o tom, či išlo skutočne o peniaze, sa stále vedú diskusie. Po dlhé obdobie, po generácie si bádatelia s hrivnami nevedeli rady, považovali ich za nástroje, surovinu a kde čo iné. Zaujímavé je pritom, že hrivny sa nachádzajú, až na nepatrné výnimky, len na území Pribinovho panstva v rozsahu, ako ho vymedzil kronikár Aventinus, teda na západnom Slovensku a časti Moravy. Sú datované do deviateho storočia. Ďalšia známa oblasť kde sa vyskytujú podobné nálezy leží až vo Švédsku.

Hrivny nepochybne slúžili ako ekvivalent výmeny, ale zároveň to bola surovina pre kováčske dielne. Nešlo teda o typické peniaze, ale na druhej strane ich pokojne môžeme prirovnať napr. k zlatým minciam, ktorých hodnota spočívala tiež v kove.

Hrivna bola v stredoveku jednotkou hmotnosti, napr. v Čechách mali štyri hrivny striebra hmotnosť takmer presne jeden kilogram (1012 gramov).

Slovo grivna pôvodne označovalo  náhrdelník, odvodené bolo od slova hriva, ktorým sa pôvodne označovala šija, krk. Slovo hriva používame v prenesenom význame slova pre dlhé vlasy dodnes. Hrivna teda pôvodne označovala zväzok predmetov, pôvodne ako grécka drachma, ktorá bola hrsťou „obolusov“ – železných zahrotených tyčí, ktoré slúžili ako platidlo v ich predmincovnom období. Otvory na hrivnách tento poznatok potvrdzujú, hrivny sa zväzovali do zväzkov.

Údaje o peňažnom systéme u Slovanov vysvetľujú, prečo Slovania tak neskoro prijali ako peňažné prostriedky mince. Mali totiž dávno pred vznikom Rímskej či Byzantskej ríše vyvinutý vlastný systém peňažnej meny, ktorý ochraňoval ich hospodárstvo aj v časoch, keď na juh od nich sa už razili krásne a dodnes obdivované mince. Ich peňažné systémy boli nielen otázkou stáročnej tradície, ale ochraňovali ekonomiku krajiny pred vplyvom zvonka prostredníctvom vlastného systému meny. Nehrozili im finančné špekulácie, znehodnocovanie meny ani jej falšovanie. Aspoň nie v masívnom meradle. Hlavný dôvod odlišného a dlho trvajúceho systému bol v ekonomike, nie v nejakom stupni „kultúrnej vyspelosti“. Pre slovanských remeselníkov, ktorí vedeli vyrobiť prekrásne šperky, by nebol problém vyrobiť aj vlastné mince.

 

Mince Kyjevskej Rusi

Najčastejšie nálezy cudzích mincí na území Kyjevskej Rusi spred konca desiateho storočia majú byzantský, iránsky a arabský pôvod. Dokazujú, že mince boli na území Kyjevskej Rusi známe už od šiesteho storočia. Ale nepoužívali sa ako platidlo, plnili úlohu šperku. Ibn Fadlán popisuje, že slovanské ženy nosili náhrdelníky až z tisíca kusov zlatých alebo strieborných mincí.  O nič menšie nie sú ani nálezy množstva mincí a zabudnutých pokladov na území Ukrajiny, pričom je isté, že verejnosť sa dozvie za stáročia len o niektorých.

V tejto súvislosti je až zarážajúce, aký malý počet napr. byzantských mincí sa našiel na území západných Slovanov, z deviateho storočia nie je napr. známy z územia Slovenska ani jeden nález a na území Českej republiky, na hranici so Slovenskom sa našla len jedna minca. Častejšie sú nálezy len rímskych mincí v oblastiach, kde boli rímske posádky, ale tie pochádzajú zo staršieho obdobia. Čo najviacej chýba našim dejinám sú mince slovenských panovníkov z obdobia Svätoplukovej ríše. Je takmer isté, že Svätopluk vlastné mince nerazil.

Mince sa v tom čase nerazili ani na území Kyjevskej Rusi. Tam k ich razeniu pristúpil až knieža Vladimír od roku 990 n.l. pod vplyvom Byzancie. S razbou začal veľkoryso – veľkým zlatníkom, na ktorom je vyobrazený on sám. Je pravdepodobné, že mince sa už predtým u Rusov udomácnili, najmä arabské a byzantské a ich hodnota, aj keď len vnímaná ako hodnota tovaru – šperku alebo kovu bola všeobecne akceptovaná. Na existenciu Vladimírových mincí sa však zabudlo a prvé exempláre boli objavené až koncom 18-teho storočia. V roku 1792 bol v Kyjeve medzi cirkevnými príveskami na ikone objavený prvý exemplár a to strieborník kniežaťa Jaroslava (1019–1054). Mince podobného typu boli razené aj v zlate a sú nazývané zlatníky. Prvý zlatník kniežaťa Vladimíra (980–1015) bol objavený tiež v roku 1796 v Kyjeve. V roku 1804 bol objavený depot zlatých byzantských mincí z 10. storočia, v ktorom bolo niekoľko zlatníkov kniežaťa Vladimíra. V dvadsiatych rokoch 19. storočia bolo nájdených ešte niekoľko strieborníkov, ktoré boli z počiatku považované za byzantské, alebo sa vtedajší numizmatici domnievali, že ide o razby srbských alebo bulharských cárov. Dnes je z 10–12. storočia z produkcie Kyjeva a Novgorodu známych len cca 340 mincí, ktoré boli vyrazené pomocou 220 razidiel. Aj keď malá, ale predsa len istá možnosť, že sa raz objavia mince razené na našom území v 9–10. storočí tak stále existuje. Mince prisudzované panovníkom z toho obdobia sa skutočne objavili už v 19-tom storočí na Morave, ale, žiaľ, boli to len novodobé falzifikáty.

Aj keď k razbe minci pristúpili aj ďalší kyjevskí panovníci, koncom jedenásteho storočia sa Kyjevská Rus vrátila opäť k systému pripomínajúcom staršie železné hrivny,  peňažnou jednotkou sa však v tom čase stali zlaté a strieborné prúty rôznej hmotnosti a tvaru. Tento stav tu pretrval až do 14-teho storočia, pričom na území Zlatej hordy jej vládcovia razili vlastné mince. Na území západných a južných Slovanov pritom v tom čase boli mince už bežným peňažným prostriedkom.

 

 

Kyjevský strieborník kniežaťa Svätopluka 1016-1028 a zlatník kniežata Vladimira Svjatoslavoviča 980-1015

 

Bratislavské mince

Prvé známe mince z územia Slovenska po zániku Svätoplukovej ríše boli razené na Slovensku v Bratislave, ktorá sa vtedy nazývala slovenským menom Preslava. Zachovali sa tri strieborné denáre s kruhopisom PRESLAVVA CIV na jednej strane a +SPHANVS REX na druhej strane. Sú to teda už uhorské mince, ktoré boli vyrazené v čase vlády tohto panovníka v roku alebo krátko po roku 1000.

 

Biatec z Bratislavy

Dnes si opäť viacej namiesto kovových mincí ceníme iné platidlá - farebné, rôznou grafikou potlačené papieriky a najviac zo všetkého virtuálne peniaze na bankových účtoch. Raz naši potomkovia z toho možno usúdia, že naša kultúra a remeslá prudko upadli, keď sme od zlatých a strieborných mincí prešli zrejme k naturálnej výmene tovaru za tovar, lebo vývoj dnes smeruje k nahradeniu mincí a papierových platidiel k nabitej bankovej čipovej karte, ktorá sa možno raz tiež stane nadbytočnou, nahradí ju jediný čip, v ktorom budú všetky údaje o nás, vrátane práva na nadobudnutie alebo výmenu tovaru či služieb. Nepochybne tak zaniknú nielen peniaze v dnešnom slova zmysle, ale aj kultúrna hodnota, ktorú predstavujú z hľadiska umeleckého a historického. Dúfajme, že peniaze nezaniknú z iného dôvodu, napr. preto, že sa vrátime k výmene za hroty šípov, k čomu v dejinách tiež nachádzame príklady.