Autor: © Rudolf Irša, zverejnené 15. V. 2013

Keď sa rozhorel spor o sochu Svätopluka na bratislavskom hrade medzi politikmi, historikmi a zoológmi, niektorí nesmelo poukazovali na inú sochu a to na sochu uhorského kráľa sv. Štefana v Komárne a jej politický a národný podtext.  Mnohí Slováci totiž vnímajú sv. Štefana na slovenskom území ako predstaviteľa dobyvateľov a okupantov, aj keď z dávnych čias.
Kto má v sebe trocha objektivity, musí uznať, že z hľadiska politického, historického a  prípadne ďalších, by sme ku spokojnosti všetkých, alebo aspoň väčšiny, prípadne aj rôznych menšín, museli odstrániť všetky sochy, lebo ku každej sa nakoniec dá nájsť, ak sa chce nájsť, nejaká pre niekoho tá najpodstatnejšia výhrada. Koniec koncov, obvykle sú dôležitejšie ako samotné diela ich tvorcovia, objednávatelia, idey, ktoré stelesňujú a najmä okolnosti ich inštalácie. Tak je to ako so Svätoplukom, tak aj so sv. Štefanom. Z principiálneho hľadiska nie je možné mať námietky voči soche sv. Štefana ani v Pekingu. Veď napr. pri inštalácii sochy sv. Floriána tiež nevyžadujeme jeho historicky dokázanú prítomnosť za konkrétnou dedinou. Je to vec občanov komu a kam chcú nosiť vence.
Iná vec je, keď sa socha stane symbolom niečoho, čo iní zasa chápu ako symbol namierený proti nim, proti ich záujmom. Výsledkom sú často nezmyselné spory, ktoré môžu skončiť hocijako. Umelecké diela a historické osobnosti sa stávajú obeťou súčasnosti.
Pritom mnohé spory sú výsledkom nevedomosti, neznalosti, neschopnosti zúčastnených postaviť sa k problému tak, aby problém poslúžil im a nie druhej strane. Ako príklad uvediem nie už toľko krát diskutovaného Svätopluka, ale jeho „protivníka“ sv. Štefana.
Nie je chybou Maďarov, že prejavujú do istej miery aj neopodstatnenú úctu ku sv. Štefanovi, z ktorého si už dávno urobili symbol zakladateľa maďarského štátu. Tým nepopieram, že bol prvým uhorským kráľom, aj keď aj tu sa objavujú iste nezrovnalosti ohľadne jeho korunovácie a na soche v Komárne vidíme, že autorovi sochy na historickej presnosti skutočne nezáležalo, keď mu na hlavu umiestnil korunu, ktorá vznikla neskôr. To pre samotný symbol totiž nie je dôležité. Symbol je symbol, nie múzejný exponát.  
Je chybou Slovákov, že sa sv. Štefana, prvého uhorského kráľa, historicky vzdali napriek tomu, že predtým, než sa stal uhorským kráľom, tak bol slovenským panovníkom (aj keď zrejme nekorunovaným).  Sv. Štefan, vlastným menom Vajk (Viačeslav?), sa totiž stal v pomerne mladom veku v rokoch 995 – 997 jedným z nástupcov kráľa Svätopluka na nitrianskom stolci. Zotrval tu síce len krátko, ale významne sa zapísal do slovenských dejín. Nitrianske kniežatstvo v tom čase bolo totiž priamym pokračovateľom Svätoplukovho slovenského kráľovstva ako centra jeho ríše. Jeho panovník síce už dávno nemal tak významnú pozíciu v stredoeurópskom priestore, ale to na tomto fakte nič nemení. Budúci sv. Štefan bol panovníkom tohto útvaru, ktorý naďalej vystupoval ako samosprávny územný celok, aj keď často už len v podriadenej pozícii, napr. voči českému či poľskému kráľovstvu a nakoniec ku kráľovstvu uhorskému. Práve v čase sv. Štefana chýbalo veľmi málo k tomu, aby sa nitriansky panovník prihlásil k Svätoplukovmu dedičstvu ako protiváhe k formujúcemu sa uhorskému štátu. Mal k tomu všetky predpoklady: nitriansky stolec – Svätoplukove sídlo a viac ako napol slovanský pôvod, lebo jeho matka bola Poľka a prababka kyjevská Ruska. Sám vraj pred maďarčinou uprednostňoval slovenčinu, aj keď nakoniec mal z politických dôvodov za manželku Nemku. Cez Arpádovho syna Zaltusa, ktorý si zobral za manželku dcéru Mojmíra II. boli pritom Arpádovci po ženskej línii pokračovateľmi Mojmírovského rodu a právnymi nástupcami na Svätoplukovom tróne v Nitre, keďže zrejme Mojmír II. nemal mužského potomka. Nielen to, po smrti Štefanovho otca jeho najväčším protivníkom sa stali maďarské kmene za Dunajom. K tomu sa ešte priradili ideologické dôvody, lebo jeho maďarskí príbuzní inklinovali  k pohanstvu, zatiaľ čo on sám so svojimi slovanskými príbuznými bol horlivým kresťanom.
Popri národných a ideologických dôvodoch jeho orientácie nesmieme zabudnúť na dôvody geopolitické. Kráľovstvo v Nitre, na ktorého čele stál, ležalo mimo územie, na ktoré si priamo robila nárok Nemecká ríša. Tá sa orientovala na získanie Panónie, dnešného územia Maďarska po Dunaj. A tam už  v tom čase vládli maďarské kniežatá, ktoré nároky nemeckej ríše neuznávali. Preto nemeckí rytieri stáli v spore nitrianskeho panovníka s jeho príbuznými za Dunajom na jeho strane. Po smrti Gejzu sa nemecká strana postavila za Štefana aj vojensky. Nemci (Teutóni) vedení Štefanom, ktorého maďarská historiografia nezabudne nikdy vyobraziť so zástavou v ruke, na ktorej je vyobrazený znak Nitry ako dávneho hlavného slovenského mesta, prekročili Dunaj a vzbúrených Arpádovcov porazili.
Je pravdepodobné, že Maďari od tých čias, podľa ich „tótskych“ spojencov nazývali Slovákov „Tótmi“.
Na tomto mieste si pripomeňme, že Štefan bol v tomto spore slovenským panovníkom, ktorý sídlil v Nitre. Nič na tom nemení fakt, že bol členom rozvetvenej arpádovskej rodiny. Vzhľadom na svoj zväčša slovanský pôvod a odmietanie maďarčiny máme väčší dôvod považovať ho za Slovena (Slováka) ako Maďari za Maďara. Ale to je len náš dnešný pohľad, je celkom možné, že samotný Štefan ani jeho okolie takto náš problém nevideli, ani neriešili. Ale aj keby to bolo celkom naopak a Štefan bol pôvodom Maďar ovládajúci len maďarčinu, nič by to nemenilo na tom, že v Nitre nebol maďarským panovníkom, ale že tam bol panovníkom slovenským. Oporu pre toto tvrdenie máme v dejinách. Uhorskí panovníci po vymretí Arpádovcov nemali maďarský pôvod a predsa boli uhorskými panovníkmi, nie poľskými či českými a podobne. Nie je dôležitý pôvod, ale funkcia. Preto aj Štefan bol v Nitre panovníkom slovenským a nie maďarským, lebo Nitra a nitrianske kniežatstvo bolo historicky aj etnicky v jeho časoch slovenským územím. A to slovenský panovník so svojim slovenským vojskom a s podporou nemeckých rytierov porazil maďarských protivníkov za Dunajom! Porážkou protivníkov mal slovenský panovník Štefan historickú a reálnu šancu obnoviť Svätoplukovu ríšu takmer v celom rozsahu. Neurobil tak. Z nitrianskeho stolca nakoniec presídlil do Ostrihomu, sídla svojho otca. Nemal ani inú možnosť, lebo Nitrianske kniežatstvo už v roku 997 obsadil poľský panovník, využijúc jeho zaneprázdnenosť v spore s maďarskými kmeňmi za Dunajom.
Štefan I., ocitnúc sa po strate územia obývaného Slovákmi na inom etnickom území, nadviazal na zjednocovacie úsilie svojho otca. Kráľovskú korunu, ktorú by prijal, nebyť spomínaných vojenských udalostí, ako slovenský panovník sídliaci v Nitre, nakoniec prijal ako panovník sídliaci v Ostrihome (dovtedy, po odchode z Nitry sídlil v Bratislave, preto jeho prvé mince sú razené v Bratislave). Alebo nám tento výklad dejín ponúkli až stredovekí tvorcovia svätoštefanského mýtu a v skutočnosti to bolo inak. Lebo Svätoplukovo dedičstvo bolo tým najpádnejším argumentom pre navrátenie stratenej Nitry pre Štefana I. a korunovácia za kráľa v tomto priestore sa mohla opierať len o tradíciu kráľovského titulu Svätopluka. Ako vidíme v prípade nitrianskeho vládcu Belu I., tradícia spájajúca Nitru s kráľovským sídlom bola živá ešte o pol storočia neskôr, čoho dôkazom je, že kráľovskú korunu Belovi I. do Nitry po roku1048 poslal aj byzantský cisár.
Samotný pôvod koruny, ktorou bol Štefan I. korunovaný, je záhadný, lebo sa nezachovala. Možno si ju priniesol z Nitry a nechal sa korunovať Svätoplukovou korunou, ktorá sa počas sporov o dedičstvo niekde stratila, lebo neskoršia Svätoštefánska koruna je zmontovaná z toho, čo mali o niekoľko desaťročí po korunovácii Štefana I. po ruke. Jej diely boli pôvodne súčasťou viacerých iných predmetov a nová koruna vznikla zrejme v náhlosti pre potrebu ďalšej korunovácie. Kto vie, možno je v nej diel aj zo Svätoplukovej koruny. Objektivitu pri tomto skúmaní nečakajme ani dnes. Mýtus, samozrejme, vyžadoval a vyžaduje, aby jeho koruna bola darom od pápeža.
Po tom, čo sa Štefan I. stal uhorským kráľom, jeho bývalé nitrianske kráľovstvo či kniežatstvo k Uhorsku až do roku 1018 nepatrilo. Neskôr nitriansky stolec získal Štefanovov syn Imrich  (1029 – 1031) titulovaný ako  slovenské knieža.
Arpádovská dynastia po uznaní kráľovského titulu rímskym cisárom, Nemcom Otom III. a po kanonizovaní Štefana I. na svätého položila základy novej štátnej tradície, ktorej sa o stáročia neskôr uchopili maďarskí národovci.
Keď čas zotrel realitu, zostal len mýtus o zakladateľovi uhorského štátu, ktorý bol pred rokom 1000 údelným kniežaťom v Nitre. Československí historici v záujme falšovania dejín v prospech svojej mytológie k tomu dodali, že nitrianske údelné kniežatstvo, rovnako ako  v časoch Veľkomoravskej ríše, slúžilo Arpádovcom ako príprava pre budúcich uhorských panovníkov. Do jednej vety sa tak zmestili naraz dva podvody, ktorými sa inak história hemží rovnako bohato ako súčasná propaganda a ktorá sa bezmyšlienkovite stále šíri prostredníctvom prác rôznych bezduchých autorov či už  v písomnej podobe alebo na internete. Je pravdou, že od čias Štefanovho otca Gejzu, teda od roku 971, nachádzame na nitrianskom stolci synov, resp. potencionálnych následníkov neskoršieho uhorského kráľovstva, ale do toho času nemožno hovoriť o uhorskom štáte a preto ani nitrianske, či slovenské kniežatstvo, ako nástupca Svätoplukovho slovenského kráľovstva, nemohlo byť údelným kniežatstvom v rámci štátu, ktorý do roku 971 neexistoval. Okrem toho prenášanie pomerov z 11. storočia do 9. storočia je tu jednoznačne účelové, má poprieť Nitru ako centrum Svätoplukovej ríše.

A záver pre nás dnes?
Socha sv. Štefana má svoje oprávnené miesto v Komárne, Štúrove, Ostrihome, Bratislave atď. preto, že sv. Štefan bol panovníkom štátu aj našich predkov. Mala by však stáť najmä v Nitre, ako pripomienka historického víťazstva slovenského panovníka nad vtedajšími maďarskými pohanmi. A s hrdosťou sa môžeme pozerať na slovenskú zástavu v jeho ruke. To, že to z opačnej strany Dunaja niekto vidí inak nás nemusí trápiť. Uvedomenie si týchto historických súvislostí môže byť pre nás naopak dôvodom k oslave nášho slovenského panovníka z rokov 995 – 997 pri rôznych príležitostiach spolu s našimi susedmi. Lebo symbol je len symbol, na nás záleží, aký mu priradíme význam.

• 
  
• Sv. Štefan - Komárno